Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, February 6, 2012

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 10Er/363/2009
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6609211890
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kalafús
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2012:6609211890.2

Uznesenie
Okresný súd Lučenec v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martin Máčaj, advokát so sídlom Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 31 815 138, proti povinnému B. X., Q..Č.. XXXXXX/XXXX, C. M. XXX/X, XXX XX U.,
o vymoženie 119,35 Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

Exekúcia vykonávaná súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp.zn. EX 7239/09 sa vyhlasuje
za n e p r í p u s t n ú a z a s t a v u j e s a.

o d ô v o d n e n i e :

Exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok sp.zn. SR
05332/09 zo dňa 03.06.2009, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761 na základe
Zmluvy o úvere č. 6561154 zo dňa 16.08.2008 uzatvorenej medzi oprávneným a povinným, a ktorej
neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len obchodné podmienky).

Uvedené obchodné podmienky v bode 17 ustanovili, že všetky spory medzi zmluvnými stranami, ktoré
vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Karloveské
rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761 alebo pred všeobecným súdom, pričom právo výberu
bolo dané žalujúcej zmluvnej strane.

V prebiehajúcom konaní exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie aj v dôsledku
nejednotného výkladu ustanovení Exekučného poriadku vzťahujúcich sa k rozsahu preskúmavacieho
oprávnenia súdu vo fáze exekučného konania pred vydaním poverenia. V dôsledku toho k preskúmaniu
materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu prikročil až po vydaní poverenia a to v zmysle § 45 z.č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov.

Základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. V
zmysle tohto ustanovenia v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (t.j. k 16.08.2008) spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

Špeciálna úprava spotrebiteľských zmlúv je obsiahnutá v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, ktorým bol zrušený predtým platný zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zákon
č.258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy v § 2 definuje spotrebiteľský úver ako dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej

platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou
sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Podľa § 3 ods.
1 uvedeného zákona veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský
úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť
veriteľom aj predávajúci. Podľa § 3 ods. 2 uvedeného zákona spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa § 1 ods. 2 písm. e uvedeného zákona zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru do
hodnoty v Sk zodpovedajúcej 200 EUR a nad hodnotu v Sk zodpovedajúcu 20 000 EUR; ak je na rovnaký
účel uzavretých viac zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn
všetkých zmlúv o spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver.

Na posúdenie okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce, akou formou sa
spotrebiteľský úver poskytuje, ale dôležitá je kauza, t.j. že sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov
v prospech spotrebiteľa za odplatu. Ňou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom.

Z povahy zmluvných strán (podnikateľ vs. fyzická osoba nepodnikateľ), predmetu podnikateľskej činnosti
oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu tejto zmluvy je zrejmé, že ide o spotrebiteľskú zmluvu
a teda o vzťah medzi spotrebiteľom na jednej strane a dodávateľom na strane druhej v zmysle § 52 a
nasl. OZ (v tomto prípade bola zmluva o poskytnutí úveru uzatvorená do hodnoty v Sk zodpovedajúcej
200 EUR, preto nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ale o spotrebiteľskú zmluvu vo všeobecnosti).

V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo z
článku 144 ods. 1 Ústavy SR, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t. j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva,
ale aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie.

Význam ochrany spotrebiteľov viedol zákonodarcu Spoločenstva okrem iného k tomu, že v článku 6
ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288, ďalej len "smernica") stanovil, aby nekalé podmienky
uvedené v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom "neboli záväzné pre
spotrebiteľa". Ide o kogentné ustanovenie, ktoré s ohľadom na nerovné postavenie jednej zo zmluvných
strán smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú (spotrebiteľská) zmluva nastoľuje medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.

Podľa článku 3 ods. 1 smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi
nimi sa bod 1 písm. q) tejto prílohy týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je "neposkytnúť
spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek
iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi
ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu
povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na
inej zmluvnej strane".

V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ďalej ESD) "povaha a význam verejného
záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, teda odôvodňujú to,
že vnútroštátny súd je povinný posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým
vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Systém
ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom
alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano
Grupo Editorial a Salvat Editores, C 240/98 až C 244/98, Zb. s. I 4941). Ochrana, ktorú smernica

priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje aj na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo
dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto
podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania
z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis, C 473/00, Zb. s. I
10875)".

Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení smernica je priamo vykonateľným prameňom
komunitárneho práva aj v dôsledku nedostatočnej alebo neúplnej transpozície do právneho poriadku
Slovenskej republiky (viď ustanovenia Občianskeho zákonníka v § 52 a nasl. v čase uzatvorenia úverovej
zmluvy medzi účastníkmi konania s prihliadnutím na súčasný stav upravený v zmysle judikatúry ESD).
Exekučný súd je preto povinný aplikovať jej ustanovenia na prebiehajúce exekučné konanie ex offo
zohľadňujúc ich prioritu pred vnútroštátnou úpravou spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku,
resp. zákone o spotrebiteľských úveroch.

Európsky súdny dvor v rozsudku Océano Grupo Editorial (citovaný už vyššie) judikoval, že "podmienka,
ktorá deleguje právomoci vzhľadom na všetky vyvstávajúce spory na súd v územnej jurisdikcii, kde
má predajca alebo dodávateľ svoje hlavné obchodné sídlo, zaväzuje spotrebiteľa podrobiť sa výhradne
jurisdikcii súdu, ktorý môže byť ďaleko od miesta jeho trvalého bydliska. To mu sťažuje predložiť
obhajovací spis súdu. V prípade sporov s obmedzenými finančnými čiastkami by náklady spojené s
obhajovacím spisom spotrebiteľa mohli byť prekážkou a spôsobiť mu právnu nápravu alebo ochranu.
Takáto podmienka preto spadá do kategórie podmienok, ktoré majú cieľ alebo účinok vylúčiť alebo
zabrániť právu spotrebiteľa začať právne konanie - kategória z písmena q) bodu 1 Prílohy ku Smernici.
Na druhej strane táto podmienka uľahčuje predajcovi alebo dodávateľovi pripraviť sa na proces a robí
mu to menej obtiažnym.

Rozhodcovská doložka v zmluve o úver nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia
do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob akým
bola rozhodcovská doložka koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v citovanom písm. q)
bodu 1 Prílohy ku smernici v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný
prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy o úvere (viď
aj ustanovenie § 53 ods. 9 OZ v súčasnom znení) je však zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať
v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy
veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka,
zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie
žaloby zo strany dlžníka. Vychádzajúc z uvedených ustanovení je zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval
takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto
vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov
a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou teda
napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi
zmluvnými stranami a to samozrejme v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom
na značnú vzdialenosť miesta konania ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemá právo
relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania či už pred rozhodcovským
súdom alebo v občianskosúdnom konaní. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu
rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou skutočnosťou, že
spotrebiteľovi nie je zo zákona daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom
súde (nachádzajúcom sa okrem toho v značnej vzdialenosti od bydliska odporcu), domáhať sa možnosti
uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska ako je to prirodzené v občianskom súdnom konaní.
Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na
účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v
demokratickom zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa §-u 57 ods.1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) v platnom znení (ďalej len "EP"), exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil
za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 EP exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd v zmysle výkladu smernice v rozsudku Océano Grupo
Editorial za to, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou
podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 OZ účinného v čase
uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo
bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto
konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Podľa judikatúry ESD je
povinnosťou členských štátov a ich orgánov zabezpečiť, aby nekalé podmienky v zmluvách nezaväzovali
spotrebiteľov a prihliadajúc ex offo k ich neplatnosti dosiahnuť odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu ich používania zo strany predajcov alebo dodávateľov. V dôsledku toho súd považoval
exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku
brániacu vo vykonaní exekúcie. Na základe toho súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zároveň zastavil.

Nakoľko súd exekúciu zastavil, o podaní súdneho exekútora, ktoré predložil v zmysle § 30 ods. 3 EP,
nebude rozhodovať.

O trovách konania súd rozhodne osobitným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Lučenec, Dr. Herza 14, 984 37 Lučenec (§374 ods.4 O.s.p.).

Podľa § 205 ods. l O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáhať.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde, a aby každý účastník dostal jeden rovnopis odvolania. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa § 205 ods.2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 221 ods. l O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak:
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
i)sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli
alebo ak také dôvody neexistovali,
j) bol odvolacím súdom schválený zmier.