Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 13, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/230/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203482
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214203482.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a

členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,Pribinova25,Bratislava,IČO:35807598,zastúpenýadvokátskouspoločnosťou:
Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská
republika konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 9C 146/2014-128 zo dňa 4. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol a
odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil prvostupňový súd po citácii § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9
ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 1 a 2 písm. d) a

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania a vecne tým, že
navrhovateľ si uplatnil v tomto konaní náhradu škody tvrdiac, že ide o škodu spôsobenú mu nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu, pretože exekučný súd tým, že vydal zamietajúce rozhodnutie
po uplynutí 15 dní, nekonal v súlade s ust. § 44 ods. 2 exekuč. poriadku. Tvrdil, že exekučný súd konal
nesprávne,spôsobomodporujúcimzákonu,vykonanímprocedúrypreskúmaniabezsplneniazákonných
podmienok, keď si bez ďalších legálnych predpokladov založil právomoc, ktorá mu nepatrí, prekročil
mieru možného rozhodovania, lebo nelegálnym postupom opätovne posúdil právo navrhovateľa na

zaplatenie dlhu bez splnenia zákonných podmienok na preskúmanie rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu. Zo zák. ust. § 44 ods. 2 exekuč. por. a ust. § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ exekuč. por. v
znení účinnom od 15.12.2009 do 31.05.2010 (teda aj v čase začatia exekučného konania) podľa tohto
zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených. Uvedené sa vzťahuje aj na exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok.
Vyplýva to z dôvodovej správy k zák. č. 102/2011 Z.z., ktorým bola vykonaná aj zmena exekučného
poriadku a to aj v to aj v zák. ust. § 41 ods. 2 písm. d/ exekučného poriadku, účinnej od 01.06.201.

Uvádza sa tu, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ exekuč.
por. Okrem toho z gramatického aj logického výkladu zák. ust. § 44 exekuč. por. v znení účinnom od
15.12.2009 do 31.05.2010 (teda aj v čase začatia exekučného konania) vyplýva, že lehota 15 dní sa
vzťahuje len na prípad, ak súd vydá poverenie. Naviac je nutné konštatovať, že táto lehota platí lenza predpokladu, že nebol zistený rozpor so zákonom. Nevyplýva z neho však povinnosť rozhodnúť
aj o zamietnutí žiadosti v lehote 15 dní odo dňa doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Vydať poverenie na základe súdneho rozhodnutia mohol len za

predpokladu, že pri takomto povinnom skúmaní nezistil rozpor. Len v takom prípade mal povinnosť vydať
poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, pričom v exekučnom poriadku je uvedené,
že by tak mal urobiť v lehote 15 dní odo dňa doručenia žiadosti. Tu je nutné zdôrazniť, že ide o lehotu
procesnú. Jej nedodržanie neznamená automaticky nesprávny úradný postup. V rámci preskúmania
exekučný súd vykonal dokazovanie zadovážením rozhodcovského spisu od rozhodcovského súdu. V

rámci preskúmania rozpor zistil a preto došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie. Dôvodom zamietnutia žiadosti bola neplatnosť rozhodcovskej doložky, od ktorej sa odvádzal
exekučný titul - rozhodcovský rozsudok.

Navrhovateľ namieta, že ak exekučný súd skúmal konanie predchádzajúce vydaniu exekučného titulu
- rozhodcovskému rozsudku, postupoval tak nesprávne, nezákonným spôsobom, že nemal na to

právomoc. Uvedený záver tiež nie je správny. Exekučný súd totiž nielenže mohol, ale aj musel, bol
povinný skúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Táto povinnosť mu vyplývala priamo zo zákona a
to konkrétne zo zák. ust. § 44 Exekuč. por. v ktorom je vlastne obsiahnutý zákonný postup - skúmať súlad
či rozpor so zákonom. V ďalšom tvrdil, že úradný postup súdu bol vykonaný spôsobom odporujúcim
zákonu, bez splnenia zákonných podmienok, nelegálny postupom opätovne vykonal posúdenie práva

navrhovateľa. Ani s uvedeným tvrdením navrhovateľa nie je možné stotožniť sa, lebo je nesprávne.
Pri zistení rozporu totiž nemohol vydať poverenie, ale musel žiadosť o udelenie poverenia zamietnuť
tak, ako to vyplýva zo zákonných ustanovení exekučného poriadku. Opäť je možné len poukázať na
vyššie uvedené dôvody a aj na už vyššie uvádzané právoplatné rozhodnutia NS SR aj ÚS SR. Nie je
právne významné pre účely tohto konania, aký stav zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia vyvolal

(navrhovateľom tvrdený, že už nemôže iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu
práva na zaplatenie s príslušenstvom), pretože povinnosť skúmať súlad mu vyplýva zo zákona bez toho,
aby mohol exekučný súd skúmať, aký stav tým vyvolá (navrhovateľom tvrdený, že už nemôže iniciovať
občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie s príslušenstvom).

Navrhovateľ tvrdil, že exekučný súd konal nesústredene a so zbytočnými prieťahmi a k vydaniu
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia pristúpil po veľmi dlhej dobe. Zák. ust. § 9 zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ktorý zakotvuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, neobsahuje ustanovenia o právomoci prvostupňového súdu rozhodovať vo veciach náhrady

škody z titulu prieťahov v konaní až po právoplatnom rozhodnutí oprávneného orgánu o sťažnosti proti
prieťahom v konaní. Z dôvodovej správy týkajúcej sa novelizácie zákona č. 514/2003 Z. z.
(zákonom č. 412/2012 Z.z.) však jednoznačne vyplýva, že k citovanému ustanoveniu zákona bolo
potrebné vždy (teda aj pred účinnosťou novely a teda aj v čase vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia) pristupovať tak, že v rámci konania o náhradu škody spôsobenú nesprávnym

úradným postupom musí už existovať už príslušné rozhodnutie, ktorý by konštatoval neprávny úradný
postupsúdu,vrátanezbytočnýchprieťahovvkonaní.Tútootázkuniejeoprávnenýskúmaťaposudzovať
súd v rámci konania o náhrade škody. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je
kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy

s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných
kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je
kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len
ÚstavnýsúdSRnapodkladeústavnejsťažnosti.Navrhovateľdovyhláseniarozsudkusúdunepreukázal,
že by existovalo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu, ktorým by bolo v exekučnej veci, od ktorej

si uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovú ujmu v tomto konaní, konštatované porušenie
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov prípade rozhodnutia Európskeho súd pre ľudské
práva. Absenciou takéhoto rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov, tiež nebola splnená
základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Do podania návrhu na súd šesťmesačná lehota neuplynula, vo veci súd rozhodoval po uplynutí
šesťmesačnej lehoty od prijatia predmetnej žiadosti odporcom. Na základe uvedeného, nemožno
posúdiť návrh navrhovateľa ako predčasný, ako to tvrdil odporca vo svojom vyjadrení.Navrhovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno (povinnosť tvrdenia) o existencii nesprávneho úradného
postup ako prvej z troch zákonných podmienok. Preto nemôže byť splnená ani podmienka existencie

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, lebo ak neexistuje v danej
veci nesprávny úradný postup, nemôže medzi prípadnou škodou navrhovateľa vzniknúť súvislosť s
nesprávnym úradným postupom, ktorý neexistuje. Navrhovateľ z tohto dôvodu neuniesol dôkazné
bremeno ani o existencii jeho nároku na nemajetkovú ujmu. Táto totiž prichádza do úvahy len v tom
prípade, ak by iba samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným vzhľadom na ujmu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V tomto konaní však nebolo možné ani len konštatovanie
porušenia práva, lebo navrhovateľ nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom
na uvedené závery nie je potrebné pre účely tohto konania skúmať existenciu škody, jej rozsah a ani
nemajetkovú ujmu, ktorej náhrady sa navrhovateľ domáha.

Navrhovateľ navrhol doplnenie dokazovania spisom odporcu ohľadne jeho žiadosti o predbežné

prerokovanie nároku. Uvedené dokazovanie súd nevykonal, lebo odporca nespochybnil doručenie
takejto žiadosti od navrhovateľa. Nejde teda o spornú otázku a dokazovanie v takomto rozsahu by
pre účely tohto konania bolo dokazovaním neúčelným a nehospodárnym a nad rámec dokazovania
potrebného pre účely tohto konania.

Navrhovateľ navrhol doplnenie dokazovania predložením znaleckého posudku, ktorý si pre účely tohto
konania dal vypracovať. V tomto smere súd takto navrhované dokazovanie nevykonal. Išlo by totiž o
dokazovanie nad rámec dokazovania potrebného pre účely tohto súdneho konania. Nebola totiž splnená
ani len prvá z troch podmienok a to nesprávny úradný postup. Akékoľvek ďalšie dokazovanie o príčinnej
súvislosti, ako aj o výške škody by tak bolo nad rámec dokazovania potrebného pre účely tohto konania,

v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.

Odporca vzniesol námietku premlčania vo svojom vyjadrení s tým, že ak došlo k uplynutiu 15 - dňovej
lehoty pred dňom 23.04.2009. V danej veci však o takýto prípad nešlo, pretože samotné exekučné
konanie sa začalo až dňa 19.04.2010 podaním návrhu na vykonanie exekúcie navrhovateľom u súdneho

exekútora. Preto sa touto námietkou súd ani nezaoberal.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p., odporca nepreukázal, že by mu v
konaní nejaké trovy vznikli, preto mu ich súd ani nepriznal.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne

zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K
jednotlivým dôvodom odvolania navrhovateľ uviedol, že namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite
veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku

právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona
514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z..

Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len s
poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody,
zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil navrhovateľovi objektívnym spôsobom preukázať
výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie

dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanievecivprimeranomčase.Navrhovateľpredložilakodôkazovznikuškodyznaleckýposudokč. 1/2014 vypracovaný Ekonomickou univerzitou v Bratislave. Prvostupňový súd nevykonal dostatočné
dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Ak bol súdu doručený návrh na
prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred

samotným rozhodnutím o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Odporca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“),

po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania
(§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že
odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), postupom oznámenia času a

termínu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru,
že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne
správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal

dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ
ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd
v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219

ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Navrhovateľ sa návrhom doručeným Okresnému súdu Galanta dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd určil
medzitýmnym rozsudkom, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Galanta, pretože tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho
zo Zmluvy o úvere č. 1170476 dlžníkom (povinným) X. Q., nar. XX.X.XXXX (ďalej len „povinným“), kde

po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX 4175/2010 v
zákonom stanovenej lehote a rozsudkom aby rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu
majetkovej škody sumu 1562,68 Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 312,54 Eur, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť žalobcovi aj trovy konania.

Dôvodil, že exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod ktorou sa exekučné konanie
na súde vedie, nakoľko však exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti
zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej do 15 dní od doručenia tejto žiadosti, keďže exekučným
titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a nie rozhodnutie rozhodcovskej komisie, pre ktoré

vtedy táto lehota neplatila. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla
mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 18.05.2011 a to rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí

zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 394 dní). Ako dôkaz označil príslušný spis exekučného
súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti. Uviedol,
že popísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by
umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu

rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Uviedol, že si
z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako
aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil tak, že mu vznikla majetková škoda vo výške 1.562,68
Eur predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatnýmrozhodnutím súdu v konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu založeného zmluvou o
úvere. Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 312,54,- Eur,
t.j. 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.

Navrhovateľ za nesprávny úradný postup exekučného súdu označil skutočnosť, že exekučný súd
nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z vykonaného dokazovania, z priloženého exekučného spisu Okresného súdu Galanta, sp. zn.
12Er/500/2010 súd zistil, že súdny exekútor dňa 28.05.2010 doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ktoré konanie bolo u exekútora vedené pod sp. zn. EX 4175/2010. Súd
uznesením č.k. 5Er/679/2010-24 zo dňa 24.01.2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom

konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených

podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na navrhovateľovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §

9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup

taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Galanta súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Zo znenia cit. ust. vyplýva, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre exekučný súd len pre prípad

nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúciealeboexekučnéhotitulusozákonom.Lenvtomprípadejepovinnosťouexekučnéhosúdudo15
dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie exekúcie. Pre prípad zistenia rozporu
exekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zákonodarca lehotu neurčil. V danom prípade, s poukazom na právoplatné

uznesenie, ktorým bola žiadosť exekútora zamietnutá, je nesporné, že súd zistil rozpor exekučného titulu
so zákonom, v dôsledku čoho rozhodovanie súdu nebolo časovo vymedzené zákonnou lehotou. Nie je
teda možné konštatovať, že v preskúmavanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučnéhosúdu tým, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola vybavená po uplynutí
15-tich dní odo dňa doručenia žiadosti.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že z logiky veci vyplýva, že všeobecný
súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade,
ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym

z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti navrhovateľa
na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia
vydaného v disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva
alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že
sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o
náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom

kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol
hodnotiťpostupinéhosúduzhľadiskaexistenciezbytočnýchprieťahov,znamenalobytoabsurdnýzáver,
keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo
smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov

o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší
súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť
preskúmavanýsúdomnižšiehostupňa,čojezjavneabsurdnéalenpotvrdzuje,žekonštatovaťexistenciu
prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič

nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 01.01.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu

škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť navrhovateľovi uplatnený nárok, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné

a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou odvolateľa (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového
súdu), ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

Neobstojí ani posledná odvolacia námietka, keď odvolateľ poukázal na to, že ak bol súdu doručený
v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania
z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na
Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne

rozhodnúť. Z obsahu spisu totiž jednoznačne vyplýva, že žalobca v predmetnom konaní nepodal žiaden
návrh na prerušenie konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu
navrhovateľaakovcelomrozsahunedôvodnú,rozhodolvecnesprávneapretoodvolacísúdspoužitím§

219 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími
dôvodmi osobitne nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.