Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 15, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/50/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234361
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112234361.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 18C/300/2012-151 zo dňa 17.10.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 641,71 eur titulom
tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, čoho sa mal dopustiť Okresný súd Žilina
v pozícii exekučného súdu v exekučnej veci vedenej podľa spisovej značky súdneho exekútora Ex
5221/2010. Navrhovateľ tvrdil v návrhu, že okresný súd rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 3.5.2011 (konanie začalo 20.5.2010) a to zamietnutím žiadosti

o udelenie poverenia. K uvedenému rozhodnutiu došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, s
omeškaním viac ako 348 dní. Navrhovateľ poukazuje na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v
znení platnom od 1.2.2002 do 31.5.2010, následne na povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti
a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom, pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutie
všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom bola
napríklad notárska zápisnica. Navrhovateľ tvrdil, že v predmetnom prípade neexistovala okolnosť, ktorá

byumožňovalaexekučnémusúdupostupovaťnesústredeneasozbytočnýmiprieťahmitak,žekvydaniu
rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Z dôvodu tohto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu navrhovateľ si uplatnil náhradu
majetkovej škody vo výške 125 eur, podľa neho predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej. V dotknutom

období vynaložil: na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdavkyspojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdavky spojené s urgovaním a kontrolou stavu exekučného konania sumu 15 eur.

Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ skutkovo argumentoval tým,
že nesprávny úradný postup okresného súdu ako dôsledok jeho nesústredenej činnosti je takej
intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní, spojené so zásahom do výkonu jeho
majetkových práv. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym
postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Neskorým ukončením procedúry exekučným

súdom došlo aj k vyvolaniu viacerých rizík : zániku povinného, zmarenia účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným, insolvencie povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ
vnímaakospravodlivúsatisfakciuzakonkrétneporušeniejehozákonnýchnárokov,pretoženeexistencia
akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy, spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu,
v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u
členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov, pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,

neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, hospodársku stratu na
strane navrhovateľa, ale aj na strane jeho majiteľov, táto situácia ovplyvnila ďalšie jeho podnikateľské
postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Potrebu náhrady
nemajetkovej ujmy navrhovateľ videl v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie

adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.
Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval sumu 641,71 eur (vychádzal z alikvotného
pomeru nároku 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu). Pri vyčíslení náhrady
nemajetkovej ujmy poukázal na závery v nálezoch Ústavného súdu SR vo veci porušovania práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu sp.
zn. 18Er/2993/2010 (Ex 5221/10) zistil, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom, obchodnou spoločnosťou Slovenská rozhodcovská
a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, zo dňa 29.10.2009 (právoplatný 23.11.2009 a

vykonateľný 26.11.2009) spis. zn. SR 15581/09. Súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie okresnému súdu dňa 16.7.2010, okresný súd uznesením zo dňa 29.3.2011 žiadosť
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 27.4.2011.

Okresný súd konštatuje splnenie podmienky právomoci vo veci konať a rozhodnúť, keďže navrhovateľ
za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom do 31.12.2012) si uplatnil návrh na predbežné
prerokovanie nároku u príslušného orgánu štátu a jeho nárok, čoho sa v danom súdnom konaní domáha,
nebol uspokojený v rámci predbežného prerokovania nároku.

Okresný súd pri právnom posúdení veci vychádzal z ustanovení § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, § 9, § 15, §
16 ods. 1, 4, § 17, § 19 ods. 1,2,3 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012. Ďalej prihliadal aj
na ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2009 do 31.5.2011, na § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2009 do 31.5.2010 a v znení účinnom od 1.6.2010

do 31.5.2011.

Vykonaným dokazovaním okresný súd konštatoval, že v prípade zistenia rozporu exekučného titulu
so zákonom, následne zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie neplatí lehota 15 dní. Je nepochybné, že žiadosť exekútora bola súdu doručená 5.11.2009,

exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, v exekučnom konaní exekučný súd v rámci ex
offo prieskumu konštatoval výkon práv oprávneného podľa rozhodcovskej doložky za nezlučiteľný s
dobrými mravmi a normami na ochranu spotrebiteľa a vychádzajúc aj z ustanovenia § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní v spotrebiteľskej veci žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.

V konkrétnej exekučnej veci rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora okresný súd vydal
29.3.2011, teda až cca po 8 mesiacov od podania žiadosti. Počas tejto doby skúmal, či nie je rozpor
exekučného titulu so zákonom, keďže išlo o rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskej veci. Súd
poukazuje na povinnosť exekučného súdu vzhľadom na problematiku spotrebiteľských vzťahov arozsiahlu právnu úpravu týkajúcu sa ochrany spotrebiteľa, i v rámci exekučného konania skúmať
rozhodcovské rozhodnutie. Uvedená povinnosť vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Súdneho dvora
Európskej únie napr. C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira.

Povinnosťou súdu je aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v
zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych
procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe
vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou

doložkou viazaný. ( bod 59 ).
Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia nie je postačujúca len žiadosť, ale sú potrebné
i ďalšie podklady. Súd nie je len v pozícii „štatistu“, ktorý automaticky udelí poverenie na žiadosť
exekútora. Vzhľadom na okolnosť, že exekučný súd nemal k dispozícii všetky potrebné podklady, ako
i na závažnosť a obťažnosť veci (spotrebiteľskej) pri dodržiavaní zvýšenej ochrany spotrebiteľa nemal
povinnosť, keďže zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia,- rozhodnúť v lehote 15

dní. O žiadosti exekútora súd rozhodoval v primeranej lehote, jeho úkony vykonané počas celej doby
smerovali k rozhodnutiu pri zvýšenej ochrane spotrebiteľa. Napokon lehota 15 dní bola stanovená len
na vydanie poverenia, nevzťahuje sa na prípady zamietnutia návrhu na vydanie poverenia, čo vyplýva
priamo z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Za nesprávny úradný postup však nemožno považovať ani rozhodnutie, ktorým súd návrh na vydanie

poverenia zamietol. Rozhodnutia exekučných súdov, ktorými boli zamietnuté žiadosti o vydanie
poverenia a skúmanie materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku, nekalej povahy rozhodcovskej
doložky nemožno považovať za nesprávny úradný postup súdu podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.
Navyše, neexistuje žiadne rozhodnutie, ktorým by bolo uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora na vydanie poverenia zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, preto rozhodnutie,

ktorým exekučný súd zamietol žiadosť na vydanie poverenia je zákonné.

Súhrnom všetkých uvedených dôvodov bolo preukázané, že navrhovateľ nesplnil prvú podmienku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím,
nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie.

Keďže všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, bolo by nadbytočné a nehospodárne
dokazovať splnenie ďalších podmienok. Súd môže návrh zamietnuť pri nesplnení čo i len jednej
podmienky. Napriek tomuto záveru okresný súd osobitne v dôvodoch svojho rozhodnutia na strane 16 až
21 rozoberá hmotnoprávne podmienky nároku či už na majetkovú škodu, nemajetkovú ujmu. V súdenej

veci v dôsledku neexistencie nesprávneho úradného postupu, nárok navrhovateľa či už na náhradu
majetkovej škody, či už na náhradu nemajetkovej ujmy, dôvodný nie je.

Znalecký dôkaz predložený navrhovateľom - ide o znalecký posudok zaevidovaný v správnom registri
okresného súdu pod č. 1SprV/563/2014 ktorým navrhovateľ preukazuje výšku škody a nemajetkovej

ujmy-, bol vypracovaný na základe údajov navrhovateľa, bez použitia exekučných spisov, bez riadnych
vedomostíohľadomvykonávaniaprocesnýchúkonovsúduadôvodovnerozhodnutiavurčitýchlehotách.
Súd dokonca spochybnil, či navrhovateľ poskytoval skutočné údaje, keďže v žalobnom návrhu tvrdí,
že súd bol v omeškaní viac ako 348 dní, pričom je zrejmé, že žiadosť o udelenie poverenia bola
súdu doručená dňa 16.7.2010, o nej bolo rozhodnuté dňa 29.3.2011, čo nie je viac ako 348 dní. Tým

navrhovateľ zavádzal nielen súd, ale aj znaleckú organizáciu.

Pokiaľ navrhovateľ žiadal doplniť dokazovanie znaleckým posudkom na zodpovedanie otázok týkajúcich
sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS, tento navrhnutý dôkaz pre rozhodnutie súdu za
existujúceho skutkového a právnehu stavu je irelevantný. Naviac aplikácia smernice Rady 93/13/EHS,

resp. jej interpretácia je vecou súdu, vychádzajúc zo zásady "iura novit curia".

V samostatnom výroku okresný súd zamietol i procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd aplikoval § 142 ods. 1 O.s.p., vychádzal z princípu
úspechu/neúspechu účastníkov v konaní, pričom konštatoval úspech odporcu, ktorému vznikol nárok na

náhradu trov od neúspešnej procesnej strany - navrhovateľa, odporca náhradu trov konania nevyčíslil a
ani z obsahu spisu nevyplynulo, žeby mu boli nejaké trovy vznikli. Z týchto dôvodov odporcovi náhradu
trov konania okresný súd nepriznal.Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola
odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd

nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

V osobitostiach vytýkal, že súd postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v jeho neprítomnosti
zdôvodňujúc, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Odvolateľ poukazoval na to, že

podal súdu návrh na zrušenie pojednávania, o zrušenie pojednávania požiadal riadne a včas, uviedol
dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v
jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon
súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z
mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom dôkazov.
On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach

nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie
krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a

právne totožných veciach. Tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne,
Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného
súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na
nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného
súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000.

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; že on ( odvolateľ ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné,

aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.
Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z

tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladajú porušenie práva odvolateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať

pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.

Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo

k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa
jeho názoru na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov, a na konanie bez

neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný
súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi.
Súd porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť
dôkazy, nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Ako strana
konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a
prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Kontradiktórnosťsúdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje
sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité
to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená

ani druhom súdneho procesu, a je zaručená aj v občianskoprávnom procese a procese pred Ústavným
súdom. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.

Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O.s.p. (tým že súd meritórne rozhodol, označené ustanovenie ignoroval). Skutkovým
základom sa mal stať ním (navrhovateľom) tvrdený skutkový stav.

Odvolateľ dodal, že v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania hodlal predložiť
dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, jeho nepoučil
podľa § 120 ods. 4 O.s.p., a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal
priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ poukazoval na vnútorné rozpory v rozhodnutí,

napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy.

Odvolateľ navyše v otázke nemajetkovej ujmy vytýka súdu prvého stupňa, že ten v rozhodnutí nevysvetlil
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

predsa sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné dôvody. Rozhodnutie súdu je vnútorne
rozporné, napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie založené na skutkovej a
právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom

v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal i z procesných
návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.
Dôkazy vyhodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne aj

posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
a len na zvýraznenie správnosti záverov súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k
odvolacím argumentáciám tak procesného charakteru, ako aj k odvolacím argumentáciám charakteru
hmotnoprávneho vznesené navrhovateľom v odvolaní.

Za rozporuplné vyhodnotil krajský súd odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta nestrannosť
súdu a zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné v konaní, že zákonná
sudkyňa, ktorá vec prejednala a rozhodla, nebola vylúčená z prejednania a rozhodovania veci.
Otázku vylúčenia/nevylúčenia sudcov/sudcu riešil Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, v uznesení
10NcC/181/2013-24 zo dňa 21.3.2013. Uvedeným rozhodnutím JUDr. Gabriela Panáková nebola

vylúčená z prejednávania a rozhodovania v aktuálnej veci. Uznesenie nadriadeného súdu právnemu
zástupcovi navrhovateľa bolo doručené dňa 22.8.2014. Odvolateľ teda mal konkrétnu vedomosť o
riešení otázky zaujatosti/nezaujatosti sudcov okresného súdu nadriadeným súdom. Neexistuje teda ku
dňu rozhodnutia odvolacieho súdu rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa JUDr. Gabriela Panákovámala byť vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Naviac námietka navrhovateľa v odvolacom
konaní vytýkajúca nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu
rozhodovania o jeho odvolaní. Z pohľadu tejto procesnej situácie vyznie za ničím nepodložený aj

procesný návrh navrhovateľa, ktorým v žiadosti o odročenie pojednávania žiada prerušiť konanie až
do vyriešenia otázky vylúčenia/nevylúčenia sudcov. Túto otázku totiž vyriešil nadriadený súd vo svojom
rozhodnutí právoplatne, aj prípadné podanie návrhu navrhovateľom u Ústavného súdu vo veci porušenia
princípu nestrannosti súdu/nestrannosti sudcu neznamená dôvod na prerušenie konania z pohľadu
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/, § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Rozhodnutie súdu v merite veci totiž

nezávisí od otázky, ktorú nie je v danom konaní oprávnený riešiť a neprebieha ani konanie, v ktorom sa
rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Navyše ku dňu rozhodnutia krajského súdu o
odvolaní navrhovateľa neexistuje žiadne rozhodnutie Ústavného súdu SR konštatujúce porušenie práva
navrhovateľa na zákonného sudcu.

Súhrnom uvedených procesných záverov súd prvého stupňa mal splnené všetky podmienky, aby vec v

neprítomnosti účastníkov prejednal postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ mal súdom prvého stupňa vytvorený procesný priestor
na to, aby na meritórnom pojednávaní argumentoval, prezentoval svoje stanoviská, či už k rozsahu
vykonaného dokazovania, ako aj k vyjadreniu odporcu. Navyše vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie

konania právny zástupca navrhovateľa prevzal 25.9.2013. Krajský súd dodáva i to, že vyjadrenie
odporcu súd oboznamoval aj na meritórnom pojednávaní dňa 17.10.2014, navyše vecné otázky,
ktoré odporca v písomnom vyjadrení uvádza sú navrhovateľovi známe z obsahu ďalších (tisíce)
súdnych konaní, ktoré založil v prípade obdobných nárokov u jednotlivých súdov v rámci Slovenskej
republiky. Bolo na navrhovateľovi, či súdom umožnený procesný priestor: zúčastniť sa pojednávania,

argumentovať priamo na pojednávaní, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom; využije
alebo nie. Neexistoval dôležitý dôvod na odročenie/zrušenie nariadeného pojednávania, z tohto dôvodu
procesný návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zrušenia nariadeného pojednávania, je bez právneho
významu. Neakceptovanie procesného návrhu navrhovateľa na zrušenie/odročenie pojednávania
okresný súd mu aj bezodkladne oznámil ( viď na č.l. 147 spisu ).

Súd prvého stupňa bol dôsledný i v dôkaznom konaní. Rozsah dokazovania neustálil svojvoľne a
sám ale vychádzal prioritne z dôkazu označeného navrhovateľom. Týmto dôkazom bol exekučný spis,
ktorý navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil podľa spisovej značky súdneho exekútora.
Navrhovateľom označený spis okresný súd vyhľadal, stotožnil, pripojil pre účely konania a s jeho

obsahom sa aj oboznámil.

Vykonané dokazovanie preukázalo, že v posudzovanej exekučnej veci exekučný súd o žiadosti
súdneho exekútora (zamietnutím žiadosti) rozhodol po uplynutí lehoty 15 dní. Aktuálna rozhodovacia
prax súdov už ustálila, že lehota 15 dní na rozhodovanie o žiadosti súdneho exekútora na vydanie

poverenia v spotrebiteľskej veci neplatí v prípade negatívneho rozhodnutia, teda v prípade zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia, tak ako sa stalo v súdenej veci. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter
právneho vzťahu (charakter právneho vzťahu odvolateľ nenamietal), z ktorého právneho vzťahu vyvodil
navrhovateľ v rozhodcovskom konaní i svoje nároky priznané mu rozsudkom rozhodcovského súdu
(exekučný titul), postup exekučného súdu bol v celom rozsahu v súlade s Európskou judikatúrou, ale aj

s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR, keď zo zákona (ex offo) podrobil prieskumu exekučný titul
(rozhodcovský rozsudok) z hľadísk ust. § 45 ods. l, 2 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Vykonané dokazovanie preukázalo, že v rozhodnom období (odo dňa doručenia žiadosti súdneho
exekútora na udelenie poverenia až do rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti) súd prvého stupňa úplne

nečinný nebol. V danom období v rámci ex offo prieskumu vykonal procesné úkony, ktoré bezprostredne
súviseli s rozhodovaním o žiadosti súdneho exekútora a premietli sa do zamietajúceho rozhodnutia.
Krajský súd dodáva, že v konaní nebolo preukázané ani skutkové tvrdenie navrhovateľa o dĺžke
omeškania v trvaní o viac ako 348 dní.

Zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup je zodpovednosťou objektívnou. Zákon č. 514/2003
Z.z. v účinnom znení do 31.12.2012 vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok.
Stačí, ak nie je splnená jedna zákonom vyžadovaná podmienka, už potom nie je možné konštatovať
dôvodnosť základu nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy. V súdenej veci neexistencianesprávneho úradného postupu preukázaná bola, preto je nadbytočné sa zaoberať akýmkoľvek
hodnotením ďalších zložiek zodpovednostného vzťahu, či už otázkou vzniku škody, jej výšky, výšky
nemajetkovej ujmy, resp. otázkou príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom,

výškou škody, resp. výškou nemajetkovej ujmy.

Pokiaľ súd neakceptoval navrhovateľom predložený dôkazný návrh - znalecký posudok, ktorým
preukazujevýškuškodyavýškunemajetkovejujmy,opätovnetentopostupsúdubolsprávny.Navyšeani
odvolateľ v odvolaní neuviedol také odvolacie dôvody, ktoré by mali charakter konkrétny, zodpovedajúci

individuálnemu prejednaniu veci a zohľadňujúce konkrétne špecifiká škody v konkrétne posudzovanej
veci. Odvolacie argumentácie navrhovateľa či už vo vzťahu k tvrdenej škode a k tvrdenej nemajetkovej
ujme zostali v rovine iba všeobecných (nepreukázaných) tvrdení. Navyše vykonanie dokazovania
znaleckým posudkom treba hodnotiť za neúčelný a nehospodárny, keďže nebol preukázaný nesprávny
úradný postup.

Ďalšie odvolacie argumentácie odvolateľa nemali pri právnom posúdení veci podstatný význam.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu
v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
l O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ v odvolacom konaní
úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca
sivšaktietotrovyneuplatnilaanizobsahuspisunevyplynulo,žebymubolivzniklivsúvislostispodaným
odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .