Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 28, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoZm/66/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113208057
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3113208057.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd, v právnej veci žalobcu v senáte zloženom

z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej
a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Politických väzňov
1272/21, Nové Mesto, Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705, práv. zast. advokátskou kanceláriou:
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: H. O., trvale bytom
O. H., zastúpený opatrovníčkou JUDr. Michaelou Makovcovou, vyššou súdnou úradníčkou Okresného
súdu Trenčín,
o zaplatenie zmenkovej sumy 360 Eur s príslušenstvom a zmenkovej odmeny, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 39CbZm/112/2013-104 zo dňa
13. januára 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd čiastočné späťvzatie žaloby o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne zo
zmenkovej sumy n e p r i p ú š ť a.

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu o zaplatenie zmenkovej sumy 360 Eur s
príslušenstvom, zmenkovej odmeny a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Súd prvého stupňa
uviedol, že mu bol doručený návrh žalobcu na uplatnenie pohľadávky na príslušnom tlačive podľa
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Pri určení
právomoci, vecnej a miestnej príslušnosti postupoval podľa článku 3, článku 19
a článku 25 bod Nariadenia č. 861/2007 a podľa článku 16 bod 2 Nariadenia č. 44/2001

o príslušnosti, uznávaní a výkone súdnych rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach (Brusel I)
v spojení s § 84 O.s.p.. Pri určovaní rozhodného práva postupoval súd prvého stupňa podľa § 10 ods.
1 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom
a procesnom (ďalej len ZMPSP) a danú vec posudzoval podľa právneho poriadku Slovenskej republiky,
nakoľko jeho použitie zodpovedá rozumnému usporiadaniu daného vzťahu. Súd prvého stupňa vo veci
nariadil pojednávanie na deň 13.01.2015. S predvolaním na pojednávanie riadne poučil účastníkov
konaniaoichprocesnýchprávachapovinnostiach.Zároveňichupovedomil,ženauvedenýprávnyvzťah

bude aplikovať normy spotrebiteľského práva. V danej veci súd prvého stupňa vykonal pojednávanie
v neprítomnosti účastníkov konania podľa § 101 ods. 2 O.s.p., vzhľadom k tomu, že účastníci konania,
ktorým bol termín pojednávania riadne oznámený, sa na pojednávanie nedostavili a nepožiadali
o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov. Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňapreukázané, že dňa 03.08.2010 žalovaný uzatvoril so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., IČO 35
807 598, Pribinova 25, Bratislava zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver
vo výške 200 Eur (ktoré v deň podpisu zmluvy aj prevzal), ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť zvýšený

o poplatok 136 Eur, t.j. žalovaný sa zaviazal zaplatiť celkovo čiastku 336 Eur v 6 mesačných
splátkach po 56 Eur, počnúc dňom 16.08.2010. Úverová zmluva má formu predtlačeného formulára.
Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Všeobecné zmluvné podmienky poskytnutia úveru. Súčasťou
Všeobecných zmluvných podmienok je pod bodom 13. Dohoda o vyplnení zmenky, z ktorej vyplýva, že
na zabezpečenie peňažného záväzku, dlžník ako vystaviteľ zmenky, vyplývajúceho z úverovej zmluvy

voči veriteľovi ako remitentovi vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a
dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na
zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 zmluvných podmienok stane celý dlh splatný
okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok,
alebo neuhradí včas poslednú alebo časť poslednej splátky. Právne vec posúdil súd prvého stupňa
podľa ním citovaných príslušných ustanovení slovenského hmotného práva, Občianskeho zákonníka,

zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení neskorších predpisov, zákona č. 191/1950 Zb. zmenkového a šekového (ďalej len
ZZŠ) a Obchodného zákonníka s poukazom na článok 1 ods. 1, článok 2 písm. a/, b/, c/ , článok
3 ods. 1, článok 4 ods. 1/, 2/, článok 5, článok 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS. Súd prvého stupňa
ustálil, že zmluva o úvere je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou so znakmi spotrebiteľskej zmluvy

podľa § 52 a nasl. Obč. zák.. V uvedenom prípade bola uzavretá zmluva označená ako zmluva
o úvere uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zák. a v článku 16 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že všetky ich právne vzťahy sa budú upravovať
Obchodným zákonníkom. Uvedené označenie ani dojednanie nie je prekážkou aplikácie ustanovení
Obč. zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a ďalších právnych predpisov spotrebiteľského práva. Súd

prvého stupňa zhrnul, že právny vzťah, ktorý vznikol medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
je spotrebiteľským právnym vzťahom, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia spotrebiteľského práva ako aj
zákon o spotrebiteľských úveroch
č. 129/2010 Z.z. a č. 258/2001 Z.z., v časti týkajúci sa prostriedkov zabezpečenia nárokov veriteľa zo
spotrebiteľského úveru, vzhľadom k § 25 ods. 5 zákona č. 129/2010 Z.z.. Po preskúmaní zmluvy č.

308100296 vrátane jej všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel súd prvého stupňa k záveru,
že zmluva obsahuje dojednania , ktoré neúmerne hrubo narušujú rovnováhu zmluvných strán , a to v
neprospech spotrebiteľa. Konštatoval, že právnemu predchodcovi žalobcu nevzniklo oprávnenie voči
žalovanémupožadovať zaplatenie sumy 136 Eur ako poplatku , ani vyplniť na uvedenú sumu žalovaným
vystavenú zmenku. Hrubým porušením rovnováhy zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa je aj

dojednanie zmluvných pokút. Neprijateľné individuálne nedojednané zmluvné podmienky a opäť
hrubé narušenie rovnováhy možno vidieť aj v ďalších článkoch zmluvy, či už v čl. 12, v ktorom je
zakomponované, že dlžník uznáva dlžnú sumu v celej výške, vrátane poplatku, či v čl. 14, ktorého
súčasťou je dohoda o vyplnení zmenky. Ustálil absolútnu neplatnosť uzatvorenej zmluvy podľa § 39
Obč. zák.. Uviedol, že pokiaľ si žalobca uplatnil práva zo zmenky, ktoré zabezpečovala úverovú zmluvu,

pri ktorej súd zistil jej absolútnu neplatnosť, pričom súčasťou tejto zmluvy bola aj dohoda o zabezpečení
pohľadávky zmenkou a dohoda o vyplnení biancozmenky sú aj tieto dohody neplatné. Vzhľadom k
tomuto záveru súd prvého stupňa uviedol, že právny predchodca žalobcu nemohol vzhľadom k neplatnej
zmluve na základe neplatných dojednaní vyplniť biancozmenku, ani ju ďalej indosovať žalobcovi.
Absolútna neplatnosť zmluvy o úvere, ako aj jej článku 13, a to dohody o zabezpečení zmenkou a

vyplnení biancozmenky, ktorá bola súčasťou zmluvy o úvere sama o sebe nie je dôvodom neplatnosti
zmenky.Neplatnosťuvedenejdohodyvšakznamenáneexistenciukauzálnehovzťahumedzikonkrétnou
pohľadávkou a zmenkou, ktorá ju mala zabezpečovať, čo znamená, že v uvedenom prípade nedošlo
k platnému vzniku zmenkového vzťahu. Súd prvého stupňa poukázal na to, že je treba rozlišovať
medzi neplatnosťou zmenky, a to z dôvodu nesplnenia podstatných náležitostí resp. vyplnenia v

rozpore so zákonom č. 191/1950 Zb. a neplatnosťou zmluvy, dojednania o vyplnení zmenky za účelom
zabezpečeniakonkrétnejpohľadávky,čiužprerozporsdobrýmimravmi,neprijateľnýmipodmienkami,či
nerešpektovaním zákonného obmedzenia maximálnej výšky zmenkovej sumy (rozsudok NS SR sp. zn.
1 Obdo V 43/2006). Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa mal preukázanú absolútnu neplatnosť
zmluvy o úvere, súčasťou ktorej bola v bode 13. Dohoda o vyplnení zmenky za neplatnú z dôvodu

rozporu s dobrými mravmi, na základe takto neplatnej dohody nevzniklo právnemu predchodcovi právo
biancozmenku vyplniť, ako ani právo na základe zmenky požadovať plnenie vzťahujúce sa k uvedenému
úverovému právnemu vzťahu. Vzhľadom k tomu, že toto právo nevzniklo právnemu predchodcovi
žalobcu, nemohlo indosovaním ani prejsť na žalobcu, preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súdprvého stupňa konštatoval aj rozpor zmenkového úroku 0,25 % denne (91,25% ročne). Rozhodnutie o
trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalovanému ako úspešnému
účastníkovi konania súd prvého stupňa náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že žalovaný si právo

na náhradu trov konania neuplatnil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov,
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods.
2 písm. b/ O.s.p.), účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§

205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). V odvolaní
uviedol, že v prejednávanej veci došlo zo strany súdu jeho konaním a rozhodnutím k porušeniu
práva Európskej únie, a to čl. 4, 5 a 7 Nariadenia, ktoré má všeobecnú pôsobnosť, je záväzné vo
všetkých svojich častiach a je priamo aplikovateľné v Slovenskej republike. Žalovaný nedoručil súdu
žiadnu odpoveď v súlade s čl. 5 ods. 3 alebo 6 Nariadenia. Súd bol preto povinný

postupovať podľa čl. 7 ods. 3 tohto Nariadenia. Poukázal na to, že súd prvého stupňa vo veci vykonal
dokazovanie oboznámením sa so zmluvou o úvere, exekučným spisom a ďalšími listinnými dôkazmi.
Žalobca ani žalovaný dokazovanie v tomto rozsahu nenavrhli. Súd prvého stupňa vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie bez účasti účastníkov konania a tak svojvoľne rozšíril rozsah vykonaných
dôkazov, dokazovanie vykonal nezákonným spôsobom a najmä, neumožnil účastníkom konania vyjadriť

sa k vykonanému dokazovaniu, či navrhnúť ďalšie dokazovanie. Podľa § 120 O.s.p. je dokazovanie
v sporovom konaní ovládané prejednávacou zásadou, súd vychádza len zo skutočností tvrdených
účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca predložil súdu ako dôkaz o svojich
nárokoch platnú zmenku, ktorá spĺňa všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom
č. 191/1950 Zb.. Žalovaný voči forme a obsahu zmenky nenamietal. Podľa názoru žalobcu neexistovala

žiadna okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo
veci.
V danej veci súd prvého stupňa mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy
a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas
písomnej fázy konania (koncentračná zásada podľa čl. 5 Nariadenia) a vykonaného dokazovania

vedeného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté
dôkazy. Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods.3 a 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak však tak
neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady
konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods.1
veta prvá O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za žalovaného. Ak tak súd učinil, ide o porušenie princípu

kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé
súdne konanie. Súd
z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter
žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany nedovolával, pohľadávku žalobcu nerozporovala,
svojim konaním ju prakticky uznala. Súd sám iniciatívne rozširoval okruh dokazovaných skutočností v

tom smere, aby získal pre žalovanú dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu. Takéto správanie súdu
je v právnom štáte neprijateľné a predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces
garantované podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Žalobca v odvolaní tvrdil, že je majiteľom zmenky na základe indosamentu
a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričom ide o zmenku platnú, ktorá je

abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju spájať ani podmieňovať
inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvého stupňa sa aplikáciou príslušných
ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal
a ignoroval predmet sporu, predovšetkým § 17 zák. č. 191/1950 Zb., z ktorého vyplýva, že žalovaný vo
všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú

z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Ak tak v sporovom konaní nemôže robiť žalovaný, tým
menej tak môže robiť sám súd. Súd porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1
O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, prihliadol na skutočnosti
a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa
Nariadenia

č. 861/2007 vykonané bez návrhu. Prvostupňový súd síce nevyhodnotil zmenku ako neplatný právny
úkon, ale za neplatnú považoval dohodu o vyplňovacom práve k blankozmenke. Tento záver súdu
však vychádza len z kauzálnych námietok, ktoré nikto v konaní nevzniesol. Kauzálne námietky sú poindosované v zásade neprípustné. Zmluvný vzťah medzi odporcom a remitentom je po indosovaní
irelevantný.

Napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím, čo predstavuje odňatie možnosti konať pred
súdom. Žalovaný uplatnený nárok nepoprel, no napriek tomu súd uplatnený nárok zamietol.
Prvostupňový súd založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, dôkazoch a právnych argumentoch, ku
ktorým sa nemohol žalobca vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech. V odvolaní
žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.08.2002, sp.zn. 25Cdo

1839/2000, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.09.2013, sp.zn. 10Co/79/2013 a uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013. Navrhol, aby odvolací
súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná
právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

K odvolaniu žalobcu sa žalovaný ani jeho opatrovník nevyjadril.

V priebehu odvolacieho konania došlo k zmene opatrovníka žalovaného, nakoľko pôvodný opatrovník
JUDr. O. W. od 10.02.2016 nie je zamestnancom Okresného súdu Trenčín vo funkcii vyššieho súdneho
úradníka. Keďže na strane žalovaného nepominuli dôvody pre ustanovenie opatrovníka v konaní,
uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 21.04.2016 č.k. 8CoZm/66/2015-136 (právoplatným

dňom 03.05.2016) bola žalovanému podľa § 29 ods. 2 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. ustanovená
opatrovníčka v osobe
JUDr. Michaely Makovcovej, vyššej súdnej úradníčky Okresného súdu Trenčín.

Písomným podaním zo dňa 21.12.2015 v priebehu odvolacieho konania vzal žalobca žalobu čiastočne

späť, a to v rozsahu zmenkového úroku vo výške 0,19% denne v časti uplatneného zmenkového úroku
vo výške 0,25 % denne a žiadal priznať len 0,06 % denný zmenkový úrok z jednotlivých súm za v
žalobe uvedené obdobia.

Odvolací súd doručil uvedené čiastočné späťvzatie návrhu opatrovníčke žalovaného s výzvou, aby sa v

lehote10dnívyjadrila,čistýmtočiastočnýmspäťvzatímsúhlasí.Opatrovníčkažalovanéhosčiastočným
späťvzatím návrhu nesúhlasila.

Podľa § 208 O.s.p., ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa,
ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd

späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší
rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

V zmysle ust. § 208 O.s.p. súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Pretože
opatrovníčka žalovaného vyslovila nesúhlas s čiastočným späťvzatím žaloby, odvolací súd konštatoval

bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p., že neboli splnené
podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 208 O.s.p., preto čiastočné späťvzatie žaloby nepripustil.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a že napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. v celom rozsahu ako vecne správny.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,

keď s poukazom na ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, zákona
o spotrebiteľských úveroch a zákona zmenkového a šekového žalobu zamietol a žalovanému ako
úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie
práva podľa § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa podrobne a presvedčivo
odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach
odkazuje.
Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm.a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Žalobcom namietaná vada konania vymedzená v § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je vo svojej podstate

porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy
Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto
odvolací súd posudzoval, či postupom súdu prvého stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať
pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal, že súd prvého stupňa vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, a najmä neumožnil účastníkom
konania vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia).
Poukázal na to, že súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1 O.s.p.

vznášal za žalovaného námietky voči zmenke, pretože tým porušil princíp kontradiktórnosti konania a
rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie.

Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou

hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia zmenkovej sumy 360 Eur s
príslušenstvom, ďalej zaplatenia zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods.
1 Nariadenia má konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne
pojednávanie iba vtedy, ak to považuje za potrebné alebo ak to navrhnú účastníci, príp. niektorý
z nich. V súlade s článkom 19 Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo

veciach s nízkou hodnotou sporu sa riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je
upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku 6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento
postup riadi Občianskym súdnym poriadkom. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu stanovenými v článku 1 Nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach
s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných sporoch v rámci Európskej únie zníženie nákladov, čím

sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať
kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu
dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku
19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý
proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania,

o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa vykonávajú dôkazy. Povinnosť súdu kontrolovať a
určovať postup
v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods.
2 Nariadenia, ktorým sa súdu ukladá povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne
veci, a to poskytovaním informácií o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva,

že súd musí v záujme zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať
rovnakým spôsobom. Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v
závislosti od vnútroštátnych postupov plniť rôznym spôsobom.

Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu tkvela v tom, že žalovaný nedoručil súdu žalobnú

odpoveď, nárok nepoprel, a preto mal súd prvého stupňa vo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím.
Tento názor žalobcu je však principiálne nesprávny. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený, a v
zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a môže vzbudiť dojem, že súd nemá
k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené, a nemá v zásade možnosť oboznámiť sa s
inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo

však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie veci,
aleumožniťimvyužívanietechnickýchainýchprostriedkovvzáujmetohto,abydokazovanieprebehločo
najjednoduchšímanajmenejzaťažujúcimspôsobom(čl.9ods.3Nariadenia).Zčlánkov8a9Nariadenia
jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s nízkou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonaťpotrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústnej pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Aj napriek
zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací súd za správny postup súdu prvého
stupňa, riadiaceho sa ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo

prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď vo všeobecnosti
súčasné procesné predpisy prenechávajú do značnej miery smerovanie konania v dispozícii účastníka
(zvyšujúci sa dôraz na dispozitívnosť a kontradiktórnosť konania), nemožno pripustiť, aby sa súdy
(sudcovia), dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba
z formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v príkrom rozpore so statusovým

zákonom sudcov, ust. § 2 ods. 2 z.č. 385/2000 Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov
byť pri výkone svojej funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať
podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto v akokoľvek
formalizovanom procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani
náležitý procesný postup tak nemôže za žiadnych okolností viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by
učinilo vykonateľným nárok založený na takých excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho

úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za
výsledok sporu nemala byť zásadne na účastníkovi a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je
však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom
účastníka k uplatneniu svojich práv v konaní, ale za ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou
autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom

právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných ustanoveniach predpisov stanovujúcich ich
základné princípy vychádzajúce
z hodnotových základov spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť
ako vodiaci princíp, na ktorý priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za
spravodlivé také rozhodnutie, ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o

dôvodnosti uplatneného nároku iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje
uplatnenému nároku vyhovieť. Vzhľadom na to bol súd prvého stupňa aj v procese podľa Nariadenia
oprávnený rozhodnúť inak ako vyhovením návrhu (aj za situácie, že by žalovaný v žalobnej odpovedi
nárok prípadne akceptoval) a bol oprávnený aj na vykonanie nenavrhovaných dôkazov, pretože boli
nevyhnutné pre také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia

zmenky.

Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvého stupňa došlo k vadám v postupe súdu podľa
čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania. Podľa čl. 5 ods. 2, 3
Nariadenia vyzval súd opatrovníka žalovaného tlačivom C na odpoveď

a spolu s tlačivom C mu zaslal žalobu a poučenie účastníka konania. Doručované písomnosti pôvodný
opatrovník žalovaného prevzal dňa 06.10.2013. Z úradnej činnosti súd prvého stupňa pripojil do spisu
zmluvu o úvere, ktorej súčasťou sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Po ich pripojení do spisu
a po oboznámení sa s obsahom týchto listín, vykonal súd prvého stupňa podľa § 100 ods. 1 posledná
veta O.s.p. predbežné právne posúdenie veci, v ktorom vyslovil, že právnu vec je potrebné posúdiť

nielen podľa zmenkového zákona, ale aj podľa predpisov upravujúcich spotrebiteľské právo, nakoľko
žalovaný mal pri vyplnení blankozmenky postavenie spotrebiteľa. Oznámenie o predbežnom právnom
posúdení veci spolu s poučením podľa § 120 ods. 4 a predvolaním na pojednávanie nariadené na deň
13.01.2015 zaslal súd prvého stupňa právnemu zástupcovi žalobcu
a žalovanému. Pripojením týchto listín bez návrhu účastníkov konania, vykonal súd prvého stupňa

skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom nároku a následne
rozhodol vo veci na nariadenom pojednávaní podľa § 115 ods. 1 O.s.p. .

Na pojednávaní dňa 13.01.2015 súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu,
jeho právneho zástupcu a opatrovníka žalovaného. Právny zástupca žalobcu sa písomným podaním

zo dňa 12.01.2015 (doručené súdu prvého stupňa dňa 13.01.2015) z neúčasti na pojednávaní
ospravedlnil z dôvodu kolízie viacerých pojednávaní. V ospravedlnení uviedol, že nežiada odročenie
pojednávania z dôvodu jeho neprítomnosti, pričom uviedol, že vychádza zo skutočnosti o tom, že nemá
vedomosť o popretí pohľadávky žalovaným. V prípade, ak by v priebehu pojednávania došlo akýmkoľvek
spôsobom k popretiu uplatnenej pohľadávky žalovaným, žalobca žiadal, aby súd pojednávanie odročil,

vo veci neukončil dokazovanie a žalobcu oboznámil s námietkami žalovaného, zaslaním zápisnice z
pojednávania.Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka
konania alebo jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že
účastník konania alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním

5-dňovej lehoty na prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania alebo
jeho právny zástupca včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Dôležitý dôvod,
pre povahu ktorého sa nemôže pojednávania zúčastniť sa musí týkať predovšetkým jeho osoby a
mal by sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom
alebo z iných dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlniteľnosti. Dôležitosť dôvodu

treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti.
Odvolací súd konštatuje, že právny zástupca dôvod neúčasti na pojednávaní nepreukázal, údaje, ktoré
v ospravedlnení uviedol boli neúplné. I keď sa dôvod ospravedlnenia z neúčasti na pojednávaní týkal
právneho zástupcu žalobcu, tento dôvod neobsahoval žiadnu mieru nepredvídateľnosti. Z úradnej
činnosti je odvolaciemu súdu známe, že právny zástupca žalobcu prevzal zastúpenie spoločnosti
POHOTOVOSŤ s.r.o. a spoločnosti CD Consulting, s.r.o., ktoré podali na všeobecných súdoch

Slovenskej republiky niekoľko tisíc žalôb o uplatnenie pohľadávok. Právny zástupca žalobcu mal z
titulu svojho postavenia objektívne predpokladať, že bude existovať množstvo konaní, v ktorých budú
nariadenépojednávania,naktorébudeakoprávnyzástupcapredvolanýavzniknepotrebajehoúčastina
týchto pojednávaniach. Za týchto okolností odvolací súd nepovažoval tvrdený dôvod neúčasti právneho
zástupcu žalobcu za závažný ani za dôležitý.

Odvolací súd konštatuje, že právnym zástupcom označený dôvod odročenia pojednávania za situácie,
že súd prvého stupňa mal splnené procesné podmienky na prejednanie veci v neprítomnosti právneho
zástupcu žalobcu podľa § 101 ods. 2 O.s.p., nie je bez ďalšieho dôležitým dôvodom na odročenie
pojednávania. Právny zástupca žalobcu

a žalovaný boli oboznámení s predbežným právnym posúdením veci podľa § 100 ods. 1 O.s.p. vrátane
skutočnosti,žesúdpripojildospisuzmluvuoúverevrátanevšeobecnýchpodmienokažetýmitolistinami
vykoná súd prvého stupňa dokazovanie podľa § 129 ods. 1 O.s.p..

Preskúmaním postupu súdu prvého stupňa vyhodnotil odvolací súd postup tohto súdu ako správny, keď

mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu
žalobcu a žalovaného splnené všetky podmienky podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p.. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v konaní vyplýva, že právo žalobcu
na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti právneho
zástupcužalobcusúdprvéhostupňaneodňalžalobcovimožnosťkonaťpredsúdom.Odvolaciunámietku

žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého stupňa vyhodnotil odvolací súd
ako nedôvodnú.

Súd prvého stupňa dodržal v konaní procesný postup, ktorý vyplýva z Nariadenia a v spojení s ním z
príslušných ustanovení O.s.p., pričom postupoval v súlade s § 120 O.s.p. a účastníkov konania poučil

podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o dôkaznej povinnosti. Túto povinnosť má súd bez ohľadu na to, či je účastník
konania právne zastúpený. Splnenie poučovacej povinnosti má rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci
samej, na možnosť napadnúť toto rozhodnutie v riadnom, prípadne aj v mimoriadnom opravnom konaní,
pretože jeho obsahom je významné obmedzenie predkladať alebo označovať v ďalšom konaní dôkazné
prostriedky a skutočnosti, hoci objektívne existujú. Súd prvého stupňa splnil poučovaciu povinnosť

s osobitným zreteľom na to, že spravidla ide o poslednú reálnu možnosť predložiť alebo označiť dôkazné
prostriedky a skutočnosti, ktoré by mohli priniesť skutkové poznatky nevyhnutné na úspech žaloby alebo
účinnú obranu proti nej. Žalobca bol v konaní riadne poučený, bolo mu doručené predbežné právne
posúdenie veci v zmysle § 100 ods. 1 O.s.p.
a bol oboznámený s vykonaním dôkazov na nariadenom pojednávaní. Nemôže preto tvrdiť, že

napadnuté rozhodnutie je prekvapivým rozhodnutím.

Za daného procesného stavu súd prvého stupňa umožnil sporovým stranám zúčastniť sa prejednania
veci vrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa
vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci

(§ 118 ods. 4 O.s.p.). Ustanovenie § 120 ods. 1 posledná veta O.s.p. dáva súdu možnosť vykonať
aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci konania za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za
situácie aká nastala v danom spore. Ide vlastne o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom
konaní. Tento postup je výnimočný a je možné ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazovnevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky
preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky bola spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., na rad ktorej
vystavil dňa 03.08.2010 žalovaný zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy 308100296. Práve

tieto skutočnosti boli podkladom pre postup súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 1 posledná veta O.s.p.,
pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovaným má alebo nemá zabezpečovací charakter,
či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, prípadne i zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere.

Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva, ale aj z práva
Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.
Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka
vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok
zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach

podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaný postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor Európskej únie vo
viacerých rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08,
VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich musí skúmať ex offo a (C-618/10, Banco Espanol de

Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich súd nemôže skúmať a limine
(t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný súd vykladať národné procesné
i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia § 17 zákona
č. 191/150 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie neobsahuje žiadne
ustanovenie, ktoré by zakazovalo alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých

zabezpečenie bola vystavená zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v prípade pasivity
žalovaného len „vydá rozsudok“, nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací súd je toho
názoru, že v danom prípade súdu prvého stupňa nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti skúmal,
či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné
podmienky. Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd prvého stupňa

neporušil koncentračnú zásadu a tým, že účastníkom konania zaslal pripojené listiny, s obsahom ktorých
sa súd prvého stupňa oboznámil a tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu, neporušil ani
princíp kontradiktórnosti súdneho konania a ani rovnosť účastníkov konania.

Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na

to, že spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu súd môže odstrániť ex offo zbavením
účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale spojené prípady C-240 až
C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný
spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky (spojené prípady C-240 až

C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduchá záležitosť. Smernica
indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu posudzovanej
klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými
zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny dvor stanovil
jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne, ako

vyžadujú vnútroštátne pravidlá verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10
POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora
a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality a aj v

zmenkových právnych veciach je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných podmienok
zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje.

Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek indosamentom od spoločnosti POHOTOVOSŤ
s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov ako spotrebiteľov, na ktorých

dopadáosobitnáochrana(§52anasl.Občianskehozákonníka)aktorýchpostavenieniejemožnénijako
zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54 ods.1). Zmenky indosované na
žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s hmotným právom, keď
riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, zmluvu o spotrebiteľskom
úvere obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky a dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uvedenej

zmluvy o úvere v zmysle § 39 Obč.zák..

Odvolací súd je toho názoru, že pôvodnému majiteľovi zmenky - remitentovi, nevzniklo právo zmenku
vyplniť pre absolútnu neplatnosť dohody o vyplňovacom práve ani zmenku vystavenú žalovaným prijať.
Žalobcovi zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie. Žalobca, ktorý nadobudol zmenku rubopisom

na škodu dlžníka, sa nemôže úspešne domáhať plnenia titulom zmenky prijatej a vyplnenej v rozpore s
hmotným právom, pretože ide o výkon práva, ktorý nepožíva právnu ochranu ako konanie v rozpore s
dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku
o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvého stupňa za aplikácie § 142 ods. 1 O.s.p.,

vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje
tak u žalobcu ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k
žalobnému petitu. Keďže žalovaný si v konaní náhradu trov neuplatnil, súd prvého stupňa mu náhradu
trov konania nepriznal.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v celom rozsahu
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s §
142 ods. 1 O.s.p.. Úspešný žalovaný si právo na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, a preto

odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.