Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, July 18, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/76/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225376
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112225376.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej
v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
IČO 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava,
IČO 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 27C/232/2012-152
zo dňa 24. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu , ktorým sa domáhal náhrady
majetkovej škody 1.958,08 Eur a nemajetkovej ujmy 391,62 Eur
a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy žalobca odôvodnil nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín v exekučnom konaní
zaevidovanom u súdneho exekútora sp.zn. EX 2252/2010, ktorý spočíval v tom, že o žiadosti súdneho

exekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcienerozhodolexekučnýsúd do15dníoddoručenia
žiadosti podľa§44ods.2Exekučnéhoporiadku. Exekučnýsúdrozhodoložiadostioudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie až dňa 12.04.2011, keď zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, hoci exekučné konanie začalo dňa 11.03.2010. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby. Omeškanie predstavovalo viac ako 397 dní. Ako
dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu (Okresného súdu
Trenčín) založený pre uvedené exekučné konanie vedené medzi žalobcom a V. T. ako povinným, pre

vymoženie peňažnej pohľadávky
zo zmluvy o úvere č.3211425. Podľa žalobcu nesprávny úradný postup súdu je charakterizovaný a/
nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a b/ vykonaním úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok, bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Žalobca uviedol, že mu vznikla majetková škoda v celkovej
výške 1.958,08 Eur, predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá už nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v konaní, vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového

vzťahu, založeného zmluvou o úvere. Zároveň žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanieveci v primeranom čase zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradnýmpostupom.Nesprávnyúradnýpostup súduprvejinštancie jepodľa názoružalobcu dôsledkom

jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti
majetkového práva žalobcu. Žalovaný v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 01.08.2013 žiadal
návrh zamietnuť ako nedôvodný
a žalobcovi nepriznať náhradu trov konania. Súd prvej inštancie vo veci vytýčil pojednávanie na
06.09.2013. Dňa 05.09.2013 žalobca požiadal návrhom o zrušenie pojednávania a prerušenie konania

podľa § 109 ods. 1 pím.b) a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa
06.09.2013 č.k. 27C/232/2012-50 návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol a vyhlásil rozsudok
č.k. 27C/232/2012-53, ktorým návrh žalobcu vo veci samej zamietol. Na odvolanie žalobcu Krajský
súd v Trenčíne uznesením č.k. 5Co/483/2013-114 zo dňa 05.08.2014 rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 8Co/393/2013-110 zo
dňa 05.08.2014 uznesenie súdu prvej inštancie o neprerušení konania potvrdil. Účastníci boli na druhé

pojednávanie dňa 24.12.2014 riadne a včas predvolaní, no nezúčastnili sa ho. Žalobca
e-mailom zo dňa 17.10.2014 zaslal súdu totožný návrh na zrušenie pojednávania a návrh na
prerušenie konania. Súd prvej inštancie návrh žalobcu na prerušenie konania uznesením zamietol
na pojednávaní dňa 24.10.2014. Námietka zaujatosti vznesená žalobcom bola už Krajským súdom
v Trenčíne vyriešená. Žalobca mal reálnu možnosť zúčastniť sa pojednávania, na ktorom bolo

vykonané dokazovanie v zmysle zásady priamosti a ústnosti. Žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní
ospravedlnil. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a
rozhodol v neprítomnosti účastníkov. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že dňa
26.04.2010 súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenia
poverenia na vykonanie exekúcie vo veci vedenej na jeho exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 2252/10

v prospech žalobcu v procesnom postavení oprávneného na základe jeho návrhu zápisnične spísaného
u exekútora dňa 11.03.2010 proti povinnému V. T. za účelom vymoženia 408 Eur s príslušenstvom
na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou
rozhodcovskou a.s., Bratislava spis. zn. SR 19854/11 zo dňa 07.12.2009. Súd prvej inštancie vydal
dňa 16.03.2011 uznesenie č.k. 62Er 983/2010-11, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia na

vykonanieexekúciezamietolzdôvodu,žerozsudokrozhodcovskéhosúduniejespôsobilýmexekučným
titulom. Uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 62Er 983/2010-13 zo dňa 06.07.2011 bola exekúcia
zastavená. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval § 3 ods. 1 písm. a/, d/, § 3 ods. 2, §
5 ods. 1, § 6 ods. 1,2,4 a § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v spojení s § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku.ZospisuOkresnéhosúduTrenčínsp.zn.62Er2348/2011bolopreukázané,žedňa26.04.2010

bola na Okresný súd Trenčín doručená žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. Exekučný súd po preskúmaní rozhodcovského rozsudku rozhodol dňa 16.03.2011 tak, že
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Súd prvej inštancie
zdôraznil, že podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa lehota na rozhodnutie
15 dní od doručenia žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre
exekútora, aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, žeby procesná lehota 15 dní dopadala
aj na prípady, keď exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Rovnaký výklad § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, podľa ktorého sa lehota 15 dní nevzťahuje na negatívne rozhodnutie o žiadosti

o udelenie poverenia, podal aj Ústavný súd SR v náleze II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013. Žiadne
ustanovenie Exekučného poriadku nestanovuje exekučnému súdu lehotu na rozhodnutie v prípade
zamietnutia žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie. Pretože súd nevydal poverenie pre
exekútora, ale žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, nemožno konštatovať
žiadne porušenie zákonnej lehoty na rozhodnutie, a tým ani nesprávny úradný postup. Pri posudzovaní

otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri,
resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníkov súdneho konania (2), postup samotného súdu (3) a význam veci pre účastníka (4).

In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti
veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo
rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako
účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podanísťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania
sťažovateľky. V takýchto prípadov je možné akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných
konaní. Návrh žalobcu nie je dôvodný ani pokiaľ ide o argumentáciu, že exekučný súd sa dopustil

nesprávneho úradného postupu, keď vykonal komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá
exekučnému súdu neprináleží
a bola vykonaná mimo konania o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona
o rozhodcovskom konaní. Žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup sa bezprostredne prejavil v
rozhodnutí exekučného súdu, ktorý po vykonaní uvedeného prieskumu zamietol žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že právoplatné uznesenie
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia nebolo do dňa vyhlásenia tohto rozsudku zmenené alebo zrušené príslušným
orgánom pre nezákonnosť tak, ako to ma na mysli ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a
preukázanie splnenia tejto podmienky bolo v danej veci podstatné pre ustálenie vzniku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní

v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie o veci samej uzavrel, že zo strany exekučného súdu nedošlo
k namietanému nesprávnemu úradnému postupu ani k vydaniu nezákonného rozhodnutia podľa
zákona č. 514/2003 Z.z.. Ak tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak
žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody ani právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Preto súd
prvej inštancie ani nevykonal dokazovanie znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným Znaleckým

ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave dňa 17.01.2014, ktorý doručil súdu žalobca.
Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie nerozhodoval o základe veci medzitým iným rozsudkom tak,
ako to žalobca navrhoval, nepriznal žalobcovi majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu v peniazoch a
jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého má v konaní úspešný

účastník právo na náhradu účelne vynaložených trov konania proti účastníkovi, ktorý v konaní úspech
nemal. Keďže žalovaný si trovy konania nevyčíslil a zo spisu mu žiadne trovy konania nevyplývajú,
súd prvej inštancie podľa § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.

h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvej inštancie nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.

Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvej inštancie spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok, nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným

súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom súdnom
konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§
12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“ (čl. 48
ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky,III.ÚS16/2000).Neobstojínázorkrajskéhosúduvovecinestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a

Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Za týchto okolnosti nie
je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Za danej
procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom. Konečné rozhodnutie vo veci

súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/
O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva. V čase podania odvolania o
zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Správaniesúduprvejinštancie,kedypredbeholvydanímkonečnéhorozhodnutiaúčinkyprávoplatnéhorozhodnutia
o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladá porušenie práva
žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Žalobca taktiež poukázal na to,

že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a
nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie. Tým
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu ako aj k
odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo
na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre

úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
ktýmtosavyjadriťscieľomovplyvniťsúdnerozhodnutie. Žalobcaakostranakonanianeboloboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým bolo porušené. Súd prvej
inštancie vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal dokazovanie listinami,

ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené
v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise,
pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že pokiaľ žalovaný
nereagoval na výzvu súdu prvej inštancie, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v zmysle § 114
ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p.. Žalobca súdu prvej

inštancie vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s titulu
udržiavania a správy informačného systému a titulom uplatnených výdajov. V tejto časti považoval
žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvej inštancie napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,

v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi
nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvej inštancie dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,

ktoréhovyhotoveniezabezpečil.Súdprvejinštancie všakdokazovanieskrátillennadôkazyvykonávané
ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Žalobca predložil ako
dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.1/2014, ktorým je jednoznačne preukázané že nesprávny
úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie majetku vo výške určenej

posudkom. V súvislosti s tvrdeniami uvedenými v žalobe žalobca zdôraznil, že súd prvej inštancie
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predložených znaleckým posudkom na vznik
škody a jej príčinnú súvislosť. Podľa žalobcu súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl.

6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v
zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko
súd prvej inštancie nekonštatoval zistené porušenie práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi prvej inštancie. S poukazom na uvedenú argumentáciu a
vytknuté procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

3. Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Od 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len

CSP ), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov a v zmysle § 470
ods. 1 CSP platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379
a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako

vecnesprávny podľa§387ods.1CSP potvrdiť.Odvolacísúdtakrozhodolbeznariadeniapojednávania
v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

8. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy
vyhodnotil správne v súlade so zásadami uvedenými, v tom čase platnom ustanovení § 132 O.s.p,
zodpovedajúcemu ust. § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď
s poukazom na ním citované ustanovenia č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a Exekučného poriadku žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
práva nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade
s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje ( §
387 ods. 2 CSP).

9. Žalobca v odvolaní namietal, že v konečnom rozhodnutí o veci (v rozsudku) rozhodol súd prvej
inštancie aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným
sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, pretože rozhodnutie o návrhu na prerušenie
konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu nebolo právoplatné a jeho vydaním

súd prvej inštancie predbehol účinky jeho právoplatnosti. Takého správanie, zakladá porušenie práva
žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Odvolací súd vyhodnotil túto
námietku žalobcu ako nedôvodnú. Rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania je rozhodnutie o
procesnomnávrhuúčastníkakonaniaaniejerozhodnutímvovecisamej.Ajvprípade,žebysasúdprvej
inštancie s procesným návrhom žalobcu vysporiadal v konečnom rozhodnutí samostatným výrokom

rozsudku, má výrok obsahujúci rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania vždy účinky uznesenia.
V danej veci rozhodoval súd prvej inštancie o návrhu žalobcu na prerušenie konania samostatným
uznesením, proti ktorému podal žalobca aj samostatné odvolanie.

10. V ustanovení § 14 O.s.p. platného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ktoré ustanovenie

bolo prevzaté a len formulačne upravené do ust. § 49 CSP, sú upravené podmienky, ktorých splnenie
má za následok, že sudca je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania
sa však výslovne obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Opätovná námietka žalobcu, že
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vydal vylúčený sudca, predstavoval samostatný odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. platného v čase podania

odvolania. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či
prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený súd.
Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi
Okresného súdu Trenčín JUDr. Ing. Miroslavovi Manďákovi . Krajský súd v Trenčíne ako nadriadený súd
uznesením č.k.19NcC/35/2012-9 zo dňa 19.10.2012 rozhodol, že tento sudca nie je z prejednávania

a rozhodovania veci vylúčený. V súlade so zmenou rozvrhu práce ( pokyn č. 44/13, Spr. 645/2013)
došlo k prideleniu predmetnej veci na prejednanie a rozhodnutie sudcovi Okresného súdu Trenčín
Mgr. Petrovi Hvizdošovi. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že nemá žiadny pomer k veci účastníkom ani ich
zástupcom a vo veci sa necíti byť zaujatý. Nebola zistená žiadna z okolností, ktorá by ho v zmysle § 14
a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania tejto veci, ako bolo konštatované v rozhodnutí

Krajského súdu Trenčín zo dňa 05.08.2014 č.k. 5Co/483/2013-114. Z obsahu spisu vyplýva, že v
predmetnej exekučnej vec sp.zn. 62Er/983/2010 vedenej na Okresnom súde Trenčín nebol Mgr. Peter
Hvizdoš zákonným sudcom. Odvolací súd v konaní nezistil žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod
na vylúčenie tohto sudcu a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Odvolací súd
zdôrazňuje, že dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu nemôžu byť úvahy žalobcu

založené na skutočnosti, že súd prvej inštancie svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným
postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, pretože táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá
nič o vzťahu namietaného sudcu k účastníkom a k prejednávanej veci, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniťjeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku
žalobcu ako nedôvodnú.

11. Súd prvej inštancie nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 24.10.2014, na ktorom
vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti strán sporu a právneho zástupcu žalobcu.

12. Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvej inštancie konštatuje, že postup tohto súdu
zodpovedal všetkým stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania. Ten riadne doručil

žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe vyjadril. Žalovaný sa k žalobe žalobcu
vyjadril. Poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p., účinného v čase rozhodovania súdom prvej inštancie,
vykonal súd písomne a toto doručil právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému. Predvolanie na
pojednávanie prevzal právny zástupca žalobcu a žalovaný v dostatočnom časovom predstihu pred
pojednávaním. Žalovaný, ktorý sa z neúčasti ospravedlnil, ani nežiadal o odročenie pojednávania.
Právny zástupca žalobcu sa z neúčasti ospravedlnil, navrhol zrušenie pojednávania a spolu s týmto

podaním podal návrh na prerušenie konania. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri vyššie
opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 24.10.2014 splnené všetky procesné povinnosti a
podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania.

13. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súd prvej inštancie okrem iného namietal, že nemal možnosť

vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre

úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

14. Odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam
a dôkazom, ktoré súd prvej inštancie vykonal a oboznámil na pojednávaní. V tomto smere nie je

tvrdenie žalobcu pravdivé. Na prejednanie veci nariadil súd prvej inštancie pojednávanie pri zachovaní
zákonnej lehoty na jeho prípravu po splnení všetkých procesných povinností. Na strane právneho
zástupcu žalobcu absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvej inštancie povinný pojednávanie
zrušiť alebo odročiť. Z doručenky súdneho doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal
uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 19NcC/35/2012-9 zo dňa 19.10.2012 o nevylúčení zákonného

sudcu z prejednávania a rozhodovania veci dňa 14.11.2012 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 5Co/483/2013-114 zo dňa 05.08.2014 prevzal právny zástupca žalobcu dňa 26.08.2014. Tieto
vykonateľné uznesenia sú v ďalších štádiách konania pre súd prvej inštancie záväzné a tento súd
bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať, aj napriek tomu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť. K
odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej

republikynedošlo.Včasepojednávaniatedanastranežalobcuaanijehoprávnehozástupcuneexistoval
dôvod na zrušenie pojednávania a prerušenie konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p., účinného
do 30.06.2016, umožňovalo súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo
jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania
alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na

prípravu a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o
odročeniepojednávania.Dôležitýdôvod,prepovahuktoréhosanemôžepojednávaniazúčastniťsamusí
týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť
závažný svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlniteľnosti.
Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu

hospodárnosti. Za daného procesného stavu súd prvej inštancie umožnil sporovým stranám zúčastniť
sa prejednania veci vrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku všetkým
dôkazom, ktoré sa vykonali, vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci. Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvej inštancie, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci,
vyhodnotil postup tohto súdu ako správny. Zo skutočností a postupov súdu prvej inštancie v konaní

vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v
neprítomnosti účastníkov konania súd prvej inštancie neodňal účastníkom konania možnosť konať pred
súdom. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom vyhodnotil odvolací súd ako
nedôvodnú.15. Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť. V sporových
konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v nepriaznivom meritórnom

rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné bremeno je procesný
inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné
skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť závisí od
účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to čo má byť preukázané. Na
preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má strana sporu dôkazné bremeno slúži dôkaz, dôkazný

prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu skutočností, ktoré musí uviesť a
následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy upravujúcej sporný vzťah medzi stranami
sporu. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena. Zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti, ktorej
podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto podmienky musí preukázať

poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť
štátu.

16. Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou, sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci . Vychádzajúc z jeho

jednotlivých ustanovení predstavuje existencia nesprávneho úradného postupu pri výkone verejnej moci
orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ nesprávny úradný postup existuje, nastupuje
dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť štátu ako zodpovednostného subjektu za
škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná
povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín

v konaní sp.zn. 62Er/983/2010. Nesprávny úradný postup žalobca charakterizoval ako nevydanie
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. Na
preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia exekučným súdom
v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov žalobca navrhoval
ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi oprávneným - žalobcom a povinným V. T. pre

vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere
č. 3211425 ( EX2252/10). V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie
uznesenia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
exekučným súdom v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym úradným postupom

podľa právoplatného rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu súdu na podklade
sťažnosti na prieťahy, disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky,
konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva). Žalobca nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo
v inom konaní rozhodnuté, sú neodôvodnené, boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody
žalobcu v exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

17. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku
prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní určuje Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať
o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru

Ústavného súdu SR ( I ÚS 27/02, IÚS 197/03, I ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval
takýmivýznamnýmiprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťakozbytočnéprieťahy.Niekaždýzistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti

veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať,
že dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti nemožno
považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy
na strane žalobcu, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu

na súdnu ochranu.

18. Odvolací súd konštatuje, že v danej veci možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného
súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, pretoževyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote neprichádza do úvahy. Podľa § 36 ods. 1 Exekučného zákona exekučné konanie začalo dňa
11.03.2010. V čase začatia exekučného konania bolo toto konanie upravené v § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku, ktorý nestanovoval pre prípad, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Lehota
15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie sa týka prípadu, ak súd nezistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom.

19. Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom, by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

20. V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnounemajetkovouujmou,takakotopredpokladáustanovenie§17ods.1,2,3zákonač.514/2003

Z. z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

21. Vzhľadom k tomuto záveru je potom bez právneho významu aj znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa
17.01.2014, ktorý predložil žalobca.

22. Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani
v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní pred súdom

prvej inštancie nebol zistený nesprávny úradný postup. Za splnenia všetkých procesných povinností,
ktorévykonalsúdtentosúd vsúladespríslušnýmiustanoveniamivtedyplatného Občianskehosúdneho
poriadku o konaní, prejednaní a rozhodnutí veci, keď účastníkov riadne poučil o možnosti označiť a
predkladať dôkazy a na pojednávaní vyhlásil dokazovanie za skončené, nedošlo k odňatiu možnosti
žalobcu konať pred súdom a ani k porušeniu práva na kontradiktórny súdny proces.

23.Odvolacísúdpoukazujenato,ženiektoréodvolaciehodôvodysavôbecnetýkajúprejednávanejveci,
tvrdeniažalobcunezodpovedajúskutočnémustavuveciavovzťahukprejednávanejvecisúnepravdivé.
Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie
dôvodytakmervovšetkýchprípadoch,vktorýchžalobcauplatnilprotižalovanémunasúdochSlovenskej

republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z.. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvej inštancie,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie v postupe

súdu prvej inštancie v danej veci.

24. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku
o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie za aplikácie § 142 ods. 1 O.s.p.,
vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje

tak u žalobcu, ako aj u žalovaného.

25. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP, účinného od 01.07.2016 potvrdil.

26. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, a preto mu
ich odvolací súd nepriznal.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9

zákona č. 757/2004 Z.z.).Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).