Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, March 31, 2016

Súd: Okresný súd Čadca
Spisová značka: 10C/178/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209889
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomíra Krišťáková

ECLI: ECLI:SK:OSCA:2016:5312209889.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Čadca samosudkyňou JUDr. Ľubomírou Krišťákovou v právnej veci navrhovateľa

Pohotovosť, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporkyni Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava v konaní o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh z a m i e t a .

Odporkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia o prejudiciálnych otázkach,
ktoré navrhla predložiť Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky Súdnemu
dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7 C 6/2010, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podaným návrhom, ktorý bol Okresnému súdu Čadca doručený dňa 27.9.2012, domáha,
aby mu odporkyňa nahradila škodu vo výške 546,07 € a nemajetkovú ujmu vo výške 109,21 €. Návrh
odôvodnil tým, že škoda vznikla nesprávnym úradným postupom súdu. Nesprávny úradný postup súdu
spočíval v prieťahoch v konaní, keď exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala

znaky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by
mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 22. 3. 2012 (konanie začalo dňa 1.
2. 2011), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o
udelenie poverenia tak došlo až po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 415 dní).
Nesprávny úradný postup charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,
resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, vykonaním úradného postupu bez splnenia

zákonných podmienok, bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody
a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa. Exekučný súd vykonaním postupu podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku (preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu
na vykonanie exekúcie a exekučného titulu - rozsudku rozhodcovského súdu sp. zn. SR 12532/10,
vykonateľný 20. 1. 2011) spôsobom odporujúcim zákonu, t. j. vykonaním procedúry preskúmania bez
splnenia zákonných podmienok, keď súd bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc,
dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu

právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne
rozhodnutie vo veci (úhrada pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej zmluvy o úvere) na ustanovenie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnémusúdu neprináleží, a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu
spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne

schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že
výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie
veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu
koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej (len v závere konania z dôvodu absolútnej nemožnosti
vydať zamietavé meritórne rozhodnutie sa obmedzí na využite iného druhu rozhodnutia - uznesenia,

ktorým odmietne vydať poverenie na vykonanie exekúcie - avšak s rovnakými účinkami pre veriteľa a
dlžníka spočívajúcimi v zániku vykonania práva), uskutočňuje činnosť, ktorá by mu náležala iba vtedy,
ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc od § 40 a nasl. zákona č.
244/2002 Z. z.. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z., nekoná
o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje vo veci v rozsahu uvedenom v
návrhu alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnom návrhu. Zákonodarca kreáciou § 40 a § 43 zákona

č. 244/2002 Z. z. prejavil vôľu poveriť všeobecný súd meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorú by bol
inak príslušný rozhodcovský súd iba vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok
definovaných v § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. a ak takéto splnenie podmienok nastane včas, t. j. v
lehote upravenej v § 41 zákona č. 244/2002 Z. z.. Ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a
materiálnych podmienok obsiahnutých v § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. zanikne právomoc všeobecného

súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu zahŕňajúceho zistenie
skutkového stavu veci, výberu právnych noriem a aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem
na skutkový stav. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte,
nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce
k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie odporcu (dlžníka) tam, kde

neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich
platné právo zaraďuje. Všeobecný súd si musí byť pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia revízie
rozhodnutia vedomý toho, že zasahuje do právneho postavenia účastníkov konania, čím degraduje
ochranu ich subjektívnych práv, a to bez ohľadu na to, aký iný účel revízneho konania sleduje štát (napr.
posilňovanie pozície spotrebiteľa a pod.). Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv

účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí.
Exekučný súd tým, že svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na
zaplatenie dlhu v časti istiny, a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal
stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným
a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere. Na jednej strane

existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť
pre uplynutie lehoty podľa § 41 zák. č. 244/2004 Z. z. a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá
právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane, nie
je možné zo strany navrhovateľa iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva
na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená

prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú
vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Podľa platnej právnej úpravy je rozsudok
rozhodcovského súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v
občianskom súdnom konaní. Opísaný postup exekučného súdu navrhovateľ hodnotí ako nesprávny a
v rozpore so zákonom, konkrétne § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje

okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi
tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po
veľmi dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu
nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu
majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Majetková škoda v celkovej výške 546,07 € predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac
nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní

vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Nemôže preto
tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu.Zároveň si navrhovateľ uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je takej intenzity, ktorá
má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva navrhovateľa. Nesprávnym
úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania navrhovateľa, že správnym a zákonným
postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu

exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich
k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva,
pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného súdu
zamedzil navrhovateľovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Navrhovateľ ďalej uviedol,
že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v

spojení s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva vyvolala
u navrhovateľa, resp. členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Vytvorenie absolútnej
nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou
a jej príslušenstvom, zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik

už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila
hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom
vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Navrhovateľ si náhradu nemajetkovej ujmy uplatňuje vo výške 109,21 €, t. j. 20% z uplatňovanej istiny
s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou).

Na základe týchto skutočností navrhovateľ žiada, aby súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol tak, že
odporkyňa je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla nesprávnym úradným postupom okresného súdu,

pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie postupom, ktorý by
správne interpretoval a aplikoval ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ďalej rozsudkom
odporkyňu zaviazať zaplatiť príslušnú majetkovú škodu a náhradu nemajetkovej ujmy do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku s trovami súdneho konania.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení k návrhu uviedla, že návrh je zmätočný, má nedostatky, nie je jasný titul
na náhradu škody, navrhovateľ neuviedol kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu.

Uviedla, že nie sú splnené podmienky podľa § 8 O. s. p., § 15 zákona č. 514/2003 Z.z.. Nie je daná
právomoc súdu vo veci konať. Medzi podaním žiadosti o predbežné prejednanie nároku u nadriadeného

orgánu a podaním návrhu o náhradu škody za nesprávny úradný postup nie je dodržaná zákonná
lehota 6 mesiacov. Žiadosť o predbežné prejednanie nároku bez ostatných zákonných náležitostí
bola odporkyni doručená dňa 23.4.2012. Návrh na súd bol podaný dňa 27.9.2012. Návrh bol podaný
predčasne. Žiadosť o predbežné prejednanie nároku mala vady, ktoré navrhovateľ na výzvu odporkyne
v stanovenej lehote neodstránil. Navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie

podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o
ktorého prerokovanie sám požiadal. Preto odporkyňa nepovažuje nárok za predbežne prerokovaný.

Z uvedených dôvodov odporkyňa nenahradila navrhovateľovi škodu za nesprávny úradný postup súdu
v rámci predbežného prejednania nároku.

Vo veci samej odporkyňa navrhla návrh zamietnuť ako nedôvodný, nepreukázaný. Navrhovateľ má
dôkazné bremeno za výsledok sporu, za svoje tvrdenia v návrhu, ktoré v celom rozsahu presúva na súd.

Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti

súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odporkyňa odkázala na § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné
vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom navrhovateľ doposiaľdôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky predpokladané týmto ustanovením nepredložil. Prax už
dávnejšie ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy
objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský

rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku
trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08),
ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní.

Odporkyňa poukázala na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1. 6. 2011.
15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom
titule. Ak bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 1. 6. 2011, je
nárok v tejto časti neopodstatnený. Pred 1. 6. 2011 ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku znelo „vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“. V
samotnej dôvodovej správe je k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku

uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor
SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“, predstavovala len
explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia.

Odporkyňa poukázala na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS16/02, ktorá
konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré
sú uvedené v ústave alebo v zákone (napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré
sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie

uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej
veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno
vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods.

2 ústavy (I. ÚS 63/00).“ Samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky
prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnúprávnuúvahunajmäsohľadomnato,žetietosatýkajúprávnychvzťahovpodliehajúcichrežimu
spotrebiteľských zmlúv.

Odporkyňa uviedla, že napriek absencii legálnej definície pojmu nesprávny úradný postup v samotnom
zákone je v súlade so závermi rozhodovacej praxe v tejto oblasti nutné dospieť k záveru, že ide o
tie prípady vzniku škody, ktoré sú vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci než rozhodovacou.
Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup

štátnych orgánov pri ich činnosti, a to najmä takej, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. Hoci nie je
vylúčené, aby škoda, za ktorú štát zodpovedá bola spôsobená aj nesprávnym úradným postupom
realizovaným v rámci činnosti rozhodovacej, avšak pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony
tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak by aj bolo rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia.

Odporkyňa poukázala na rozsudok NS ČR zo dňa 29. 6. 1999, sp. zn. 2 Cdon 129/97 (Zodpovednosť za
škodu z nesprávneho úradného postupu orgánu štátu nezakladajú vady konania (napr. zhromažďovanie
podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie), ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie), rozsudok NSSR, sp. zn. 4 Cdo 24/04 (Všeobecne a v súlade s ustálenou

súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou
ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho
orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí - nenašiel
svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí), uznesenie NS ČR zo dňa 25. 8. 2009, sp. zn. 25 Cdo
1018/2007 (Rozhodovací činnosť, jež je podstatou soudnictví, totiž nelze hodnotit jako nesprávny úřední

postup ve smyslu § 13 ods. 1 zákona č. 82/1998 Sb.). Je nepochybné, že posúdenie veci a vyjadrenie
právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí,
ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup, ale za splnenie ďalších
zákonných podmienok, by mohli viesť len k záveru o existencii nezákonného rozhodnutia.Odporkyňa ďalej poukázala na ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Pre úspešné uplatnenie
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby

nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie
z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti
rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie namietaných navrhovateľom splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu
nie je možné považovať za nezákonné a zároveň ich zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať

v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia
nie je na mieste posudzovať. Ide o namietanie samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o
nesprávnom úradnom postupe.

Odporkyňa tiež poukázala na to, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že
lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia.

15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného
titulu(okremexekučnéhotitulupodľa§41ods.2písm.c/ad/Exekučnéhoporiadku).Akhosúdnepoverí,
15-dňoválehotaneplatí aanisalogickynedápredpokladať,žebytobolzámerzákonodarcu,keďžeideo
zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučného titulu.

V zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. 3. 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13,
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. 10. 2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 9. 2011, sp. zn. 3 Mcdo 11/2010 a uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 3. 2011, sp. zn. 5 Cdo 291/2010 vnútroštátny súd

má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu
rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu,
v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov
vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré

z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol
prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu
(právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ
je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej
stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku

splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí
dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny.

Odporkyňa ďalej poukázala na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z.. Súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody

vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo
výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v
právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa
dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom
rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania
nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len
ÚstavnýsúdSRnapodkladeústavnejsťažnosti,resp.predsedapríslušnéhosúdunapodkladesťažnosti

na prieťahy. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný
súd Slovenskej republiky (t. j. nie civilný súd v konaní o náhrade škody), dospel už napr. aj Krajský súd v
Nitre, sp. zn. 9 Co 285/2011. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, čo by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného

princípu v súdnictve.

Odporkyňa poukázala na ustanovenie § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov,v zmysle ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné
právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Odporkyňa poukázala na

rozhodovaciučinnosťÚstavnéhosúduSR.Ústavnúsťažnosťmôžepodaťfyzickáaleboprávnickáosoba
iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných
práv a slobôd. Pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu súdnych prieťahov a nahradiť nemajetkovú
ujmu na základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., tak Ústavný súd
SR by o takomto nároku nemohol konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým

neúspešne nedomáhala tohto nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Vzhľadom na to, že Ústavný súd
SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné zadosťučinenie
priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č. 514/2003 Z. z.), je zrejmé, že
všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy (v
opačnom prípade by sa ústavnou sťažnosťou Ústavný súd SR meritórne zaoberal až po neúspešnom
uplatnení nároku v režime podľa zákona č. 514/2003 Z. z.). Súd konajúci o náhrade škody by mohol pri

posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní v prípade,
ak by tieto boli konštatované predsedom súdu alebo Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Odporkyňa dala do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. 10. 2012,
I. ÚS 476/2012-12.

Odporkyňa zároveň vzniesla námietku premlčania podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/03 Z.z.. K tvrdenému
nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť pred marcom 2009. Ak mala navrhovateľovi vzniknúť škoda
práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim vo vydaní poverenia na vykonanie exekúcie po
uplynutí 15-dňovej lehoty, lehota na uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula v každom

jednotlivom prípade po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie. Preto odporkyňa vznáša námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri
ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.
4. 2009 (t.j. tri roky pred dňom, kedy boli odporkyni doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie).

Odporkyňa ďalej namietla, že navrhovateľ nepreukázal vznik a výšku škody. Navrhovateľ by v
tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej
individuálnej pohľadávke. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami /skutočnosťami, ktoré preukážu
požadovaný nárok. Navrhovateľ v prvom rade nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre
preukázanie toho, čoho sa domáha. V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o

zamietnutížiadostioudeleniepovereniaavtreťomradeaninevymožiteľnosťpohľadávky.Rozhodnutieo
zamietnutíibapreukázalonespôsobilosťkonkrétnehorozhodcovskéhorozsudkubyťexekučnýmtitulom.
Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicata pre uplatnenie nároku navrhovateľa
na súde. V tejto súvislosti odporkyňa poukazuje na judikatúru zaoberajúcu sa touto otázkou, napr.
uznesenie KS v Trnave zo dňa 31. 5. 2012, sp. zn. 10 CoE 308/2011. Navrhovateľ mal možnosť

získať iný exekučný titul, a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným rozkazom,
čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v návrhu namieta. Ďalej odporkyňa
poukázala na to, že ak by aj nastala situácia, že si toto právo navrhovateľ uplatnil novým návrhom, musel
by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadovaný nárok od
dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od odporkyne (čo nepreukázal a ani preukázať nemôže) a v druhom

rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu, to znamená, že nebyť
nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu
pohľadávky. Túto skutočnosť však navrhovateľ nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä (ale nielen)
s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli po smrti, atď..
Odporkyňa je preto toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať navrhovateľovi materiálnu

škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani výšku
škody. V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym
ani singulárnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je
možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť iným spôsobom.

Pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nemajetkovú ujmu vo výške 20% z istiny a príslušenstva, odporkyňa
uviedla, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov
riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú v predmetnom
konaní irelevantné, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnickáosoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky,
sp. zn. 30 Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti

právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza
aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované.
Navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa“.
Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená
akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Odporkyňa považuje za krajne nesprávny

spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody.
Navrhovateľ zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo
žalobných návrhov nevyplýva a z tohto dôvodu odporkyňa nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej
ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Pri priznávaní nemajetkovej ujmy sa prihliada aj na rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka. V tomto prípade práve navrhovateľ koná v rozpore s dobrými mravmi, keď
opakovane požaduje od spotrebiteľov v rozpore so zákonom neprimerane vysoké úroky, poplatky a iné
sankcie. Opakovane porušuje práva spotrebiteľov. Tvrdená škoda mala vzniknúť práve pri negatívne
vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa.

Odporkyňa uviedla, že nie je daná príčinná súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností súdu
a vzniknutou škodou. Nemožno tvrdiť, že škoda vznikla postupom okresného súdu. Žiadala návrh
zamietnuť a priznať trovy konania.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,

ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.

V súdenom prípade bol navrhovateľovi doručený termín pojednávania dňa 19. 2. 2016, jeho právny
zástupca termín pojednávania prevzal dňa 18. 2. 2016.

Dňa 29. 3. 2016 bol Okresnému súdu Čadca doručený návrh navrhovateľa na prerušenie konania
do právoplatného skončenia konania o náhradu škody pre porušenie práva Europskej únie v konaní
vedenomnaOkresnomsúdePrešovpodsp.zn.7C6/2010. Súdtentonávrhnavrhovateľanaprerušenie
konania zamietol. Súd má za to, že prípadné rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie nemôže mať

význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci. Z návrhu vyplýva, že predmetom konania na Okresnom
súde Prešov pod sp. zn. 7 C 6/2010 je náhrada škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého
nároku sa domáha navrhovateľka (ktorá nie je účastníčkou tohto konania), pričom účastníci tohto
konania (navrhovateľ a odporkyňa) vystupujú v predmetnom konaní na strane odporcov. Zodpovedanie
uvedených prejudiciálnych otázok nemá význam pre rozhodnutie v tejto veci, s týmto konaním nesúvisí,

nakoľko predmetom tohto konania je nárok navrhovateľa na náhradu škody voči odporkyni spôsobenej
nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím. Zodpovedanie navrhovateľom uvedených
prejudiciálnych otázok nepovažoval súd za významné pre rozhodnutie v tejto veci. Preto návrh
navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Zároveň, keďže zákon nevylučuje možnosť pokračovať
v konaní aj pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania, súd ďalej

pokračoval v konaní.

Odporkyňa termín pojednávania prevzala dňa 18. 2. 2016. Svoju neprítomnosť ospravedlnila podaním
doručeným súdu dňa 17. 3. 2016 hospodárnosťou konania. Zároveň žiadala návrh navrhovateľa
zamietnuť.

Okresnej prokuratúre Čadca bol podľa § 35 ods. 4 O. s. p. doručený oznam o začatí konania dňa
22. 2. 2013. Okresná prokuratúra Čadca ku dňu pojednávania a rozhodnutia súdu vstup do konania
neoznámila. Súd preto má za to, že Okresná prokuratúra Čadca nie je účastníkom konania.Z uvedených dôvodov, pre ktoré súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol a zároveň
nemal preukázané u navrhovateľa, jeho právneho zástupcu i odporkyne žiadne prekážky brániace im v

účasti na pojednávaní, súd v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p. konal v neprítomnosti navrhovateľa, právneho
zástupcu navrhovateľa i odporkyne. Prihliadol pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dokazovanie.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, najmä návrhu na začatie konania zo dňa
21. 9. 2012 (čl. 1 až 4), úradného záznamu zo dňa 25. 1. 2013 (čl. 7 spisu), predloženia veci k prideleniu

inému sudcovi podľa § 15 OSP (čl. 8, 21), vyjadrení sudcov Okresného súdu Čadca (čl. 9 - 10, čl. 15,
čl. 22 - 23), predloženia veci na rozhodnutie o vylúčení všetkých sudcov Okresného súdu Čadca zo dňa
6. 2. 2013 (čl. 11) a zo dňa 20. 10. 2014 (čl. 24 spisu), oznamu o začatí konania podľa § 35 ods. 4 O.
s. p. (čl. 13), uznesenia Krajského súdu v Žiline, č. k. 6 NcC 74/2014-28 zo dňa 30. 10. 2014, záznamu
kancelárie zo dňa 15. 2. 2016 (čl. 35), vyjadrenia odporkyne zo dňa 22. 2. 2016 (čl. 41 - 47) v spojení s
článkom denníka sme (čl. 48) a listom Európskej komisie (čl. 49 - 51), návrhu navrhovateľa na prerušenie

konania zo dňa 24. 3. 2016 (čl. 54 - 56), uznesenia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č. k. 11 C
355/2012-109 zo dňa 17. 12. 2014 (čl. 57 - 59), Spr 410/14, Spr 901/14, ako aj pripojeného spisového
materiálu Okresného súdu Čadca, sp. zn. 11 Er 87/2011.

Z vykonaných dôkazov súd zistil nasledovný skutkový stav, ktorý vzhľadom k poučeniu podľa § 120

ods. 4 O. s. p. a § 205a O. s. p. obsiahnutom v procesných poučeniach súdu považoval za uzavretý a
nemenný (resp. ktorý možno zmeniť len za splnenia podmienok uvedených v § 205a OSP).

Preukázaný, chronologicky usporiadaný skutkový stav je nasledovný:

Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Čadca, sp. zn. 11 Er 87/2011 mal súd preukázané,
že navrhovateľ uzatvoril s povinným zmluvu o úvere dňa 24. 8. 2009 vo výške 200,-- € poskytnutého
úveru, zvýšeného o poplatok 170,-- €, spolu 370,-- €. Exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, sp. zn. SR
12532/10 bol vydaný dňa 22. 12. 2010, právoplatný dňa 17. 1. 2011, vykonateľný dňa 20. 1. 2011. Návrh
na vykonanie exekúcie bol spísaný formou zápisnice u súdneho exekútora dňa 1. 2. 2011. Žiadosť o

udelenie poverenia bola súdu doručená dňa 17. 2. 2011. Súd rozhodol uznesením, č. k. 11 Er 87/2011-10
zo dňa 29. 2. 2012 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 3. 2012. Uznesením, č. k. 11 Er 87/2011-15, Ex
2001/11 zo dňa 23. 4. 2012 súd exekučné konanie zastavil, povinnému a súdnemu exekútorovi trovy
nepriznal. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 9. 6. 2012. Žaloba o náhradu škody pre nesprávny

úradný postup bola podaná podľa prezenčnej pečiatky súdu dňa 27.9.2012.

Podľa § 21 ods. 4 veta prvá O. s. p. za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti
ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného
predpisu.

Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli
vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri
výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 v znení účinnom do 31. 12. 2012 vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvospravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom
konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom
spôsobená škoda.

Podľa15ods.1zákonač.514/2003Z.z.nároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento
orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky

podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa

určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 ak nie je ustanovené inak,
spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone osobitným predpisom.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým anestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného od 1. 6. 2010 súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh. Spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Súd na daný právny vzťah primárne aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov, ktorý
nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004. K tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, prieťahom v konaní,
došlo po účinnosti uvedeného zákona. Zákon upravuje osobitným spôsobom zodpovednosť za škodu.
Zároveň súd v nadväznosti na vyššie citovaný § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. aplikoval podporne

aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spoločné
ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade škody tretí oddiel - § 441 Občianskeho zákonníka o
spoluúčasti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu na vzniku škody, článok 48 ods. 2 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky, článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Exekučný
poriadok.

Právomoc Okresného súdu Čadca na konanie a rozhodnutie podľa § 8 O. s. p. a § 15, 16 zákona
č. 514/03 Z.z. je daná. Súd konanie nezastavil podľa § 103, § 104 ods. 1 prvá veta O. s. p..
Ku dňu rozhodovania súdu podľa § 154 ods. 1 O. s. p. uplynula lehota 6 mesiacov od podania
žiadosti nadriadenému súdu. Bolo preto právne irelevantné, že lehota nebola dodržaná ku dňu podania

žaloby. Na Okresný súd Čadca navrhovateľ doručil kópie žiadostí o predbežnom prejednaní nárokov s
dátumovou pečiatkou nadriadeného orgánu. Tým mal súd splnenú podmienku zo strany navrhovateľa
podľa § 15, 16 zákona č. 514/2003 Z.z. predbežne prerokovať nárok na náhradu škody s nadriadeným
orgánom ako podmienku právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť.

Navrhovateľ je v spore aktívne legitimovaným subjektom na podanie návrhu na náhradu škody, pretože
bol účastníkom exekučného konania, v ktorom došlo k tvrdenému porušeniu jeho práv a k tvrdenému
vzniku škody (§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z). Pokiaľ sa týka správnosti označenia príslušného
orgánu štátu, ktorý by mal v konaní v mene štátu (odporkyne) konať, súd vychádzajúc z vyššie
citovaného § 4 ods. 1 písm. a/ bod. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. dospel k záveru, že príslušným orgánom

konajúcimvmeneodporkynejeMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky.Pasívnelegitimovaným
subjektom je teda Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR. Navrhovateľ správne označil
pasívne legitimovaný subjekt v tomto konaní.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, alebo nezákonným rozhodnutím

podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou. Všetky
zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i
len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok naraz sa
zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
alebo nezákonným rozhodnutím sú:1) Porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo
nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť (§ 3 ods.
1 písm. a), b) zákona č. 514/2003 Z.z., § 5 ods. 1, § 6, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).

2) Vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom (§
3 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka).
3) Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinností vznikla.

1) Porušenie právnej povinnosti súdom, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí, nesprávnom úradnom
postupe.

V tomto prípade navrhovateľ tvrdil, že súd porušil svoje zákonné povinnosti:
a) Nesprávnym úradným postupom, ktorý spočíval v nečinnosti - prieťahoch v konaní, pretože o žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol až dňa 22. 3. 2012 s omeškaním viac ako 415 dní.
b) Nesprávnym úradným postupom súdu, nesprávnou aplikáciou zákona. Napriek žiadosti o vydanie
poverenia na základe právoplatného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ktorý je rovnocenný
s inými exekučnými titulmi, žiadosť o vydanie poverenia zamietol. Porušil tým zásadu právnej istoty a
prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

a) Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o
porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu

alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny úradný
postup je vymedzený v citovanom zákonnom ustanovení § 9 ods. 1 druhá veta zákona č. 514/2003
Z. z. ako porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verenej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Zvykonanéhodokazovaniamalsúdpreukázané,žežiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
bola Okresnému súdu Čadca ako exekučnému súdu doručená dňa 17. 2. 2011. O tejto žiadosti bolo
rozhodnuté uznesením, č. k. 11 Er 87/2011-10 zo dňa 29. 2. 2012 tak, že žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 3.

2012. Uznesením, č. k. 11 Er 87/2011-15 (Ex 2001/11) zo dňa 23. 4. 2012 súd exekučné konanie zastavil.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 9. 6. 2012.

Súd má za to, že k navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
spočívajúcemu v nevydaní rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote v tomto exekučnom konaní

nedošlo. V čase rozhodnom ku dňu začatia exekučného konania, t. j. ku dňu 1. 2. 2011, kedy bol u
súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie, bolo účinné vyššie citované ustanovenie §
44 ods. 2 Exekučného poriadku účinné od 1. 6. 2010, z ktorého vyplýva, že zákon upravuje procesnú
lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom,

pričom táto lehota výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.
c/ a d/, t. j. notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených. Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov
neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44 ods. 2 bola do Exekučného poriadku
zavedená zákonom č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od 1. 6. 2010. Zákonom č. 102/2011 Z. z. s

účinnosťou od 1. 6. 2011 bolo predmetné zákonné ustanovenie v § 41 ods. 2 písm. d/ doplnené za
slovom rozhodnutí o „rozhodcovských súdov“. V dôvodovej správe k predmetnému zákonu v čl. II bod
2 je uvedené „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
osvedčila v ostatnom období svojim autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak

vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť,
že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.“
Úmyslom zákonodarcu bolo jednoznačné upresnenie z dôvodu, aby sa predišlo mylným interpretáciámuvedeného ustanovenia. Z uvedeného vyplýva, že § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v znení pred 1. 6.
2011 sa týka aj rozhodcovských rozsudkov.

V dotknutom exekučnom konaní bol exekučným titulom rozsudok rozhodcovského súdu, teda lehota
15 dní na vydanie poverenia sa na daný prípad nevzťahovala. V exekučných veciach, v ktorých
je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd zo zákona oprávnený a povinný
preskúmavať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul z hľadísk vymedzených v § 45 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, čo je zo skutkovej, aj právnej stránky nevyhnutne zložitejšie

a náročnejšie, a to i z časového hľadiska.

Z uvedených dôvodov preto, keďže Exekučný poriadok v citovanom § 44 ods. 2 účinného od 1. 6.
2010 do 1. 6. 2011 nestanovuje lehotu na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia v prípade
notárskych zápisníc a rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, pričom medzi
tieto rozhodnutia v nadväznosti na vyššie uvedené zdôvodnenie, je potrebné zahrnúť aj rozhodcovské

rozsudky, má súd za to, že k prieťahom nedošlo.

b) Súd má zato, že nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ani k nesprávnemu úradnému postupu
súdu, ktorý by spočíval v nesprávnej aplikácii právnych predpisov.

Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia nemožno považovať za nesprávny
úradný postup súdu, pretože postup súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí, nebol neefektívny (rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR 2Cdom 129/97 zo dňa 29.6.1999). Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že
súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne
musí vždy súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Práve táto rozhodovacia činnosť je podstatou súdnictva a

nemožno ju vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup (uznesenie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1018/07
zo dňa 25.8.2009). Preto rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie poverenia,
súd nevyhodnotil ako nesprávny úradný postup.

RozhodnutieNajvyššiehosúduSR4Cdo24/04konštatuje,ženesprávnyúradnýpostupmožnovymedziť

tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu, alebo účelu postupu
štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu a ak tento
postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí.

Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia preto súd nevyhodnotil ako nesprávny úradný

postup podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

Z uvedených dôvodov za splnenia zákonných podmienok podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia bolo možné skúmať len z hľadiska jeho
nezákonnosti. Navrhovateľ však nesplnil zákonné podmienky - nepodal riadny opravný prostriedok,

uznesenie, č. k. 11 Er 87/2011-10 zo dňa 29. 2. 2012, ktorým súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol,
nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 3. 2012. Navrhovateľ nepredložil rozhodnutie príslušného orgánu,
ktorým by bolo rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a ktorým by bol súd viazaný. Preto
súd ustálil, že rozhodnutie, ktorým exekučný súd zamietol žiadosť na vydanie poverenia, je zákonné.

Navrhovateľ tak z týchto dôvodov nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Nepreukázal nesprávny úradný
postup ani nezákonné rozhodnutie.

Keďže všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu je nadbytočné

a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť pri nesplnení
čo i len jednej podmienky. Preto nesplnenie ďalších dvoch podmienok súd zdôvodňuje len okrajovo a
nad rámec zákonnej povinnosti.

2) Vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom

súdu.

Súd má zato, že škoda je skutočná majetková ujma. V tomto štádiu konania navrhovateľ nepreukázal
vznik škody (majetkovej ujmy). Nepreukázal, v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy,ani to, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného
exekučného titulu v rámci súdneho konania. Tým nepreukázal, že škoda už vznikla. Nepreukázal
ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinností odporkyne. Okrem toho podľa názoru

súdu si navrhovateľ škodu spôsobil svojim zavinením. Navrhovateľ uzatvára spotrebiteľské zmluvy
s ekonomicky zle situovanými spotrebiteľmi. Navrhovateľ si návratnosť úveru nepreveroval, ako
to robia bankové subjekty. Zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi navrhovateľom ako veriteľom a
dlžníkom nevyplýva, že navrhovateľ skúmal pomery svojho dlžníka. V konaní nebolo preukázané, že
navrhovateľ zabezpečil návratnosť úveru napr. ručením. Naopak navrhovateľ opakovane poskytoval

úvery neplatičom navrhovateľa, čo bolo pre navrhovateľa objektívne zistiteľné z jeho vlastnej evidencie.
Takým postupom samotný navrhovateľ sám znemožnil vymožiteľnosť dlhu. Vznik škody spôsobil
navrhovateľ a jeho právny zástupca aj nečinnosťou. Z exekučného spisu mal súd zistené, že zmluva o
úvere bola uzavretá s povinným dňa 24. 8. 2009. Dlh sa stal splatným podľa rozhodcovského rozsudku
dňa 27. 7. 2010. Navrhovateľ návrh na vydanie exekučného titulu - rozsudku, sp. zn. SR 12532/10 podal
dňa 25. 10. 2010. Rozhodcovský rozsudok bol vykonateľný dňa 17. 1. 2011. Žiadosť o vydanie poverenia

podal súdny exekútor dňa 17. 2. 2011. O žiadosti o udelenie poverenia navrhovateľa bolo rozhodnuté
uznesením, č. k. 11 Er 87/2011-10 zo dňa 29. 2. 2012. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.
3. 2012. V zmysle ustálenej súdnej praxe nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res
iudicata pre uplatnenie nároku navrhovateľa na súde. Navrhovateľovi nič nebránilo uplatniť svoj nárok
voči povinnému na súde. Takým konaním navrhovateľ v celom rozsahu zavinil nevymožiteľnosť nároku

voči povinnej a tvrdenú škodu.

Navrhovateľ nepreukázal ani vznik podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. na náhradu
nemajetkovej ujmy. Návrh je v tomto smere všeobecný, nepreskúmateľný. Navrhovateľ nekonkretizoval,
prečo samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ v

návrhu vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil,
aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou
osobou, závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Všetky kritéria je potrebné vyhodnotiť z hľadiska
navrhovateľa a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby a nie z hľadiska postavenia jednotlivých
spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Z úradnej činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré

navrhovateľ ako nebankový subjekt poskytuje, výška zmluvných úrokov, pokút. Príjmy navrhovateľa
z týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika
nemôžu mať veľký ekonomický dopad na navrhovateľa a jeho ďalšiu existenciu. Je povinnosťou
navrhovateľa preverovať solventnosť subjektov (návratnosť) tak, ako to robia iné bankové peňažné
ústavy. Skutočnosť, že navrhovateľ poskytuje úvery bez zabezpečenia, bez preverenia nemožno

vykladať na ťarchu odporkyne. Tým súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal podmienky pre
náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 zákona č. 514/2003 Z. z.. Podmienky podľa § 17 ods. 3
citovaného zákona podľa názoru súdu sa nedajú vztiahnuť na právnickú osobu, ale iba na fyzickú osobu.
Rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd videl na strane navrhovateľa, nie
na strane odporkyne, resp. konajúceho súdu. Navrhovateľ opakovane v rozpore so zákonom poskytoval

úvery neplatičom. Opakovane poskytoval úvery v rozpore s platnými právnymi predpismi na ochranu
spotrebiteľov. Takémuto konaniu právnu ochranu poskytnúť nemožno. Nemožno konštatovať, že na
strane navrhovateľa došlo k morálnej ujme, nemožno konštatovať, že postupom súdu bolo poškodené
jeho obchodné meno vo vzťahu k existujúcim alebo potenciálnym spotrebiteľom, s ktorými uzavrel alebo
uzatvára spotrebiteľské zmluvy.

Navrhovateľ tak dôkazné bremeno na preukázanie druhej podmienky na vznik zodpovednosti za škodu
za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie, a to vznik a existenciu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom neuniesol a vznik a existenciu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom nepreukázal.

3) Príčinná súvislosť medzi porušením právnych povinností (nezákonným rozhodnutím, nesprávnym
úradným postupom) a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal ani porušenie povinností (nesprávny úradný postup, nezákonné

rozhodnutie), ani škodu, a tým nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností
a tvrdenou škodou.Navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jednej podmienky, ktorú zákon vyžaduje, aby súd mohol
konštatovať zodpovednosť odporkyne za vzniknutú škodu. Preto návrh na náhradu škody za nesprávny
úradný postup voči odporkyni v celom rozsahu zamietol.

Pre úplnosť dôvodov svojho rozhodnutia, súd pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany
odporkyne, považuje za potrebné poznamenať, že skúma premlčanie len u existentného nároku, avšak v
danom prípade existencia nároku navrhovateľa na náhradu škody, ako aj nemajetkovej ujmy preukázaná
nebola.

Úspešnou účastníčkou konania je odporkyňa, patrí jej právo na náhradu trov konania. Uplatnila právo
na náhradu trov konania. Trovy konania nevyčíslila v zákonnej 3-dňovej lehote, preto súd rozhodol tak,
že odporkyni náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Žiline

prostredníctvom Okresného súdu Čadca v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom splnená dobrovoľne, je možné navrhnúť výkon
rozhodnutia.