Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 20, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/179/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112216491
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6112216491.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda
Zimmermanna a sudcov JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Amy Odalošovej v právnej veci žalobkyne S.
G., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. námestie XXXX/XA, XXX XX J., zastúpenej JUDr. Jozefom Polákom,
advokátom so sídlom Radlinského 1718, 026 01 Dolný Kubín, proti odporcovi Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody v

sume 1 814,42 € s prísl., na odvolanie žalobkyne zo dňa 15. 02. 2016 proti rozsudku Okresného súdu
Banská Bystrica č .k. 13C/165/2012-261 zo dňa 01. 12. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovanej priznáva právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom procesný súd zamietol návrh žalobkyne a určil, že o náhrade trov konania
rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Okresný súd vychádzal zo skutočnosti, že žalobkyňa uzavrela dňa 23. 09. 2011 s C. X., nar. XX. XX.
XXXX,bytomC.XXXX/XX,XXXXXK.T.,zmluvuopostúpenípohľadávok. C.X.vtejtozmluvevystupuje
ako postupca a žalobkyňa ako postupník. Podľa zmluvy nadobudla žalobkyňa pohľadávku v sume 1
814,42 € voči Slovenskej republike. Slovenská republika mala byť zastúpená Generálnou prokuratúrou

SR.

2. Podľa zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej podľa ust. § 524 OZ, má postupca pohľadávku voči
Slovenskej republike v zast. Generálna prokuratúra SR, vo výške 1 814,42 €. Pohľadávka vznikla z
titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným trestným stíhaním a nezákonným rozhodnutím o väzbe
orgánmi činnými v trestnom konaní vedenom proti postupcovi a to uznesením o vznesení obvinenia

vyšetrovateľa KÚV PZ Banská Bystrica zo dňa 19. 11. 1998, KÚV-130/10- 98, obžalobou prokurátora
Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici Kv 10/03 zo dňa 14. 05. 2003 a uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. Tp 93/98 zo dňa 21. 11. 1998 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 8Tpo 209/98 zo dňa 21. 12. 1998.
Pohľadávka postupcu podľa zmluvy existuje a je daná skutočnosťami vyplývajúcimi z rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5T 5/2004 zo dňa 09. 09. 2010 v spojení s ustanoveniami

zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v platnom znení.
Odmena za postúpenie pohľadávky predstavovala sumu 997,29 €.

3. Procesný súd citoval v ďalšom prednesy účastníkov ako aj oboznámil trestné rozhodnutia voči
C. X.. Pohľadávka mala vzniknúť z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným trestným stíhaním

a nezákonným rozhodnutím o väzbe orgánmi činnými v trestnom konaní vedenom proti postupcovi,
a to uznesením vyšetrovateľa KÚV PZ Banská Bystrica KÚV - 130/10 - 98 zo dňa 19. 11. 1998,obžalobouprokurátoraKrajskejprokuratúryvBanskejBystriciKv10/03zodňa14.05.2003auznesením
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. Tp 93/98 zo dňa 21. 11. 1998 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 8 Tpo 209/98 zo dňa 21. 12. 1998. Žalovaná suma pozostáva jednak z

náhrady škody spočívajúcej vo vynaložených nákladoch právneho predchodcu navrhovateľky na trovy
obhajobyvtrestnomkonanívovýške997,29Euruplatnenejvzmysle§18ods.1zákonač.514/2003Z.z.
a jednak z náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej právnemu predchodcovi navrhovateľky rozhodnutím
o väzbe a neoprávneným pozbavením osobnej slobody vo výške 817,13 Eur uplatnenej v zmysle § 8
ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. a vyčíslenej v zmysle § 17 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z. v

znení účinnom do 31. 12. 2012. Celková dĺžka väzby právneho predchodcu navrhovateľky trvala 77 dní
(od 20. 11. 1998 do 05. 02. 1999, z toho 41 dní v roku 1998 a 36 dní v roku 1999). Jedna tridsatina
priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za rok 1997 predstavuje sumu
10,21 Eur a za rok 1998 sumu 11,07 Eur, preto nemajetková ujma za 77 dní väzby je uplatnená vo výške
817,13 Eur (10,21 Eur x 41 dní väzby v roku 1998 + 11,07 Eur x 36 dní väzby v roku 1999). Právny
predchodca navrhovateľky v súlade s § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. požiadal odporcu o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody a to listom zo dňa 20. 09. 2011. Nakoľko žiadosti právneho
predchodcu navrhovateľky vyhovené nebolo, domáha sa navrhovateľka svojho práva súdnou cestou.
Žalovaný (pôvodne označený ako zástupca SR - Generálna prokuratúra SR) v písomnom vyjadrení k
návrhu uviedol, že uplatnený nárok navrhovateľky neuznáva. Návrh navrhol zamietnuť v celom rozsahu,
nakoľko jemu podriadené zložky konali lege artis.

Na pojednávaní ďalej uviedol, že podľa jeho názoru by sa v danom prípade malo postupovať podľa
zákona č. 58/1969 Zb., pretože rozhodujúce skutočnosti ohľadne podania obžaloby, rozhodnutia o väzbe
sa stali pred 01. 07. 2004. V rámci tohto právneho predpisu je jediným zástupcom štátu (na prerokovanie
nároku na náhradu škody) Ministerstvo spravodlivosti SR. Nie je možné nejakým spôsobom vyberať
takéhoto zástupcu postupom podľa ust. § 4 ods. 1 písm. l) zákona č. 514/2003 Z. z. Čo sa týka

uplatnených úrokov z omeškania, žalovaný namietal, že právne predpisy a judikatúra vylučujú, aby boli
priznané tak, ako to požaduje žalobkyňa (odo dňa nasledujúceho po doručení žiadosti o predbežné
prerokovanienárokuodporcovi).Mázato,žeprípadnéomeškaniebymohlonastaťbuďvčasepopodaní
odpovede zo strany žalovaného právnemu predchodcovi žalobkyne, resp. po uplynutí 6 mesiacov a to
na základe tej skutočnosti, ktorá nastane skôr.

4. Súd vo veci vykonal dokazovanie zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 23. 09. 2011,
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. Tp 93/98 zo dňa 21. 11. 1998, uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 8Tpo 209/98 zo dňa 21. 12. 1998, uznesením krajského
prokurátora v Banskej Bystrici č. 1 Kv 96/98 zo dňa 05. 02. 1999, obžalobou zo dňa 14. 05. 2003,

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5T/5/2004 zo dňa 09. 09. 2010, vyčíslením trov
obhajoby zo dňa 16. 09. 2010, príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 28. 09. 2010, žiadosťou o
predbežné prerokovanie nároku zo dňa 20. 09. 2011, predbežným prerokovaním nároku na náhradu
škodyzodňa11.11.2011,výsluchomúčastníkov,písomnýmpodanímprávnehozástupcunavrhovateľky
zo dňa 17. 04. 2013 vrátane príloh, čestným prehlásením zo dňa 31. 07. 2013 a zistil tento skutkový stav:

Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 23. 09. 2011 postúpil postupca C. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom
C. XXXX/XX, XXX XX K. T. na postupníka - navrhovateľku pohľadávku voči dlžníkovi - odporcovi vo
výške 1 814,42 Eur s príslušenstvom. Podľa čl. I zmluvy postúpená pohľadávka vznikla z titulu náhrady
škody spôsobenej nezákonným trestným stíhaním a nezákonným rozhodnutím o väzbe orgánmi činnými
v trestnom konaní vedenom proti postupcovi a to uznesením vyšetrovateľa KÚV PZ Banská Bystrica

KÚV - 130/10 - 98 zo dňa 19. 11. 1998, obžalobou prokurátora Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici Kv
10/03 zo dňa 14. 05. 2003 a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. Tp 93/98 zo dňa 21. 11.
1998 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 8 Tpo 209/98 zo dňa 21. 12. 1998.
Uznesením vyšetrovateľa KÚV PZÚ Banská Bystrica KÚV- 130/10-98 zo dňa 19. 11. 1998 bolo voči
C. X., nar. XX. XX. XXXX (ďalej „právny predchodca navrhovateľky“) vznesené obvinenie pre trestný

čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona. Proti tomuto
uzneseniu podal právny predchodca navrhovateľky sťažnosť, ktorú prokurátor ako nedôvodnú zamietol.
Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp. zn. Tp 93/98 zo dňa 21. 11. 1998 rozhodol o vzatí právneho
predchodcu navrhovateľky do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku. Proti
tomuto uzneseniu podal právny predchodca navrhovateľky sťažnosť ústne do zápisnice na neverejnom

zasadnutí. Krajský súd v Banskej Bystrici na neverejnom zasadnutí dňa 21. 12. 1998 túto sťažnosť
prejednal a vydal uznesenie sp. zn. Tpo 209/98, ktorým napadnuté uznesenie Okresného súdu Banská
Bystrica zrušil a zároveň zobral právneho predchodcu navrhovateľky do väzby podľa § 68 Trestného
poriadku z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného zákona s určeným začiatkom trvania väzbyod 20. 11. 1998 o 14:20 hod., s miestom výkonu väzby ÚZVJS Banská Bystrica. Na základe príkazu
Okresného súdu Banská Bystrica č. Tp 93/98 zo dňa 11. 01. 1999 bol právny predchodca navrhovateľky
premiestnený z Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica do ÚVV Leopoldov v čase od 11. 01. 1999

do 31. 01. 1999 a prepustený na slobodu uznesením krajského prokurátora v Banskej Bystrici č. 1Kv
96/98 zo dňa 05. 02. 1999. Prokurátor Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici podal dňa 14. 05. 2003 na
Okresný súd v Žiari nad Hronom obžalobu proti právnemu predchodcovi navrhovateľky za účastníctvo
vo forme pomoci k trestnému činu sprenevery podľa § 10 ods. 1 písm. c/ k § 248 ods. 1,5 Trestného
zákona. Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením sp. zn. 2T 136/03 zo dňa 17. 09. 2003 trestnú vec

zastavil z dôvodu podľa § 11 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku, keď dospel k záveru, že trestné stíhanie
je neprípustné. Na základe sťažnosti generálneho prokurátora SR, Najvyší súd SR rozsudkom sp. zn.
17/2004 zo dňa 14. 07. 2004 rozhodol tak, že predmetné uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom
zrušil a prikázal mu vec v potrebnom rozsahu znovu prejednať a rozhodnúť. Okresný súd v rámci nového
prejednania obžaloby uznesením vec postúpil na rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici.
Z plnomocenstva zo dňa 27. 01. 2010 mal súd preukázané, že C. X. splnomocnil JUDr. Jozefa Poláka,

advokáta so sídlom v Dolnom Kubíne, Radlinského 1718, aby ho zastupoval v trestnej veci vedenej na
Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 5T 5/04. Vo veci bolo dňa 07. 04. 2010, 17. 05. 2010 a
09. 09. 2010 vykonané hlavné pojednávanie, ktorého sa zúčastnil právny predchodca navrhovateľky aj
jeho obhajca. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5T/5/2004 zo dňa 09. 09. 2010 bol
obžalovaný C. X. oslobodený spod obžaloby, pretože skutok, ktorý sa mu kládol za vinu nie je trestným

činom.
Listom zo dňa 16. 09. 2010, doručeným právnemu predchodcovi navrhovateľky dňa 17. 09. 2010 vyčíslil
JUDr. Jozef Polák trovy obhajoby v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 5T
5/04 na sumu 997,29 Eur za 4 úkony právnej služby po 120,23 Eur (príprava a prevzatie zastupovania,
účasť na pojednávaní dňa 07. 04. 2010, 17. 05. 2010, 09. 09. 2010), 4x režijný paušál po 7,21

Eur (rok 2010), náhrada za stratu času vo výške 216,36 Eur /3x (6 x 12, 02 Eur)/, náhrada cestovného
vo výške 111,94 Eur (z toho 37,14 Eur za cestu na pojednávanie dňa 07.04.2010 Dolný Kubín - Banská
Bystrica a späť, čo predstavuje 152 km osobným motorovým vozidlom VOLKSWAGEN PASSAT, ev. č.
DK-XXXAP, pri spotrebe 5,6l na 100 km, základnej náhrade za 1 km 0,183 Eur a pri cene paliva 1,095
Eur/l; suma 37,41 Eur za cestu na pojednávanie dňa 17. 05. 2010 Dolný Kubín - Banská Bystrica a späť,

rovnakým motorovým vozidlom, pri cene PHM 1,127 Eur/l, suma 37,39 Eur za cestu na pojednávanie
dňa 09. 09. 2010 Dolný Kubín - Banská Bystrica a späť pri cene PHM 1,125 Eur/l), k tomu 19 % DPH
vo výške 159,23 Eur. Trovy obhajoby boli právnym predchodcom navrhovateľky uhradené dňa 28. 09.
2010, čo vyplýva z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 28. 09. 2010 ako aj z prehľadu pohybov
v pokladni JUDr. Jozefa Poláka za september 2010 a z čestného prehlásenia C. X. zo dňa

31. 07. 2013.
Z obsahu spisu vyplýva, že väzba právneho predchodcu navrhovateľky trvala 77 dní od 20. 11. 1998 do
05. 02. 1999, teda 41 dní v roku 1998 a 36 dní v roku 1999.
Podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky bola priemerná mesačná nominálna mzda
zamestnanca v hospodárstve SR za rok 1997 vo výške 306,25 Eur, za rok 1998 vo výške 332,04 Eur.

JednatridsatinapriemernejnominálnejmesačnejmzdyzamestnancavhospodárstveSR jepotom10,21
Eur za rok 1997 a 11,07 Eur za rok 1998.
Zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 20. 09. 2011 vyplýva, že bola
adresovaná Generálnej prokuratúre SR. Právny predchodca navrhovateľky si v žiadosti uplatnil náhradu
škody vo výške 1 814,42 Eur, z toho sumu 997,29 Eur titulom náhrady trov obhajoby v zmysle § 18

ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a sumu 817,13 Eur titulom nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 ods. 2, 4
zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom do 31. 12. 2012). Táto žiadosť bola Generálnej prokuratúre
SR doručená dňa 26. 09. 2011.
Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 11. novembra 2011 právnemu zástupcovi právneho
predchodcu oznámila, že žiadosť na náhradu škody zo dňa 20. 09. 2011 považuje v plnom rozsahu za

nedôvodnú. Nijakým spôsobom nespochybňovala, že by nebola príslušným orgánom na prerokovanie
nároku na náhradu škody.
Súd vo veci vyhlásil rozhodnutie dňa 08. 10. 2013 pod č. k. 13C/165/2012-122 tak, že odporcu zaviazal
zaplatiť navrhovateľke sumu 1 814,42 Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 12. 11. 2011
až do zaplatenia. Súd návrh vo zvyšnej časti prevyšujúcej nárok navrhovateľky na úrok z omeškania

zamietol ako nedôvodný.
Na odvolanie odporcu potom rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní pod č. k.
13Co/113/2014-142 zo dňa 20. 05. 2014.V tomto rozhodnutí súd zrušil rozhodnutie okresného súdu vo výroku, ktorým bol odporca zaviazaný
zaplatiť navrhovateľke sumu 1 814,42 Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 12. 11. 2011 až
do zaplatenia a vo výroku ohľadne náhrady trov konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo výroku,

ktorým súd návrh vo zvyšnej časti zamietol, zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.
Následne navrhovateľka upravila označenie účastníka na strane odporcu tak, že za Slovenskú republiku
koná Ministerstvo spravodlivosti SR so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13.
Zároveň vzhľadom na právny názor vysloveného v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici žiadal,
aby nárok navrhovateľky bol posudzovaný v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.

Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení, neskôr na pojednávaní, uviedla, že pokiaľ si navrhovateľka
uplatňuje majetkovú škodu spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia vynaložených právnym
predchodcom navrhovateľky za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v trestnom
konaní, ktoré mali vzniknúť v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, ktoré navrhovateľka
označila ako uznesenie o vznesení obvinenia v celkovej výške 997,29 Eur a nemajetkovej ujmy, ktorá
mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s jeho väzobným stíhaním v celkovej dĺžke 77 kalendárnych dní,

teda v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe v celkovej výške 817,13 Eur neuznáva a žiada návrh
zamietnuť. Zamietnutie žalobného návrhu žiadala z dôvodu vznesenej námietky premlčania, a to na
základe použitia právneho predpisu, ktorým je zákon č. 58/1969 Zb. Odporkyňa vzniesla hmotnoprávnu
námietku premlčania vo vzťahu k nároku z titulu nezákonného rozhodnutia v časti o zaplatenie 997,29
Eur v zmysle ustanovenia § 22 ods.1 a 2 zákona č. 58/1969, z ktorého vyplýva, že v danom prípade tento

právny predpis zakotvuje pre uplatnenie nároku na náhradu škody kombinovanú subjektívnu (trojročnú)
lehotu, ktorá plynie v uvedenom prípade odo dňa doručenia resp. oznámenia rozhodnutia, ktorým bolo
zrušené právoplatné rozhodnutie, ktorým mala byť spôsobená škoda a objektívnu (10-ročnú) lehotu,
ktorá plynie odo dňa, kedy bolo poškodenému doručené resp. oznámené rozhodnutie, ktorým mu bola
spôsobená škoda. Tieto premlčacie lehoty plynú nezávisle od seba, ak premlčanie nároku na náhradu

škody dochádza ako náhle jedna z nich uplynie márne.
Uviedla ďalej, že všeobecne platí, že nárok na náhradu škody treba uplatniť v čase, kedy ešte plynú
obe lehoty, t. j. lehota objektívna a v jej rámci lehota subjektívna. Márnym uplynutím jednej z týchto
lehôt sa nárok premlčuje, aj keď poškodenému ešte plynie druhá premlčacia lehota. Z predložených
listinných dôkazov je zrejmé, že nárok navrhovateľky v tejto časti je premlčaný z dôvodu, keď nezákonné

rozhodnutie t. j. uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 19. 11. 1998 a žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody bola na nepríslušnom orgáne doručená dňa 26. 09. 2011, t. j. po
uplynutí 10-ročnej objektívnej premlčacej lehoty, v rámci plynutia ktorej musí nutne dôjsť k uplatneniu
nároku na náhradu škody, inak vzniká protistrane právo vzniesť námietku premlčania.
Zároveň odporkyňa uviedla, že nárok navrhovateľky, ktorý si uplatnila titulom rozhodnutia o väzbe v

časti o zaplatenie 817,13 Eur, je tak isto premlčaný a to v zmysle ustanovenia § 23 zákona č. 58/1969
Zb. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právny predchodca navrhovateľky bol spod obžaloby
oslobodený rozsudkom Krajského súdu pod sp. zn. 5T/5/2004 zo dňa 09. 09. 2010 a predmetný
rozsudok nadobudol právoplatnosť v časti týkajúcej sa právneho predchodcu navrhovateľky dňa 06. 04.
2011. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola na Generálnej prokuratúre SR

doručená dňa 26. 09. 2011. Oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku o náhradu škody
adresovala Generálna prokuratúra SR dňa 11. 11. 2011 navrhovateľke, pričom takéto oznámenie bolo
doručené právnemu zástupcovi dňa 23. 11. 2011. Pokiaľ z pečiatky okresného súdu Banská Bystrica je
zrejmé, že k podaniu žalobného návrhu došlo až dňa 06. 07. 2012, teda po uplynutí premlčacej doby
stanovenej zákonom č. 58/1969 Zb.

Navrhovateľka k tejto námietke uviedla, že poukazuje na obsah spisu Krajského súdu v Banskej
Bystrici pod sp. zn. 5T/5/2004, kedy rozsudok vo veci zo dňa 09. 09. 2010, ktorý svojimi účinkami
predstavuje zrušujúce rozhodnutie vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia, ak uznesenie o vzatí
do väzby bolo právnemu predchodcovi navrhovateľky doručené dňa 31. 03. 2011. Od tohto momentu
začala plynúť navrhovateľke trojročná premlčacia doba vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu

škody spôsobenej v rámci nezákonného trestného konania. Dňa 26. 09. 2011 právny predchodca
navrhovateľky podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne.
Uviedla ďalej, že v čase od 26. 09. 2011 do 29. 03. 2012 premlčacia doba vo vzťahu k uplatnenému
nároku na náhradu škody spočívala s prihliadnutím na zákonnú úpravu § 10 zákona č. 58/1969 Zb.
Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do 6 mesiacov odo

dňa podania žiadosti môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na
súde. Vzhľadom k tomu, že príslušný orgán nárok navrhovateľky na náhradu škody v 6 mesačnej dobe
neuspokojil, podala navrhovateľka dňa 06. 07. 2012 žalobu na príslušný súd o náhradu škody.Navrhovateľka uviedla, že odo dňa doručenia rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn.
5T/5/2004 zo dňa 09. 09. 2010 do podania žaloby na súde uplynulo z premlčacej doby v zmysle § 22
ods.1 zákona č. 58/1969 len 276 dní, t. j. ani nie celý jeden rok. Preto takýto svoj nárok uplatnila z titulu

nezákonného rozhodnutia na príslušnom súde riadne a včas.
Zároveň sa navrhovateľka vyjadrila k plynutiu premlčacej doby vo vzťahu k nároku na náhradu škody
z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe, kedy je nie bezvýznamnou skutočnosťou to, že prokurátor
Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici dňa 09. 09. 2010 priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní
podal proti rozsudku aj v tej časti, v ktorej bol právny predchodca navrhovateľky oslobodený spod

obžaloby odvolanie, ktoré dňa 06. 04. 2011 vzal späť. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici pod
sp. zn. 5T/5/2004 zo dňa 09. 09. 2010 vo vzťahu k právnemu predchodcovi navrhovateľky nadobudol
právoplatnosť dňa 06. 04. 2011.
OdodňaprávoplatnostirozsudkuKrajskéhosúduvBanskejBystricidodňapodaniažalobynaOkresnom
súde Banská Bystrica uplynulo z premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 23 zákona č. 58/1969 Zb.
len 270 dní a teda navrhovateľka si uplatnila svoj nárok z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe

na príslušnom súde riadne a včas. Zároveň navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu
uviedla, že pokiaľ by aj námietka premlčania bola vznesená zo strany odporcu dôvodne, domáha sa
ochrany takéhoto práva nepriznať účinky takejto námietky v zmysle ustanovenia § 3 Občianskeho
zákonníka.
Vzhľadom na takúto skutočnosť by teda súd nemal prihliadať na námietku premlčania, kedy v danom

prípade sa jedná o súkromnoprávny vzťah, ktorý má prvky aj verejnoprávneho charakteru, kedy
nedodržanie podmienok výkonu práva v zmysle § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka a prekročenie
zákonného rámca výkonu práva predstavuje exces, ktorého následkom je to, že takýto výkon práva
nemôže požívať právnu ochranu.
Podľa § 27 ods.1 zákona č. 514/2003, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu

spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Podľa § 27 ods.2 citovaného zákona, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli
vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 22 ods.1, 2 a 3 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa
premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie
práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia)
zrušujúceho rozhodnutia.
Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené)

nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo
dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.
Podľa § 23 citovaného zákona, právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy sa premlčí za rok
odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na

miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené.
Podľa § 9 ods.1 prvé dve vety zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné
vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v
trestnomkonaní,akoajvkonanípredštátnymnotárstvomalebomiestnymľudovýmsúdom,jeústredným

orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom
stupni.
Podľa § 10 citovaného zákona, ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov
odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej
časti na súde.

Súd na základe vykonaného dokazovania a vyššie citovaných právnych predpisov mal teda za
preukázané, že navrhovateľka odvodzuje škodu od rozhodnutia, ktorým bolo uznesenie vyšetrovateľa
KÚV PZÚ Banská Bystrica zo dňa 19. 11. 1998, ktorým bolo právnemu predchodcovi navrhovateľky
vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania. Z uvedeného je potom zrejmé, že rozhodujúcim
predpisom pre posúdenie nárokov navrhovateľky je zákon č. 58/1969 Zb.

Súd v konaní zistil, že pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu navrhovateľky, táto je preukázaná tak, že
pohľadávku nadobudla spolu s príslušenstvom zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 23. 09. 2011.
Pasívne legitimovaným subjektom je v danom prípade Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR v zmysle § 9 zákona č. 58/1969 Zb. V konaní bolo ďalej za preukázané, že žiadosťo predbežné prerokovanie náhrady škody bola doručená podaním zo dňa 20. 09. 2011 na Generálnu
prokuratúru SR, ktorá bola doručená dňa 26. 09. 2011. Napriek tomu, že v danom prípade sa jednalo
o nepríslušný orgán na predbežné prerokovanie nároku Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 11.

11. 2011 nepostúpila na príslušný orgán v zmysle § 9 ods.2 citovaného zákona a žiadosť navrhovateľky
považovala za nedôvodnú.
Predmetom konania je náhrada škody vo výške 997,29 Eur spôsobená nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci v podobe vynaložených nákladov právneho predchodcu navrhovateľky na trovy
obhajoby v trestnom konaní a ďalej náhrada škody vo výške 817,13 Eur ako nemajetková ujma za

nezákonnú väzbu právneho predchodcu navrhovateľky v období od 20. 11. 1998 do 05. 02. 1999.

5. Vykonaným dokazovaním bol preukázaný skutkový stav tak, ako je popísaný vyššie. Uznesením
vyšetrovateľa KÚV PZÚ Banská Bystrica KÚV- 130/10-98 zo dňa 19. 11. 1998
bolo voči právnemu predchodcovi navrhovateľky vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania podľa
§ 235 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu podal právny

predchodca navrhovateľky sťažnosť, ktorú prokurátor ako nedôvodnú zamietol. Okresný súd Banská
Bystrica uznesením sp. zn. Tp 93/98 zo dňa 21. 11. 1998 rozhodol o vzatí právneho predchodcu
navrhovateľky do väzby, ktorý podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť. Krajský súd v Banskej Bystrici
uznesením sp. zn. Tpo 209/98 napadnuté uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zrušil a
zároveň zobral právneho predchodcu navrhovateľky do väzby podľa § 68 Trestného poriadku z dôvodov

podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného zákona s určeným začiatkom trvania väzby od 20. 11. 1998
o 14:20 hod., s miestom výkonu väzby ÚZVJS Banská Bystrica. Na základe príkazu Okresného súdu
Banská Bystrica č. Tp 93/98 zo dňa 11. 01. 1999 bol právny predchodca navrhovateľky premiestnený
z Ústavu na výkon väzby Banská Bystrica do ÚVV Leopoldov v čase od 11. 01. 1999 do 31. 01. 1999
a prepustený na slobodu uznesením krajského prokurátora v Banskej Bystrici č. 1Kv 96/98 zo dňa 05.

02. 1999. V konaní sa teda preukázalo, že právny predchodca navrhovateľky bol vo väzbe 77 dní, od
20.11. 1998 do 05. 02. 1999. Prokurátor Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici podal dňa 14. 05.
2003 obžalobu proti právnemu predchodcovi navrhovateľky za účastníctvo vo forme pomoci k trestnému
činu sprenevery podľa § 10 ods. 1 písm. c/ k § 248 ods. 1,5 Trestného zákona. Rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5T/5/2004 zo dňa 09. 09. 2010 bol právny predchodca navrhovateľky

oslobodený spod obžaloby, pretože skutok, ktorý sa mu kládol za vinu nie je trestným činom. Súd mal
ďalej preukázané, že právny predchodca navrhovateľky bol v trestnom konaní zastúpený advokátom
JUDr. Jozefom Polákom, ktorý mu vyúčtoval trovy právneho zastúpenia vo výške 997,29 Eur, a právny
predchodca navrhovateľky ich uhradil dňa 28. 09. 2010. Výška trov obhajoby nebola medzi účastníkmi
konania sporná.

6. Vzhľadom k tomu, že odporkyňa vzniesla námietku premlčania nároku navrhovateľky jednak z titulu
nároku nezákonného rozhodnutia, v ktorom si uplatnila náhradu škody vo výške 997,29 Eur a taktiež
nároku uplatneného z rozhodnutia o väzbe v časti o zaplatenie 817,13 Eur, súd sa prednostne zaoberal
vznesenou námietkou premlčania v súlade so zásadou hospodárnosti konania.

Súd v súvislosti s nárokom navrhovateľky, ktorá si uplatnila titulom nezákonného rozhodnutia zaplatenie
sumy 997,29 Eur a konštatuje, že v zmysle § 22 zákona č. 58/1969 Zb. zákon zakotvuje kombinovanú
subjektívnu trojročnú lehotu, ktorá plynie v uvedenom prípade odo dňa doručenia resp. oznámenia
rozhodnutia, ktorým bolo zrušené právoplatné rozhodnutie, ktorým mala byť spôsobená škoda a
objektívnu 10-ročnú lehotu, ktorá plynie odo dňa, keď bolo poškodenému doručené resp. oznámené

rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda. Tieto premlčacie lehoty plynú nezávisle od seba, a
premlčanie nároku na náhradu škody dochádza ako náhle jedna z nich uplynie márne. Vzájomný vzťah
obidvoch premlčacích dôb je taký, že v prípade, že skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí a
to aj napriek tomu, že poškodenému by plynula aj druhá premlčacia doba. Z dôvodu právnej istoty je
zakotvená v danom prípade aj objektívna premlčacia doba, ktorú však nie je možné v žiadnom prípade

prekročiť. Obidve premlčacie doby, t. j. objektívna ale aj subjektívna začínajú plynúť a končia nezávisle
od seba. Všeobecne však platí, že nárok na náhradu škody treba uplatniť v čase, kedy plynú obe lehoty,
t. j. objektívna lehota a v jej rámci lehota subjektívna. Pokiaľ márne uplynie jedna z týchto lehôt, nárok sa
premlčuje a to aj v prípade, keby poškodenému plynula ešte druhá premlčacia doba. V danom prípade
je preukázané, že nárok navrhovateľky sa odvíja od nezákonného rozhodnutia, t. j. od uznesenia o

vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané dňa 19. 11. 1998. Nárok z takéhoto nezákonného rozhodnutia sa
potom premlčí po uplynutí 10-ročnej premlčacej doby, t. j. najneskôr dňom 20. 11. 2008. Pokiaľ žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola na nepríslušnom orgáne doručená dňom 26. 09.
2011, t. j. po uplynutí 10-ročnej objektívnej premlčacej lehoty, v rámci ktorej musí byť nárok uplatnený,bola takáto žiadosť podaná až po uplynutí tejto objektívnej premlčacej lehoty. Vzhľadom na vznesenú
námietku premlčania súd nárok navrhovateľky priznať z tohto dôvodu nemohol. Takýto nárok potom
zamietol ako nedôvodný.

Pokiaľ sa týka nároku navrhovateľky, ktorý si uplatnila titulom rozhodnutia o väzbe, t. j. náhrady
škody v časti o zaplatenie 817,13 Eur, súd uvádza, že v danom prípade aplikoval ustanovenie § 23
zákona č. 58/1969 Zb. V zmysle uvedeného sa právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy
premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie
odcudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené. Vzhľadom

na vznesenú námietku premlčania, súd posudzoval skutkový stav v zmysle aplikácie uvedeného
ustanovenia. Zo žaloby vyplýva, že právny predchodca navrhovateľky bol spod obžaloby oslobodený
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní pod sp. zn. 5T/5/2004 zo dňa 09. 09. 2010. Toto
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 06. 04. 2011.
Z uvedeného vyplýva, že právny predchodca navrhovateľky mohol svoje právo na náhradu škody
uplatniť prvýkrát dňa 07. 04. 2011. Zároveň je z uvedeného zrejmé, že jednoročná premlčacia lehota

uplynula dňom 07. 04. 2012.
V danom prípade však je potrebné aplikovať aj ustanovenie § 22 ods.3 zákona č. 58/1969 Zb., z ktorého
je zrejmé, že táto lehota neplynie v čase odo dňa podania žiadosti na predbežné prerokovanie náhrady
škody do skončenia takéhoto prerokovania, najdlhšie však po dobu 6 mesiacov.
Z vykonaného dokazovania je ďalej za preukázané, že takáto žiadosť na predbežné prerokovanie zo

strany navrhovateľky bola doručená Generálnej prokuratúre SR dňa 26. 09. 2011, pričom táto neuznala
nárok navrhovateľky, na čo odpovedala listom zo dňa 11. 11. 2011, ktorý bol právnemu zástupcovi
doručený dňa 23. 11. 2011.
Na základe takéhoto skutkového zistenia súd potom konštatuje, že premlčacia lehota neplynula v čase
od 26. 09. 2010 do 23. 11. 2010, t. j. 58 dní (4 dni v mesiaci september, 31 dní v mesiaci október a 23

dní v mesiaci november roku 2010).
Z tohto dôvodu sa premlčacia lehota posunula o 58 dní (23 dní v mesiaci apríl roku 2012, 31 dní v
mesiaci máj roku 2012 a 4 dni v mesiaci jún roku 2012. Z uvedeného je zrejmé, že posledný deň na
podanie žaloby pred uplynutím premlčacej doby bol deň 04. 06. 2012.
Keďže navrhovateľka podala svoj návrh až dňa 06. 07. 2012, súd vzhľadom na vznesenú námietku

premlčania konštatuje, že takýto návrh je podaný po premlčacej lehote a nie je mu možné z tohto dôvodu
vyhovieť. Z tohto dôvodu potom súd návrh navrhovateľky aj v tejto časti zamietol ako nedôvodný.
Súd na námietku navrhovateľky o tom, že uplatnenie práva námietky premlčania je v rozpore s dobrými
mravmi, súd konštatuje, že ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka je takým ustanovením, ktoré
dáva možnosť súdu posúdiť, či výkon práva je v súlade s dobrými mravmi a pokiaľ zistí, že tomu tak

nie je, prípadnú ochranu odoprieť. Aplikácia takéhoto ustanovenia vo vzťahu k uplatnenej námietke
premlčania však súd považuje len za výnimočné a to len v prípade, kedy by takáto námietka premlčania
bola prostriedkom, ktorý umožňuje poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie
vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúce by
bolo bez významu. Jednalo by sa síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak

by išlo o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva na úkor druhého účastníka. Súd nemal v konaní za
preukázané tvrdenie navrhovateľky o tom, že výkon práva, v rámci ktorého odporca uplatnil námietku
premlčania by vykazovala také znaky úmyslu poškodiť druhého účastníka, keďže sa musí jednať o
intenzitu značne výnimočnú a preto súd na takúto námietku prihliadnuť nemohol.
Pokiaľ si teda navrhovateľka uplatnila svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a na náhradu škody

na súde po uplynutí 10-ročnej premlčacej doby od vznesenia obvinenia resp. po uplynutí jednoročnej
premlčacej doby od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol právny predchodca navrhovateľky
oslobodený spod obžaloby, takéto jeho právo sa premlčalo a súd takémuto návrhu vyhovieť nemohol a
preto návrh navrhovateľky zamietol v celom rozsahu.
Súd zároveň rozhodol v zmysle § 151 ods.3 OSP o tom, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní

po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

7,. Proti rozsudku okresného súdu podala žalobkyňa odvolanie. Tvrdila, že súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Žalobkyňa zastáva zároveň názor, že
vznesenie námietky premlčania nároku uplatneného v konaní zo strany žalovanej je v celom rozsahunedôvodné a je v rozpore s dobrými mravmi. Odvolateľka tvrdila, že v čase od 26. 09. 2011 do 29. 03.
2012 premlčacia doba vo vzťahu k uplatnenému nároku spočívala. Príslušný orgán nárok žalobkyne na
náhradu škody v zákonnej 6 mesačnej lehote neuspokojil a preto žalobkyňa dňa 06. 07. 2012 podala

na príslušný súd žalobu o náhradu škody.
Za nesprávny považuje žalobkyňa záver súdu prvej inštancie, že premlčacia lehota neplynula len v čase
od 26. 09. 2011 do 23. 11. 2011. Podľa nej premlčacia doba neplynie po dobu 6 mesiacov odo dňa
podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.
Podľa ust. § 23 zák. č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy sa premlčí

za rok odo dňa keď nadobudne právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie. Rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici sp. zn. 5T/5/2004 zo dňa 09. 09. 2010 vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalobkyne
nadobudol právoplatnosť dňa 06. 04. 2011. Od 06. 04. 2011 do 26. 09. 2011 (podanie žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku) uplynulo 172 dní z premlčacej doby. Od 29. 03. 2012 do 06. 07. 2012
(uplynutie 6 mesačnej doby) do doručenia žaloby na príslušný súd uplynulo 98 dní z premlčacej doby.
Odo dňa právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. z. 5T/5/2004 zo dňa 09. 09.

2010 do dňa podania žaloby na Okresný súd Banská Bystrica uplynulo podľa § 23 zákona č. 58/1969
Zb. len 270 dní. To znamená, že nie celý jeden rok. Žalobkyňa teda uplatnila svoj nárok včas.
Naviac žalobkyňa dôvodila, že vznesenej námietke premlčania nie je možné priznať právnu ochranu,
pretože je v rozpore s dobrými mravmi a účelom zákona.
Žalobkyňa tiež poukázala, že nebolo v možnostiach poškodeného akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť

dĺžku trestného konania. Zastáva názor, že právny záver súdu prvého stupňa a žalovanej o premlčaní
žalovaného nároku absolútne chýba logika a i teoretické pripustenie správnosti jej záverov vo svojich
výsledkoch odporuje základnému účelu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci.
Žalobkyňa preto navrhla, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil v celom rozsahu tak, že

žalobe vyhovie a prizná žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania.

8. K odvolaniu nebolo podané vyjadrenie.

9. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 380 ods. 1 CSP ako aj § 379 CSP,

na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie podľa ust. § 385 CSP a rozsudok okresného súdu
potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správne.

10. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za správne a jeho právne závery
sú nespochybniteľné. V tejto súvislosti predo odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého

rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

11. V tejto súvislosti odvolací súd nemá dôvod dopĺňať dokazovanie a následne prehodnocovať závery
okresného súdu.

12. Odvolací súd naviac poznamenáva, že žalobkyňa v skutočnosti voči žalovanému uplatňuje
pohľadávku, ktorá jej neprináleží, čo je to tiež dôvodom na zamietnutie žaloby.
Odvolací súd upozornil účastníkov, že „...Vec môže byť posúdená aj ako návrh podaný neoprávnenou
osobou.“
Žalobkyňa vychádzala zo skutočnosti, že v dôsledku postúpenia pohľadávky jej vzniklo právo uplatňovať

si vo vlastnom mene náhradu škody voči štátu, ktorá mala byť spôsobená rozhodnutím orgánu štátu,
alebo nesprávnym úradným postupom. Zmluva o postúpení pohľadávky uzatvorená podľa § 524 a nasl.
OZ je založená v spise (č. l. 8).

13. Odvolací súd upozornil účastníkov, že predmetná zmluva o postúpení pohľadávky nerešpektuje

rozdiel medzi právnymi kategóriami „nárok „ a „pohľadávka“.
Nárok je oprávnenie na súdnu pomoc pri uplatnení práva; je to súdna vymáhateľnosť práva. Ide o
osobnostné právo, ktoré je nepostúpiteľné.
Pohľadávka je právo, ktoré vzniká jednému z účastníkov právneho vzťahu (veriteľovi) požadovať určité
plnenie od druhého účastníka (dlžníka) a to z určitého právneho dôvodu napr. zo zmluvy, na základe

rozhodnutia súdu a pod.

14. Na výzvu reagovali obaja účastníci. Žalobkyňa uviedla, že pohľadávka, ktorá bola postúpená na
žalobkyňu, je jednoznačne a presne identifikovaná v čl. 1. zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 23.09. 2011. K otázke možnosti postúpenia pohľadávky voči štátu z titulu nezákonného rozhodnutia a
nezákonného postupu sa už niekoľko krát vyjadroval aj Najvyšší súd SR. Tento prijal stanovisko, že
takúto pohľadávku je možné postúpiť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok. Je nesprávny názoru

odvolacieho súdu, že vznik pohľadávky možno viazať až na moment priznania oprávnenia právoplatným
rozhodnutím súdu. Takéto právne posúdenie má odporovať zmyslu a účelu zák. č. 58/1969 Zb. Tu
poukázala žalobkyňa na rozhodnutie NS SR sp. zn,. 1MCdo 8/2007 zo dňa 30. 04. 2009. Zákon č.
58/1969 Zb. nevylučuje, aby tí, ktorí majú nárok na náhradu škody, tento svoj nárok previedli na iné
subjekty. Pokiaľ by zákonodarca sledoval zámer vylúčiť možnosť prevodu nároku na náhradu škody,

musel by to výslovne v zákone uviesť. Postúpenie uplatneného nároku na náhradu škody nevylučuje
alebo neobmedzuje ani právna úprava OZ. Záverom žalobkyňa trvala na svojich odvolacích prednesoch.

15. Žalovaná strana vo svojom vyjadrení uviedla, že postúpenie pohľadávky spočíva v tom, že na
základe zmluvy uzavretej v písomnej forme medzi doterajším veriteľom a treťou osobou postúpi pôvodný
veriteľ svoju pohľadávku proti dlžníkovi novému veriteľovi a to buď za odplatu alebo bezodplatne.

Predmetom takéhoto postúpenia však môže byť len pohľadávka, ktorá musí byť
- určitá, t. j. právo na plnenie dlžníka, nie však celý záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla
(rozsudok NS SR sp. zn. 3 Obdo 7/2009 zo dňa 14. 10. 2010)
- vyplývajúca zo záväzkového právneho vzťahu, ktorého účastníci vystupujú navzájom ako nositelia práv
a povinností, pričom povinnosť jednej strany zodpovedá právu druhej strany a naopak

- existujúca, a contrario - predmetom postúpenia nemôže byť pohľadávka, ktorá nevznikla, alebo zanikla
(rozsudok NS SR sp. zn. 1 Obdo V/2007 zo dňa 30. 04. 2009.

16. Predmetom konania iniciovaného žalobkyňou pred Okresným súdom Banská Bystrica je (pôvodne)
nárok (postupcu) na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch (ďalej v ich súhrne

iba ako „škoda“), ktorá mala postupcovi vzniknúť v príčinnej súvislosti s (v žalovanom návrhu presne
špecifikovaným) nezákonným rozhodnutím a rozhodnutím o väzbe. Je potrebné skúmať, čo bolo
predmetom zmluvy uzavretej medzi postupcom a žalobkyňou ako postupníkom. Či spĺňalo náležitosti
pojmu pohľadávka, alebo išlo len o nárok, ktorý nemožno pod pojem pohľadávka zaradiť a to
predovšetkým z dôvodu, že zákon vo všeobecnosti nepozná postúpenie nároku a tiež zákon č.

58/1969 Zb., vo svetle ktorého je nutné uplatnený nárok posudzovať, nepozná termín „pohľadávka
voči štátu“. Vyvstáva teda otázka, či žalobkyňa je skutočne subjektom aktívne vecne legitimovaným
na uplatnenie (iba) nároku postupcu na náhradu škody súdnou cestou, a teda či skutočne prináleží
právo uplatňovať (iba) nárok iného subjektu, existencia nároku ktorého navyše nebola dosiaľ príslušným
orgánom žiadnym relevantným spôsobom deklarovaná, dôsledkom skutočnosti, ktorej je, že nárok sa v

pohľadávku „nepremenil“, a to len na podklade tej skutočnosti, že bola medzi postupcom a žalobkyňou
ako postupníkom uzavretá zmluva o postúpení (v zásade neexistujúcej) pohľadávky.
Žalovaná strana záverom zastáva názor, že pohľadávka je právnym potvrdením nároku, nárok je
základom pohľadávky, ale opačne to neplatí, t. j. právo alebo nárok ešte nemusí byť existujúcou
pohľadávkou. Z obsahu zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 23. 09. 2011 (navyše) vyplýva

postúpenie celého záväzkového vzťahu, z ktorého by mohol (ale nemusel) vzniknúť nárok alebo právo
na náhradu škody. Táto skutočnosť zostáva spornou, pretože to, či postupcovi skutočne vznikla škoda
(t. j. právo na plnenie) v príčinnej súvislosti s právnym titulom označeným v žalobnom návrhu a v akej
konkrétnej výške, by bolo predmetom rozhodovania v konaní vedenom pred okresným súdom. Postupca
tak postupoval predčasne, ak v domnienke, že (už v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky)

vlastní pohľadávku voči štátu, a túto zmluvou previedol na postupníka. Z vyššie uvedeného má žalovaná
stranazato,žežalobkyňaniejeosobouoprávnenou,t.j.jeosobouneoprávnenouvovzťahukuplatneniu
nároku.
V závere žalovaná strana navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny.

17. Odvolací súd považuje právny názor vyslovený žalovanou stranou v odpovedi na výzvu za správny
a plne akceptovateľný a ak taký si ho v celom rozsahu osvojuje. Odvolací súd k uvedenému uvádza,
že postúpená môže byť iba existujúca pohľadávka a predmetom zmluvy o postúpení nemôže byť
pohľadávka, ktorá zanikla. Premlčaná pohľadávka môže byť postúpená.

18. Z ust. § 524 OZ nevyplýva, že by postúpené mohli byť iba peňažné pohľadávky. Predmetom
zmluvy môžu byť aj budúce pohľadávky; a to nie len pohľadávky splatné v budúcnosti, ale aj iné budúce
pohľadávky. Musia však byť určité - identifikovateľné.Nemôže byť teda postúpená pohľadávka, o ktorej nemožno tvrdiť, či bude súdom priznaná, pretože nie
je určitá a obyčajne, a teda aj v tomto prípade, nie je identifikovateľná ani jej výška.
Treba rozlišovať postúpenie pohľadávky od prechodu pohľadávky, ku ktorému môže prichádzať napr.

pri dedičstve.
Sporná zmluva, z ktorej žalobkyňa odvodzuje svoje oprávnenie žalovať, je však zmluvou o prechode
pohľadávky, pričom zákon v žiadnom svojom ustanovení takúto možnosť prechodu pohľadávky nerieši.

19. Zamietajúci rozsudok súdu prvej inštancie treba preto považovať za správny.

20. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa ods. 2 citovaného paragrafu, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

21. Vzhľadom k tomu, že žalovaná strana bola v odvolacom konaní plne úspešná, priznal jej odvolací
súd náhradu trov v rozsahu 100 % s odkazom na ust. § 255 ods. 1 CSP.

22. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).