Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/124/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113208750
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5113208750.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa Bc. V. K., nar. XX.X.XXXX, bytom K.
N. V., F. cesta XXXX, právne zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Záhumenským, so sídlom H.,
F. K. XXXX, proti odporcovi Mgr. R. S., nar. XX.X.XXXX, bytom K. N. V. K. XXX, právne zastúpenému
advokátom JUDr. Martinom Dočárom, so sídlom D., M. T. XX/A, o zaplatenie sumy 3.600 eur s
príslušenstvom, na základe odvolania oboch účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.

17C/90/2013-83 zo dňa 4.12.2012 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e vo výroku o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu
1.200 eur s príslušenstvom a vo výroku o trovách prvostupňového konania a v rozsahu zrušenia mu
vec v r a c i a na ďalšie konanie.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa

vo zvyšnej časti zamietol.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.200
eur spolu s úrokom z omeškania 8,75% ročne z tejto sumy od 1.1.2013 do zaplatenia a vo zvyšnej
časti návrh navrhovateľa zamietol. Vychádzal z toho, že účastníci sú spoluvlastníkmi dotknutých (v
rozhodnutí konkrétne označených) nehnuteľností a o spôsobe ich užívania sa nedohodli. Nehnuteľnosti

užíva výlučne odporca (3/4-nový spoluvlastník), čím dochádza k obmedzeniu spoluvlastníckych práv
navrhovateľa (1/4-nový spoluvlastník). Okresný súd bol toho názoru, že spoluvlastník, ktorý užíva
spoločnú nehnuteľnosť nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu, nemusí ostatným spoluvlastníkom
poskytovať peňažnú náhradu (ako ekonomickú protihodnotu užívania) len vtedy, ak preukáže existenciu
zmluvy o bezodplatnom užívaní spoločnej nehnuteľnosti. Takáto skutočnosť v súdenej veci však
preukázaná nebola, preto má navrhovateľ (ako podielový spoluvlastník, ktorý nehnuteľnosť neužíval)

nárok na ochranu jeho spoluvlastníckych práv, t.j. nárok na peňažnú náhradu.

Okresný súd konštatoval, že majetkový prospech dosahovaný spoluvlastníkom (v prejednávanom
prípade odporcom) takýmto užívaním spoločnej veci považuje judikatúra tradične za bezdôvodné
obohatenie získané bez právneho dôvodu. Nadväzne je odporca povinný vydať to, o čo sa daným
spôsobom obohatil. Okresný súd ustálil, že v konkrétnostiach súdenej veci je primeranou peňažnou

náhradou za jeden mesiac suma 50 eur; čo za celé rozhodné obdobie (od 12.3.2011 do 12.3.2013) činí
1.200 eur. Keďže odporca sa s jeho plnením ocitol v omeškaní, je povinný uhradiť aj vyššie vymedzené
príslušenstvo pohľadávky.
Okresnýsúdneakceptovalnámietkyodporcu,ženárokovanéplneniezostranynavrhovateľajevýkonom
práv a povinností z občianskoprávnych vzťahov, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. V danej spojitosti
posudzoval vec komplexne a (eventuálnou) jednostrannou aplikáciou § 3 ods. 1 Obč. zák., pri ktorej by

bral zreteľ len na odporcom uvádzané (nepreukázané) okolnosti, by došlo k zneisteniu zásady ochranypráv spoluvlastníka. Dodal, že odporca síce nikdy nežiadal od navrhovateľa plnenie za nutné opravy a
úpravy bežného charakteru, ale súčasne sa ani v tomto smere nedomáhal súdnej ochrany.
S poukazom na rozsah (ne)úspechu sporových strán v konaní o trovách konania rozhodol okresný súd

tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal - § 142 ods. 2 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie obe procesné strany.
Odporcanapádalvýrokouloženímupovinnostizaplatiťnavrhovateľovisumu1.200eurspríslušenstvom
a domáhal sa jeho zmeny tak, že aj v tejto časti bude návrh zamietnutý. Poukazoval na to, že

tzv. „nadužívanie“ nehnuteľnosti niektorým zo spoluvlastníkov nie je možné subsumovať pod inštitút
bezdôvodného obohatenia; ide totiž o vzťah vyplývajúci (výlučne) z podielového spoluvlastníctva. Pokiaľ
navrhovateľ aj napriek opakovaným upozorneniam odporcu na rozoberanú nesprávnosť výslovne trval
na právnej kvalifikácii v zmysle § 451 a nasl. Obč. zák., nesie v plnom rozsahu riziko za nevyhovenie jeho
návrhu. V danej súvislosti odvolateľ dával do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho i Ústavného súdu SR.
Odporca zotrval na stanovisku, že uplatňovaný nárok protistrany je v rozpore s dobrými mravmi. Účelom

uplatnenia práva navrhovateľom je totiž prioritne spôsobenie mu (odporcovi) ujmy. Na Okresnom súde
Žilina pritom prebieha od roku 2008 spor o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva k predmetným
nehnuteľnostiam. Zo strany navrhovateľa, resp. jeho blízkych príbuzných však dochádza k obštrukciám,
ktoré celý spor zbytočne predlžujú. Z uvedeného je zrejmý zámer navrhovateľa dané konanie neukončiť,
spoluvlastníctvo nevyporiadať a využívať takýto stav na dlhodobý profit spôsobom ako v súdenej

veci. Odvolateľ okresnému súdu v danej spojitosti vytkol nedostatočné odôvodnenie jeho záverov.
Odporca taktiež naďalej trval na svojich dovtedajších vyjadreniach, že medzi účastníkmi bola uzatvorená
konkludentná dohoda o užívaní nehnuteľností; osobitne z titulu dlhotrvajúceho (minimálne 5 rokov) stavu
užívania.

Navrhovateľnapádalodvolaním„len“výrokonáhradetrovkonania.Domnievalsa,ževzhľadomnato,že
okresný súd určil primeranú výšku náhrady na základe svojej úvahy, bolo namieste aplikovať § 142 ods.
3, a nie § 142 ods. 2 O.s.p. To znamená, že navrhovateľovi mala byť priznaná náhrada (prvostupňových)
trov v sume 490,20 eur.

Navrhovateľ žiadal rozsudok v odporcom napádanej meritórnej časti potvrdiť. Zdôraznil, že v zmysle
§ 79 ods. 1 O.s.p. nie je povinnosťou navrhovateľa uviesť právnu kvalifikáciu (tvrdeného) skutkového
stavu. Zotrval (s odkazom aj na judikatúru Najvyššieho súdu ČR) na argumentácii, že ním uplatňovaný
nárok je po právnej stránke nárokom z bezdôvodného obohatenia. Navrhovateľ uviedol, že odporcove
tvrdenia o rozpore konania navrhovateľa s dobrými mravmi v tom smere, že si mal voči odporcovi právo

uplatniť už minimálne pred 6 rokmi, je v príkrom rozpore so zásadami logického myslenia.

Odporca v rámci vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľa toto označil za nedôvodné. Podľa jeho názoru
použitie ustanovenia § 142 ods. 2 alebo 3 O.s.p. je výlučne na úvahe konajúceho súdu. Zdôraznil,
že navrhovateľ bol úspešný len v 1/3 svojho nároku, takže výrok rozsudku okresného súdu o trovách

konania v konečnom dôsledku „sankcionuje“ práve odporcu.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, ods.
2 písm. b/ O.s.p. (z toho titulu rozsudok okresného súdu zostal nedotknutý v nenapadnutom výroku o
zamietnutí návrhu vo zvyšnej časti) a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie §

156 ods. 3 O.s.p.) v preskúmavanej časti rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia
vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/, ods. 2 O.s.p.

Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že medzi účastníkmi nebola uzavretá dohoda
o spôsobe užívania predmetných nehnuteľnosti, ktorých sú podielovými spoluvlastníkmi. Odporca

(v podstate v priebehu celého konania) uvedené odvodzuje iba od faktického stavu, keď on užíva
dlhodobejšie (niekoľko rokov) dotknuté nehnuteľnosti v celom rozsahu a navrhovateľ tento stav
nerozporuje, resp. nerozporoval. Odvolací súd zdôrazňuje, že takýto fakticky stav nemožno zamieňať
s konkludentnou dohodou. Odporca je totiž väčšinovým spoluvlastníkom, a preto v zmysle § 139 ods.
2 veta prvá Obč. zák. je oprávnený (sám) rozhodnúť o spôsobe užívania spoločnej veci. Dotknuté

rozhodnutie však nie je dohodou spoluvlastníkov, a to ani v konkludentnej forme.

Obdobne krajský súd, zhodne so súdom prvého stupňa, považuje za primeranú právnu kvalifikáciu
uplatneného nároku (aj) prostredníctvom inštitútov bezdôvodného obohatenia. Ako vyplýva z vyššieuvedeného, hmotnoprávne vzťahy účastníkov sú odvodené prioritne od skutočnosti ich podielového
spoluvlastníctvakpredmetnýmnehnuteľnostiam.Pokiaľvšakniektorýzospoluvlastníkov(vsúdenejveci
odporca) užíva vec nad rozsah daný veľkosťou jeho spoluvlastníckeho podielu, t.j. spôsobom, ktorým

ostatných spoluvlastníkov (v prejednávanom prípade navrhovateľa) obmedzuje až vylučuje
z ich práv spoluvlastníka bez akejkoľvek kompenzácie a bez toho, aby o uvedenom existovala dohoda,
užíva vec (v rozsahu „nadužívania“) v konečnom dôsledku bez právneho dôvodu. V danej spojitosti je
potrebné zdôrazniť, že hmotné právo (§ 137 až § 139 Obč. zák.) výslovne nepriznáva prehlasovaným,
resp. minoritným spoluvlastníkom právo domáhať sa rozhodnutia o inom spôsobe užívania spoločnej

veci, než určil väčšinový spoluvlastník. Zákon predpokladá podanie návrhu na súd o určenie spôsobu
hospodárenia so spoločnou vecou len pri rovnosti hlasov alebo pri nedosiahnutí väčšiny.
Je namieste uviesť, že ani okresný súd vec právne neposúdil výlučne ako bezdôvodné obohatenie,
ale tento jeho právny záver nadväzoval na predchádzajúce kvalifikovanie hmotnoprávnych vzťahov
účastníkov podľa úpravy podielového spoluvlastníctva. Takáto vo svojej podstate podporná aplikácia
ustanovení § 451 a nasl. Obč. zák. je plne dôvodná. Ani v prípade (faktického) rozhodnutia väčšinového

spoluvlastníka, že výlučne on bude spoločnú vec užívať, nie je prípustné takéto užívanie v celom
rozsahu hodnotiť ako užívanie na základe právneho titulu. Dotknutý prístup by totiž úplne vylúčil
minoritných spoluvlastníkov z práv k spoločnej veci (tým by poprel samotný zmysel a účel podielového
spoluvlastníctva), čo je neprijateľné.

Vo vzťahu k judikatúre, zdôrazňovanej odporcom, krajský súd - bez ohľadu „len“ na jej výkladový (nie
záväzný) charakter - dodáva, že táto nie je tak jednoznačná, ako sa snaží tvrdiť odporca. Naopak,
v „českej judikatúre“ (vrátane aktuálnej, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo
3699/2013 z 1.4.2014), založenej na totožnej právnej úprave, je názor o dôvodnosti uplatnenia nárokov
z bezdôvodného obohatenia v prípade „nadužívania“ spoločnej veci niektorým zo spoluvlastníkov

prevažujúci. V „slovenskej judikatúre“ sú okrem rozhodnutí prezentovaných odporcom prítomné aj
rozhodnutia zhodujúce sa so závermi súdov I. a II. stupňa v prejednávanom prípade - napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 252/2007 z 30.7.2008.

Bez ohľadu na dôvodnosť právnej kvalifikácie i prostredníctvom inštitútov bezdôvodného obohatenia

odvolacísúdneakceptovalaniodvolacíargumentodporcutýkajúcisastriktnéhorešpektovaniaprávneho
vymedzenia nároku účastníkom/navrhovateľom. Náležitým je tvrdenie navrhovateľa, že § 79 ods. 1
O.s.p. neukladá (vo všeobecnosti) navrhovateľovi povinnosť právne kvalifikovať ním uplatňovaný nárok.
Rozhodujúcim je jeho jednoznačné skutkové vymedzenie, čo v súdenej veci - nepochybne - bolo
naplnené.

Bezvýhradné akceptovanie záverov rozhodnutia ústavného súdu, na ktoré odporca poukazuje, by
mohlo viesť až k absurdnej situácii. Pokiaľ by dvaja rôzni navrhovatelia dôvodne uplatňovali ten istý
(samostatný) nárok - dokonca aj v jednom spojenom konaní - a prvý z nich by ho (nesprávne) právne
kvalifikoval, zatiaľ čo druhý by neuviedol žiadnu právnu kvalifikáciu (lebo takúto zákonnú povinnosť
ani nemá), tak návrh prvého navrhovateľa by bol zamietnutý a návrhu druhého navrhovateľa by bolo

vyhovené. Krajský súd uzatvára, že právna kvalifikácia nie je podstatnou náležitosťou návrhu na začatie
konania, a preto ani prípadná odlišná kvalifikácia veci súdom, pri preukázaní (tvrdeného) skutkového
stavu, nevedie k zamietnutiu návrhu.

Naproti doteraz uvedenému odvolací súd považoval za opodstatnené odvolanie odporcu v súvislosti

s otázkou dobrých mravov. Dotknutý argument je dôvodný tak vo vecnej rovine, ako i v rovine
nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Okresný súd sa výkonu práv a povinností v súlade s dobrými mravmi venuje v treťom odseku na 5. strane
jeho rozhodnutia. Z tejto časti odôvodnenia rozsudku však nevyplýva, ako sa vyporiadal s rozhodujúcim
tvrdením odporcu viažucim sa k obštrukciám navrhovateľa, resp. jeho blízkych príbuzných, v konaní o

zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Zároveň daná
časť odôvodnenia vyznieva pomerne konštatačne, bez primeraného vysvetlenia východísk a úvah
okresného súdu.

Jedným z definičných znakov ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu je odstránenie právnej

neistoty (v širšom zmysle) vo vzťahoch zainteresovaných subjektov. To znamená dosiahnutie takého
usporiadania veci, ktoré v sebe negeneruje ďalšie nedorozumenia a nevedie k ďalším súdnym sporom.
V podmienkach podielového spoluvlastníctva, v rámci ktorého sa spoluvlastníci nedokážu dohodnúť o
spôsobe užívania spoločnej veci, resp. o nakladaní s ňou, uvedenému zodpovedá konanie o zrušeniea vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Práve takéto konanie medzi účastníkmi prebieha už od
roku 2008. Pokiaľ niektorý z jeho účastníkov svojim prístupom k vedeniu konania sťažuje, resp. bráni
jeho ukončeniu a súčasne si za obdobie po podaní návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva uplatní nárok na peňažnú náhradu za „nadužívanie“ veci iným spoluvlastníkom,
sa (minimálne) javí takýto postup ako nerešpektujúci kritérium dobrých mravov vo výkone práv a
povinnosti. Je totiž (v konkrétnostiach súdenej veci viac ako) pravdepodobné, že v rámci vyporiadania
spoluvlastníctva medzi účastníkmi bude takémuto spoluvlastníkovi poskytnutá primeraná peňažná
náhrada za jeho spoluvlastnícky podiel a zároveň predlžovaním konania o zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva môže „získať čas“ na uplatňovanie si nárokov za užívanie spoločnej veci
niektorým zo spoluvlastníkov nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu až do právoplatného skončenia
konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.

Predmetné súvislosti uplatňovania nároku navrhovateľom okresný súd dôsledne nezohľadnil tak v
procese dokazovania, ako ani v procese posúdenia prejednávaného prípadu. Z titulu nedostatku

„podkladových informácií“ nebolo možné v aktuálnom štádiu rozhodnúť bezprostredne odvolacím
súdom, z ktorého dôvodu bolo napadnuté (meritórne) rozhodnutie zrušené.

Pretože bol zrušený meritórny výrok (hoci len v časti) je predčasným (akékoľvek) rozhodnutie o náhrade
trov konania medzi sporovými stranami. Nadväzne došlo k zrušeniu - bez jeho vecného prieskumu - aj

tohto (závislého) výroku.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.