Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 27, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/211/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2307222276
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2307222276.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov JUDr.
Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, 811 09 Bratislava, zast. splnomocnenkyňami: 1/ Advocate, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava a 2/
Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti povinnej: S. G., nar. XX. D. XXXX, bytom
L. X, o 554,80 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., Bratislava,

Záhradnícka 60, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta z 19. júla 2012 č. k.
12Er/1249/2007-15, EX 5392/07 v znení opravných uznesení rovnakého súdu z 10. februára 2014 č. k.
12Er/1249/2007-40, EX 5392/07 a z 10. apríla 2015 č. k. 12Er/1249/2007-46, EX 5392/07 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu
dvoru Európskej únie z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti zastavenia exekúcie
p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým, so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 62, Bratislava, vedenú pod sp. zn. EX
5392/07 (ďalej len „exekútor“) a II. súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Právne svoje

rozhodnutie odôvodnil ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej
len „E. p.“); § 34 a § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.
decembra 2014 (ďalej len „ZoRK“); § 52, § 53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. r/ a ods. 5, § 54 ods. 1
a 2 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. (ďalej len „O. z.“); § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. a/, b/, § 3
ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“); § 25 ods. 1 a 2

zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako i poukazom na Smernicu rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“) či niektoré rozhodnutia v tzv.
spotrebiteľských veciach. Vecne mal súd prvej inštancie za to, že tu bolo treba usúdiť na neprijateľnosť
a neplatnosť zmluvnej podmienky reprezentovanej rozhodcovskou doložkou nachádzajúcou sa v bode
17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“), tvoriacich súčasť zmluvy o úvere č.
4270311 uzavretej povinnou a oprávnenou dňa 28. septembra 2006. Dojednanie spôsobovalo podľa

súdu prvej inštancie značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa,
ak smerovalo k vylúčeniu možnosti prejednania veci všeobecným (rozumej nie rozhodcovským) súdom
a takto i k povinnosti spotrebiteľa (tu povinnej) podrobiť sa rozhodcovskému konaniu v prípade
iniciovania sporu veriteľom (čo inak v praxi býva pravidlom); pričom takto nebola daná ani právomoc
rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie ním sporu účastníkov a ani rozhodcovský rozsudok
(tu rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s. z

10. augusta 2007 sp. zn. SR 5574/07) nešlo považovať za spôsobilý exekučný titul. V časti trov exekúciesúd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a 2 a § 203 ods.
1 až 3 E. p. a vecne nedostatkom požiadavky exekútora na náhradu trov.

2. Proti tomuto uzneseniu podala len oprávnená včas odvolanie s návrhom na zrušenie uznesenia.
Súduprvejinštancievytklapredovšetkýmzaloženiejehorozhodnutiananesprávnomprávnomposúdení
veci, majúc najmä za to, že exekučný súd nedisponoval oprávnením preskúmavať exekučný titul
reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom inak než z pohľadu existencie atribútov jeho formálnej
a materiálnej vykonateľnosti, ak tu nebolo žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Zmluva

účastníkov z prejednávanej veci potom nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale bežnou tzv.
obchodnoprávnou úverovou zmluvou majúcou sa riadiť úpravou v Obch. z. (Obchodnom zákonníku
č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Ani názor o neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky podľa odvolateľky neobstojí, keď tu šlo o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku (rozumej
doložku dávajúcu na výber), ktorú platné právo nezakazuje, prijatie opačného názoru by dodávateľovi
celkom znemožnilo využitie rozhodcovského konania a aj zo Smernice možno vyvodiť iba neprípustnosť

rozhodcovských konaní neupravených právnymi predpismi (čo však nie je prípad rozhodcovských
konaní v Slovenskej republike, upravených zákonom).

3. Pre prípad nezáujmu vyhovieť jej odvolaciemu návrhu zhora a rešpektovať tiež odvolaním podsúvanú
interpretáciu § 44 ods. 2 E. p. (ktorý inak súd prvej inštancie v tejto veci nepoužil - pozn. odvolacieho

súdu), označenú tam za ústavne súladnú, potom navrhla s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. b/
O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení platnom a účinnom do 30. júna 2016)
prerušenie konania a predostretie problému Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“), resp. s poukazom na ust. písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“) konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej

únie (ďalej len „SD“) prejudiciálne (predbežné) otázky v nasledujúcom znení :
(I.) Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov ?
(II.) V prípade zápornej odpovedi SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy

Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky,

ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu ?

(III.) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

4. V priebehu odvolacieho konania oprávnená v podaní z 19. júna 2015 o. i. poukázala na nadbytočnosť

zastavenia exekúcie z dôvodu, že vymáhaná pohľadávka bola v celom rozsahu uhradená 27. mája 2014.

5. Povinná ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.

6. Opravnými uzneseniami z 10. februára 2014 č. k. 12Er/1249/2007-40 a z 10. apríla 2015 č. k.

12Er/1249/2007-46 súd prvej inštancie na pokyn odvolacieho súdu odstránil zrejmé nesprávnosti
napadnutého uznesenia spočívajúce 1. v nesprávnom označení právneho zástupcu oprávnenej, ktorým
v čase vydania napadnutého uznesenia už nebol „JUDr. Martin Máčaj, advokát“ (fyzická osoba) ale tzv.
advokátska obchodná spoločnosť „Advocate s. r. o.“ (právnická osoba) a 2. v neoznačení aj exekútora v
úvodnej časti napadnutého uznesenia, ktorým bolo rozhodnuté aj o jeho práve na náhradu trov exekúcie.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania
(§ 359 CSP a § 37 ods. 1 E. p.), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods.2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP) postupom
bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že žiadnemu z návrhov

oprávnenej na prerušenie konania, ako ani návrhu na predloženie predbežných otázok SD nie je dôvod
vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti zastavenia exekúcie je správne.

8. Podľa § 9a ods. 1 E. p. v znení účinnom od 1. júla 2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa
tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia CSP.

9. Podľa § 470 CSP, ak nie je uvedené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti (čiže pred 1. júlom 2016).

10. Súd prvej inštancie si otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii (teda otázku
prijateľnosti rozhodcovskej doložky predstavujúcej podklad pre tzv. prvotné prejednanie i rozhodnutie

veci v rozhodcovskom konaní) zodpovedal správne, svoje závery podľa názoru odvolacieho súdu i
objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v odvolacom konaní na
tom nemohla nič zmeniť.

11. Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a

odvolaním proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný
možno považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej
doložky na pomyselné ihrisko SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (ktorému v CSP zodpovedá ust. §
162 ods. 1 písm. c/ - pozn. odvolacieho súdu) súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny

dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz
poznámkou č. 12 v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva). Podľa čl. 267
prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa
týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr

Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán
usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym
súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho
práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Podľa čl. 169 ods. 1

ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov
prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore
ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. K dosiahnutiu týchto
cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby
vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú

a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia
ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s
Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b/ a napokon podľa
odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť
prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné so zmluvami a Komisia o

nich bude upovedomená. Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho
konania vedeného pred tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a požiadať o predloženie
predbežnej otázky SD, čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD
sa obrátiť, ak vnútroštátny súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto
postupovať, ak naopak je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednej

inštancii; možnosť, resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a
predloženie predbežnej otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo
v ZFEÚ a to podmienky sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie
tak, že rozhodnutie o predbežnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže že
bez takéhoto rozhodnutia hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom

nekorektne - rozumej v rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre
všetky vnútroštátne súdy členských štátov Európskej únie jednotný). O taký prípad ale v prejednávanej
veci pri dôslednom riadení sa ustanoveniami citovanými zhora, ustanoveniami vnútroštátneho práva
Slovenskej republiky citovanými už súdom prvej inštancie (v odôvodnení napadnutého uznesenia) anapokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom prvej inštancie v tejto veci zvolený
spôsob rozhodnutia nešlo a ani ísť nemohlo. Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie
konania a predloženie veci SD za (účelom výkladu smernice a Charty základných práv Európskej

únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam len to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci pri
posudzovaní (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou neaplikoval
(priamo) Smernicu (a ani Chartu) a v tejto konkrétnej veci Smernicu použil len ako výkladové pravidlo
pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany
spotrebiteľa. Takto ale v prejednávanej veci prakticky odpadla potreba vyporiadavania sa s námietkou

známou z iných vecí, týkajúcou sa nie celkom správneho prekladu znenia Smernice do slovenčiny
(s ktorou sa tunajší odvolací súd stretol napr. vo veci ním vedenej pod sp. zn. 10CoE/329/2011 a
s ktorou sa stotožnil i Krajský súd v Prešove vo veci sp. zn. 6CoE/167/2012), aj v tejto konkrétnej
veci to však bol vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu
ustanovení Smernice, resp. Charty (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci.
Takýto výklad by bol potrebný, ak by z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýval práve

taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky
majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd - ako súd nachádzajúci sa v pozícii
súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie - práve pre stotožnenie sa s výkladom podaným súdom
prvej inštancie opretým výlučne o komunitárne právo takéto rozhodnutie (rozumej konečné rozhodnutie
bez možnosti opravného prostriedku proti nemu) aj mienil prijať. Ani jeden z takýchto predpokladov

ale v prejednávanej veci naplnený. Bolo to tak predovšetkým preto, že dvoma z predbežných otázok
sformulovaných oprávnenou (v chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad,
ktorý súd prvej inštancie a ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich
netvrdilto,žerozhodcovskékonanieakospôsobriešeniasporovjevtzv.spotrebiteľskýchveciachapriori
vylúčené a rovnako i charakteristika rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie

na podklade rozhodcovských rozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách
za také, ktoré bránia vymožiteľnosti „reálnych“ pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou,
sugestívnou a zastierajúcou možnosť veriteľa „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany
svojich práv na všeobecnom súde) a v poradí druhou oprávnená sledovala výlučne na základe výkladu
Smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie puncu

legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku. Nastolením požiadavky
na výklad predbežných otázok sa pritom evidentne zakrýval fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k
oprávnenou neprijímanému postupu priamym uplatnením Smernice či Charty, ale uplatnením noriem
slovenského spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie
si prakticky vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súv. por. najmä zákon

č. 150/2004 Z. z. novelizujúci O. z. s účinnosťou od 1. apríla 2004) a ani odvolací súd nemal prečo
uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy neakceptovať. Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo
viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve
sodkazomnavyššiecitovanýčl.169ods.4ZFEÚ)nato,žepovstupeSlovenskejrepublikydoEurópskej
únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho

poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa (tu
por. okrem uznesenia vo veci sp. zn. 10CoE/329/2011 napr. i uznesenie Krajského súdu v Trnave z
31. mája 2011 č. k. 10NcC/19/2011-15). Výkladom a contrario (opakom) preto treba dospieť k záveru,
že vyšší štandard ochrany spotrebiteľa (normami na vnútroštátnej úrovni) naopak zakázaný (a preto
ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou napadnuteľný) nie je. Súčasťou

tuzemského právneho poriadku pritom už v čase uzavretia úverovej zmluvy oprávnenej a povinnej bolo
ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek 3 (dnešný ods. 4) rovnakého
paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i

podľa ďalšieho odseku 4, dnes ods. 5, za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže
príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu por. i použitie výrazu „najmä“ v
uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe preto predstavovala taký
základ pre riešenie otázok majúcich byť predostretých SD, ktorý bol jednak na úprave v Smernici
relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť.

12. K argumentácii oprávnenej zjavne sa snažiacej spochybniť oprávnenie súdu na posudzovanie
neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ex offo (z tzv. úradnej povinnosti), teda aj v prípade nezáujmu
spotrebiteľa sa k charakteru rozhodcovskej doložky vôbec vyjadriť, potom odvolací súd poznamenáva,že už zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu v spotrebiteľských veciach (na ktorých
ani v tejto veci nevznikol dôvod nič meniť) vyplýva, že obstáť nemôže ani námietka údajným prekročením
kompetencií exekučného súdu pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, ako

aniďalšia,podľaktorejbyanidosiaľznámymirozhodnutiamivtzv.spotrebiteľskýchveciachnešloobhájiť
nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej
exekúcie) „vložením sa“ do problému exekučným súdom. Systematickým výkladom rozhodnej právnej
úpravy totiž treba dospieť k tomu, že už v tejto veci do úvahy neprichádzajúce ustanovenia § 44 ods.
2 E. p. zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti
poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v
procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť
v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže
odobrenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme

stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je
možným len v prípade nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín
(písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia,
2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy
(rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z

nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o
žiadosť, návrh alebo titul). Ak teda samotný E. p. nepripúšťa možnosť odobrenia exekúcie na podklade
titulu, žiadosti či návrhu odporujúcich zákonu, aj akákoľvek prípadná aktivita povinnej majúca byť podľa
odvolateľky podkladom pre prípustnosť skúmania exekučným súdom zákonnosti listín predstavujúcich
podklad pre vedenie exekúcie by sa javila ako zbytočná.

13. Návrh oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok SD tak nebol
opodstatneným a odvolací súd preto takýto návrh zamietol. To rovnako platilo v prípade návrhu na
prerušenie konania, sledujúceho predloženie veci ústavnému súdu, keďže nedostatok aplikácie aj ust.
§ 44 ods. 2 E. p. už na súde prvej inštancie a zjavná nemožnosť opretia o takéto ustanovenie (priamo)

i rozhodnutia odvolacieho súdu (pretože tu šlo o zastavenie už rozbehnutej exekúcie a nie zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) činili z nastoleného problému problém čisto
akademický (bez možnosti ovplyvnenia akoukoľvek odpoveďou ústavného súdu aj výsledku konania v
prejednávanej veci).

14. Špecificky k námietke potrebou vztiahnutia na právny vzťah účastníčok z prejednávanej veci
výlučne noriem obchodného práva (a nie aj noriem spotrebiteľského práva či už v užšom alebo
širšom slova zmysle) potom oprávnenej musia byť dôverne známe závery ustálenej rozhodovacej
praxe (judikatúry) tunajšieho súdu ustaľujúce presný opak. Súčasťou skoršieho výkladu tunajšieho
súdu o normách spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle (od ktorého ani v tejto konkrétnej

veci nebol dôvod ustupovať) je totiž i téza, podľa ktorej treba považovať za zakázané (a teda
nepožívajúce právnu ochranu zo strany súdu) také dojednania, ktorých účelom je buď vylúčenie
noriem spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle celkom, alebo navodenie situácie, v ktorej by sa
takéto normy javili nepoužiteľnými. Každú zmluvu spadajúcu do definičného vymedzenia spotrebiteľskej
zmluvy a tiež jednotlivé dojednania tvoriace súčasť takejto zmluvy treba teda vyhodnocovať aj z

hľadiska dodržania tých obmedzení v právnych predpisoch, ktorých primárnym účelom je poskytnutie
zvýšeného stupňa ochrany spotrebiteľovi (ako slabšiemu účastníkovi príslušného právneho vzťahu). Čo
platí na spotrebiteľské zmluvy (spotrebiteľské právo v širšom slova zmysle), musí potom logicky i za
použitia právneho argumentu „a maiori ad minus“ (od väčšieho k menšiemu) platiť aj na spotrebiteľské
úvery (spotrebiteľské právo v užšom zmysle slova), pričom v prejednávanej veci dokonca nebolo

uvádzané nič spôsobilé relevantne spochybniť záver, žeby tu nemalo ísť aj o spotrebiteľský úver (ako
podmnožinu množiny spotrebiteľských zmlúv). Práve to bol aj dôvod, pre ktorý už taktiež v skoršej
rozhodovacej praxi tunajšieho súdu zaznelo, že normy obchodného práva (vrátane všeobecnej úpravy
úveru) sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave
spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie, pretože

tu úprava normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe O. z. ako celok vrátane
predpisov na jeho vykonanie pôsobí nielen ako doplnková právna úprava (najmä u spotrebiteľských
úverov či iných zmluvných typov upravených mimo O. z.), ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie
použitie noriem práva obchodného - čo v praxi znamená, že najmä Obch. z. sa môže uplatniť lentam, kde nenarazí na obmedzenia v O. z. a vo vykonávacích predpisoch k nemu (tu por. i uznesenie
Krajského súdu v Trnave z 31. augusta 2010 č. k. 10CoE/85/2010-44). I s argumentom, podľa ktorého už
okolnosť poskytovania oprávnenou len peňažných prostriedkov (a nie aj tovarov alebo služieb) by mala

spôsobovať nepodraditeľnosť právneho vzťahu účastníčok konania v prejednávanej veci (či dokonca
vzťahov za účasti dnešnej oprávnenej všeobecne) pod úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch sa
tunajší súd už v minulosti a to práve v skoršej veci oprávnenej totožnej s tou z prejednávanej veci
vyporiadal (tu por. napr. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 23. februára 2010 č. k. 10CoE/5/2010-46),
čo bol dôvod, pre ktorý námietku tzv. nespotrebiteľským charakterom poskytnutého úveru bolo treba

rovnako odmietnuť.

15. Z pohľadu dôvodnosti rozhodnutia spôsobom vyplývajúcim z napadnutého uznesenia však
najpodstatnejším bolo to, že súd prvej inštancie sa pomerne podrobne, na vysokej argumentačnej
úrovni a takto i objektívne presvedčivo vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky
(v tomto prípade inak podkladu oprávňujúceho vôbec rozhodcovský súd prejednať spor účastníčok

úverovej zmluvy a tento i rozhodnúť a vydať takto rozhodcovský rozsudok - slúžiaci tu ako exekučný
titul). Práve táto otázka bola pritom z pohľadu udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej
veci ťažiskovou a platila tu pomerne jednoduchá rovnica (v podobe „prijateľná rozhodcovská doložka
= relevantný exekučný titul“, resp. naopak „neprijateľná rozhodcovská doložka = titul existujúci tu len
formálne a z právneho hľadiska nulitný“).

16. V prípade tejto otázky súd prvej inštancie zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka
pojatá do príslušného článku VPPÚ je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného
sporu zo zmluvy ponecháva prakticky na vôli dodávateľa a takto vykonaná voľba vyžaduje, aby sa
spotrebiteľ podriadil rozhodcovskému konaniu. Oprávnená takémuto názoru oponovala vlastným, podľa

ktorého tzv. nevýhradná rozhodcovská doložka (doložka dávajúca na výber) je prípustná a spotrebiteľ
sa má právo kedykoľvek slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne (rozumej na všeobecnom alebo
rozhodcovskom súde) uplatní svoje právo. Takáto argumentácia je v hrubom rozpore so znením
doložky. V tejto súvislosti sa žiada opätovne zdôrazniť, že jedným zo základných východísk pri
posudzovaní prijateľnosti zmluvných podmienok (čiže i tu diskutovanej rozhodcovskej doložky) je, že

výpočet neprijateľných zmluvných podmienok zakotvený v ustanovení dnešného § 53 ods. 4 O. z.
je len demonštratívny, teda že takto zákonodarca vymedzil len príklady podmienok predstavujúcich
najkrikľavejšie porušenie rovnováhy vo vzťahu majúcom sa inak vyznačovať vyváženosťou práv
a povinností zmluvných partnerov. Hoci z pomerne obsiahleho výpočtu navyše postupom času i
dopĺňaného (tu pre prípad záujmu por. jednotlivé zákony novelizujúce state O. z. o spotrebiteľských

zmluvách) možno nepochybne vybadať úmysel zákonodarcu zaniesť už do textu zákona podľa
možnosti všetky mu známe a teda najtypickejšie prípady dojednaní na ujmu spotrebiteľa, teda
obrazne neponechať nič na náhodu a čo najviac zúžiť pomyselný manévrovací priestor nielen osobám
profitujúcim z neprijateľných podmienok, ale tiež súdom (tým pri interpretácii a aplikácii tzv. pozitívneho
práva), po celú dobu existencie úpravy normami spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle na

vnútroštátnej úrovni je patrným tiež uvedomovanie si nemožnosti reagovania priamo zákonom na všetky
do úvahy prichádzajúce situácie a takto i nutnosť poskytnutia možnosti práve súdom, aby existujúcu
právnu úpravu dotvorili výkladom.

17. Práve za pomoci takejto úvahy potom i podľa názoru odvolacieho súdu za korektnú a tiež

zodpovedajúcu zmyslu právnej úpravy (majúcej sa tu použiť) nemožno považovať interpretáciu
príslušného ustanovenia VPPÚ predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už
poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu
vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v
prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešnej povinnej) treba považovať za

také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany
spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže vykazovať
znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky. To platilo rovnako u tvrdenia (oprávnenou v týchto veciach
opakovane uplatňovaného a majúceho taktiež väzbu na argument o tzv. nevýhradnom charaktere
doložky), že zánik rozhodcovskej doložky privodí už výber všeobecného súdu spotrebiteľom (čím dôjde

k naplneniu rozväzovacej podmienky). Jednak totiž tunajší súd už v minulosti v inej tzv. spotrebiteľskej
veci vyznačujúcej sa obdobnou argumentáciou (tu por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta
2011 č. k. 10 CoE/326/2010-36) poukázal na to, že možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej
zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať skôr za akademickú (keďže tu spektrum potenciálnychpožiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené,
pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku
predpokladajúca prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom), predovšetkým však aj v

prejednávanej veci treba mať za to, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti
podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi
spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa. Rovnako potom nie je dôvod
ustupovať ani od toho rovnako už skôr vysloveného názoru (tu opäť por. obsah odôvodnenia ostatného

vyššie spomenutého uznesenia), že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré
prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho
samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo
od svojho zmluvného partnera požadovať). Napokon špecificky ku konkrétnej podobe rozhodcovskej
doložky použitej oprávnenou z prejednávanej veci a to osobitne vo vzťahu k argumentu tejto účastníčky
o možnosti pomerne jednoduchého privodenia spotrebiteľom nástupu rozväzovacej podmienky (majúcej

za následok zánik rozhodcovskej doložky) platí, že systematickým a tiež logickým výkladom príslušného
zmluvného ustanovenia treba vyvodiť presný opak verzie podsúvanej odvolaním. Je síce pravdou, že
podľa príslušného bodu VPPÚ sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy
na všeobecnom súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená tu
však so zrejmým úmyslom nezdôrazňovala aj časť vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia

VPPÚ tvorenú slovami „ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na
súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve
tento dovetok bol pritom z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový,
pretože kým spotrebiteľ by nepochybne mohol vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby

na všeobecnom súde, túto možnosť by vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania stratil už
podaním akejkoľvek žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom
možnosť predstihnutia dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri
zohľadnení faktoru právneho vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou
až blížiacou sa či bez nadsadzovania i rovnou nule, namieste je i ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú

nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie,
ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto
i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že
spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.

18. Pretože práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci, súhlasiť bolo treba so súdom prvej
inštancie, že tu oprávnenou sformulovaná rozhodcovská doložka mala charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky (podľa § 53 ods. 3 O. z. v rozhodnom znení) zo zákona považovanej za neplatnú (odsek
4 ustanovenia).

19. Ak dôsledkom uplatnenia takejto podmienky bolo práve prejednanie a tiež rozhodnutie sporu
účastníčok úverovej zmluvy v rozhodcovskom konaní a vydanie v ňom i rozhodcovského rozsudku
tvoriaceho tu podklad exekúcie, šlo aj o prípad nemožnosti akceptovania takéhoto rozhodnutia a teda
i pokračovania exekúcie na jeho základe.

20.Akpotomzužvyššieuvedenéhovyplýva,žeexekučnýsúdnemôžerezignovaťnamožnosťodopretia
vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu a takto je to i v prípade nevyvolania konania
o zrušenie rozhodcovského rozsudku (keďže tu právne významným je, že exekučný súd v prípade
zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa
situoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským

rozsudkom, môže mu však - tu spomínanému titulu - za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť);
nemôže byť žiadna zmysluplná polemika vedená byť o tom, že ak navzdory vade exekučného titulu na
ujmu jeho vykonateľnosti došlo k udeleniu poverenia (hoci sa tak stať nemalo), musí tu byť aj právny
prostriedok spôsobilý eliminovať nežiaduce dôsledky takéhoto skoršieho pochybenia exekučného súdu.
Tým je práve zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 ZoRK v spojení s ust. § 57 ods.

2 E. p..

21. Hoci potom oprávnená v podaní z 19. júna 2015 poukázala na nadbytočnosť zastavenia exekúcie
z dôvodu, že suma vymáhanej pohľadávky bola povinnou v celom rozsahu uhradená 27. mája 2014,odvolací súd i túto odvolaciu námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa § 60 ods. 1 E. p. poverenie na
vykonanie exekúcie vydané exekútorovi podľa § 44 exekútor bezodkladne vráti súdu, ak a/súd rozhodol
o vylúčení exekútora (§ 30), b/ exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46 ods. 8), c/ súd zastavil

exekúciu (§ 57), d/ súd vydal poverenie pre iného exekútora (§ 57 ods. 2), e/ sa exekučné konanie
skončilo vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie. Podľa § 170 ods. 1 O. s. p. ak
tento zákon neustanovuje inak, súd je viazaný uznesením, len čo ho vyhlásil; ak nedošlo k vyhláseniu,
len čo bolo doručené, a ak netreba doručovať, len čo bolo vyhotovené. Poverenie na vykonanie
exekúcie oprávňuje exekútora na procesné úkony, ktorých účelom je uspokojenie pohľadávky (práva

na nepeňažné plnenie) oprávneného. Tieto procesné úkony zasahujú do právom chránených záujmov
povinného, osôb povinných na súčinnosť, ako aj tretích osôb. Len poverenie oprávňuje exekútora na
takéto zásahy. Ak pominú dôvody a predpoklady na vykonávanie týchto procesných úkonov (vylúčenie
exekútora, upustenie od vykonávania exekúcie, zastavenie exekúcie, poverenie vydané súdom pre
iného exekútora a vymoženie pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie), exekútor musí poverenie
vrátiť súdu. Poverenie tak exekútor vráti aj vtedy, keď sú nároky oprávneného a exekútora úplne

uspokojené, čo znamená, že tak urobí vtedy, keď sa vymohla pohľadávka, jej príslušenstvo uvedené
v § 121 ods. 3 O. z., a trovy exekúcie, ktoré patria oprávnenému i exekútorovi. Z obsahu spisu
vyplýva, že napadnuté uznesenie bolo vydané 19. júla 2012 a súdnemu exekútorovi doručené ešte
pred dátumom, ktorý oprávnená v podaní z 19. júna 2015 označila ako okamih skončenia exekučného
konania vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie. Toto však pri viazanosti súdu prvej

inštancie predmetným uznesením v zmysle § 170 ods. 1 O. s. p. od času jeho doručenia spôsobilo,
že dôvod rozhodnutia spôsobom vyjadreným vo výroku I/ napadnutého uznesenia v čase vydania
napadnutého uznesenia jestvoval. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým tento zastavil exekúciu,
bolo preto na mieste, keďže rozhodujúci tu je reálny stav priebehu exekúcie, a teda najmä to, či táto ku
konkrétnemu dňu ešte prebiehala alebo bola ukončená jedným zo spôsobov predpokladaným E. p.. Pri

riadení sa týmito úvahami preto súd prvej inštancie rozhodol správne, ak v prejednávanej veci exekúciu
ako celok zastavil a odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti zastavenia
exekúcie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

22. Hoci potom oprávnená odvolaním podľa jeho obsahu výslovne napadla len výrok o zastavení

exekúcie a osobitné odvolacie dôvody proti výroku o trovách exekúcie neuviedla, odvolaním bol takto
napadnutý i tento výrok, keďže ide o výrok na zastavení exekúcie závislý.

23. Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. (platného a účinného do 30. júna 2016) odvolanie nie je prípustné ani
(okrem iných tam uvedených prípadov - pozn. odvolacieho súdu) proti uzneseniu v exekučnom konaní

podľa osobitného zákona (ktorým osobitným zákonom je na základe poznámky č. 31 k tu citovanému
ustanoveniu O. s. p. práve E. p.), ak tento osobitný zákon neustanovuje inak.

24. Podľa § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou
smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie

nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

25. Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom do 31. októbra 2013 (ktorému do 31. decembra 2012
zodpovedal § 58 ods. 5 E. p.) proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie
prípustné.

26. Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom od 1. novembra 2013 proti výroku o náhrade trov konania
v rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.

27. Podľa čl. I § 243b ods. 1 E. p. (ustanovenia nadpísaného spôsobom „Prechodné ustanovenia

k úpravám účinným od 1. novembra 2013“) exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa
dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak (odsek
1) a o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred
1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o
odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca

(odsek 3).

28. Hoci z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že E. p. v čase vydania napadnutého uznesenia
odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 pripúšťal, novelou E. p.vykonanou zákonom č. 299/2013 Z. z. bola s účinnosťou od 1. novembra 2013 zákonodarcom
prípustnosť odvolania voči takémuto výroku vylúčená, a to tým, že E. p. od tohto dátumu prípustnosť
odvolania v tejto otázke ani nezmieňoval, resp. pôvodné (odvolanie pripúšťajúce) ustanovenie nahradil

ustanovením vyslovene vylučujúcim možnosť podať mimoriadne dovolanie proti výroku o náhrade trov
exekúcie v rozhodnutí podľa § 57.

29. Ak potom predmetné rozhodnutie vydané vyšším súdnym úradníkom bolo v časti náhrady trov
exekúcie napadnuté odvolaním oprávnenej podaným pred 1. novembrom 2013, v zmysle ustanovenia §

243b ods. 3 E. p. sa s účinnosťou od 1. novembra 2013 muselo postupovať podľa predpisov účinných od
tohto dátumu, ktoré vylučovali prípustnosť odvolania voči výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí
podľa § 57 E. p., čo spôsobilo i nutnosť aplikácie § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. na prejednávanú vec.

30. So zreteľom na vyššie formulované zákonné ustanovenia podanie odvolania, o ktorom nebolo
rozhodnuté sudcom súdu prvej inštancie, spôsobilo po nadobudnutí účinnosti vyššie zmienenej novely

E. p. zrušenie uznesenia vyššieho súdneho úradníka v časti, ktorou bolo rozhodnuté o náhrade trov
exekúcie, a v čase rozhodovania odvolacieho súdu (t. j. po 1. novembri 2013) preto už nejestvovalo
(z pohľadu rozhodovania zamestnanca súdu prvej inštancie už a naopak z pohľadu prípadného
rozhodovania sudcu ešte) žiadne rozhodnutie o náhrade trov exekúcie, ktorého správnosťou by sa mal
odvolací súd na základe odvolania zaoberať.

31. To je napokon i dôvodom nerozhodovania krajským súdom o trovách odvolacieho konania, pretože
tu došlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách exekúcie, čím vznikla súdu prvej inštancie
povinnosť rozhodnúť o trovách exekúcie opätovne, a to vrátane trov odvolacieho konania skončeného
týmto uznesením odvolacieho súdu (§ 396 ods. 3 CSP per analogiam).

32. Pre úplnosť je tu zrejme vhodné ešte podotknúť, že nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom
prvej inštancie tu nešlo vyvodiť ani z jeho argumentácie tiež dnes už zrušeným ustanovením § 45 ZoRK
(k jeho vypusteniu zo zákona došlo s účinnosťou od 1. januára 2015, tu por. i čl. I bod 75 a čl. III zákona č.
336/2014 Z. z.), nakoľko na prípady exekúcií v tzv. spotrebiteľských veciach na základe rozhodcovských

rozsudkov vydaných pred uzákonením inštitútu spotrebiteľského rozhodcovského konania pamätá
prechodné ustanovenie § 243d E. p. (zanesené doň zákonom č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej tiež len „ZoSRK“, prijatým
súbežne s vyššie spomínanou novelizáciou ZoRK) a to konkrétne jeho odsek 2. Podľa § 243d ods.
1 E. p. exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom

konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (ktorým je podľa
pozn. č. 4ead/ k E. p. práve ZoSRK), vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch
mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote
nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov
rozhodcovského konania zaväzovať. Podľa § 243d ods. 2 E. p. sa na exekučné konania začaté v súlade

s ods. 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní,
ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k
1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

33. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná

veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie
je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)