Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 14, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/722/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213830
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Gallo

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912213830.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Galla a členov

senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s. r.
o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Rimavská Sobota, č. k. 14C/309/2012 zo dňa 21. mája 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovaný má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh žalobcu vo veci samej, žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku uviedol, že vo veci samej sa žalobca domáhal
náhrady škody spôsobenej nestranným úradným postupom, keďže okresný súd v exekučnej veci
nerozhodol v zákonom stanovenej lehote o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia. V tejto
súvislosti okresný súd poukázal na ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a na § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Dospel k záveru, že nie
sú splnené hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť štátu a preto návrh žalobcu ako nedôvodný
zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. na základe zásady úspechu, kedy
žalovaný mal vo veci plný úspech, avšak v spojení s konaním mu trovy nevznikli.

2. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca. Uviedol, že súd prejednal vec v jeho

neprítomnosti, pričom žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody
a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101
ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ďalej poukázal na to, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená na prejednanie a rozhodnutie bolo potrebné z konania vylúčiť, aj s ohľadom na prax iných
súdov. Za týchto okolností, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pri rozpore s rozhodovacou
praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské
práva v Štrasburgu neobstojí, a že žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na

nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca. Konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jehovydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na
prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie.

3. Žalobca taktiež uviedol, že trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, nemal sa
možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil
ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady
kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti
konať pred súdom. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil žalobcovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie

všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Žalobca ako strana konania nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom
vyjadriť, a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Uviedol, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a
rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Súd dokazovanie skrátil na dôkazy vykonávané
ex offo. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný

a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Mal za to, že súd ignoroval všetky tvrdenia
žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému.
Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody Znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký
ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý preukazuje, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu
negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku. K návrhu na prerušenie konania uviedol,

že súd bol povinný pred samotným rozhodnutím o veci o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Navrhol
rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na opätovné prejednanie.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorý zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

6. Podľa § 470 ods. 1,2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajúzachované.Aksatentozákonpoužijenakonaniazačaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o
predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania,
ak by boli v neprospech strany.

7. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a
odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP) a odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

8. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody

9. Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa žalobca voči žalovanému

domáhal vyčíslenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako
exekučným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej
lehoty a súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského
rozsudku) v rozpore so zákonom. Žalobca navrhol vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným

spisom okresného súdu. Priamo v návrhu na začatie konania vzniesol žalobca námietku zaujatosti
všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol nadriadený súd tak, že zákonného sudcu
z prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný súd doručil návrh žalobcu
žalovanému na vyjadrenie, obidvom účastníkom konania doručil písomné poučenie účastníka konania,
okrem iného aj podľa § 120 ods. 4 O. s. p. K spisu okresného súdu je pripojený v napadnutom rozsudku

uvedený konkrétny exekučný spis ohľadne exekučného konania, v ktorom mala byť žalobcovi podľa
návrhu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda.10. Prvým odvolacím dôvodom, na ktorý poukázal žalobca bolo, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 O. s. p., teda účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Namietal, že okresný súd rozhodol v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. v neprítomnosti účastníkov konania,

pričom z citovaného ustanovenia je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je
obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z
dôležitého dôvodu. Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a
predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, preto súd nemohol postupovať podľa § 101 ods.
2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi

právo konať pred súdom.

11. Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinný. Ak sa riadne
predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže
súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané
dôkazy.

12. Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje strane
konania realizáciu procesných práv priznaných mu právnym predpisom upravujúcim procesný postup
súdu.Musívšakísťoznemožnenierealizáciekonkrétnychprocesnýchpráv,ktorébyinakstranakonania
mohla pred súdom uplatniť, a z ktorých bola v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčená. V čase

rozhodovania súdu prvej inštancie, ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. dávalo súdu možnosť prejednať
vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Mohol tak urobiť, ak sa riadne predvolaný
účastník nedostavil a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Občiansky súdny
poriadok bližšie nekonkretizoval, čo bolo treba považovať za dôležitý dôvod, ktorý bránil súdu vec
prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník nemohol zúčastniť

pojednávaniaažiadalojehoodročenie,samusívzhľadomnaprekážku,ktorámuvtombránivyznačovať
nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom ospravedlniteľnosti.
Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od vôle účastníka), ale aj
okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v danej situácii - najmä
s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka - za dôležité.

13. Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Občiansky súdny poriadok upravoval postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní
ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní. Ukladal súdu, ak zákon neustanovoval

inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania (§ 115
ods. 1 O. s. p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadil pojednávanie, mohol vec prejednať v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu),

treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že
zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom účastníka konania, a to v
každom štádiu procesného postupu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník
trvá. Zákon však bližšie nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni súdu
prejednať vec v neprítomnosti účastníka.

14. Účastníci konania (ešte podľa ustanovení O. s. p.) boli na pojednávanie vytýčené na deň 21. 05.
2015 riadne a včas písomne predvolaní. Právnemu zástupcovi žalobcu bolo predvolanie doručené včas
dňa 07. 05. 2015.

15. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. je jedným z prejavu princípu arbitrárneho poriadku a princípu
oficiality. Sporové konanie je ovplyvňované princípom dispozičným, ktorý predvída aktivitu účastníkov
konania. Aj v prípade procesnej pasivity účastníkov konania je súd povinný uskutočniť konanie a
rozhodnúť. V prípade, ak účastník konania však požiadal odročenie pojednávania, súd zváži dôležitosť
dôvodov, pričom zároveň posúdi, či nejde zo strany účastníka konania o obštrukčnú žiadosť o odročenie

pojednávania, ktoré by zbytočne predlžovalo prebiehajúce konanie.

16. Žiadosť o odročenie pojednávanie je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo
všeobecnosti vtedy, ak účastník uvedie také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobiléjeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť,
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako z
hľadísk objektívnych i subjektívnych (z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/122/2010).

17. Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho
prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 a 16 O. s. p.). Okolnosť, že o veci napriek tomu
rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej

prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Obsahom základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, nie je však povinnosť súdu vyhovieť
návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom
okresného súdu) a vylúčením i označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre
zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto

prípade návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť)
a rozhodnúť o ňom. (pozri uznesenie Ústavného súdu SR I.ÚS 92/2013 - 9, zo dňa 13. 02. 2013)

18. O námietke zaujatosti vznesenej žalobcom vo veci vedenej na okresnom súde bolo rozhodnuté
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici v zmysle § 16 ods. 1 O. s. p. Z tohto hľadiska poukaz

žalobcu na skutočnosť ohľadne nedostatku nestrannosti sudcu, nie je dôvodný.

19. Žalobca v odvolaní tiež namietal, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej, neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. Toto tvrdenie žalobcu v odvolaní

nie je pravdivé, nakoľko okresný súd v rozsudku nerozhodoval o návrhu na prerušenie konania. O
návrhu na prerušenie konania rozhodol okresný súd samostatným uznesením č. k. 14C/309/2012 z 21.
05. 2015, ktorým návrhy žalobcu na prerušenie konania zamietol, a ktoré žalobca napadol odvolaním.

20. Ani poukaz žalobcu na nerešpektovanie požiadavky na osobnú účasť právneho zástupcu žalobcu

na pojednávaní, nie je možné považovať za nesprávnu aplikáciu ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Rovnako nie
je možné ani prihliadnuť ani na to, že žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z
ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia.

21. Substancovať svoje skutkové tvrdenia je žalobca povinný už v žalobe. Civilný proces sa uberá

trendom koncentrácie civilného súdneho konania, a preto nie je možné uvažovať o degradácii zásady
kontradiktórnosti, na ktorú poukazuje žalobca. Žalobca sám svojou neúčasťou na pojednávaní, na ktoré
bol riadne a včas predvolaný, zmaril vlastným zavinením možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a
chrániť svoje záujmy, pričom Občiansky súdny poriadok (§ 101 ods. 2 O. s. p.) umožňoval v rámci
princípu arbitrárneho poriadku, uskutočniť konanie tak, aby bolo vydané meritórne rozhodnutie i bez

súčinnosti účastníkov. Z hľadiska okolností uvedeného konkrétneho prípadu nedošlo k porušeniu práva
účastníkov na spravodlivý proces bez toho, aby bola zároveň narušená plynulosť priebehu súdneho
konania.

22. Žalobca v odvolaní vymenoval odvolacie dôvody uvedené v § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., že

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, § 221 ods. 1 písm. g)
O. s. p., že rozhodoval vylúčený sudca, § 205 ods. 2 písm. c) a § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.,
pričom posledné odvolacie dôvody uvedené navrhovateľom (súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci), len vymenoval bez toho, aby špecifikoval v čom vidí namietané pochybenie.

23.Odvolacísúdpoukazujenato,žeokresnýsúdvecsprávneprávneposúdil,nasúdenýprípadsprávne
aplikoval príslušné ustanovenia zák. č. 514/2003 Z. z., pričom po vykonaní dôkazu oboznámením sa s

predmetným exekučným spisom dospel k záveru, že nedošlo k namietanému nesprávnemu úradnému
postupu, a zo strany žalobcu bola žaloba podaná bezdôvodne. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je
preto potrebné považovať za vecne správne.24. Žalobca v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie v zákonnej lehote.
Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí aj so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho

úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri
výkoneverejnejmoci.Okremuvedenýchprocesnýchnedostatkovžalobcavecnerozhodnutieokresného
súdu nespochybnil. Neuviedol, v čom má byť rozhodnutie okresného súdu, ktorým zamietol žalobu,
nesprávne, preto odvolací súd sa bližšie touto otázkou, riadiac sa rozsahom a dôvodmi odvolania,

nezaoberal. Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí aj so záverom okresného súdu o nepreukázaní
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ťažisko argumentácie navrhovateľa o nesprávnom
úradnom postupe exekučného súdu spočívalo v tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej pätnásťdňovej lehoty. Súdna

prax sa však ustálila na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14. 12. 2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa 10. 07. 2013,

sp. zn. II.ÚS/248/2013 zo dňa 25. 04. 2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13.
02. 2013). Preto v prípade, ak okresný súd z pripojeného exekučného spisu zistil, že o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebolo rozhodnuté v lehote 15 dní, vo
vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce, kedy začalo samotné
exekučné konanie a exekučný súd ju zamietol, uvedený postup a obdobie nemožno považovať za

nesprávny úradný postup (prieťahy v konaní) a je plne odôvodnený potrebou skúmania formálnej a
materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu. Z exekučného spisu vyplýva, že exekučný
súd nebol v uvedenom období nečinný a vykonával viaceré procesné úkony vedúce k rozhodnutiu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Odvolací súd podotýka,
že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje pred okresným súdom, je

ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri
napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14. 12. 2012
alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25. 04. 2013).

25. Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského
rozsudku pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru,
že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok,
je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť

otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou
ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k
preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k
posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho

vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskou
zmluvou viazaná, t. j. exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011
zo dňa 13. 10. 2011 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26. 09. 2011 uverejnené

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp.
zn. 6Cdo/105/2011 zo dňa 10. 10. 2012 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18. 09. 2012 uverejnené
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22. 05.2 013, sp. zn.

2Cdo/239/2012 zo dňa 30. 04. 2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24. 10. 2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012
zo dňa 12. 06. 2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12. 06. 2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22. 08. 2012, sp.
zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa 09. 12. 2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03. 03. 2011, ako aj uznesenieSúdneho dvora Európskej únie vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s. r. o. proti F. H. zo dňa 16. 11. 2010).
Od tohto záveru nie je žiadny dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

26. Nakoniec žalobca v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý
sa podľa neho vôbec nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Ani v tomto
smere však nemožno podľa názoru odvolacieho súdu okresnému súdu nič vytknúť. Nakoľko žalobca
v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti odporcu
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t. j. nesprávny úradný postup exekučného súdu),

v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne
zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade
nespôsobuje žalobcom tvrdenú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, a to ani v súvislosti s jeho
poukazom na znalecký posudok, ktorý, aj keď to žalobca tvrdil v odvolaní, okresnému súdu predložený
nebol.

27. Vzhľadom na uvedené závery, odvolací súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu
ako vecne správny potvrdil.

28. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP v nadväznosti na § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. O

výške náhrady trov odvolacieho konania (prípadne nepriznaní trov odvolacieho konania žalovanému)
rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.

29. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal
za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. ( § 427 ods.
1 CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. ( § 427 ods. 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis; § 127 ods. 1 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania
dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie

druhého stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)