Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 23, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/433/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6613222620
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6613222620.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a sudcov

JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu: S. S., nar. XX. XX. XXXX, D.
C. XXX/X, bytom R.-O., zastúpený JUDr. Jánom Krnáčom, advokátom, so sídlom Námestie SNP 70/36,
Zvolen, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom
Štúrova 2, Bratislava v konaní o zaplatenie 37.646,71 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Lučenec číslo konania 5C161/2013 - 146 zo dňa 30. 01. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 8.646,71
Eur, trovy konania 20,- Eur a trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu 2.570,09 Eur do

troch dní a vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, p o t v r d z u j e .

Vo výroku, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 8,75 % úrok z omeškania zo sumy
2.646,71 Eur od 19. 03. 2013, rozsudok z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 8.646,71
Eur s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.646,71 Eur od 19. 03. 2013 do zaplatenia, na

náhrade trov konania 20,- Eur a na náhrade trov právneho zastúpenia žalobcu na účet jeho právneho
zástupcu 2.570,09 Eur, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd žalobu žalobcu voči
žalovanej v časti o zaplatenie 29.000,- Eur
s príslušenstvom, ako aj úrokov z omeškania zo sumy 6.000,- Eur zamietol. Rozhodol tak
s odôvodnením, že v danom prípade boli preukázané podmienky zodpovednosti podľa § 4
ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z. z. v spojení s § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. f/ citovaného
zákona, keď v mene štátu konala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, pretože

prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru. Keďže bolo
preukázané, že v trestnom konaní vedenom pod spisovou značkou 3T/60/2009 na Okresnom
súde Zvolen bol žalobca spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený, boli splnené podmienky
objektívnej zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Z vyššie uvedeného
dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi jednak náhradu trov obhajoby v trestnom konaní
v sume 2.646,71 Eur v súlade s § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., ale aj nemajetkovú ujmu v
súlade s § 17 ods. 2, 3 zákona Č. 514/2003 Z. z. Výšku nemajetkovej ujmy považoval

súd prvej inštancie za primeranú vo výške 6.000,- Eur. V prevyšujúcej časti nepovažoval
žalobu za dôvodnú a túto zamietol. Žalobcovi priznal z hľadiska úspechu v konaní aj náhradu
trov konania vo výške 2.570,09 Eur.2. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca, ale aj žalovaná.

3. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku prvej inštancie do výroku o zamietnutí žaloby

v prevyšujúcej častí a vo výroku o náhrade trov konania. V dôvodoch odvolania poukazoval
na to, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutkový stav danej veci a nesprávne posúdil otázku
nemajetkovej ujmy. Bol toho názoru, že v konaní bolo dostatočným spôsobom
podrobne popísané a preukázané, akým spôsobom trestné konanie zasiahlo do všetkých sfér
života žalobcu do takej miery, že nastali u neho vážne následky a problémy, s ktorými sa

nedokáže doteraz vysporiadať. Bolo preukázané, že pri vznesení obvinenia bol váženým
občanom, verejne činnou a angažovanou osobou s bezúhonným spôsobom života v okresnom meste,
pričom trestným konaním bola táto povesť samotného žalobcu poškodená. Bolo
nesporne preukázané, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby prokurátora, a to preto, že
nebolo vôbec preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol žalobca obvinený ako obžalovaný.
Trestné konanie trvalo neprimerane dlho, pričom orgány činné v trestnom konaní nekonali

konštruktívne, práve naopak, išlo o zjavnú vykonštruovanosť prípadu, pričom bolo nedôvodné
vznesené obvinenie proti žalobcovi. Uvedené okolnosti mali vplyv jednak na fyzický, ako
aj psychický stav samotného žalobcu, čo zasiahlo takým spôsobom do života žalobcu, že
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy nezohľadňuje uvedené okolnosti už aj z toho dôvodu, že v zmysle
uvedeného trestného konania mu hrozil aj trest odňatia slobody s trestnou sadzbou predstavujúcou

jeden až päť rokov. Žiadal preto vyhovieť v celom rozsahu návrhu na
odškodnenie nemajetkovej ujmy, a teda priznať ujmu aj vo výške 29.000,- Eur, ako
aj náhradu trov prvostupňového konania úmerne priznanej nemajetkovej ujme a náhradu trov
odvolacieho konania.

4. Žalovaná v podanom odvolaní žiadala rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch odvolania poukazovala na to, že
v danej veci nemá konať Generálna prokuratúra SR, ako orgán konajúci za Slovenskú republiku, a to
z dôvodu, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. bola podaná
na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, ktoré túto žiadosť predbežne i prerokovalo, a preto bola

toho názoru, že ako orgán mal za Slovenskú republiku konať ten, u ktorého bola podaná žiadosť na
predbežné prerokovanie nároku. Keďže táto bola podaná Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a
toto aj konalo, nebol daný právny dôvod na to, aby v mene Slovenskej republiky konala Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky. Bola toho názoru, že súd konal síce s pasívne označeným subjektom
Slovenskou republikou, avšak v mene nej mal konať úplne iný orgán. Okrem toho mala za to, že súd

prvej inštancie aj
nesprávne rozhodol, pretože bola toho názoru, že nebol daný právny dôvod na to, aby bola
priznaná nemajetková ujma v prospech žalobcu. Nebolo v konaní preukázané, že by trestným
konaním bolo takým spôsobom zasiahnuté do integrity samotného žalobcu, v dôsledku
ktorého by bol dôvod na náhradu nemajetkovej ujmy. Bola toho názoru, že nebola znížená

vážnosť samotného žalobcu ani vo verejnej správe. V tejto súvislosti poukázala aj na
okolnosti, za ktorých došlo k incidentu, v dôsledku ktorého bolo vznesené obvinenie aj proti
žalobcovi. Okrem toho namietala aj výšku úrokov z omeškania, ktorá bola priznaná súdom
prvej inštancie, pretože podľa zistení samotnej žalovanej táto nebola v súlade s hmotnoprávnou
úpravou, pretože úroky z omeškania boli podstatne nižšie. Žiadala preto

rozhodnúť v zmysle podaného odvolania.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku, ďalej len „CSP"), preskúmal vec na základe podaných odvolaní zo strany žalobcu
a žalovanej v rozsahu danom ustanovením § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia

pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s § 387 ods. 1, 2 CSP
čiastočne potvrdil a v súlade s § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a vec v rozsahu
zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Krajský súd predovšetkým poukazuje na to, že od 01. 07. 2016 vstúpil do účinnosti

Zákon č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok, ktorý nahradil Zákon č. 99/1963 Zb. -
Občiansky súdny poriadok. Do § 470 zákona č. 160/2015 Z. z. boli zakomponované
prechodné ustanovenia, pričom v ustanovení § 470 ods. 1, 2 CSP je uvedené, že ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jehoúčinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona

o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej
koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Vzhľadom na uvedené prechodné ustanovenia
preto krajský súd už v čase rozhodovania musel postupovať v zmysle zákona č. 160/2015 Z. z.,
primerane však použiť aj ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. - O. s. p., pretože tak konanie pred súdom
prvej inštancie, ak aj odvolacie konanie v danej veci začalo

podľa predpisov platných do 30. 06. 2016. Krajský súd je viazaný rozsahom podaného
odvolania, ako aj jeho dôvodmi v súlade s § 379 a § 380 ods. 1 CSP, ktoré svojím obsahom
zodpovedajú ustanoveniu § 212 ods. 1 O. s. p., za účinnosti ktorého boli podané odvolania
proti rozsudku súdu prvej inštancie.

7. V zmysle § 383 CSP je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd

prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Krajský súd nezistil
dôvod, pre ktorý by bolo potrebné doplniť dokazovanie v danej veci alebo zopakovať dôkazy
vykonané súdom prvej inštancie.

8. Z obsahu spisu je nesporné, že účastníci konania, ako aj právni zástupcovia dostali

poučenie podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p., vtedy platného právneho predpisu o tom, že
sú povinní označiť dôkazy pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania, pretože na
neskôr označené dôkazy súd neprihliadne. Po tomto poučení zo strany súdu prvej inštancie
dali zhodne vyhlásenie, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania. Vzhľadom na uvedené
preto krajský súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, keďže tak,

ako bolo uvedené vyššie, nemal dôvod k tomu, aby bolo doplňované dokazovanie alebo
vykonané dôkazy boli zopakované.

9. V zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania tak žalobcu, ako aj žalovanej

dospel krajský súd k záveru, že okresný súd v danej veci v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav vo veci samej, vykonané dôkazy aj náležitým spôsobom vyhodnotil a svoje rozhodnutie
aj odôvodnil dostatočným a zrozumiteľným spôsobom. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa
preto krajský súd stotožňuje a na tieto poukazuje.

11. Z obsahu spisuje nesporné, že v trestnom konaní, ktoré bolo vedené proti žalobcovi na
Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 3T/60/2009, bol tento v konečnom dôsledku spod
obžaloby v celom rozsahu oslobodený, a to z dôvodu, že nebolo preukázané, že sa stal skutok,
pre ktorý bol trestne stíhaný. Preto bolo potrebné považovať uznesenie vyšetrovateľa UJaKP
OR PZ Lučenec zo dňa 30. 11. 2006 pod sp. zn. ORP-688/OVK-LC-2006 vo vzťahu

k žalobcovi za nezákonné rozhodnutie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že
prokurátorka Okresnej prokuratúry Zvolen uznesením zo dňa 03. 01.2007 zamietla sťažnosť
obvineného S.A., nar. XX. XX. XXXX, podanú písomne dňa 07.12. 2006 proti
uzneseniu vyšetrovateľa OR PZ UJaKP Lučenec zo dňa 30. 11. 2006 pod sp. zn. ORP-
688/OVK-LC-2006. Tento úkon správne označil súd prvej inštancie ako nezákonnú

špecifickú formu rozhodnutia okresného prokurátora vo Zvolene o podaní obžaloby na súd,
v ktorom sa navrhuje vyvodenie trestnej zodpovednosti voči žalobcovi. Za daných okolností

potom súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že boli splnené podmienky zodpovednosti podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. v súlade s § 3 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1 písm. b/ a § 4 ods. 1

písm. f/ citovaného zákona a zodpovednosť štátu bola daná, ako aj to, že v takomto prípade koná v
mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Takýto záver súdu prvej
inštancie považuje krajský súd za správny.12. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie svoj záver riadnym spôsobom
odôvodnil, uvedenú námietku žalovanej v podanom odvolaní preto nepovažuje ani krajský súd za
dôvodnú.Vtejtosúvislostisasúdprvejinštancienastrane6rozsudkuvpredposlednomodsekuzaoberal

aj tým, že na tomto jeho závere nemení nič ani tá okolnosť, že žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody bola podaná na Ministerstve vnútra SR, nie na generálnu prokuratúru, pretože
tento orgán bol povinný bezodkladne postúpiť žiadosť žalobcu príslušnému orgánu, a to Generálnej
prokuratúre SR. V tejto súvislosti krajský súd len poukazuje na to, že aj keď žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku bola podaná na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, tak Ministerstvo vnútra

Slovenskej republiky vo svojej odpovedi zo dňa 19. 03. 2013 poukázalo na to, že nie je orgánom štátu,
ktorý by o takomto nároku mohol konať, pretože s ohľadom na § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003
Z. z. prichádza do úvahy ako orgán konajúci v mene Slovenskej republiky Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky. Neriešilo teda uplatnený nárok zo strany žalobcu vo vzťahu k ministerstvu ako taký
z hľadiska uplatnenej náhrady škody. Toto bolo oznámené žalobcovi a pokiaľ tento podal potom žiadosť
na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, tak správne Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

odstúpilo túto žiadosť (po jej postúpení) generálnej prokuratúre s tým, že zotrvalo na svojom pôvodnom
závere,žepodľa§4ods.1písm.f/zákonač.514/2003Z.z.vovecináhradyškody,ktorábolaspôsobená
orgánomverejnejmocipodľa§3ods.1citovanéhozákonakonávmeneSlovenskejrepublikyGenerálna
prokuratúra Slovenskej republiky. Súčasne bolo poukázané aj na § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
Námietka žalovanej preto nie je dôvodná, pretože sa ňou okresný súd riadnym spôsobom vyporiadal a

jeho závery zodpovedajú aj obsahu podkladov zo súdneho spisu.

13. Pokiaľ ide o námietku nemajetkovej ujmy tak zo strany žalovanej, ako aj zo strany
žalobcu, tak krajský súd sa stotožňuje jednak so skutkovými závermi súdu prvej inštancie,
ako aj úvahami o výške nemajetkovej ujmy, ktorú priznal žalobcovi. Súd prvej inštancie

zohľadnil všetky podstatné okolnosti majúce vplyv na výšku nemajetkovej ujmy, a to týkajúce sa jednak
osoby samotného žalobcu, ako aj skutkových okolností, za ktorých začalo
trestné konanie proti žalobcovi.

14. Je nesporné, tak ako konštatuje aj súd prvej inštancie, že v danom prípade trestné

konanie proti žalobcovi trvalo po dlhú dobu, pričom bolo preukázané, že takto dlhotrvajúce
trestné konanie pôsobilo nielen na samotného žalobcu, ale aj príslušníkov jeho rodiny. Ich
bezprostrednými výpoveďami bolo preukázané, akým spôsobom sa takéto konanie, ktoré sa
dotklo dovtedy bezúhonného občana, podpísalo na jeho psychickom stave. Uvedené okolnosti
a dĺžku ich vplyvu môžu posúdiť len bezprostredne príslušníci jeho rodiny, ktorí v konaní boli vypočutí

ako svedkovia. Pokiaľ žalobca v dôsledku trestného konania bol uzavretý, s okolím už nekomunikoval
tak, ako predtým, tak akékoľvek informácie o pôsobení trestného konania na celkový stav samotného
žalobcu by boli len sprostredkované informácie.

15. Súd prvej inštancie správne prihliadol aj na okolnosti, za ktorých došlo k incidentu,

z ktorého bolo vyvodené aj trestné konanie voči žalobcovi. Aj uvedenou okolnosťou sa súd
prvej inštancie správne zaoberal, na tieto okolnosti prihliadol, tak ako to vyplýva aj z dôvodov
na strane 12 rozsudku súdu prvej inštancie v odseku 4.

16. Ak za daných okolností súd prvej inštancie posúdil nemajetkovú ujmu jednak vzhľadom na celkovú

dĺžku trestného konania proti žalobcovi, jeho ujmu a zásah do osobnej integrity, ako aj okolnosti, za
ktorých došlo k incidentu a podnetu na trestné konanie proti osobe žalobcu, keď pri poznaní psychických
vlastností poškodeného L.. N. mohol
predvídať, že pri jeho návšteve v spoločnosti svojich dvoch dospelých Z. môže dôjsť ku
konfliktu. Aj krajský súd za daných okolností považoval nemajetkovú ujmu vo výške 1.000,-

Eur ročne za každý rok trestného stíhania vedeného proti žalobcovi za primeranú
nemajetkovú ujmu pre žalobcu.

17. Krajský súd nemal dôvod zasahovať do takejto úvahy súdu prvého stupňa ohľadom
nemajetkovej ujmy, pretože vykonané dôkazy pred súdom prvej inštancie považoval krajský

súd za dostačujúce pre takýto záver a úvahu súdu prvej inštancie, pričom strany v spore pred
vyhlásením dokazovania za skončené nemali žiadne návrhy na doplnenie dokazovaniaa podané odvolania tak žalobcu, ako aj žalovaného vzhľadom na vykonané dokazovanie neboli tak
zásadného charakteru, že by mohli ovplyvniť vyslovenú úvahu okresného súdu o nemajetkovej ujme
pre žalobcu.

18. Námietky tak žalobcu, ako aj žalovanej proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré sa
dotýkali výšky nemajetkovej ujmy, preto nepovažoval krajský súd za dôvodné.

19. Za dôvodné však považoval krajský súd podané odvolanie žalovanej, ktoré sa týkalo úroku z

omeškania zo sumy 2.646,71 Eur. Pri úroku z omeškania totiž žalobca, ale aj súd
vychádzali z prvotne podanej žiadosti na ministerstvo vnútra a jeho odpoveď zo dňa
19.03.2013. V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na obsah podanej odpovede
ministerstva vnútra, v ktorej sa práve ministerstvo vnútra zaoberá tým, že nie je orgánom,
ktorý by mal konať v mene Slovenskej republiky pri prerokovaní tohto nároku na náhradu
škody a v zmysle § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z, je týmto orgánom Generálna

prokuratúra Slovenskej republiky. V uvedenej odpovedi ministerstva vnútra tak nie sú
uvedenékonkrétnedôvody,prektorébypovažovaluplatnenýnárokzostranyžalobcuzadôvodný.Práve
naopak, upozornili žalobcu na to, ktorý orgán je príslušný na prerokovanie tejto jeho žiadosti. Toto sa
následne aj stalo a žiadosť bola adresovaná na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky. Vzhľadom
na to, akým spôsobom boli podávané žiadosti, bude musieť súd prvej inštancie v konečnom dôsledku

posúdiť, od kedy bude prichádzať do úvahy posúdenie otázky úroku z omeškania za uplatnený nárok,
pretože súd bude musieť vziať do úvahy aj ostatné podané žiadosti a písomnú komunikáciu jednak
medzi Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ktoré
odstupovalo žiadosť na ďalšie konanie s odkazom aj na § 15 zákona č. 514/2003 Z. z.

20. Z vyššie uvedených dôvodov preto krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti rozsudku krajského súdu.

21. Pokiaľ ide o náhradu trov odvolacieho konania tak žalobcu, ako aj žalovanej, pokiaľ sa
týka hlavného predmetu sporu, na základe nimi podaných odvolaní tak nemali v odvolacom

konaní úspech, pričom žalovaná mala len čiastočný úspech dotýkajúci sa otázky úroku
z omeškania. Krajský súd s ohľadom na § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 250 ods. 1, 2 CSP rozhodol tak,
že nárok na náhradu trov odvolacieho konania nemá žiadna zo strán sporu.
Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).