Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 6, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/359/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113229453
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8113229453.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a sudcov JUDr.

AntónieKandravejaJUDr.EliškyWagshalovejvprávnejvecižalobkyne:E.U.,nar.XX.XX.XXXX,bytom
P. XXX, zastúpená JUDr. Jozefom Elsnerom, advokátom so sídlom Lipany, Námestie sv. Martina 11 proti
žalovanej: E. U., E.., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. X, A., právne zastúpenej JUDr. Ladislavom Lukáčom,
advokátom, so sídlom v Prešove, Hlavná 19, o vrátenie daru, o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 25. 09. 2014, č. k. 12C/265/2013-70 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 22. 09. 2015, č. k. 12C/265/2013-98 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím
rozsudkom žalobu zamietol, zaviazal žalobkyňu nahradiť žalovanej trovy konania 119,19 Eur v lehote
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vyslovil, že náhradu trov konania štátu nepriznáva.

2. Rozhodnutie odôvodnil zistením, že žalobkyňa sa v predmetnom konaní domáhala určenia, že je
spoluvlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k. ú. P. na LV č. XXX parcely č. KNC XXX/X -

zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parcely KNC XXX - zastavané plochy o výmere XX
m2, parcely KNC XXX - záhrady o výmere XXX m2, rodinného domu súp. č. XXX stojaceho na parcele
KNC XXX/X s príslušenstvom v podiele 2/10. Žalobu odôvodnila tým, že darovacou zmluvou zo dňa
20. 03. 2001 previedla podiel vo vyššie opísaných nehnuteľnostiach na žalovanú a k obdarovaniu
pristúpila z dôvodu, že sa žalovaná o ňu riadne starala. V tom čase so žalovanou bývala v spoločnej
domácnosti a keďže v uvedený deň prebiehalo dedičské konanie po jej neb. manželovi, rozhodla sa,
že ako matka prevedie na žalovanú podiel v uvedených nehnuteľnostiach. Súčasťou darovacej zmluvy

bola aj dohoda, ktorou sa obdarovaná - žalovaná zaviazala poskytnúť žalobkyni doživotné spolubývanie
a spoluužívanie rodinného domu s prísl. a ostatných nehnuteľností, ktoré boli predmetom zmluvy, ako
aj primeranú pomoc, v starobe, chorobe a v iných závažných prípadoch pre darujúcu - žalobkyňu
bezplatne. Žalobkyňa sa už v predchádzajúcom konaní pred súdom (sp. zn. 13C/63/2010) domáhala
vrátenia daru vo vzťahu k žalovanej, návrh bol zamietnutý s odôvodnením, že skutočnosť, že žalovaná
sa z domu odsťahovala nemožno považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa vo
svojej účastníckej výpovedi tvrdila, že sa domáha vrátenia daru z dôvodu, že žalovaná o ňu nejaví

záujem päť rokov. Opätovne poukazovala na totožné dôvody uvádzané v konaní 13C/63/2010, a to na
majetkové rozpory a na rozpory ohľadom finančných prostriedkov, ktoré mala žalovaná zobrať žalobkyni.
Ďalším dôvodom vrátenia daru má byť skutočnosť, že sa o žalobkyňu stará jej syn, poskytuje jej
starostlivosť, zabezpečuje jej dopravu k lekárom a do nemocnice, zabezpečuje údržbu rodinného domu,pričom žalovaná nezasiela žalobkyni žiadne gratulácie pri výročiach, sviatkoch, nemá o ňu záujem.
Potvrdila, že ani ona nezasiela žalovanej žiadne gratulácie, pozdravy, tvrdiac, že žalovanú z domu
nevyhnala. Žalovaná sa v konaní bránila tým, že z domu odišla z dôvodu, že ju fyzicky napadol brat.

Vtedy so žalobkyňou vychádzali dobre a samotná žalobkyňa trvala na tom, aby na brata podala trestné
oznámenie. Do doby kým žila imobilná sestra žalovanej spolu s matkou, žalobkyňa zabezpečovala o ňu
starostlivosť, aj keď sa odsťahovala do svojej garsónky, osamostatnila sa, ale často chodievala k matke
a sestre. Po smrti sestry, žalobkyňa bola celé Vianoce v roku 2009 u žalovanej a v marci 2010 žalobkyňa
prvýkrát podala na súde žalobu ohľadom vrátenia daru. Následne žalobkyňa chodila sa žalovanou do

práce, kričala na ňu, vyhrážala sa jej, lebo žalobkyni žalovaná chýbala, nakoľko do času odsťahovania
sa,všetkovdomácnostizabezpečovalažalovaná.VkonanívypočutýsynžalobkyneI.U.,jehomanželka,
sestry žalobkyne S. P. a D. U., potvrdili, že vzťahy medzi stranami sporu sú posledných päť rokov zlé,
nakoľko sa žalovaná o žalobkyňu nestará, nehlási sa k nej, nezaujíma sa o to ako sa má, či je zdravá,
či nepotrebuje finančné prostriedky alebo nejakú inú pomoc. Vypočuté kolegyne žalovanej (E. R., E.
C. a W. M.) ako svedkyne potvrdili, že žalobkyňa bola cez Vianoce v roku 2009 u žalovanej a následne

žalovaná obdŕžala predvolanie na súd (prvé konanie o vrátenie daru). Predtým bolo všetko v poriadku,
po podaní žaloby na súde žalobkyňa niekoľkokrát navštívila žalovanú v zamestnaní, hanlivo sa o nej
vyjadrovala, nadávala na žalovanú, že jej chce zobrať dom, pričom pred prvým podaním žaloby na súde
o vrátenie daru, žalovaná k žalobkyni pravidelne chodievala, pomáhala jej a vychádzala jej v ústrety.

3. S poukazom na ust. § 630 Občianskeho zákonníka, súd uzavrel, že z výsledkov vykonaného
dokazovania nebolo preukázané, aby sa žalovaná správala k žalobkyni hrubo porušujúc dobré mravy.
Pokiaľ ide o neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi, súd vzhľadom na individuálnosť danej veci mal
za smerodajné, že pri takto narušených medziľudských vzťahoch (na ktorých má väčšiu vinu samotná
žalobkyňa), žalobkyňa žiadnym z dôkazov nepreukázala, žeby o pomoc žalovanú ako obdarovanú

požiadala a táto takúto pomoc vyslovene poskytnúť odmietla. Žalobkyňou opísané správanie sa
žalovanej, že táto sa o žalobkyňu nestará, neprejavuje o ňu záujem, ani o jej zdravotný stav a
potreby, neblahoželá jej k meninám, narodením, nenavštevuje ju ako svoju matku, ani nezabezpečuje
údržbu predmetu daru, súd posudzoval v kontexte so správaním sa žalobkyne na konkrétnu situáciu
po podaní prvého návrhu na súde o vrátenie daru, kedy vzájomná komunikácia medzi účastníčkami

uviazla a nič nebránilo žalobkyni požiadať žalovanú o zabezpečenie doprovodu k lekárovi, zabezpečenie
starostlivosti po operáciách, ktoré absolvovala, prípadne ju požiadať a uviesť konkrétne akú údržbu
v nehnuteľnostiach považuje za nevyhnutnú. Súd mal za to, že ide o nedostatok taktu a najmä
neschopnosť vzájomnej komunikácie a dohovoru medzi najbližšími príbuznými.

4. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 s použitím ust. § 150 ods. 1 O.
s. p.. Súd posúdil osobné a majetkové pomery žalobkyne, ktorá bola v konaní neúspešná, s tým, že
jediným jej príjmom je starobný dôchodok 186,10 Eur mesačne. Tiež zisťoval pomery žalovanej, ktorá
je zárobkovo činnou osobou. Súd mal za to, že v danej veci sa nejaví spravodlivé, aby žalobkyňa,
aj keď nebola v konaní úspešná, znášala náklady právneho zastúpenia žalovanej vzhľadom na svoje

majetkové a finančné pomery, ako aj na existenciu skutkových zistení, a to viaznucej komunikácie medzi
žalobkyňou a žalovanou, keď istú mieru zavinenia nesie aj žalovaná. Ide o aspekty morálne, ktoré v
danom prípade nemali právny vplyv na posúdenie hmotnoprávneho nároku vo veci samej, súd však
na ne v záujme požiadavky naplnenia účelu občianskeho súdneho konania v zmysle ust. § 1 O. s. p.
prihliadal, ako aj na dôvody hodné osobitného zreteľa a úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania

len čiastočne, vo výške 119,19 Eur.

5. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalobkyňa i žalovaná.

6. Žalobkyňa v podanom odvolaní navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok a žalobe vyhovel.

Podľa názoru odvolateľky správanie sa žalovanej možno považovať za veľký nevďak a absolútnu
neúctu z jej strany, ktoré konanie treba kvalifikovať ako hrubé a sústavné porušovanie dobrých mravov.
V konaní bolo preukázané, že žalovaná po dobu päť rokov neprejavila absolútne žiaden záujem o
žalobkyňu. Nezaujímala sa vôbec o zdravotný stav žalobkyne, nekontaktovala sa s ňou, nepomáhala
jej, neblahoželala jej k narodeninám, k meninám, vianočným sviatkom a pod.. Podľa názoru odvolateľky

správanie sa žalovanej je potrebné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, pretože žalovaná
akodcéraneprejavujeomatkužiadenzáujemakokebyanineexistovala.Pritomdarprijalasozáväzkom,
že až do konca života matky sa bude správať ako dcéra a zabezpečí jej dôstojné dožitie.7. Žalovaná odvolaním napadla výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania. Nevidí dôvod,
prečo by žalobkyňa nemala byť zaviazaná na náhradu trov konania, keď sa opakovane neodôvodnene
domáha vrátenia daru. Zdôraznila, že ako strana sporu je zastúpená právnym zástupcom, s čím jej

vznikajú finančné výdavky nielen v tomto, ale aj v predchádzajúcom konaní. Nepriznaním žiadanej
náhrady trov konania znamená, že ľudia, ktorí sú v sociálne slabšej situácií môžu bezdôvodne podávať
žaloby na súde a v prípade neúspešnosti úspešný účastník nemá právo na náhradu trov konania.
Uvedené odporuje nielen princípom spravodlivosti, ale i zákonu. Žalobkyňa aj keď je dôchodkyňou nie je
zbavená spôsobilosti na právne úkony, nesie za svoje konanie zodpovednosť a musí platiť svoje dlhy a

záväzky v bežnom živote. Vzhľadom na výsledok prvého konania, kde bola rovnako ako v tomto konaní
zastúpená advokátom mohla byť poučená o následkoch i vzniku trov v prípade neúspechu v konaní,
najmä v prípade uplatňovania neodôvodneného nároku. Navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok vo
výroku o trovách konania a priznal žalovanej náhradu prvostupňového i odvolacieho konania.

8. Žalobkyňa k podanému odvolaniu žalovanej uviedla, že samotné odvolanie žalovanej proti výroku o

trovách konania potvrdzuje len tú skutočnosť, že žalovaná nemá ani len morálne právo na dar, ktorý
prijala od žalobkyne v podmienkach zápisu vecného bremena o povinnosti zabezpečiť dôstojné bývanie
svojej matky až do smrti. Neberie do úvahy ani jej zdravotný stav, dosiahnutý vek, odkázanosť na pomoc
tretích osôb, príjem a svojou „chamtivosťou“ spôsobuje, že na darovanej nehnuteľnosti nehradí daň z
nehnuteľnosti, poistné, opravy a údržbu, aj keď táto povinnosť prevodom daru prešla na ňu. To svedčí o

hrubom porušovaní dobrých mravov žalovanej a o tom, že zneužila žalobkyňu i ostatných súrodencov,
aj keď vedela, že sa o matku a sestru v zmysle záväzkov nepostará. To všetko svedčí tomu, že v súlade
s ust. § 630 Občianskeho zákonníka žalovaná hrubo porušuje zásadu dobrých mravov.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona

č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v ust. § 470
ods. 1, 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu
Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že

odvolanie žalovanej i žalobkyne nie je dôvodné.

10. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne
interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne závery. Odvolací súd v
podrobnostiach poukazuje na vecné správne právne závery súdu prvej inštancie a v súvislosti s

odvolacími dôvodmi dopĺňa.

11. Podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka, darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný
správa k nemu alebo k členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

12. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie
obdarovaného, ale také správanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno
kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Obvykle ide o porušenie značnej intenzity alebo o
porušenie sústavné, a to napr. fyzické násilie, hrubé urážky. V súlade s uvedeným preto nemožno
akékoľvek konanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného konania vo

vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi vyhodnotiť ako konanie, ktorým dochádza k hrubému porušeniu
dobrých mravov. K uvedenému možno zaradiť rovnako i pocit subjektívnej krivdy, keďže žalobkyňa cíti
nevďak a neúctu žalovanej ako dcéry k matke.

13. Nie je vylúčené, aby k porušeniu dobrých mravov došlo aj žalobkyňou tvrdeným správaním sa

žalovanej, ktoré je predmetom tohto konania. Z hľadiska etického a morálneho hodnotenia by takéto
konanie bolo porušením elementárnych pravidiel slušnosti. Možno konštatovať, že takéto konanie sa
prieči dobrým mravom a je v rozpore so všeobecnými zásadami morálky. Na vrátenie daru však zákon
vyžaduje intenzitu, ktorá posúva takéto konanie do roviny hrubo nemorálneho konania. Hrubé porušenie
dobrých mravov však musí žalobkyňa v konaní bezpodmienečne preukázať.

14. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka
za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu
navrhnuté dôkazy vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahuk uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strán v spore. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj
vprípadoch,vktorýchsavykonávajúvšetkynavrhnutédôkazy(prípadnevýnimočneajinénežnavrhnuté

dôkazy) a napriek tomu nemá súd jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade
musí rozhodnúť v situácií dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi,
na ktorom predovšetkým, podľa predpisov hmotného práva, leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť
za preukázanie skutočnosti významnej z hľadiska hmotného práva.

15. Z výsledkov vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie bolo nepochybne preukázané,
že vzťahy v rodine účastníkov sú veľmi zlé, sú vážne narušené. Žalobkyňa so žalovanou (matka a
dcéra) nenavštevujú sa, nekomunikujú. Žalobkyňa opakovane navštívila žalovanú v jej zamestnaní, kde
sa na adresu žalovanej hanlivo vyjadrovala. Dôvodom týchto rozporov a nezhôd sú práve majetkové
otázky a žalobkyňa tvrdí, že jej žalovaná mala zobrať finančné prostriedky, ktoré tvrdenie však nijako
nepreukázala. Ďalším dôvodom je skutočnosť, že v čase darovania (20. 03. 2001) strany sporu žili v

spoločnej domácnosti aj so sestrou žalovanej a dcérou žalobkyni E., ktorá bola imobilná, vyžadovala si
24-hodinovú starostlivosť a tak žalobkyňa, ako i žalovaná sa o ňu starali. Dňa 02. 09. 2006 žalovanú v
jej domácnosti - v rodinnom dome fyzicky napadol brat I., pre ktorý skutok bol v trestnom konaní uznaný
vinným. Po tomto incidente žalovaná opustila spoločnú domácnosť a presťahovala sa bývať do garsónky
v A.. V roku 2009 bola imobilná sestra žalovanej umiestnená do sociálneho zariadenia, kde XX. XX.

XXXX zomrela. Počas vianočných sviatkov v roku 2009 vzťahy medzi stranami sporu boli dobré, matka
bola na návšteve u dcéry 5 dní a obidve sa len ťažko zmierovali so smrťou sestry a dcéry E.. V marci
2010 žalobkyňa podala vo vzťahu k žalovanej na súde návrh, ktorým sa prvýkrát domáhala vrátenia
daru. Konanie sa viedlo na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 13C/63/2010, návrh bol zamietnutý,
pričom už v uvedenom konaní žalobkyňa tvrdila, že jej žalovaná zobrala 20 000 Sk, ktorú skutočnosť

nepreukázala.

16. Rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 17. 05. 2010, č. k. 13C/63/2010-24 bola žaloba
žalobkyne zamietnutá s odôvodnením, cit.: „Skutočnosť, že žalovaná sa z domu odsťahovala nemožno
považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ žalobkyňa je schopná postarať sa o seba,

nemožno považovať za rozporné s dobrými mravmi, ak jej žalovaná nepomáha. V konaní nebolo
preukázané, že žalovaná zobrala žalobkyni úspory a za konanie v rozpore s dobrými mravmi nemožno
považovať ani skutočnosť, že žalovaná neuhrádza náklady spojené s užívaním domu. Žalovaná sa
zaviazala umožniť žalobkyni doživotné spolubývanie a spoluužívanie rodinného domu bezplatne, čo
sa však netýka povinnosť uhrádzať platby za poskytované plnenia dodávateľským spoločnostiam (za

spotrebovanú elektrinu, vodu a plyn). Podľa názoru súdu zo zmluvy nevyplýva, že žalovaná má uhrádzať
všetky tieto náklady za žalobkyňu.“

17. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je navyše logické, že po tom, čo sa žalovaná dozvedela o
prebiehajúcom spore na Okresnom súde Prešove pod sp. zn. 13C/63/2010, vzťahy medzi stranami

sporu sa ešte viac vyostrili a naštrbili.

18. Žalobkyňa v predmetnom konaní nepreukázala, žeby žalovaná svojim konaním vo vzťahu k nej
hrubo porušovala dobré mravy. Poukázala na neposkytovanie starostlivosti s tým, že v súčasnosti jej
starostlivosť poskytuje syn I., ktorý býva v blízkosti žalobkyne (zabezpečuje jej doprovod k lekárovi,

starostlivosť po prekonaných operáciách a zabezpečuje jej údržbu rodinného domu). V tejto súvislosti
je právne významné, že samotná žalobkyňa v konaní nepreukázala ani netvrdila, aby jej takúto pomoc
žalovaná výslovne odoprela, i keď je pravdou, že tak mohla samotná žalovaná z vlastnej iniciatívy
vykonať. Nemožno preto nečinnosť žalovanej (vzhľadom na vzájomnú komunikáciu so žalobkyňou)
hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov zakladajúcich tak závažný dôsledok, akým je povinnosť

vrátenia daru. Preto správne vyhodnotil súd prvej inštancie, ak uzavrel, že medzi stranami sporu ide
najmä o neschopnosť vzájomnej komunikácie medzi najbližšími príbuznými.

19. Žalobkyňa v konaní poukazovala na konflikty so žalovanou v rodine a treba uznať, že ide o kolíziu
s morálnymi pravidlami. V predmetnej veci ide o vrátenie daru - nehnuteľnosti a tomu musí zodpovedať

aj hrubé porušenie dobrých mravov. Na lepšie pochopenie odvolací súd poznamenáva, že ak by sa
mali vracať dary, vrátane nehnuteľnosti už pri takých konfliktoch, ktoré označila žalobkyňa, tak to by
znamenalo nepredstaviteľný zásah do zmluvných vzťahov a právnej istoty vyplývajúcej z dohodnutých
vzťahov. Veci by sa darovali a v zapätí pri konfliktoch by sa vracali, len čo darca nadobudne pocit krivdy.Darca si musí byť vedomý, že prevodom vlastníctva sa zbavuje tohto vlastníctva a nepostačujú bežné
konfliktné situácie na vrátenie daru.

20. Odvolací súd preto vo veci samej nevidí dôvod na odklon od záverov súdu prvej inštancie.

21. Súd prvej inštancie správne zhodnotil skutkový stav, výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti mal
za preukázané a vyvodil správny záver o tom, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keďže
nepreukázala ňou tvrdené hrubé porušovanie dobrých mravov obdarovanej voči nej. Za takéhoto stavu

odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že nie sú splnené zákonné podmienky na
vrátenie daru.

22. Odvolací súd s osvojením si dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
vrátane správneho výroku o trovách konania postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

23. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacími námietkami žalovanej, že napriek 100 % úspechu v spore
musí znášať trovy konania predstavujúce náhradu trov právneho zastúpenia.

24. Pokiaľ ide o náhradu trov konania v dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie správne uviedol, že má
za to, že v predmetnej veci existujú okolnosti hodné osobitného zreteľa pre čiastočné nepriznanie trov

úspešnejžalovanejvzmysleust.§150ods.1O.s.p..Súdprvejinštanciesprávneposúdilnielenosobné,
majetkové pomery žalobkyne, ktorej jediným príjmom je starobný dôchodok 186,10 Eur a vdovský
dôchodok 77,10 Eur mesačne, ale aj pomery žalovanej, ktorá je zárobkovo činnou osobou. Naviac v
danej veci sa nejaví ako spravodlivé, aby žalobkyňa, aj keď v konaní nebola úspešná, znášala náklady
právneho zastúpenia žalovanej v celom rozsahu vzhľadom na svoje osobné, majetkové a finančné

pomery, ako aj na existenciu skutkových zistení, že ide o spor medzi matkou a dcérou. Za takéhoto stavu
je preto daná výnimočnosť vyplývajúca z okolnosti predmetnej veci, ktorá v zmysle ust. § 150 ods. 1 O.
s. p. odôvodňuje záver pre čiastočné nepriznanie trov konania úspešnému účastníkovi - žalovanej.

25. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podali obidve strany

sporu, pričom v rozsahu podaného odvolania tak žalobkyňa, ako aj žalovaná nezaznamenali úspech v
odvolacom konaní, odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov (§ 396 ods.
1 CSP a § 255 ods. 2 CSP).

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).