Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 23, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/65/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212215544
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2212215544.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudkýň JUDr. Kataríny

Slováčekovej a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobcov: 1/ Ing. O. I., bytom D., I. XX a 2/ K.
I., bytom S. XXX, zast. splnomocneným zástupcom - žalobcom 1/, proti žalovanému: Dr. P. O., bytom
J. N. M. XXX/A, XXXX D., o neplatnosť osvedčenia o dedičstve, o odvolaní žalobcov proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda z 8. októbra 2013 č. k. 8C/169/2012-248 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol návrh (správne žalobu - v tejto súvislosti viď

poslednú vetu § 79 ods. 1 O.s.p. - Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Z. v znení neskorších
zmien a doplnení) a preto aj správne označenie účastníkov konania je žalobcovia, žalovaný), ktorým
sa žalobcovia domáhali vyslovenia neplatnosti osvedčenia o dedičstve D 1030/01, Dnot 174/01 zo dňa
13. júna 2003 v časti nehnuteľností vedených na LV č. XXX kat. úz. S. ako parc. č. 1376, 1377,1378,
1379, 1380, 1381 a 1382 v spoluvlastníckom podiele 1/5 - iny v pomere k celku v prospech T. I.,
resp. jeho nástupcov. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil § 80 písm. c) O.s.p. a vecne
tým, že predmetom tohto súdneho konania je určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je,

preto každý kto sa takéhoto určenia domáha, musí preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu
na vedení takého sporu. Ak naliehavý právny záujem nie je daný, je vylúčené, aby sa súd zaoberal
vecou samou. Je tak vylúčené, aby sa zaoberal tým, či je osvedčenie o dedičstve platné alebo nie. Je
vylúčené, aby sa zaoberal otázkou, či závet, ktorý bol podkladom napadnutého osvedčenia je platný
alebo nie. Žalobcovia tvrdili, že ich naliehavý právny záujem na určení neplatnosti časti osvedčenia je
danýtým,žeakbysanededilopodľazávetu,malibyvšetcipodielovíspoluvlastníci,vrátanenichrovnakú
výšku spoluvlastníckeho podielu a oni by tak neboli znevýhodnení v konaní vedenom na tunajšom

súde o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, lebo ich brat by sa nestal väčšinovým
spoluvlastníkom. Žalobcovia, ako to vyplýva z dedičského spisu Okresného súdu Dunajská Streda sp.
zn. D 1030/01, Dnot 174/01 neprichádzali do úvahy ako zákonní ani ako závetní dedičia. Tvrdili, že
neprichádzali v uvedenom konaní do úvahy ako dedičia, že oni nemali byť dedičmi v tomto konaní.
Ako dedičia v uvedenom konaní prichádzali do úvahy žalovaný ako zákonný dedič, syn poručiteľky,
potom dcéra poručiteľky F. K. a z titulu dedenia závetom zasa brat žalobcov - T. I. a vnuci Z. F. a
K. F.. Žalobcovia nikdy nemali žiadne dedičské právo vyvodzované zo smrti poručiteľky v uvedenom

konaní a len tvrdia, že spôsobom vyporiadania dedičstva v uvedenom konaní boli a sú znevýhodnení
ako spoluvlastníci k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom súdneho konania o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, lebo nemajú rovnaké spoluvlastnícke podiely, ale ich brat T. I. sa stal
väčšinovým spoluvlastníkom a v tomto spočíva ich znevýhodnenie, pričom závet bol podvod a dedeniepodľa neho je nezákonné. Prvostupňový súd dôvodil, že je vecou poručiteľa, či sa rozhodne spísať
závet, pretože to je jeho právo. Môže sa rozhodnúť, kto by po ňom, po jeho smrti mal dediť a za tým
účelom má právo spísať aj závet a určiť v ňom závetných dedičov. Po smrti poručiteľa je následne

spôsob vyporiadania dedičstva vecou dedičského konania a dedičov, ktorí prichádzajú do úvahy či už
z titulu dedenia zo zákona alebo zo závetu. Do úvahy prichádzajúci zákonní dedičia majú možnosť v
rámci dedičského konania uznať alebo neuznať platnosť závetu, majú právo prijať dedičstvo alebo ho
odmietnuť. Spochybňovať platnosť osvedčenia o dedičstve, spochybňovať platnosť závetu, ktorý má
byť podkladom na vydanie osvedčenia o dedičstve majú teda dedičia zákonní aj závetní a má ho aj

tá osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola ukrátená na svojom práve dediť po poručiteľovi. Každá z týchto
osôb môže byť totiž dotknutá na svojom práve dediť po poručiteľovi. Žalobcovia neprichádzali do úvahy
ani ako zákonní, ani ako závetní dedičia po poručiteľke. Neboli, ani nie sú osobami, ktoré by boli na
svojom práve dediť po poručiteľke v tom konaní ukrátené. Ich právne postavenie tak nemôže byť a ani
nie je ohrozované výsledkom dedičského konania, lebo nemajú a ani nemali právo dediť po poručiteľke.
To, že nemajú rovnaký spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom zrušenia a

vyporiadania podielového spoluvlastníctva, resp., že ich neb. brat ako závetný dedič zdedil toľko, že
sa stal väčšinovým spoluvlastníkom samo o sebe nie je dostatočne naliehavým právnym záujmom na
určení neplatnosti osvedčenia, pretože navrhovatelia neboli a ani neprichádzali do úvahy ako dedičia
po poručiteľke. Neboli na svojich právach z titulu dedenia ukrátení. Nemali právo určovať, kto a v akom
podiele mal alebo nemal dediť a čo mal alebo nemal dediť. Ich práv sa to totiž žiadnym spôsobom

nedotýka. Preto bolo potrebné bez ďalšieho dokazovania návrh žalobcov ako nedôvodný zamietnuť pre
nedostatok naliehavého právneho záujmu na takomto určení, preto prvostupňový súd nevykonal žiadne
ďalšie dokazovanie ani navrhované žalobcami, pretože by to bolo nad rámec dokazovania potrebného
pre účely tohto konania, keďže pre nedostatok existencie naliehavého právneho záujmu sa nebolo
možné zaoberať otázkou platnosti osvedčenia ani otázkou platnosti závetu.

Proti citovanému rozsudku súdu prvého stupňa podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia, ktorí
ho navrhli zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa odvolateľov Okresný súd
Dunajská Streda vážne porušil svoje povinnosti tým, že 1/ neakceptoval právny názor odvolacieho súdu
zakotvený v uznesení č. 23Co/90/2013-1005 zo dňa 17. apríla 2013 a bez lustrácie vydal rozsudok

v mene SR datovaný 8. októbrom 2013 a doručený po urgencii dňa 13. novembra 2013, čím porušil
ustanovenie § 18 posledná veta O.s.p., t. j. zabezpečiť rovnaké možnosti uplatnenia práv účastníkov
konania a to v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 druhá časť, druhej vety O.z. a z titulu účelného
využitia veci; nevzal do úvahy ust. § 135 ods. 1 tretia veta, podľa ktorej súd je viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov po linke súbežne vedeného trestnoprávneho konania podľa Zákona o prokuratúre.

O týchto záležitostiach napriek prednesu v rámci dokazovania, cit.: V predmetnej veci zároveň uvádzam,
že napadnutým rozhodnutím vyšetrovateľa PZ nie je dotknuté právo oznamovateľa uplatniť si príslušné
nároky v občianskom súdnom konaní, v prísl. zápisnici z pojednávania ani chýru. Toto rozhodnutie
Okresnej prokuratúry Dunajská Streda č. 1Pn 455/12-14 zo dňa 1.9.2013 súd odmietol prevziať krátkou
cestoustým,ženiejezaloženévspiseavychádzalenztohočospis.materiálobsahuje,2/súdsvojvoľne

zmaril časť svojho Uznesenia z pojednávania zo dňa 2. júla 2013 v rozpore s ust. § 45 až 47 O.s.p.
o doručovaní v spojení s ust. § 51 O.s.p. o predvolaní, a to napriek včasnému oznámeniu internetovej
adresy odporcu, kde sa zdržiava na 99,9% /v zápisnici 99%/, vrátane telefonického spojenia. No súd
to nevyužil a na túto adresu predvolanie ani neodoslal. Z tohto dôvodu považujem jeho argumentáciu
o doručovaní pošt. zásielok na pôvodnú adresu za neadekvátnu. Podľa žalobcov súd sa dištancuje

aj od dôkaznej povinnosti účastníkov konania na strane žalovaného v tomto konaní, zámerne porušil
aj ust. § 129 ods. 1 a ods. 2 v nadväznosti na ust. § 120 O.s.p. Ak tomu tak nie je, potom mohol
súd uzavrieť túto kauzu už na prvom pojednávaní s týmto výsledkom a neprodukovať prieťahy, 3/
čo sa týka vykonaného dokazovania o závetoch a listoch spolu s prísl. prekladmi, o týchto vôbec
nehovorili a uvedené spis. materiály boli len odcitované a nič naviac. V každom prípade so spis.

materiálom hľadali cestu k spravodlivosti, keď sa nedokázali mimosúdne dohodnúť aspoň cez súd bez
trestnoprávnych konaní, avšak neúspešne. Verili ešte v možnosť riešiť vec v súlade so záverečným
vyjadrením prokurátorky Okresnej prokuratúry Dunajská Streda, avšak tiež neúspešne na tomto súde /
zatiaľ/.Pretovyčkaliposlednépojednávanieaažnaďalšídeň9.októbra2013taktozprinúteniapodalina
Krajskú prokuratúru v Trnave opakovaný podnet o preskúmanie zákonnosti proti uvedenému uzneseniu.

Vychádzajúc z výkladu súdu z uvedeného dôvodu sa cítia byť podvedení zo strany prokurátorky okresnej
prokuratúry. Čo sa týka závetov: Vzhľadom na to, že je tu vyhlásenie súdu, že vylúčené, aby sa zaoberal
otázkou, či závet, ktorý bol podkladom napadnutého osvedčenia je platný alebo nie, s naším tvrdením
navrhovateľov v súlade s ustanovením § 18 tretia veta nie je možné sa stotožniť! A v tom spočívacelý problém deľby predmetných pozemkov v konaní na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn.
10C/119/2001. To všetko oprávnene pripisujem na vrub všeobecne známej korupcie ako v justícii, tak aj
na prokuratúre, zatiaľ na úrovni okresu. Vzhľadom na uvedené dôvody navrhli, aby odvolací súd konanie

pod sp. zn. 8C/169/2012 prerušil do právoplatnosti skončenia konania vo veci vedenej podľa Zákona o
prokuratúre, ak by nedospel k záveru v otázke neplatnosti falošných dvoch verzií holografného závetu
v občianskoprávnom konaní a to vo vzťahu k ust. § 18 O.s.p. v nadväznosti na ust. § 142 ods. 1 druhá
časť druhej vety O.z..

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b) O.s.p. v medziach odvolania žalobcov celú
vec, keď odhliadajúc od napadnutia rozsudku ako celku od rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i
rozhodnutie o trovách konania a to podľa § 214 ods. 1 a contrario a ods. 2 O.s.p. (v znení zákona č.
384/2008 Z. z.) bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania,
súdprvéhostupňaprejednalvecnapojednávaníaneboltuanižiadendôležitýverejnýzáujemvyžadujúci
sinariadeniepojednávania),keďdospelkzáveru,ženapadnutýrozsudokvovecisamejjevecnesprávny

a odvolaniu žalobcov tak nemožno priznať vecný úspech.

Odvolací súd nemal dôvod nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou ním do
odôvodnenia napadnutého rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia, čím treba rozumieť
najmä záver o tom, prečo sa žalobou v prejednávanej veci nebol vôbec dôvod zaoberať vecne.

Pre správnosť a výstižnosť takýchto dôvodov a navyše i pre ich podanie objektívne zrozumiteľným
spôsobom, preto by tak odvolaciemu súdu zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov
súdu prvého stupňa a odvolanie sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O.s.p.). Nakoľko však aktuálna
právna úprava odvolacieho konania umožňuje účastníkovi nespokojnému s rozhodnutím súdu prvého
stupňa celkom logicky polemizovať s dôvodmi takéhoto rozhodnutia v odvolaní proti nemu, tým

je daná aj nevyhnutnosť vyporiadania sa odvolacieho súdu prakticky v každej ním prejednávanej veci
aj s námietkami odvolateľov z ich odvolania. Práve z tohto dôvodu a i pre celkovú úplnosť sa ale javí
odvolaciemu súdu potrebné uviesť, resp. zopakovať (§ 219 ods. 2 O.s.p. in fine) ešte nasledovné :

Bolo treba prisvedčiť súdu prvého stupňa v tom, že tu chýbal naliehavý právny záujem na požadovanom

určení. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení (podľa § 80 písm. c/ O.s.p. citovaného
už v odôvodnení napadnutého rozsudku) je základným procesným predpokladom každej tzv. určovacej
žaloby (s výnimkou určení s prezumovaným, teda predpokladaným naliehavým právnym záujmom,
o aký prípad však v prejednávanej veci nešlo). Bez existencie tohto predpokladu je tak vylúčené aj
zaoberanie sa konkrétnou žalobou vecne. Uvedené teda znamená, že v konaní o určenie existencie

či neexistencie práva alebo právneho vzťahu je vyriešenie si otázky existencie naliehavého právneho
záujmu žalobcu na požadovanom určení prvou povinnosťou súdu, pretože len kladná odpoveď na takúto
otázku poskytuje priestor pre ďalšie konanie vo veci samej (teda najmä pre pristúpenie k dokazovaniu
zameranému na vecnú podstatu problému). Naopak odpoveď záporná (rozumej záver o neexistencii
naliehavého právneho záujmu) musí viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby a to nielen z dôvodu

čo najväčšej hospodárnosti konania, ale spravidla i pre naznačenie cesty k ochrane práv účastníkov
procesne prípustným spôsobom (ktorým je buď iné než požadované určenie - pokiaľ takéto samozrejme
existuje, alebo naopak plnenie - ak tu pravda potenciálny žalobca vystupuje aj v pozícii nositeľa práva
a nielen povinnosti, kedy by mu ostávala len možnosť obrany proti požiadavkám niekoho iného).

Určovacie žaloby všeobecne majú potom podľa teórie procesného práva aj relevantných záverov
rozhodovacejpraxesúdovvtejtooblasti(ktorýmisariadilajsúdprvéhostupňavtejtoveci)opodstatnenie
tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a nie už jeho porušenia (nakoľko určovacia žaloba podľa
§ 80 písm. c/ O.s.p. má charakter prostriedku preventívnej ochrany práva a naopak nápravu stavu
vzniknutéhoporušenímprávajeužzásadnespôsobiláodstrániťlenžalobanaplnenie,tedažalobapodľa

§ 80 písm. b/ O.s.p.). Okrem toho tu však musí byť stav právnej neistoty žalobcov, ktorý má určovacia
žaloba odstrániť, pričom naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení tkvie v tom, že práve
takéto určenie (nie teda žiadne iné) vyrieši všetky sporné právne otázky medzi účastníkmi a vytvorí
tak aj pevný právny podklad pre ich budúce právne vzťahy (čiže najmä vytvorí prekážku pre prípadné
ďalšie určenia a podľa možnosti predíde aj sporom o plnenia). Práve z toho však plynie, že naliehavý

právny záujem nemôže byť daný tam, kde právna otázka majúca sa vyriešiť v konaní o určenie má len
povahu otázky predbežnej či čiastkovej vo vzťahu k inej právnej otázke, ktorá by sa mohla sama stať
predmetom určovacej žaloby. Z takejto filozofie inak evidentne vychádza aj rozhodná úprava
procesného práva, pokiaľ priamo ani nepredpokladá žaloby o neplatnosť právnych úkonov (pri zjavnomuvedomovaní si len predbežného významu otázok platnosti či neplatnosti právnych úkonov pre otázky
existencie či neexistencie práv alebo právnych vzťahov majúcich byť takýmito úkonmi založených). I
spätným použitím metódy právnej argumentácie „a minori ad maius“ (od menšieho k väčšiemu) napokon

treba dospieť k tomu, že ak naliehavý právny záujem na požadovanom určení je vylúčený v prípade
otázky majúcej len povahu predbežnej otázky k inej otázke spôsobilej byť predmetom samostatného
určenia, tým skôr je na nedostatok naliehavého právneho záujmu nutné usudzovať vtedy, ak právne
postavenie žalobcu požadované určenie vôbec neovplyvní.

V priebehu celého doterajšieho konania nezaznelo, v čom konkrétne sa javí aktuálne právne postavenie
žalobcov neistým a akým spôsobom by práve požadované určenie mohlo takýto stav právnej neistoty
(pri vyjdení z hypotézy o jeho existencii) zmeniť (odstrániť).

Preukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení však neprichádzalo v tejto veci
do úvahy i preto, že sama konštrukcia ustanovenia § 175 zca O.s.p., upravuje postup pri vydávaní

osvedčenia o dedičstve ako aj možnosti nápravy v prípade nesúhlasu účastníkov dedičského konania,
ktorými žalobcovia neboli. Taktiež je tam jednoznačne ustálené, že ak žiadosť o pokračovanie v konaní
o dedičstve podľa § 175l-175z O.s.p. nie je včas podaná, osvedčenie o dedičstve nadobudne účinky
právoplatného uznesenia o dedičstve t.z., že už ho súd v inom sporovom konaní nemôže posudzovať ,,
jeho platnosť“, pričom vydaním osvedčenia o dedičstve je v zmysle ust. § 175s ods. 1 písm. b/ O.s.p.

skončené prejednanie dedičstva.

Pri riadení sa vyššie uvedenými úvahami bolo treba mať za to, že súd prvého stupňa rozhodol správne,
ak žalobu v prejednávanej veci zamietol a odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej vrátane správneho rozhodnutia o trovách konania podľa § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil.

V dôsledku takéhoto rozhodnutia odvolacieho súdu to bol žalovaný, ktorý zaznamenal aj v odvolacom
konaní plný úspech a bol to tak on, komu vzniklo i právo na náhradu trov odvolacieho konania (podľa §
224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Nakoľko tu však žalovaný nepodal návrh na priznanie mu náhrady a zo
spisu sa ani vznik žalovanému v odvolacom konaní žiadnych trov nepodával, odvolací súd tu rozhodol

tak, že žalovanému náhradu nepriznal.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude splnená dobrovoľne v lehote ním určenej, možno
sa jej splnenia domôcť návrhom na vykonanie exekúcie.