Rozhodnutie – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 9, 2015

Súd: Okresný súd Dolný Kubín
Spisová značka: 7C/144/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5411204689
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Plutinský
ECLI: ECLI:SK:OSDK:2015:5411204689.5

Rozhodnutie

Okresný súd Dolný Kubín samosudcom JUDr. Rastislavom Plutinským v právnej veci navrhovateľa: N.
D., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. T. I., G. XXXX/XX, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, v konaní o náhradu škody 20.000,- EUR
s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh z a m i e t a.

II. Súd konanie v časti 65 % zo sumy 20.000,- EUR z a s t a v u j e.

II. Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť odporcovi trovy konania vo výške 78,94 EUR, a to do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ návrhom zo dňa 29.09.2010, doručeným Okresnému súdu v Žiline dňa 10.11.2010,
adresovaným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, doručeným dňa 11.10.2010, ktorý bol následne
postúpený Okresnému súdu Dolný Kubín dňa 28.11.2011 na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline
zo dňa 25.10.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13.12.2011, žiadal, aby súd zaviazal odporcu
zaplatiť navrhovateľovi sumu 20.000,- EUR spolu s úrokom z omeškania v aktuálnej sadzbe od uplynutia
lehoty do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Následne dňa 24.11.2010 odporca „podaním“ doplnil svoj návrh, kde žiadal, aby súd vydal platobný
rozkaz: 1. Podľa § 172 ods. 1 O.s.p. sa odporcovi ukladá povinnosť v lehote 15 dní od doručenia
tohto platobného rozkazu, zaplatiť navrhovateľovi škodu ako nemajetkovú ujmu vo výške 20.000,- EUR
spolu s úrokom z omeškania v aktuálnej úrokovej sadzbe podľa § 3 ods. 1, ods. 2 Nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z.z. v platnom znení odo dňa uplynutia lehoty na plnenie tohto platobného rozkazu do

zaplatenia, inak aby podal odôvodnený odpor.

Svoj návrh odôvodnil tým, že v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. si žalobou uplatňuje nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy (škody) spôsobenej správnym úradným postupom, konkrétne nečinnosťou
(prieťahmi) v trestnom konaní v rozpore s jeho zák. právom na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd („dohovor“). Nesprávnym úradným postupom došlo k porušeniu vyššie špecifikovaných práv v
trestnom konaní OS Čadca vedenom pod č.k. 3T/334/02, konkrétne iba v konaní (realizovanom po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej o trovách trestného konania podľa § 553 a nasl. Tr. por.,
v ktorom bol orgán štátu (súd) niekoľko rokov bezdôvodne nečinný. Obdobne nesprávnym úradným
postupom došlo k porušeniu vyššie špecifikovaných práv v tr. konaní OS Žilina, vedenom pod sp.zn.

5T/223/05, tiež iba v konaní o trovách trestného konania podľa § 553 a nasl. Tr. por., v ktorom
štátny orgán (súd) zapríčinil bezdôvodné prieťahy, resp. nečinnosť. Nesprávnym úradným postupomorgánov činných v tr. konaní (PZ, prokuratúra, súd) došlo k porušeniu vyššie špecifikovaných práv
aj v tr. konaní vedenom pod príslušnými spisovými značkami na jednotlivých orgánoch, naposledy
na OS Žilina č.k. 34T/58/08 a to nielen v konaní o trovách tr. konania podľa § 553 a nasl. Tr. por.,

ale aj vo veci samej (o vine a treste). Za nesprávny postup treba považovať aj postup prokuratúry,
ktorý zavinila podanie obžaloby a to celkom zbytočne, lebo vec jej bola vrátená na konanie o dohode
o vine a treste, ale medzi tým vec zbytočne ležala na súde, ktorý vo veci nekonal efektívne a
produktívne. Vzhľadom na to, že vo všetkých konaniach, či už vo veci samej alebo o trovách tr.
konania, musí súd (a ostatné OČTK) rešpektovať a zabezpečiť postu v súlade s právom jednotlivca ako

účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, resp. čl. 6 ods. 2 Dohovoru považuje nárok za legitímny,
pretože žalovaný, rozhodujúc o právach a záväzkoch navrhovateľa si jednoznačne túto povinnosť
nesplnila výlučne vlastným zavinením, a preto v zmysle objektívnej právnej zodpovednosti zodpovedá
za nemajetkovú ujmu. Prejednávané veci boli skutkovo, právne veľmi jednoduché. Tvoria bežnú súčasť
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Sám navrhovateľ sa žiadnym spôsobom nezapríčinil o
pomaly, neefektívny, neproduktívny a nesprávny procesný postup pri napĺňaní účelu tr. konania a

medzinárodných záväzkov vyplývajúcim zo zmlúv, ktorými je SR viazaná. Zbytočnými a významnými
prieťahmi odporkyňa odďaľovala a znemožňovala navrhovateľovi odstránenie stavu právnej neistoty
v konaniach, v ktorých očakával právoplatné a vykonateľné rozhodnutia súdov. Porušenie svojich
ústavných práv navrhovateľ vníma veľmi citlivo. Stav právnej neistoty mal negatívny vplyv na jeho
zdravotný stav po psychické stránke(stres, nervozita). Namietané porušenie práv nie je možné obnoviť

uvedením do stavu pred porušením a samotné konštatovanie porušenia práva nemožno považovať
za dostatočnú a účinnú nápravu pri tak dlhodobom porušovaní ústavných práv, preto berúc na zreteľ
judikatúru ESĽP podľa ktorej sa priznáva za rok nečinnosti (prieťahov) v konaní suma v rozpätí 1.500,-
až 1.750,- EUR, resp. 2.000,- EUR pri významných predmetoch konania (prac. právo, život, zdravie a
pod.). Navrhuje v celom rozsahu po preskúmaní veci vyhovieť.

Dňa 29.02.2012 doručil odporca vyjadrenie, v ktorom uviedol, že právo na náhradu škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej
istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Zodpovednosť
štátu za škodu, upravená v zákone č. 514/2004 Z.z., je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti

štátu, pričom štát zodpovedá za škodu podľa citovaného zákona za súčasného splnenia zákonných
podmienok, ktorými sú: existencia škody, nezákonné rozhodnutie resp. nesprávny úradný postup,
príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím orgánu štátu resp. nesprávnym úradným
postupom. Existencia týchto podmienok musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná a nestačí
len pravdepodobnostný záver o splnení niektorej z nich. Dôkazné bremeno v tomto smere leží na

poškodenom. Žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným
postupom v konaniach vedených na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 3T/334/2002 a na Okresnom
súde Žilina pod sp. zn. 5T/223/2005 a pod sp. zn. 34T/58/2008. Za nesprávny úradný postup označil
zbytočné prieťahy v konaniach, pričom bližšie nešpecifikoval obdobia, v ktorých k nim podľa neho malo
prísť. Uspokojil sa len s konštatovaním, že v prvých dvoch konaniach šlo o fázu rozhodovania o trovách

trestného konania v zmysle § 553 a nasl. Tr. zákona a pri treťom konaní šlo okrem toho aj o obdobie
od podania obžaloby na súde (ktoré označil za zbytočný úkon zo strany prokuratúry) po jej vrátenie na
prokuratúruzaúčelomuzavretiadohodyovineatreste.Predpokladomrozhodovaniaotrováchtrestného
konania je právoplatné uznanie obžalovaného za vinného t.j. právoplatné skončenie predposledného
štádia trestného konania, ktorým je súdne konanie upravené treťou časťou Tr. poriadku. Posledným

štádiom trestného konania je tzv. vykonávacie konanie (upravené štvrtou časťou Tr. poriadku), ktorého
účelom je zabezpečiť riadne a včasné vykonanie rozsudku a iných rozhodnutí vydaných v trestnom
konaní. Rozhodovanie o trovách trestného konania nepredstavuje ďalšie štádium trestného konania,
čo je zrejmé aj z umiestnenia jeho zákonnej úpravy v Tr. poriadku, keď ho zákonodarca situoval do
šiestej časti Tr. poriadku. Priebeh a trvanie rozhodovania o trovách trestného konania teda nemá žiaden

vplyv na posudzovanie celkovej dĺžky a plynulosti trestného konania. Žalobca v rámci štádia súdneho
konania namieta len prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 34T/58/2008,
za ktoré považuje „postup prokuratúry, ktorá zavinila podanie obžaloby a to celkom zbytočne, lebo vec
jej bola vrátená na konanie o dohode o vine a treste, ale medzitým vec zbytočne ležala na súde, ktorý
vo veci nekonal efektívne a produktívne“. K takto formulovanej námietke žalobcu žalovaný uvádza, že

zo spisového materiálu Okresného súdu Žilina, vedeného pôvodne pod spisovou značkou 29T/76/2006
(následne po opätovnom predložení veci na Okresný súd Žilina za účelom rozhodovania o návrhu na
schválenie dohody o vine a treste vec vedená pod sp. zn. 34T/58/08), je zrejmé, že žalobca, stíhaný
pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia a poškodzovania cudzej veci (šlo o pokus oútek z ústavu na výkon väzby), pôvodne využil svoje zákonné právo a odmietol v predmetnej veci
vypovedať a následne po záverečnom preštudovaní vyšetrovacieho spisu uviedol, že nemal úmysel
ujsť z výkonu väzby a aktívnym spôsobom sa nezapájal do prebúravania steny, ani nedával pozor pri

dverách. Rovnako vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 09.06.2006 t.j. po podaní obžaloby tvrdí,
že v dobe úteku spal a tiež uvádza, že je „nelogické, aby som chcel utiecť“. Predpokladom pre začatie
konania o dohode o vine a treste je v zmysle § 232 ods. 1 Tr. poriadku splnenie materiálnych podmienok,
medzi ktoré patrí o.i. aj priznanie sa obvineného k spáchaniu skutku a uznanie viny. Podľa názoru
žalovanej je nesporné, že žalobca sa v predmetnej veci nepriznal k spáchaniu skutku a neuznal svoju

vinu a to až do doby konania hlavného pojednávania dňa 30.10.2008, na ktorom žalobca uviedol, že
chce uzavrieť dohodu o vine a treste. Je preto absurdné tvrdenie žalobcu, že zo strany prokuratúry
šlo o zbytočný úkon, keď podala obžalobu. V zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku šlo
o legitímny a vzhľadom na uvedené skutočnosti jediný správny postup, nakoľko v tom čase neboli
splnené podmienky pre konanie o dohode o vine a treste a to z dôvodov na strane žalobcu, ktoré
odpadli až na hlavnom pojednávaní dňa 30.10.2008. Ďalšie námietky žalobcu sa týkajú rozhodovania

o náhrade trov trestného konania, pri ktorom podľa jeho názoru došlo k prieťahom, v dôsledku ktorých
mu vznikla nemajetková ujma. Zákon výslovne neurčuje lehotu, v ktorej je súd povinný rozhodnúť o
náhrade trov konania. Jediným vodítkom by mohlo byť všeobecné ustanovenie § 2 ods. 7 Tr. poriadku,
avšak ani pri jeho analogickej aplikácii nie je možné dopracovať sa k záveru, že v tomto prípade bola
doba rozhodovania súdu o náhrade trov trestného konania neprimeraná a už vonkoncom nie k tomu,

že tým bola žalobcovi spôsobená ujma nemajetkovej povahy odôvodňujúca poskytnutie primeraného
zadosťučinenia v peniazoch. Podľa § 2 ods. 7 Tr. poriadku každý má právo, aby jeho trestná vec
bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti
tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak.
Primeranosť lehoty nemôže platiť rovnako pre každý prípad, keďže potom by bolo najjednoduchším

riešením upraviť lehotu, do uplynutia ktorej musí byť predmetné rozhodnutie vydané. Primeranosť lehoty
treba posudzovať v každej jednej veci osobitne z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti veci, ako aj
správania účastníka konania. Na účely rozhodovania v primeranej lehote Trestný poriadok upravuje
lehoty pre orgány činné v trestnom konaní, pokiaľ ide o vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie [§ 203 ods.
1 písm. c), § 209 ods. 2] a v niektorých prípadoch aj pre rozhodovanie súdu (napr. § 191, § 348 ods. 1

písm. c), § 415 ods. 3, § 435 ods. 3). V ďalších ustanoveniach Trestného poriadku sa tiež berie zreteľ
na požiadavku rýchleho konania a rozhodovania - najmä § 57 ods. 3, § 172 ods. 3, § 201 ods. 2 a 3, §
240 ods. 3, § 253 ods. 3 a iné. V trestnom konaní rozhodnutie v primeranej lehote nemôže byť na ujmu
riadneho objasnenia veci a spravodlivého rozhodnutia vo veci, to znamená, že sa nesmie dostať do
kolízie s ďalšou základnou zásadou trestného konania uvedenou v odseku 10, a to zásadou náležitého

zistenia skutkového stavu veci. Tento model sa premieta aj do rozhodovania o náhrade trov konania,
kde Tr. zákon upravuje možnosť oslobodenia právoplatne odsúdeného od povinnosti platiť náhradu trov
trestného konania v prípadoch špecifikovaných ustanovením § 558 ods. 2 Tr. poriadku, čo predpokladá
fázu preskúmavania majetkových a zárobkových schopností odsúdeného súdom, ktorá znamená aj isté
časové nároky. Práve táto skutočnosť spolu s aktívnym využívaním zákonných možností pri podávaní

opravných prostriedkov odsúdeným sa prejavila v jednotlivých namietaných konaniach a bola príčinou,
prečo sa doba od právoplatného skončenia trestnej veci po právoplatné rozhodnutie o trovách trestného
konania javí na prvý pohľad neprimerane dlhá, avšak pri dôkladnom skúmaní celého radu jednotlivých
procesných úkonov vykonávaných v tomto období (ktorých existencia je žalobcovi dôverne známa) je
zrejmé, že nie je možné dospieť k záveru, že zo strany súdu došlo k spôsobeniu zbytočných prieťahov,

ktorých následkom by mohlo byť privodenie ujmy žalobcovi. Čas na konanie bez zbytočných prieťahov
niejemožnépresneohraničiť.Neexistuječasováhranica,uplynutímktorejpostupštátnehoorgánumôže
mať povahu zbytočných prieťahov v konaní. Rýchlosť a účinnosť konania je podmienená objektívne
charakterom prejednávanej veci. Dĺžka konania môže poukazovať nielen na zbytočné prieťahy v konaní,
ale aj na zložitosť veci. Preto je dôležité rozlíšiť konanie pomalé a neúčinné, to znamená konanie so

zbytočnými prieťahmi a konanie, ktoré trvá dlho z dôvodu zložitosti prejednávanej veci. Základnými
kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná právna úprava relevantná
pre rozhodnutie o veci. (nález ÚSSR sp.zn. I ÚS 92/97 z 19. marca 1998). Žalobca si v súvislosti s
porušením svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.
2 ústavy podal v súvislosti s konaním vedeným na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 5T/223/2005 na

Ústavný súd SR sťažnosť a žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500,- €.
Ústavný súd SR uznesením zo dňa 10.09.2009 sp. zn. IV. ÚS 300/2009-13 odmietol sťažnosť žalobcu
ako zjavne neopodstatnenú. V odôvodnení svojho rozhodnutia o.i. uviedol „Za daných okolností ústavný
súd vyhodnotil sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k postupu okresného súdu ako zjavne neopodstatnenú,a to aj s poukazom na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).“Ak aj žalobca

neakceptuje rozhodnutie Ústavného súdu SR v predmetnej veci, nemôže očakávať, že všeobecný súd
v konaní o náhradu škody dospeje v tom istom prípade k rozdielnemu názoru a v rámci konania o
náhrade škody konštatuje porušenie ústavného práva na bezprieťahové konanie. Rovnako má žalovaný
za to, že ak žalobca nie je schopný aplikovať právny názor ústavného súdu v tejto veci na svoje ďalšie
obdobné nároky, mal si žalobca uplatňovať v každom konkrétnom prípade primerané zadosťučinenie

sťažnosťou pred Ústavným súdom SR, nakoľko otázku či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy je
kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných
kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Systém súdnej ochrany
ústava rozdeľuje medzi ústavný súd a všeobecné súdy. Prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je základné ľudské právo a procesný postup, ktorý má garantovať širšie ústavné právo na súdnu a
právnu ochranu (právo na spravodlivý proces). Nie je možné, aby všeobecný súd v rámci konania o
náhrade škody konštatoval porušenie ústavného práva na účastníka na bezprieťahové konanie. Žalobca
si mohol porušenie práva na konanie bez prieťahov namietať sťažnosťou na ústavnom súde. V prípade,
ak by ústavný súd sťažnosti vyhovel, mohol by zároveň v súlade s § 56 ods. 4 zákona č. 38/93 Z.z. o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov priznať
aj primerané finančné zadosťučinenie. Žalobca pri uplatnení nároku na súde uviedol požadovanú výšku
úhrady nemajetkovej ujmy v sume 20.000,- €, pričom však nijakým spôsobom nešpecifikoval rozsah
ním uvedenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Sporo uviedol, že sa domáha náhrady nemajetkovej
ujmy z dôvodu, že stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádzal, „mal negatívny vplyv na jeho zdravotný

stav po psychickej stránke (stres, nervozita)“. Samotná existencia ujmy zostáva otázna, keďže jej vznik
žalobca nijakým spôsobom nepreukázal (lekárskymi správami príp. inými dokladmi). Ak by však aj v
súvislosti s daným konaním došlo k neprimeranému zásahu do práv žalobcu, máme za to, že zákon
nespája s nesprávnym úradným postupom akúsi prezumpciu vzniku ujmy; sú nezákonné rozhodnutia
a nesprávne úradné postupy, kde jednoducho žiadna ujma nevznikne. Peňažná náhrada nemajetkovej

ujmy má zahŕňať ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, ujmu spôsobenú poškodením dobrej
povesti, ujmu v dôsledku sťaženia spoločenského uplatnenia alebo inú preukázanú ujmu, ak ju nemožno
napraviť inak. Vznik takejto ujmy žalobca vo svojom návrhu nijakým spôsobom nepreukázal. Rovnako
je v zmysle ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. potrebné pre úspešné uplatnenie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy preukázať, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je v tom

ktorom prípade dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu. Ak by teda aj bol v tomto
konaní preukázaný neprimeraný zásah do osobnosti žalobcu v tak značnej miere, že by bol spôsobilý
privodiť mu ujmu (čo ale žalovaný namieta) priznanie náhrady nemajetkovej ujmy je možné až v tom
prípade, ak túto ujmu nie je možné uspokojiť inak. Pri posudzovaní konkrétneho nároku súd zvážiac
možnosť, či vzhľadom na závažnosť ujmy spôsobenej poškodenému nepredstavuje použitie iných

satisfakčných prostriedkov dostatočnú kompenzáciu následkov tohto zásahu, zohľadní následne pri
ustálení výšky ujmy konkrétne skutočnosti posudzovaného prípadu prihliadajúc na ustanovenie § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. Z návrhu žalobcu nie je možné vyčítať podklady pre zistenia, ktoré
súdu umožnia riadne posúdiť uplatnený nárok z hľadiska možností jeho uspokojenia, keď žalobca
nepreukázal značnú mieru zásahu do osobnostnej sféry, pričom ako bolo už uvedené nepreukázal

ani vznik nemajetkovej ujmy ako takej. Hoci zákon výslovne neurčuje spôsob určenia výšky náhrady
nemajetkovej ujmy, jej výška musí byť primeraná. Čo sa týka žalobcom uplatnenej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy, je potrebné zdôrazniť, že tento nárok je nepreskúmateľný, keďže v návrhu sa
žalobca obmedzil na konštatovanie sumy 20.000,- €, pričom neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých
by bolo zrejmé, ako k nej dospel. Čo sa týka poukazovania žalobcu na judikatúru ESĽP, v rámci ktorej

je podľa jeho názoru priznávaná náhrada nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní „za rok nečinnosti
(prieťahov) v konaní suma v rozpätí 1.500,- € až 1.750,- € resp. 2.000,- € pri významných predmetoch
konania“, chce žalovaný podotknúť, že takáto účelová aplikácia záverov ESĽP z iných prípadov
posudzovaných na základe individuálnych okolností toho ktorého prípadu nie je prípustná, nadôvažok
aj z rozhodnutia veľkého senátu Európskeho súdu vo veci Apicella proti Taliansku je možné vyvodiť,

že ESĽP považuje za primerané, pokiaľ je vnútroštátnym orgánom priznaných poškodenému asi 45%
čiastky, ktorú by priznal sám ESĽP. Z jednotlivých rozhodnutí ESĽP je teda možné vyabstrahovať
len niektoré všeobecné princípy, ako v konkrétnom prípade postupovať. Čiže ak by aj vzhľadom na
okolnosti tohto konkrétneho prípadu hypoteticky existoval dôvod na priznanie náhrady nemajetkovejujmy, nemohol by žalobca odvodzovať výšku svojho nároku od konkrétnych súm priznávaných v
prípadoch prejednávaných ESĽP. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy ide vždy o
individuálny proces posudzovania špecifických okolností konkrétneho prípadu. Náhrady nemajetkovej

ujmy sa domáha právoplatne odsúdený páchateľ trestného činu za dĺžku trestných konaní, v ktorých bol
uznaný za vinného a od roku 2005 je vo výkone trestu odňatia slobody, pričom dokonca až na jednu
výnimku namieta len fázu rozhodovania o náhrade trov trestného konania, čo vyvracia domnienku, že
neprimeraná dĺžka konania znamenala pre žalobcu morálnu ujmu, nakoľko takéto konanie nemohlo v
jeho osobnostnej sfére vyvolať žiadnu citeľnú ujmu. Aj ak by súd dospel k záveru, že došlo k prieťahom,

ESĽP v takýchto prípadoch považuje za postačujúce zadosťučinenie konštatovaním porušenia práva
(napr. rozsudok vo veci Szeloch proti Poľsku alebo vo veci Cherakrak proti Francúzsku). Vzhľadom
na skutočnosť, že z tvrdení žalobcu nie je možné považovať za preukázanú ani samotnú existenciu
škody (nemajetkovej ujmy) ani existenciu nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov, nie je
možné posúdiť, či existuje priama príčinná súvislosť medzi údajne nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody (ujmy), pričom preukázanie tohto vzťahu príčinnej súvislosti je zákonnou podmienkou

pre určenie zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti štátu za škodu má zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (v tomto
prípade nemajetková ujma), za ktorú je žalobcom požadovaná náhrada v tomto konaní, pretože práve
vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou žalobcu ako poškodeného a konkrétnym konaním súdu v súvislosti s
jeho zbytočnými prieťahmi sa zisťuje príčinná súvislosť. Zodpovednosť štátu nie je možné robiť závislou

na neobmedzenej kauzalite, pričom v tomto prípade práve z dôvodu nesplnenia zákonnej podmienky
preukázať existenciu nesprávneho úradného postupu a existenciu nemajetkovej ujmy, ktorej náhrady
sa žalobca domáha, nie je možné posúdiť vzťah medzi konkrétnou ujmou žalobcu ako poškodeného a
konkrétnym konaním súdu v súvislosti s jeho prieťahmi v konaní, ktorých vznik však žalovaný namieta.

Svojimpodaním,doručenýmsúdu28.12.2011zobralžalobcasvojnávrhspäťvčasti65%zpožadovanej
náhrady škody.
Na pojednávanie konanom dňa 26.11.2014 sa nedostavil odporca, ktorý dňa 25.11.2014 doručil súdu
ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní, na ktorom sa nemohol zúčastniť z finančných dôvodov
(nezamestnaný, na ÚPSVaR, bez dávok v hmotnej núdzi nezákonne nepriznaných). K veci uviedol, že v

zmysle štátnej judikatúry namieta štátom porušené právo na prejednanie veci bez prieťahov v primeranej
lehote, v rámci nezákonného a nesprávneho úradného postupu, z ktorého vyvodzuje nemajetkovú a
morálnu ujmu, ktorú určuje súd (spravidla ESĽP vo výške 1.000,- EUR až 2.500,- EUR / rok prieťah), za
dlhoročnú právnu neistotu, stres, úzkosť z úradnej neochoty, nerozhodnutia riadne a včas v dôležitých v
žalobe opísaných sporoch. Porušenie uvedených práv sa zvyčajne kompenzuje finančnou satisfakciou,

ktorú určuje súd, a žalovaný petit je len obligatórna formálnosť, určujúca súdu predmet a hranicu, ktorú
súd ex offo nesmie prekročiť. Výšku nemajetkovej ujmy pri absencii ospravedlnenia určuje súd, preto k
jej výške nemá v podstate čo dodať, okrem nemorálnej absencie ospravedlnenia a nevyplatenia ani €
za prieťahy v daných konaniach o majetkové práva, nie bezvýznamné spory. Má za to, že v každom v
žalobe sp. zn. špecifikovanom konaní došlo k prieťahom, a vzniku imateriálnej ujmy, ktorú dobrovoľne

SR odmietla kompenzovať a sa ospravedlniť. Svoje nároky vyvodzuje samostatne a/alebo kumulatívne
v požadovanej súhrnnej výške na základe nesprávnych úradných postupov ako primerané finančné
zadosťučinenie za nemajetkovú a morálnu ujmu spôsobenú orgánmi verejnej (štátnej) moci v kvázi
právnom štáte pre porušenie jeho práv. Žiadal aby sa rozhodlo v jeho neprítomnosti, k veci v podstate
niet čo dodať, prieťahy existovali, ujma vznikla, súd ju má určiť.

Napojednávaníkonanom dňa09.09.2015zástupcaodporcuuviedol,žesapridržiavasvojhopísomného
vyjadrenia, pričom má za to, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných predpokladov, pre vznik práva
na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 , ktorými sú nesprávny úradný postup, existencia
škody a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, keď žalovaný má za to,

že žalobca účelovo označil celé trestné konanie za prieťahy, nešpecifikoval v ktorom období malo
dôjsť k prieťahom a taktiež ako sme poukázali v našom písomnom vyjadrení žalobca sa obrátil na
ústavný súd so žiadosťou, pričom ústavný súd túto žiadosť odmietol, pričom konštatoval že u žalobcu
neboli splnené predpoklady na konštatovanie porušenia základného práva na bezprieťahové konanie v
zmysle ústavy SR. Taktiež má žalovaný za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal

vznik nemajetkovej ujmy v požadovanej výške 20.000,- eur, pričom sa obmedzoval na konštatovanie
uvedenie tejto sumy bez zdôvodnenia a uvedenia výpočtu ako dospel k požadovanej výške náhrady
nemajetkovej ujmy, pričom žalovaný poukazuje predovšetkým na § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003, v
ktorom je konštatované, že peňažná kompenzácia sa poskytuje iba v prípade, ak samotné konštatovanieporušenia práva nie je dostatočné. Žalobca nepreukázal ani nesprávny úradný postup, ani vznik škody,
nie je možné hovoriť ani o príčinnej súvislosti. Žalovaný preto žiada žalobu zamietnuť, žalobcovi
nepriznať náhradu trov konania a žalovaný si uplatňuje náhradu trov konania, titulom cestovného, ktoré

vyčísli v zákonnej lehote.

Súd vykonal v predmetnej veci dokazovanie listinnými dokladmi založenými v spise, výsluchom
účastníkov konania, pričom zistil tento skutkový stav:

Rozsudkom Okresného súdu v Čadci sp.zn. 3T/334/2002 zo dňa 14.01.2003, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 14.01.2003 bol navrhovateľ ako obvinený uznaný vinným z rozsiahlej trestnej
činnosti a okrem iného odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, kde výkon
trestu odňatia slobody bol obžalovanému podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 3 roky.
Dňa 10.03.2003 pod sp.zn. 3T/334/2002 bolo vydané uznesenie, ktorým navrhovateľovi bola uložená
povinnosť nahradiť trovy trestného konania určené paušálnou sumou 1.600,- Sk, kde toto rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 10.03.2003. Dňa 30.07.2003 bolo vydané uznesenie sp.zn. 3T/334/2002,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 05.02.2005, ktorým bola riešená odmena a náhrada hotových
výdavkov advokáta JUDr. N. C., ktorý bol ustanoveným obhajcom navrhovateľovi, kde mu bola priznaná
suma 4.332,- Sk. Uvedené uznesenie však sa nedarilo doručiť navrhovateľovi (čl. 182-188, 191
trestného spisu), kde je zrejmé, že súd sa pokúšal mu doručovať ako cestou pošty, tak napr. políciou, kde

napr. ani matka navrhovateľa nevedela uviesť jeho presnú adresu. Navyše ako je zrejmé z tohto spisu,
doručovanie aj políciou bolo žiadané opätovne, navrhovateľ sám však aj polícií pri telefonickom kontakte
odmietol uviesť adresu, kde sa zdržiava a kde by mu mohla byť zásielka doručená. Uznesením sp.zn.
3T/334/2002 zo dňa 18.11.2008 bolo vydané uznesenie, ktorým bol navrhovateľ zaviazaný nahradiť
odmenu a hotové výdavky, ktoré boli uhradené ustanovenému obhajcovi štátom v sume 4.332,- Sk, kde

uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.02.2009. Nutné je konštatovať, že predtým vykonal
súd šetrenie ohľadne pomerov žalovaného.

Zo spisu 5T/223/2005 Okresného súdu Žilina súd zistil, že v tomto konaní bol navrhovateľ ako
obžalovaný uznaný vinným z rozsiahlej trestnej činnosti, za ktorú bol odsúdený k úhrnnému trestu

odňatia slobody vo výmere 7 rokov, so zaradením do 1. NVS. Uvedený rozsudok zo dňa 02.03.2006
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 11.07.2006. Uznesením zo dňa 12.09.2006 v bode III.
citovaného uznesenia bola navrhovateľovi uložená povinnosť nahradiť štátu paušálnou sumou trovy,
ktoré znášal štát v sume 3.000,- Sk do 15 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia, kde uvedený výrok
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 12.09.2006. Uznesením zo dňa 23.09.2010 súd priznal

advokátovi N.. I. D. odmenu a náhradu hotových výdavkov za zastupovanie odsúdeného N. D. vo
výške 203,19 EUR s tým, že uznesením z toho istého dňa súd neuložil odsúdenému N. D. povinnosť
na náhradu tejto odmeny a hotových výdavkov uhradených ustanovenému obhajcovi štátom. Nutné je
konštatovať, že od vynesenia rozsudku prvostupňovým súdom po rozhodnutie o neuložení povinnosti
nahradiť náklady nutnej obhajoby sa v spise permanentne konalo, ako to preukazuje aj chronológia na čl.

426 spis, nakoľko odsúdený využíval všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky voči rozhodnutiam
v tomto trestnom konaní.

Zo spisu Okresného súdu Žilina 34T/58/2008 súd zistil, že rozsudkom zo dňa 13.02.2009, ktorý
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13.02.2009 súd schválil a potvrdil dohodu o vine a treste

zo dňa 09.01.2009, uzavretú medzi prokurátorom OP v Žiline a okrem iného aj s obvineným N. D.,
za čo bol navrhovateľ odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov a 8 mesiacov. Zo
spisu vyplýva, že v prípravnom konaní sa navrhovateľ k trestnej činnosti kladenej mu za vinu nepriznal.
Obžaloba bola podaná dňa 01.06.2006 na Okresný súd v Žiline a až na hlavnom pojednávaní dňa
30.10.2008 konajúcemu sudcovi prokurátor a obžalovaný oznámili, že chcú uzavrieť dohodu o vine a

treste, preto konajúci sudca vrátil vec prokurátorovi, aby konal o dohode o vine a treste. Z rozsudku
okrem iného vyplýva, že boli ukladané úhrnné a súhrnné tresty odňatia slobody ako navrhovateľovi,
tak aj ostatným obvineným, kde súd musel vyčkať právoplatnosť ostatných rozhodnutí, napr. vo veci
sp.zn. 7T/9/2003 Krajského súdu Žilina. V tomto konaní taktiež bola priznaná obhajcovi N.. I. D. odmena
a náhrada hotových výdavkov v sume 529,75 EUR, kde však na odvolanie navrhovateľa bola táto

uznesením zmenená na sumu 455,92 EUR. Navrhovateľ na náhradu týchto trov zaviazaný nebol, ako
zo spisu vyplýva, v spise sa permanentne koná vzhľadom na skutočnosť, že či už navrhovateľ alebo
ostatní obvinení využívali riadny i mimoriadne prostriedky proti rozhodnutiam vydávaným v predmetnom
trestnom konaní.Pri právnom posúdení súd vychádzal z nasledovného:
V zmysle čl. 46 ods. 3,4 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správny, alebo nesprávnym úradným
postupom. Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

V zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36,37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl.
44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

V zmysle § 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Rozsah zodpovednosti:
(1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
(2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

V zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Nesprávny úradný postup:

(1) Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup
sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej

radySlovenskejrepublikyprivýkonejejpôsobnostipodľačl.86písm.a)ad)ÚstavySlovenskejrepubliky
a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm.
b) Ústavy Slovenskej republiky.

(2) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.

(3) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného
príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej
správyspočívajúcehovporušenípovinnostiurobiťúkonalebovydaťrozhodnutievzákonomustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného

príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej
správy prokurátorom.

(4) Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

V zmysle § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. Spôsob a rozsah náhrady škody:
(1) Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 1a)

(2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením

vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

(3) Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä naa) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

(4) Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu 8a)

V zmysle § 25 zákona č. 514/2003 Z.z.:
(1) Ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto
zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.

V zmysle § 40 zákona č. 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok) Ustanovený obhajca:
(1) Ak obvinený nemá obhajcu v prípade, v ktorom ho musí mať, určí sa mu lehota na zvolenie obhajcu.

Ak v tejto lehote nebude obhajca zvolený, musí mu byť obhajca bez meškania ustanovený. Obhajcu
ustanoví a ustanovenie obhajcu zruší v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred
súdom predseda senátu.

(2) Obvinenému, ktorý nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby a požiada o ustanovenie

obhajcu, je povinný v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda
senátu ustanoviť obhajcu z advokátov aj v prípade, že neexistujú dôvody povinnej obhajoby. Skutočnosť,
že nemá dostatočné prostriedky, musí obvinený preukázať.

(3) Ak je obvinených niekoľko, ustanoví sa tým, ktorých záujmy si v trestnom konaní neodporujú,

spravidla spoločný obhajca.

(4) Ak dôjde k spojeniu veci na spoločné konanie a obvinenému sa v každej z týchto vecí ustanovil
obhajca podľa odseku 1, predseda senátu v súdnom konaní a sudca pre prípravné konanie v prípravnom
konaní zruší ustanovenie tých obhajcov, ktorí boli ustanovení neskôr. Ak došlo k ustanoveniu obhajcov

súčasne, zruší sa ustanovenie tých obhajcov, ktorí boli ustanovení v konaní o menej závažnom prečine
alebo zločine.

(5) Obvinený si môže namiesto obhajcu, ktorý mu bol ustanovený, sám zvoliť obhajcu podľa § 39.
Ustanovenie obhajcu zruší ten, kto obhajcu ustanovil.

(6) Ak sa už v priebehu konania zistí, že obvinený má dostatočné prostriedky, aby uhradil trovy obhajoby
alebo ak obvinený nepreukáže nárok na bezplatnú obhajobu v lehote podľa § 34 ods. 3, obhajcu
ustanoveného podľa odseku 2 zruší ten, kto ho ustanovil.

V zmysle § 555 zákona č. 301/2005 Z. z. Povinnosť na náhradu trov trestného konania:
(1) Ak bol obžalovaný právoplatne uznaný za vinného, je povinný nahradiť štátu
a) trovy spojené s výkonom väzby,
b) trovy spojené s výkonom trestu odňatia slobody,
c)vyplatenúodmenuanáhraduustanovenémuobhajcoviaustanovenémuzástupcovizradovadvokátov

podľa § 47 ods. 6, ak nemá nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú náhradu,
d) paušálnou sumou ostatné trovy, ktoré znáša štát.

(2) Úhradu trov spojených s výkonom väzby a s výkonom trestu odňatia slobody upravuje osobitný
predpis.

(3) Paušálnu sumu podľa odseku 1 písm. d) ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá
ministerstvo spravodlivosti.

(4) Ak poškodený nepreukázal, že ustanovenie zástupcu podľa § 47 ods. 6 bolo odôvodnené, je povinný

nahradiť štátu trovy spojené s uplatňovaním jeho nároku.

V zmysle § 556 zákona č. 301/2005 Z.z.:(1) Kto podal celkom bezvýsledne dovolanie alebo návrh na obnovu konania, je povinný nahradiť štátu
trovy konania o tomto dovolaní alebo návrhu na obnovu konania, a to paušálnou sumou, ktorú ustanoví
ministerstvo spravodlivosti všeobecne záväzným právnym predpisom. Ďalej je povinný nahradiť štátu

odmenu a náhradu obhajcovi, ak bol v súvislosti s týmto konaním ustanovený, ak obvinený nemá nárok
na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu.

(2) Povinnosť na náhradu podľa odseku 1 nepostihuje prokurátora a orgán sociálnoprávnej ochrany detí
a sociálnej kurately.

V zmysle § 558 zákona č. 301/2005 Z.z. Rozhodovanie o povinnosti na náhradu trov trestného konania
a o ich výške:
(1) O povinnosti na náhradu trov poškodeného a ich sume, ako aj o povinnosti na náhradu trov spojených
s výkonom väzby a o povinnosti na náhradu odmeny a hotových výdavkov, ktoré boli uhradené štátom
ustanovenému obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47 ods. 6, rozhodne

po právoplatnosti rozsudku predseda senátu súdu prvého stupňa alebo ním poverený súdny úradník.

(2) Pred rozhodnutím o povinnosti na náhradu trov trestného konania podľa § 555 ods. 1 písm. c)
treba zistiť, či nie sú splnené podmienky na bezplatnú obhajobu, bezplatné zastupovanie poškodeného,
obhajobu za zníženú náhradu alebo zastupovanie za zníženú náhradu.

(3) Proti rozhodnutiu podľa odseku 1 je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu, alebo jeho
nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nie je absolútne,

ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (uznesenie ÚS SR sp.
zn. II. ÚS 467/08 zo 16.12.2008).

Vzhľadom na zistený skutkový stav a citované ustanovenia súd žalobu zamietol v časti 35 % zo sumy

20.000,- EUR a v časti 65 % z tejto sumy konanie vzhľadom na čiastočné späťvzatie navrhovateľa
zastavil. Vychádzal pri tom z toho, že v danom prípade zodpovednosť štátu za škodu upravená v
zákone č. 514/2003 Z.z. nastáva za splnenia obdobných podmienok, ako je to pri zodpovednosti
za škodu podľa Občianskeho zákonníka, a teda musia byť splnené zákonné podmienky, ktorými sú
existencia škody, nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi

škodou a nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, resp. nesprávnym úradným postupom. Dôkazné
bremeno na preukázanie existencie uvedených podmienok zaťažuje navrhovateľ. V danom prípade súd
preskúmaním všetkých troch spisov v ktorých namietal v zásade navrhovateľ nesprávny úradný postup,
ktorý označil ako zbytočné prieťahy v týchto konaniach, mal za to, že v danom prípade nesprávny
úradný postup v týchto konaniach navrhovateľ nepreukázal. Navrhovateľ bližšie nekonkretizoval presné

obdobie, v ktorých malo k zbytočným prieťahom dôjsť a ani bližšie neoznačil konanie, či nekonanie
príslušného súdu. V konaniach 3T/334/2002 a 5T/223/2005 pokiaľ malo ísť o nekonanie pri rozhodovaní
o trovách trestného konania, tak ide len o subjektívny pocit navrhovateľa, ktorý nepreukázal. Aj zo
skutkového stavu, ktorý vyššie v rozsudku opísal súd je zrejmé, že súdy postupovali v súlade s praxou,
kedy prakticky hneď po právoplatnosti rozsudku vydali uznesenie o povinnosti zaplatiť trovy trestného

konania určené paušálnou sumou, kde prieťahy nevznikli a následne riešili priznanie odmeny a náhrad
ustanovenému obhajcovi. Tú treba konštatovať, že pokiaľ hlavne vo veci OS Čadca vzniklo dlhšie
obdobie medzi rozhodnutím o priznaní odmeny ustanovenému obhajcovi a rozhodnutí o povinnosti
náhrady, tak je zrejmé, že hlavným dôvodom bola skutočnosť, že nebolo možné zistiť skutočný pobyt
navrhovateľa, a to ani od jeho matky, či neho samého. Obdobne pokiaľ ide o spis 5T/223/2005 je

zrejmé, že pokiaľ ide o trovy určené paušálnou sumou, tu k prieťahom nedošlo a pokiaľ ide o samotné
náhrady ustanovenému obhajcovi, tak po preskúmaní sociálnych a finančných pomerov navrhovateľa,
mu súd povinnosť ich náhrady neuložil. K samotným konaniam, a to sa vzťahuje aj k spisu 34T/58/2008
je nutné skonštatovať, že objasňovali rozsiahlu trestnú činnosť nie len samotného navrhovateľa, ale
aj iných obžalovaných, ktorí využívali a využívajú riadne aj mimoriadne opravné prostriedky, kde je

nutné skonštatovať, že konanie o týchto má prednosť pred konaním o trovách konaniach, ktoré nie
sú prioritné, nakoľko prioritou je aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona
spravodlivo potrestaní (§ 1 Tr. por.). Navyše aj zo samotnej úpravy trov trestného konania je zrejmé, že
pri určovaní náhrady trov štátu nie je prioritná rýchlosť, ale zisťovanie podmienok v zmysle § 558 Tr. por..Samozrejme opätovne súd pripomína, že prednosť má rozhodovanie o odvolaniach, sťažnostiach, či
povoleniach obnovy konania, ako tomu bolo aj v týchto spisoch. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup,
kedy prokuratúra mala zaviniť podanie obžaloby, a to celkom zbytočne, lebo vec jej bola vrátená na

konanie o dohode o vine a treste, ale medzitým vec zbytočne vec ležala na súde, ktorý vo veci nekonal
efektívneaproduktívne,tutrebaskonštatovať,žezospisu34T/58/2008vyplývalo,žeprokuratúrapodala
obžalobu, nakoľko neboli splnené všetky podmienky pre dohodu o vine a treste, medzi ktoré okrem iného
patrí aj priznanie sa obvineného k spáchaniu skutku a uznanie viny. Keďže k tomuto došlo až po podaní
obžaloby, nemožno zo strany prokuratúry hovoriť o nesprávnom úradnom postupe a ani zo strany súdu

o neefektívnom a neproduktívnom konaní, pokiaľ toto svojim správaním vyvolal práve sám navrhovateľ.
Taktiež pokiaľ súd ukladá súhrnný rozsudok a je povinný čakať na právoplatnosť iného rozsudku, nie je
možné toto hodnotiť ako neefektívne a neproduktívne.

Navrhovateľ však neuniesol dôkazné bremeno ani tej zákonnej podmienky, ktorej mal preukázať
existenciu škody. Nestačí len konštatovať, že navrhovateľ porušenie svojich práv vníma veľmi citlivo a

stav právnej neistoty mal negatívny vplyv na jeho zdravotný stav po psychickej stránke (stres, nervozita).
V danom prípade treba konštatovať, že tieto tvrdené skutočnosti navrhovateľ nepreukázal a v zásade ani
tomu tak nemohlo byť. Ako bolo preukázané, tak v zásade pokiaľ išlo o rozhodnutia o paušálnej náhrade
trov, súdy konali bez akýchkoľvek prieťahov a pokiaľ mal na mysli navrhovateľ rozhodovanie o náhrade
trov nutnej obhajoby, tak tu zavinil predlžovanie času do právoplatnosti buď sám navrhovateľ tým,

že mu nebolo možné doručiť rozhodnutie, resp. nespolupracoval pri preukazovaní svojich sociálnych
a finančných pomerov, prípadne mu súd povinnosť nahradiť tieto trovy vôbec neuložil. Navyše súd
poukazuje na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v zmysle ktorého výška nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,

za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Súd by pri určovaní
výšky tejto nemajetkovej ujmy teda musel prihliadať na život navrhovateľa, ktorý bol viackrát odsúdený
za rozsiahlu trestnú činnosť, bol dlhý čas vo výkone trestu odňatia slobody a teda len veľmi ťažko
predpokladať nejaké závažné následky, ktoré mu vznikli v súkromnom živote alebo v spoločenskom

uplatnení tým, že súd okamžite nerozhodol o jeho povinnosti nahradiť trovy trestného konania štátu.

Príčinnou súvislosťou, ktorá je tiež jednou zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti štátu
v takýchto prípadoch, znamená, že medzi nesprávnym úradným postupom v podobe prieťahov a
vzniknutou škodou, musí byť vzťah príčiny a následku, pričom musí byť tento vzťah bezprostredný.

Pokiaľ však súd konštatoval, že nebola preukázaná existencia škody, a ani existencia nesprávneho
úradného postupu, je zrejmé, že nemôže existovať ani príčinná súvislosť.

Vzhľadom na zistený skutkový stav a vyššie citované ustanovenia súd potom mal za to, že navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno a žalobu v časti v ktorej túto navrhovateľ nezobral späť zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., pretože mal
navrhovateľ plný úspech vo veci priznal mu právo na náhradu trov konania, ktoré predstavujú cestovné
náklady spojené s účasťou povereného zástupcu odporcu na pojednávaniach na tunajšom súde dňa
26.11.2014 vo výške 34,31 EUR a 09.09.2015 vo výške 44,63 EUR, t.j. celkove vo výške 78,94 EUR.

Išlo o náklady na služobné motorové vozidlo Škoda Superb, kde bolo najazdené prvýkrát 528 km a
druhýkrát 533 km, kde prvýkrát bola skutočná spotreba vozidla 25,82 litra pri cene PHM 1,329 EUR/1 l
a druhýkrát bola skutočná spotreba vozidla 36,02 litra pri cene PHM 1,239 EUR/1 l. Nutné je poukázať,
že bola žiadaná normovaná spotreba.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa
jeho doručenia cestou tunajšieho súdu ku Krajskému súdu v Žiline, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1, 2 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup

súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto vykonateľným rozhodnutím,
môže osoba oprávnená z rozhodnutia podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona

(Zákon č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov).