Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 17, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/379/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912212617
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912212617.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov

JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 29.
januára 2015, č. k.: 7C/51/2012- 78, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu žalobcu zamietol, návrh žalobcu na prerušenie konania
zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca
sa žalobou domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. spôsobenej okresným súdom v exekučnom konaní vo veci z 16Er/496/2009, sp. zn. súdneho
exekútora EX 10147/2009, tvrdeným nesprávnym úradným postupom, a to rozhodnutím o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty a súčasne

preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) v rozpore
so zákonom.

2. Okresný súd vykonaným dokazovaním mal preukázané, že návrh na vykonanie exekúcie bol na
exekučnom úrade JUDr. Rudolfa Krutého spísaný dňa 06. 10. 2009, exekučným titulom bolo rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. Žiadosť súdneho exekútora o
udeleniepoverenianavykonanieexekúciebolaexekučnémusúdudoručenádňa28.10.2009.Exekučný

súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 05. 11. 2010.

3. Uviedol, že 15 dňová lehota uvedená v § 44 ods. 2 EP určená na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou
súdneho exekútora na vydanie poverenia je lehotou zákonnou a procesnou. Vyjadruje ideálnu predstavu
zákonodarcuočasepotrebnomnato,abysatakýtoúkonmoholurobiť.Exekučnýporiadokneustanovuje
sankciu za jej nedodržanie. Súd túto lehotu považuje za extrémne krátku na to, ak by mohol náležite
preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie s poukazom na to, že výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu
ochranu, vzhľadom na zložitosť veci, význam konania, časovú náročnosť posúdenia exekučného titulu aj
jehosúladusvnútroštátnymprávomapredpismiEÚ.Exekučnýsúduvedomujúcsi,ževýkonrozhodnutiaje integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu, preskúmal rozhodcovský rozsudok, žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia a návrh na vykonanie exekúcie.

4. Zároveň uviedol, že žalobca s návrhom na zrušenie nariadeného pojednávania podal návrh na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. c) O.s.p. z dôvodu podania sťažnosti
na Ústavný súd SR vo veci 15 NcC/337/2012 Krajského súdu v Banskej Bystrici.

5. Poukázal na to, že nie sú splnené podmienky na prerušenie konania, pretože o námietke zaujatosti

bolo v zmysle príslušných ustanovení O.s.p. rozhodnuté Krajským súdom v Banskej Bystrici.

6. Konštatoval, že dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia do vydania poverenia nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd dospel k záveru, že žalobca
nepreukázal, že by v predmetnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, nepreukázal splnenie

zákonných podmienok pre zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
uvedeným v § 9 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z. z. a tým ani splnenie zákonných predpokladov na
náhradumajetkovejškody.Prihliadolnato,ževobdobí,keďbolapodávanážiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, boli na tamojší exekučný súd žalobcom podávané postupne hromadné podania
v zmysle Exekučného poriadku v exekučných veciach v počte výrazne negatívne ovplyvňujúcom plynulé

vybavovanie exekučnej agendy.

7. Konštatoval, že žalobca nepreukázal jednu zo zákonných podmienok pre vznik nároku na náhradu
škody, prípadne na nemajetkovú ujmu, a to nesprávny úradný postup okresného súdu, preto sa v ďalšom
konaní nezaoberal skúmaním, či na strane žalobcu vznikla škoda. Pretože zo strany okresného súdu

nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu ani zbytočným prieťahom, žalobu v plnom rozsahu zamietol.

8. Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené

zákonnépodmienky.Trvalnaosobnejúčastijehoprávnehozástupcunapojednávaní,ktorébudevedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Okresný súd nemohol rozhodnúť vo veci samej, pretože v
čase rozhodnutia nebolo ešte právoplatné uznesenie o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.
Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
žalovaného ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím došlo

aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia okresného súdu o dodržaní zákonných
lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi uvedenými v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie v jeho neprítomnosti a okresný súd
vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám. Namietal, že meritórne
rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí

rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti
ktorému podal odvolanie.

9. Pokiaľ súd zamietol návrh vo vzťahu k skutočnej škode, namietal, že v odôvodnení rozhodnutia sa
súd zaoberá len škodou, ktorá mala vzniknúť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu. Ignoroval

všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému.
V tejto časti je preto rozhodnutie nepreskúmateľné.

10. Súd taktiež nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie
veci bez „zbytočných prielohov“ zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd analyzuje okolnosti, ktoré s vecou nesúvisia, s čím
nemožno súhlasiť. Jeho práva boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty.

11. Namietal, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie,
keď ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.

12. Namietal, však odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu podľa
§ 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153 b O. s. p.13. Ku skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie uviedol, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

14. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za vnútorne rozporné, pretože napriek tomu, že zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovejujmyžalobcovi.Namietal,žesúdvsúvislostismajetkovouujmouanalyzujeokolnosti,ktoré
s vecou vôbec nesúvisia. Preto sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania si žalobca
zvolil, o podstate a rozsahu podnikateľského rizika ako jej udržiavaní kontaktu súdneho exekútora.

15. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

16. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP (Civilný sporový
poriadok) a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP uznesenie okresného
súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

17. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

18. Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa žalobca voči žalovanému
domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako exekučným
súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. rozhodnutím o udelení
poverenianavykonanieexekúciepouplynutízákonnejlehotyasúčasnepreskúmanímvecnejsprávnosti
predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) v rozpore so zákonom. Žalobca navrhol

vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným spisom okresného súdu. Priamo v návrhu na začatie
konania vzniesol žalobca námietku zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol
nadriadený súd tak, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil.
Okresný súd doručil návrh žalobcu žalovanému na vyjadrenie, obidvom účastníkom konania doručil
písomné poučenie účastníka konania, okrem iného aj podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Vyjadrenie žalovaného

k návrhu riadne doručil žalobcovi prostredníctvom pošty. K spisu okresného súdu je pripojený v
napadnutom rozsudku uvedený konkrétny exekučný - fotokópia ohľadne exekučného konania, v ktorom
mala byť žalobcovi podľa návrhu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená
škoda.

19. Okresný súd na prejednanie veci samej nariadil pojednávanie, na ktoré sa zástupca žalobcu
nedostavil, hoci doručenie predvolania mal riadne vykázané. Pokiaľ žiadal zrušiť nariadené
pojednávanie a prerušiť konanie, prvostupňový súd v tomto smere svoje rozhodnutie patrične odôvodnil,
odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje.

20. Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinný. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané
dôkazy.

21. Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť o
znemožnenierealizáciekonkrétnychprocesnýchpráv,ktorébyinakúčastníkmoholpredsúdomuplatniť,
a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. dáva
súdu možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Môže tak urobiť, ak sa

riadne predvolaný účastník nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.
Občiansky súdny poriadok bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, ktorý bráni
súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník nemôže
zúčastniť pojednávania a žiada o jeho odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v tom bráni,
vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom

ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od vôle
účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v
danej situácii najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka považovať za
dôležité.22. Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným

dôkazom.Občianskysúdnyporiadokupravujúcipostupsúduaúčastníkovvobčianskomsúdnomkonaní
ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak
zákon neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov
konania (§ 115 ods. 1 O. s. p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred
dňom keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti

riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu)
treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že
zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom účastníka konania, a
to v každom štádiu procesného postupu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom práve
účastník trvá. Zákon však bližšie nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého

bráni súdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka. Navrhovateľ pred pojednávaním vo veci žiadal
zrušiť pojednávanie, čo prvostupňový súd nepovažoval za závažný dôvod pre odročenie pojednávania
aj vzhľadom na obsah svojho odôvodnenia uznesenia, ktorým zamietol návrh na prerušenie konania.
Pretože odvolací súd toto uznesenie potvrdil ako správne, námietka navrhovateľa ohľadom odňatia
konať pred súdom je neopodstatnená.

23. Zároveň odvolací súd dodáva, že o ústavných sťažnostiach navrhovateľa rozhodol Ústavný súd SR
v stovkách (tisíckach) rozhodnutí, ktorými sťažnosti navrhovateľa odmietol, pričom zaujal principiálne
názory napr. napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013,
sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013,

sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 či mutatis mutandis sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013,
preto okresný súd dospel k správnemu názoru, že neexistuje dôvod na prerušenie konania ani podľa §
109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., pretože neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca
význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci. Okresný súd na prejednanie veci samej nariadil pojednávanie,
na ktoré sa zástupca žalobcu nedostavil, hoci doručenie predvolania mal riadne vykázané.

24. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného
súdu a v zmysle § 387 ods. 2 CSP na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody žalobcu odvolací súd dodáva, že okresný súd
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne
ustanovenia právnych predpisov a súčasne vec správne právne posúdil. Záver okresného súdu o
nenaplnenípredpokladovzodpovednostižalovanéhozaškodupovažujeajodvolacísúdvcelomrozsahu
za správny, pretože žalobca nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v spornom

exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu viazaný (§
380 ods. 1 CSP), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a
procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či
došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 CSP) .

25. Odvolacia námietka žalobcu, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil žalobca na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym
úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej

odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. 05. 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia žalobcu svojím
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú
škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp. zn.
3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/727/2011 zo dňa 27.04.2012). O žalobcom vznesenej námietke zaujatosti zákonného sudcu
riadne rozhodol nadriadený súd (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 NcC/337/2012zo dňa 11. 10. 2012) súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania
veci nevylúčil.

26. Odvolacia námietka žalobcu, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v jeho neprítomnosti
a vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať pred súdom
a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná s poukazom na vyššie uvedenú
argumentáciu odvolacieho súdu. O námietke zaujatosti sudcov okresného súdu vznesenej žalobcom
nadriadený súd riadne rozhodol. Nesúhlas žalobcu s rozhodnutím nadriadeného súdu nie je dôležitým

dôvodom na odročenie pojednávania, pretože žalobcovi zostáva zachovaný odvolací dôvod spočívajúci
v tvrdení, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/
O. s. p.). Zo spisu okresného súdu vyplýva, že žalobcovi bolo riadne doručené aj vyjadrenie žalovaného
k návrhu, hoci s rozsudkom vo veci samej, z rozhodovacej činnosti je nepochybné, že žalovaný sa
k námietkam žalobcu vyjadroval opakovane a obsah týchto vyjadrení bol žalobcovi známy. K odňatiu
možnosti žalobcu konať pred súdom nedošlo ani v rámci dokazovania. Okresný súd sa

oboznámil s exekučným spisom, ktorý ako dôkaz navrhol vykonať samotný žalobca priamo v návrhu
na začatie konania s tým, že žalobca bol účastníkom uvedeného exekučného konania a teda obsah
exekučného spisu z hľadiska tvrdených skutočností o dobe od podania žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného súdu o jej zamietnutí mu bol nepochybne známy,
pretože z exekučného spisu vyplýva, že všetky rozhodnutia boli žalobcovi riadne doručené.

Odvolací súd v zhode s okresným súdom dospel k záveru, že k odňatiu možnosti žalobcu konať pred
súdom nedošlo ani postupom okresného súdu, ktorý napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci samej
pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania.

27. Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho

úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci.

28. Súdna prax sa ustálila na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa 10.07.2013, sp. zn.
II.ÚS/248/2013 zo dňa 25.04.2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13.02.2013).

29. Preto v prípade, ak okresný súd v zhode s odvolacím súdom z pripojeného exekučného spisu zistil,
že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu
doručená dňa 28. 10. 2009 (v tejto súvislosti odvolací súd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu
úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce, kedy začalo samotné exekučné konanie) a

exekučný súd vydal poverenie uznesením zo dňa 05. 11. 2010, uvedený postup a obdobie nemožno
považovať za nesprávny úradný postup (prieťahy v konaní. Odvolací súd podotýka, že vzhľadom na
množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje pred okresným súdom, je ústavne akceptovateľná
aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri napríklad uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14. 12. 2012 alebo sp. zn.

II.ÚS/245/2013 zo dňa 25. 04. 2013).

30. Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského
rozsudku pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne

uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru,
že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok,
je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť
otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou
ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k

preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k
posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho
vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskouzmluvou viazaná, t. j. exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011
zo dňa 13.10.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011 uverejnené v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp. zn.
6Cdo/105/2011 zo dňa 10.10.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012
uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.

R 68/2013, ale aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa
22.05.2013, sp. zn. 2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24.10.2013, sp.
zn. 5MCdo/25/2012 zo dňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013 a mnohé iné; pozri
aj uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22.08.2012, sp. zn.
II.ÚS/545/2010 zo dňa 09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011 ako aj uznesenie Súdneho
dvora Európskej únie vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti T. C. zo dňa 16.11.2010). Od tohto

záveru nie je žiadny dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

31. Nakoľko žalobca v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov
zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t. j. nesprávny úradný postup
exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení

rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto
v žiadnom prípade nespôsobuje žalobcom tvrdenú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

32. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu vo vzťahu k majetkovej
škode, keď namietal, že súd sa zaoberal škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas

nečinnosti súdu. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na
to,ženebolapreukázanázákladnápodmienka,atonesprávnyúradnýpostup,súdsanezaoberalškodou
a príčinnou súvislosťou z rozhodnutia to ani nevyplýva. Pokiaľ v závere odvolania žalobca namieta
irelevantné úvahy súdu, súd prvej inštancie namietané skutočnosti vôbec v rozhodnutí neriešil ani sa
nimi nezaoberal.

33. K námietke žalobcu, že súd mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, odvolací súd uvádza, že
predpoklady pre vydanie rozsudku pre zmeškanie podľa ust. § 114 ods. 5 a podľa §
153b ods. 1 O. s. p. sú rozdielne. V prvom prípade sa nevyžaduje nariadenie pojednávania. Žalobca
si v odvolaní protirečí, keď na jednej strane namieta, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a na

druhej strane sa domáha vydania rozsudku pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., ktoré predpokladá
nariadenie pojednávania. V obidvoch prípadoch zákon takto dovoľuje súdu pri splnení podmienok takto
postupovať, neukladá mu však takúto povinnosť („...súd môže rozhodnúť..“).

34. Neobstojí ani námietka, že súd nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k

porušeniu práva žalobcu, pretože vzhľadom na vyššie uvedené podrobné argumenty súdu súd tento
záver produkovaný žalobcom nezistil a nemal dôvod to ani konštatovať. Tvrdenie žalobcu v odvolaní,
že aj keď súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, nie je pravdivé, preto neobstojí tvrdenie, že
rozhodnutie je nesprávne, ak je postavené na takomto závere. Súd z takéhoto záveru nevychádzal.
Neobstojí ani všeobecné tvrdenie žalobcu, že súd analyzuje okolnosti, ktoré s vecou nesúvisia, práve

naopak, žalobca sa odvoláva proti niečomu, čo nie je pravda, pretože súd sa v rozhodnutí nezaoberá
udržiavaním kontaktu súdneho exekútora, podnikateľským rizikom a spôsobom judikovania pohľadávky.

35. Pokiaľ žalobca namieta, že súd sa dopustil viacerých omylov ohľadom namietaných lehôt, odvolací
súd konštatuje, že žalobca vznáša námietku bez bližšej vecnej argumentácie v čom tento omyl spočíva.

Okresný súd dostatočne určite v tomto smere svoje rozhodnutie odôvodnil.

36. Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd nepovažoval žiadne odvolacie námietky žalobcu za
dôvodné a preto napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

37. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396
ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný
žalovaný, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričomo výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
38. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).