Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/604/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225424
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225424.3

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4,
811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,

o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 14C/242/2012-111 zo dňa
12. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
škody a náhrady nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín,

vzniknutej žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, v konaní vedenom
pod sp. zn. 62Er/2133/2011-10, ktorý v zákonom stanovenej lehote nerozhodol o žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, kde exekučným titulom bol právoplatný
rozsudok rozhodcovského súdu.

Na skutkový stav súd prvého stupňa aplikoval § 3 ods. 1 písm. d), § 6 ods. 1,2, 4, § 9 ods. 1, 2, § 15, §

16 a § 17 ods. 1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, ustanovenia § 44 ods. 2,3, § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného
poriadku, Ústavu SR a Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993.

Súd prvého stupňa v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej
za škodu, a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody,

príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi normami. Z ust.
§ 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 a ust. § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného
poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie
o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Povinnosťou orgánu štátu teda

je len v 15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené
podmienky a takýto postup vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného
pred novelou č. 102/2011 Z. z.. Postup súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia na exekúciu v
lehote 7 mesiacov od podania návrhu nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom
bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o poverenie na exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako
prieťahy v súdnom konaní. Exekučný súd nepochybil vo svojom úradnom postupe, keďže aplikoval

normy medzinárodného práva, ktorými je SR ako člen Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pre
ustanoveniami slovenského právneho poriadku a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu prednekalými zmluvnými podmienkami. V danom prípade teda nebol preukázaný žiaden z predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup ani vznik škody v príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom, ani výška nejakej škody. Žalobca poskytol povinnému v exekúcii úver

v určitej výške, avšak nebol predložený žiadny dôkaz o tom, kedy mala žalobcovi vzniknúť škoda jeho
nezaplatením ani ako k jej výpočtu dospel; čo presne obsahuje dlžná istina, čo je jej príslušenstvom
a koľko bolo z uvedeného dlhu už povinným medzitým uhradené a že za zostatok neuhradeného dlhu
zodpovedá práve žalovaná. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa dospel k záveru, že nie je možné
žalobcovi priznať náhradu škody spočívajúcu v nevymoženej istine s príslušenstvom ani nemajetkovú

ujmu z dôvodu nesplnenia preukázania zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za akúkoľvek
škodu v tejto súvislosti, a preto súd prvého stupňa žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
Rozhodnutie o trovách konania súd prvého stupňa odôvodnil podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) OSP sa mu postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) OSP, v konaní

rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ OSP), súd
prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 ods. 1
písm. h) OSP, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§

205a) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal,
že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 OSP preto, že sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Žalobca
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že

krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom), neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.

c) OSP, proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za
ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd
pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli

dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, keď ako účastník konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie

voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie

voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti
boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah
si určil sám, keď žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis.

Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd
však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd

dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počasnečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj

prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Namietal, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 OSP. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný

ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil
porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy žalobcovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky
si žalobca zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a
akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej lehoty zo
strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za

porušené práva. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

Dôvody odvolania možno rozdeliť na dve skupiny a to na dôvody odvolania týkajúce sa vád konania a
dôvody odvolania týkajúce sa vád rozhodnutia. Odvolací súd sa prioritne zameral na žalobcom tvrdené

vady konania podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. spočívajúce v
tvrdení žalobcu, že sa mu ako účastníkovi konania, postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
a že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Preskúmavacia činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu ako aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto skúmať zákonnosť nielen rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Zároveň je viazaný dôvodmi vymedzenými
v odvolaní. Okrem nich musí odvolací súd z úradnej povinnosti prihliadať na vady konania, ktoré mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci aj vtedy, ak by v odvolaní neboli uplatnené (§ 212 ods. 3
O.s.p.). Takýto následok budú mať predovšetkým vady vzniknuté nesplnením niektorej z procesných

podmienok, účasťou vylúčeného sudcu pri rozhodovaní, odňatím možnosti niektorému z účastníkov
konať, porušením predpisu o spôsobe vykonania dôkazného prostriedku a pod.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.

Je spojená s faktickou činnosťou súdu, nie s jeho právnym posúdením. O procesnú vadu ide aj vtedy,
ak súd nerozhodol o procesnom návrhu účastníka konania.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca vo svojom podaní zo dňa 07.02.2014 doručeným súdu
dňa 10.02.2014 podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a § 109 ods. 2

písm. c) O.s.p., a to do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu na nestranný súd. K návrhu
pripojil ústavnú sťažnosť bez uvedenia dátumu.

Súd prvého stupňa o tomto procesnom návrhu nerozhodol a v odôvodnení svojho rozhodnutia len

uviedol, že z nálezu II. ÚS/436/2013-11 zo dňa 12.09.2013 bolo zistené, že o námietke zaujatosti, ktorú
opätovnepredniesolžalobca,boloužÚstavnýmsúdomrozhodnutétak,žesťažnosťbolapovažovanáza
neopodstatnenú,pretopodľa§15aods.4O.s.p.naňuneprihliadal.Uvedenýmpostupomtaksúdprvého
stupňa odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Táto procesná vada je zároveň dôvodom, pre ktorýmusí odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie napadnuté takouto procesnou
vadou nie je možné považovať za správne. (Uznesenie NS SR zo dňa 31. júla 2014 sp. zn. 2
Oboer/74/2013).

Hoci obdobný návrh na prerušenie konania zo dňa 22.08.2013, ku ktorému žalobca priložil ústavnú
sťažnosť zo dňa 13.12.2012, súd prvého stupňa zamietol uznesením
č. k. 14C/242/2012-29 zo dňa 26.08.2013, bolo potrebné opätovný návrh na prerušenie konania zo dňa
07.02.2014 považovať za nový návrh na prerušenie konania s ohľadom na to, že spolu s návrhom

na prerušenie konania predložená ústavná sťažnosť nebola datovaná a nebolo možné bez ďalšieho
šetrenia ustáliť, čí ide o tú istú ústavnú sťažnosť ako v prvom návrhu na prerušenie konania. Preto v
zmysle zásady, že o každom procesnom návrhu účastníka je potrebné rozhodnúť, bol súd prvého stupňa
povinný rozhodnúť aj o tomto procesnom návrhu.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že vyjadrenie žalovaného spolu s pripojenými

prílohami k vyjadreniu, ktoré došlo súdu prvého stupňa dňa 12.02.2014 pred nariadeným pojednávaním,
nemal právny zástupca k dispozícii pred začiatkom pojednávania vo veci samej dňa 12.02.2014. Zo
súdneho spisu vyplýva, že vyjadrenie žalovaného bolo právnemu zástupcovi žalobcovi doručované až
spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa nedodržal
postup podľa § 114 ods. 2 O.s.p., keď žalobcovi neodoslal vyjadrenie žalovaného a preto žalobca

nemal objektívnu možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré uviedol a navrhol
žalovaný v tomto vyjadrení. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou
zaručeného práva na súdnu ochranu. K odňatiu práva na súdnu ochranu preto dochádza aj vtedy,
ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná alebo
nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom. Koncept spravodlivého

súdnehokonaniavnímanývrozhodovacejčinnostiEurópskehosúdupreľudsképrávaakoajvjudikatúre
Ústavného súdu Slovenskej republiky vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná
možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej
pozície ako je pozícia protistrany. Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v
sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie. Nedoručenie vyjadrenia žalovaného žalobcovi vytvára

stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom (I. ÚS 4/94, I. ÚS 26/94, III. ÚS 7/08, uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.12.2011, sp.zn. 5Svzn/1/2011).

Odvolací súd zaoberal tvrdením žalobcu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané vylúčeným sudcom.
V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca je

vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania, sa však výslovne obmedzuje
len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Námietka odvolateľa o tom, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/
v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.. Jej dôvodnosť posudzuje vždy odvolací súd bez toho, aby
bol pritom viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého

rozhodnutia nadriadený súd (§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že vec bola pridelená na prejednanie
a rozhodnutie sudkyni Okresného súdu Trenčín JUDr. Miline Jánoškovej. Krajský súd v Trenčíne na
námietku zaujatosti uznesením pod č. k. 19NcC/217/2012-10 zo dňa
19. októbra 2012 rozhodol, že JUDr. Milina Jánošková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
danej veci. Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu

dospel k záveru, že na strane zákonného sudcu nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ho v zmysle
§ 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania vo veci vzhľadom na pomer k veci
a účastníkom konania. Je zrejmé, že o sudkyni JUDr. Miline Jánoškovej bolo odvolacím súdom už
rozhodnuté, táto z prejednania a rozhodnutia veci nebola vylúčená, z obsahu spisu nevyplývajú žiadne
skutočnosti z hľadiska ust. § 14 ods. 1 O.s.p., ktoré by mohli predstavovať dôvod na jej vylúčenie

a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti
namietaného sudcu, nemôžu byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa
svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu,
lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietaného sudcu k účastníkom a k
prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie.

Zuvedenýchdôvodovtedaodvolacísúdvtomtosmereuplatnenúodvolaciunámietkužalobcupovažoval
za neopodstatnenú.Za situácie, kedy súd prvého stupňa neodoslal vyjadrenie žalovaného žalobcovi, pričom z odôvodnenia
rozsudku súdu prvého stupňa nepochybne vyplýva, že súd prvého stupňa sa vyjadrením žalovaného
zaoberal a toto uviedol aj v odôvodnení svojho rozhodnutia, nemožno konanie súdu prvého stupňa

považovať za spravodlivé. Súd prvého stupňa porušil kontradiktórnosť súdneho procesu a jeho
postupom nesúladným s Občianskym súdnym poriadkom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať
pred súdom. Právo účastníka konania vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom je obsahom čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a v súdnom konaní má svoje vyjadrenie v § 123 O.s.p. Doručenie žaloby a
vyjadrenia k nej predstavujú dôležité a neopomenuteľné úkony súdu v procese riadnej prípravy súdneho

pojednávania s cieľom zabezpečiť účastníkom konania účinnú a efektívnu realizáciu naväzujúcich
procesných práv priznaných zákonom s možnosťou vyvrátiť dôvodnosť žaloby i jej dodatočnú obranu
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.10.2010, sp.zn. 5Cdo/66/2010).

Konaním súdu prvého stupňa došlo k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu, v
dôsledku čoho bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f/

O.s.p. Táto procesná vada je dôvodom, pre ktorý musí odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zrušiť, pretože rozsudok vydaný v konaní postihnutý závažnou procesnou vadou nemôže byť
považovaný za správny.

V čase rozhodnutia odvolacieho súdu bolo vyjadrenie žalovaného doručené právnemu zástupcovi

žalobcu. Odstránenie tejto vady konania nezakladá dôvod na potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a ani na jeho zmenu podľa § 220 O.s.p.

Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku sa odvolací súd vecnými námietkami žalobcu
uvedenými v odvolaní nezaoberal.

Podľa § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Súd prvého stupňa v ďalšom konaní posúdi návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods.
1 písm. b/ O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a rozhodne o ňom. Nariadi na prejednanie veci
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a ich právnych zástupcov. V konaní bude postupovať v

súlade s procesnými predpismi upravujúcimi postup súdu prvého stupňa, najmä § 117 ods. 1, § 118
a tých, ktoré sa týkajú vedenia konania a pojednávania, vykoná dokazovanie a vo veci rozhodne
rozsudkom s náležitosťami podľa § 157 O.s.p. Súd prvého stupňa svojím procesným postupom poskytne
účastníkom konania možnosť realizovať procesné práva zaručené Ústavou Slovenskej republiky a
Občianskym súdnym poriadkom (§ 123), pričom sa bude zaoberať aj prípadnými námietkami,

argumentmi a dôkaznými návrhmi účastníkov konania a vo veci opätovne rozhodne.

V novom konaní rozhodne súd prvého stupňa o trovách konania vrátane trov odvolacieho konania podľa
§ 224 ods. 3 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.