Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 28, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/591/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234146
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234146.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a
členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpená spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
18C/284/2012-142 zo dňa 5. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Nesprávnosť postupu mala
spočívať v tom, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. Ex 4117/2011 exekučný súd nerozhodol o žiadosti oprávneného
o udelenie poverenia v zákonnej 15-dňovej lehote, ale s omeškaním viac než 191 dní. Za preukázanú
okresný súd považoval okolnosť podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
pred príslušným orgánom.
Nadväzne vyslovil niekoľko samostatných dôvodov vedúcich k zamietnutiu uplatneného nároku.
Vychádzal zo skutočnosti, že v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 18Er 1516/11 bola dňa 25.3.2011
exekučnému súdu predložená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok), ktorú žiadosť exekučný súd uznesením zo dňa 5.8.2011 zamietol. V tejto
spojitosti súd I. stupňa konštatoval, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá pre zistený rozpor
so zákonom, pričom v takom prípade neplatí zákonná lehota 15 dní, ktorá je určená len pre pozitívne
rozhodnutie, t.j. udelenie poverenia. Taktiež predmetná lehota je aplikovateľná len v prípadoch, ak
konkrétny exekučný titul nepredstavuje výnimku podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku,
t.j. rozhodcovský rozsudok (ako je tomu v predmetnom prípade).
Prvostupňový súd východiskovo vymedzil nesprávny úradný postup ako porušenie právnou normou
predpísaného postupu alebo účelu postupu štátneho orgánu, pokiaľ tento postup nenašiel svoj
bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Za významnú z tohto pohľadu považoval okolnosť, že
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe spotrebiteľského vzťahu. Bolo preto
povinnosťou exekučného súdu z úradnej moci (rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C 40/08) preskúmať
neprimeranosť rozhodcovskej doložky, s čím je spojená vyššia náročnosť po právnej stránke a súd musí
mať pre svoje rozhodnutie k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave. Exekučný

súd totiž nemá len úlohu štatistu, automaticky udeľujúceho súdne poverenia. Zároveň okresný súd
poukázal na závery rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR, v zmysle ktorých nedodržanie zákonných
lehôt nie je automaticky porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Za
nesprávny úradný postup pritom nemožno považovať samotné posúdenie veci (zhromažďovanie
podkladov, hodnotenie zistených skutočností, právne posúdenie), rovnako ani rozhodnutie, ktorým
exekučný súd návrh na vydanie poverenia zamietol.
Z uvedených dôvodov dospel prvostupňový súd k záveru, že navrhovateľ nepreukázal prvú podmienku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t.j. samotný nesprávny
úradný postup. Vzhľadom na potrebu kumulatívneho naplnenia všetkých podmienok považoval
za nehospodárne dokazovanie splnenia ďalších podmienok (ktoré preto spomenul len okrajovo)
predmetného zodpovednostného vzťahu. O trovách konania rozhodol okresný súd s poukazom na § 142
ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1, 2 O.s.p. tak, že procesne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal,
nakoľko ten si uplatnené trovy konania nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Tvrdil, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a
prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto
situácie došlo podľa odvolateľa k degradácii zásady kontradiktórnosti konania.
Namietal, že okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť
konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. V dôsledku toho
vykonal pojednávanie, na ktorom v neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však
odvolateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Upozornil,
že okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ
odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný
súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné
z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň
je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva. Vo vzťahu k
vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa viacero omylov, z ktorých
„príkladmo“ uviedol konštatovanie súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
boli dodržané, hoci v odvolaní prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za významné považoval
nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy
poverenie súdnemu exekútorovi doručil.
Podľa navrhovateľa okresný súd v spojitosti s uplatnenou majetkovou škodou ignoroval všetky tvrdenia
o jej vzniku z titulu administratívnych nákladov. V tejto časti považoval napadnuté rozhodnutie za
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, označil
navrhovateľ za neakceptovateľné odôvodnenie rozhodnutia úplne rovnakými vetami ako v iných veciach,
v ktorých vystupuje identický navrhovateľ a odporca. Tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu
pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný; za nesprávny úradný postup exekučného súdu
nemôže dlžník niesť zodpovednosť. V konaní hodlal prostredníctvom znaleckého posudku predložiť
dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy
vykonávané ex offo. V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec
nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením§ 212 ods. 1,2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou- sa o ich bezprostredné
naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť V tejto
súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred
súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.
Z obsahu spisu vyplýva, že prvostupňový súd doručil právnemu zástupcovi navrhovateľa (č.l. 78
spisu) dňa 4.10.2013 vyjadrenie odporcu k veci samej. Tým je vyvrátená zásadná odvolacia námietka
navrhovateľa, že sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam protistrany. Žiadna iná argumentácia (než
vyplývajúca z uvedeného písomného vyjadrenia) totiž zo strany odporcu v konaní predložená nebola

Bezpredmetnou je námietka odvolateľa o neprípustnom konaní vylúčeného sudcu. Zodpovedá
totiž doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ ani v posudzovanom
odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli
predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo
201/2013 z 19.6.2013, či 4 Cdo 317/2013 z 25.6.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti.
Nesprávnym je tiež tvrdenie navrhovateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu, že konajúci
súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Predmetné
uznesenie (č. k. 18C/284/2012-99 zo dňa 6.12.2013) totiž nadobudlo (v spojení s uznesením Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 5Co/99/2014 zo dňa 28.2.2014) právoplatnosť dňa 19.3.2014, t.j 3 mesiace pred
aktuálnym/napadnutým meritórnym rozhodnutím okresného súdu.
Nenáležitou je i požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal súd
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je výlučne vecou procesnej autonómie odporcu, či sa k podanému
návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či predstavujú
podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu
(odhliadnuc od okolnosti, že v súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho neznamená
povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.
Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými
bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o pojednávaní je nepochybné,
že dokazovanie bolo vykonané (aj) oboznámením kópie exekučného spisu sp. zn. 18Er/1516/2011.
Tento dôkaz výslovne (č.l. 2 spisu) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z
obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Vo vzťahu k meritórnemu posúdenie veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa
za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§
212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného
množstva typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek konkrétna úvaha/
protiargumentácia ohľadne konkrétnych vecných dôvodov, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu.
Nadväzne je nenáležitým tvrdenie navrhovateľa o neakceptovateľnosti takého postupu súdu, ktorý
vytvára odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom. Naopak, práve navrhovateľom predložené
odvolanie je totiž svojou zmätočnosťou (napr. namieta zároveň okolnosť, že okresný súd nevykonal
pojednávanie, ako aj okolnosť, že pojednávanie vykonané bolo), ako aj odôvodneniu rozsudku
nekorešpondujúcim obsahom (napr. zásadný nesúhlas odvolateľa s tvrdením súdu, že náklady na
správu pohľadávku zapríčinil dlžník, či so záverom o dodržaní namietaných lehôt, pričom takéto tvrdenia
však okresný súd nevyslovil) ilustráciou nesprávneho šablónovitého/typového podávania odvolaní.

Odvolací súd pritom nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú
aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať
rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Takisto je však
neprípustné/nemožné konfrontovať okresný súd so skutkovými závermi, ktoré nevyslovil.
Je následne výlučne na ťarchu odvolateľa, že rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných
dôvodov (t.j. chronológia a zmysel úkonov v exekučnej veci založenej na rozhodcovskom rozsudku,

potreba aplikácie spotrebiteľskej ochrany, „neplatnosť“ 15- dňovej lehoty pre negatívne rozhodnutie o
žiadosti na vydanie poverenia), na ktorých okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie.
Nevyhnutným dôsledkom tejto skutočnosti je procesný neúspech navrhovateľa v odvolacom konaní.

Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia
rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že táto
úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní
poverenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), v
ktorom navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na nedodržaní zákonnej povinnosti
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní; a nie na eventuálnych prieťahoch
v rámci doručovania predmetného rozhodnutia.

Za danej situácie, kedy nebol navrhovateľom preukázaný ani prvý z kumulatívnych predpokladov
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú z hľadiska procesnej ekonómie ďalšie námietky
odvolateľa smerujúce proti záverom okresného súdu o ne/unesení dôkazného bremena vo vzťahu k
vzniku škody (resp. nemajetkovej ujmy) a príčinnej súvislosti bezpredmetné.
Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
v meritórnej časti ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od meritórneho
rozhodnutia závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -
navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho
konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.