Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 17, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/358/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114217505
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5114217505.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku
a členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Márie Kašíkovej v právnej veci navrhovateľa:
O. H., nar. XX.X.XXXX, bytom V. nad Y. B. XXX/XX, právne zastúpený spoločnosťou ADVOKÁT
ADRIANA HRDINOVÁ, s.r.o. so sídlom Žilina, Vojtecha Spanyola 1726/13, IČO: 47 245 841, proti
odporcovi: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 36 432 105,

právne zastúpený JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD, advokátkou so sídlom v L., H. XX, o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina z 28. októbra
2014 č.k. 14C/156/2014-36 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zrušil rozhodcovský rozsudok sp. zn. II/2014-2116 z 29.4.2014,
ktorý bol vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave,
Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov pred
rozhodcom Mgr. Adriánom Beskydom, z dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. c/ zák. č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní, v znení platnom do 31.12.2014. Zároveň vo výroku určil, že po právoplatnosti

rozsudku budú nároky odporcov v rozsahu uvedenom v žalobe prejednané podľa § 43 ods. 1 zák.
č. 244/2002 Z.z. Okresným súdom v Žiline. Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal podľa §
142 ods. 1, keďže žiadne trovy si neuplatnil. V predmetnom rozhodcovskom rozsudku bol žalobca
ako žalovaný povinný zaplatiť žalovanému ako žalobcovi sumu 1.295,19 eur spolu s úrokom vo
výške 12,90% ročne odo dňa 2.8.2013 do zaplatenia spolu s úrokom z omeškania špecifikovanom vo
výroku rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský rozsudok bol navrhovateľovi doručený dňa 12.5.2014.

Navrhovateľ podal žalobu na okresnom súde dňa 23.5.2014, t.j. v lehote podľa § 41 ods. 2 zák.
244/2002 Z.z. Oboznámil sa so Zmluvou o poskytnutí spotrebného úveru z 23.7.2008, uzavretou
medzi Všeobecnou úverovou bankou (ďalej „veriteľom“) a Františkom H. (ďalej len „dlžníkom“). Ďalej
sa oboznámil s článkom II bod 5 predmetnej zmluvy, podľa ktorej „banka uzavretím tejto zmluvy
navrhuje, aby prípadné spory vzniknuté z tohto obchodu boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom
konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu zriadený v zmysle zák. č. 510/2002 Z.z. o

platobnom styku. Dlžník vyjadruje súhlas s návrhom banky na riešenie sporov Stálym rozhodcovským
súdom“. Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie navrhovateľa o tom, že predmetná rozhodcovská doložka
bola obsiahnutá len vo Všeobecných obchodných podmienkach, nie je pravdivá. Aj napriek tomu, že
rozhodcovská doložka bola zahrnutá do zmluvy o úvere, nebola nijako osobitne začlenená tak, aby bolo
možné takémuto ustanoveniu venovať zvýšenú pozornosť a nepôsobilo prekvapivo a neočakávane.
Vzhľadom na osobitný charakter rozhodcovského konania, veriteľ môže navrhnúť spôsob riešenia

sporov, avšak musí dlžníka informovať o základných prvkoch a podmienkach tohto konania a dlžník musí
slobodne a vážne prejaviť vôľu prijať takýto návrh a takéto riešenie sporov. V danej veci vyvodil, že nemalpreukázanú skutočnosť, že voľba rozhodnutia v rozhodcovskom konaní bola v prospech navrhovateľa
ako dlžníka a spotrebiteľa, teda že konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným podľa § 67 zák.
č. 510/2002 Z.z. je výhodnejšie ako konanie pred súdom, najmä čo do ochrany a zachovania práv

spotrebiteľa. Navrhovateľ musel mať ako dlžník nielen možnosť odmietnuť uzavretie rozhodcovskej
doložky, ale dokonca pre zvolenie možnosti rozhodovania sporu v rozhodcovskom konaní musel byť
aktívny, teda musel si takúto možnosť zvoliť. Formulácia rozhodcovskej doložky predložená veriteľom
však predstavovala imperatív banky formulovaný v návrhu, ktorý musel dlžník prijať, ak mal záujem
zmluvu uzavrieť. Na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v článku

II. ods. 5 je neplatným právnym úkonom z dôvodu jej neprijateľnosti podľa § 53 ods. 1 Obč. zák. a § 53
ods. 4 písm. r/ Obč. zák. a takéto neplatné dojednanie nemohlo založiť právomoc rozhodcovského súdu
vo veci konať. Keďže rozhodcovský rozsudok zrušil z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 písm. c/ zák. č.
244/2002 Z.z., súd bude pokračovať v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie odporca. Namietal, že

postupom okresného súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, keďže okresný súd mu nedoručil
predvolanie na pojednávanie. Namietal ďalej nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom pri
výklade podmienok zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, pričom v zmysle § 40 ods. 1
cit. zákona možno rozhodcovský rozsudok zrušiť len z taxatívne vymenovaných dôvodov. Poukázal
ďalej na znenie dôvodovej správy k § 4 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého rozhodcovská

zmluva môže byť uzavretá dvoma spôsobmi, ako samostatná zmluva alebo ako rozhodcovská doložka
k zmluve, ktoré musia spĺňať náležitosti podľa § 3 a § 4 ods. 2. Podľa jeho názoru zmluva o úvere
obsahuje rozhodcovskú doložku, ktorá bola uvedená v bode 5 článku II Zmluvy. Obsahom zmluvy
(nie Všeobecných obchodných podmienok) okrem iného, bol aj súhlas navrhovateľa s návrhom VÚB
a.s., aby prípadné spory vzniknuté z tejto zmluvy boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom

konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeným v zmysle zákona 510/2002 Z.z.
o platobnom styku. Navrhovateľ svoj súhlas vyjadril podpisom zmluvy. Rozhodcovská doložka bola
uzavretá medzi účastníkmi zmluvného vzťahu v zmysle podmienok uvedených v § 67 ods. 3 a ods. 4
zák. č. 510/2002 Z.z. Postup VÚB, a.s. bol aj v súlade s ustanovením § 93b ods. 1 zák. č. 483/2001
Z.z. o bankách účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere. Právny vzťah medzi navrhovateľom a

VÚB, a.s. bol uzatvorený podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, pričom podľa ust. § 273
ods. 1 Obchodného zákonníka časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na Všeobecné obchodné
podmienky,ktorésústranámuzavierajúcimzmluvuznámealeboknávrhupriložené.Uzatváraniezmluvy
o úvere je proces, v ktorom podáva klient banky (navrhovateľ) návrh na uzavretie zmluvy, následne
banka vyhodnotí, či návrh na uzavretie zmluvy o úvere príjme alebo odmietne. Podľa článku I bodu

1.2 Všeobecných obchodných podmienok „spotrebné úvery banka poskytuje po predchádzajúcom
schválení žiadosti klienta o poskytnutie úveru (ďalej len „žiadosť“) na základe zmluvy o poskytnutí
spotrebného úveru ako bezúčelové úvery alebo ako účelové úvery. V tomto medziobdobí má klient
priestor na preštudovanie si všetkých podmienok spojených s bankovým produktom a slobodne sa
rozhodnúť, či danú zmluvu o úvere bez výhrad uzatvorí. Navrhovateľ mal možnosť vyjadriť sa ku

skutočnostiam uvedeným v žalobe a mal možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov slúžiacich v jeho
prospech a tým ovplyvniť rozhodnutie rozhodcovského súdu. Avšak na výzvu rozhodcovského súdu,
ktorú si prevzal, neodpovedal a ani inak v rozhodcovskom konaní nereagoval, nemožno konštatovať,
že rozhodcovské konanie prebehlo bez účasti navrhovateľa. Rozhodcovský súd vyzval navrhovateľa,
aby sa vyjadril k návrhu odporcu a túto výzvu rozhodcu navrhovateľ ignoroval. Aj podľa rozhodovacej

činnosti súdov, inštitút ochrany spotrebiteľa neznamená jeho absolútno v tom zmysle, že by sa mohol ex
post dovolávať neplatnosti svojich právnych úkonov, ktoré učinil dobrovoľne. Súdy sú povinné skúmať
konkrétne okolnosti uzatvárania zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade
ju nie je možné chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Navrhovateľ uzavrel
zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku. Úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania,

predstavuje štandardnú úverovú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá bola zriadená a
pôsobí v Slovenskej republike v súlade s ustanoveniami zák. 483/2001 Z.z. o bankách a podlieha
dohľadu Národnej banky Slovenska. Nejde teda o žiadny nebankový subjekt mimo dohľadu Národnej
banky. Navrhovateľ v návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku neudal žiadne relevantné dôvody,
ktoré predkladá ustanovenie § 40 ods. 1 písm. a/ až j/ zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Rozhodcovský rozsudok sp.zn. II/2014-2116 zo dňa 29.4.2014 bol vydaný v súlade so všeobecnými
právnymi predpismi, keďže navrhovateľ ako dlžník si nesplnil svoje povinnosti voči odporcovi ako
právnemu nástupcovi veriteľa. Tento nárok je po formálnej a materiálnej stránke vykonateľný. Žiadalrozsudok okresného súdu zmeniť a návrh navrhovateľa o zrušenie rozhodcovského rozsudku ako
nedôvodný zamietnuť, prípadne rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania proti rozsudku, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný (§ 201, § 204 ods. 1 O.s.p.) bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok okresného
súdu v rozsahu vyplývajúcom podľa § 212 ods. 1 O.s.p., ktorý podľa § 219 ods. 1/ O.s.p. ako vecne
správny potvrdil.

Zo zreteľom na odporcom tvrdené dôvody odvolania sa krajský súd osobitne zameral na otázku
opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať z
dôvodu, že mu nebolo doručené predvolanie na pojednávanie.

Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby

bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na
zachovanie zákonov, na čestné plnenie povinnosti a na úctu k právam iných osôb (§1 O.s.p.).

Podľa § 115 ods. 1 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na
prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je

potrebná.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, zakladá porušenie
práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“, porovnaj

napr. sp.zn. III. ÚS 156/06, sp. zn. III.ÚS 331/04, sp. zn. II. ÚS 174/04).

Preskúmaním veci krajský súd dospel k záveru, že uvedená odvolacia námietka odporcu, že postupom
okresného súdu tým, že mu nebolo doručené predvolanie na súdne pojednávanie, mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom, nie je za nedôvodná. Zo spisového materiálu okresného súdu vyplýva, že

okresný súd dňa 19.8.2014 vytýčil termín pojednávania na deň 28.10.2014 o 9.00 hod. v miestnosti
č. 104 s tým, že na predmetné pojednávanie predvolal navrhovateľa a odporcu. Predvolanie na
pojednávanie navrhovateľ prevzal dňa 22.8.2014 a odporca (podľa odtlačku razítka - splnomocnenec)
zrejme taktiež dňa 22.8.2014 (odtlačok dňa prevzatia zásielky z dôvodu posunutia odtlačku razítka
je nečitateľný - pozn. odvolacieho súdu). Z uvedeného je zrejmé, že 5 dňová lehota na prípravu

pojednávania na strane odporcu ako i navrhovateľa bola dodržaná. Preto ak okresný súd na pojednávaní
konanom dňa 28.10.2014 vykonal dokazovanie oboznámením sa so spisovým materiálom- listinnými
dôkazmi (keďže navrhovateľ a odporca prítomní na pojednávaní neboli, svoju neúčasť neospravedlnili
a súd v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. pojednával v ich neprítomnosti), a pokiaľ vo veci rozhodol
rozsudkom, neporušil právo účastníkov byť prítomný na pojednávaní a realizovať procesné práva, ktoré

im Občiansky súdny poriadok priznáva (§ 120 až 131 O.s.p.). Z uvedených dôvodov preto krajský súd
odvolaciu námietku odporcu, že procesným postupom súdu mu bola odňatá možnosť pred konať pred
súdom, nepovažoval za dôvodnú.

Odporca v odvolaní proti rozsudku okresného súdu namietal nesprávnosť právneho posúdenia veci

okresným súdom, ktorý návrhu navrhovateľa na zrušenie rozhodcovského rozsudku sp.zn. II/2014/2116
z 29.4.2014 vyhovel napriek tomu, že neboli splnené podmienky uvedené v § 40 ods. 1 písm. c/ zák.
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, pretože postup veriteľa - VÚB, a.s. v zmluve o poskytnutí
spotrebiteľského úveru, koncipovanie rozhodcovskej doložky v článku II. bod 5 zmluvy bolo v súlade s
ustanovením § 67 ods. 3, 4 zák. 510/2002 Z.z. o platobnom styku, ako aj v súlade s ustanovením § 93b

ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.

V ustanovení § 205a O.s.p. v znení účinnom od 1.1.2002 na základe novely vykonanej zákonom č.
501/2001 Z.z., je vyjadrený princíp neúplnej apelácie. Odvolací súd naďalej zostáva súdom apelačným
(t.j. súdom, ktorý nie je viazaný skutkovými zisteniami a skutkovými závermi súdu prvého stupňa a

ktorý môže vykonať dokazovanie k zisteniu skutkového stavu), nesmie však pritom zásadne - na rozdiel
od systému úplnej apelácie - prihliadať ku skutočnostiam a dôkazom, ktoré neboli uplatnené pred
súdom prvého stupňa. S prihliadnutím k novým skutočnostiam a dôkazom je možné rozhodnutie vo veci
samej preskúmať iba v prípadoch uvedených v § 205a ods. 1 O.s.p. Okrem nedostatkov týkajúcich sapodmienok konania, možno nové skutočnosti a dôkazy použiť k spochybneniu vierohodnosti dôkazných
prostriedkov, na ktorých spočíva rozhodnutie súdu prvého stupňa. V § 120 ods. 4 O.s.p. sa ukladá súdu,
aby pred vyhlásením rozhodnutia poučil účastníkov o dôsledkoch uplatnenia systému neúplnej apelácie

v odvolacom konaní; ak súd túto povinnosť nesplní, nie je opodstatnené, aby bol účastník z uplatnenia
nových skutočností a dôkazov vylúčený. Poslednú výnimku z neúplnej apelácie predstavujú skutočnosti
a dôkazy, ktoré účastník nemohol bez svojej viny označiť alebo predložiť do vyhlásenia rozhodnutia súdu
prvého stupňa. Aj keď ide o dôvody obnovy konania, ide o také skutočnosti a dôkazy, ktorých novosť
možno zistiť bez prieťahov; je preto možné pripustiť, aby k nim bolo v odvolacom konaní prihliadnuté.

Skutočnosťami a dôkazmi v zmysle ustanovení § 120 ods. 4 a § 205a O.s.p. sú také skutočnosti a
dôkazy, ktoré sa týkajú skutkových tvrdení alebo použiť sa majúceho práva, ktoré sú významné pre
rozhodnutie veci, teda také skutočnosti a dôkazy, ktorými účastník realizuje svoju povinnosť podľa § 101
ods. 1 O.s.p. (prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíše všetky
potrebné skutočnosti a označí dôkazné prostriedky). Podstatou tejto povinnosti je tvrdenie skutočností

rozhodujúcich z hľadiska veci samej. Žalovaný má povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej podstate
znamenajú, že právo (nárok) nevzniklo, zaniklo, zmenilo sa, prípadne je tu iná prekážka pre jeho súdne
uplatnenie (napr. prekluzia, ktorá spôsobuje nežalovateľnosť a podobne).

V prejednávanej veci navrhovateľ v návrhu na začatie konania pri opisovaní rozhodujúcich skutočností

(§ 79 ods. 1 O.s.p.) uvádzal, že „namietal neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky), nakoľko táto je
súčasťou Všeobecných zmluvných podmienok, pri uzatvorení úverovej zmluvy nemal na výber, zmluvu
mu predložila banka a nemal žiadnu možnosť rozhodnúť sa pre inú formu riešenia prípadných sporov,
ale iba formou rozhodcovského súdu“. Okresný súd na základe uvádzaného skutkového tvrdenia návrhu
navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel, keď dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky

uvedenej v článku II ods. 5 úverovej zmluvy z 23.7.2008, keďže nemal preukázanú skutočnosť, že
navrhovateľ ako dlžník mal možnosť odmietnuť uzavretie rozhodcovskej doložky, pričom formulácia
rozhodcovskej doložky predložená veriteľom predstavovala imperatív banky formulovaný v návrhu, ktorý
musel dlžník prijať, ak mal záujem zmluvu uzavrieť. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd rozhodol
na základe skutkového tvrdenia o neplatnosti rozhodcovskej doložky uvedeného navrhovateľom v

návrhu na začatie konania, ktorému odporcom v priebehu konania pred súdom prvého stupňa nebolo
odporované. Z obsahu spisového materiálu okresného súdu vyplýva, že odporcovi bol doručený návrh
nazačatiekonaniadňa5.6.2014,kuktorémusapísomnenevyjadril.Spolusnávrhomnazačatiekonania
bolo odporcovi doručené poučenie z 2.6.2014 (č.l. 15 spisu), v ktorom bol okrem iného súdom poučený
o možnosti vykonania dokazovania bez prítomnosti účastníkov konania s prihliadnutím na obsah spisu

a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.), o možnosti navrhovať dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení (§ 120 ods. 1 O.s.p.), ako aj o povinnosti predkladať všetky dôkazy a skutočnosti najneskôr do
vyhlásenia rozhodnutia súdu prvého stupňa s možnosťou predkladať skutočnosti a dôkazy v odvolacom
konaní len za podmienok uvedených v § 205a (§ 120 ods. 4 O.s.p.). Následne, pokiaľ bol odporca
riadne a včas predvolaný na pojednávanie (§ 115 ods. 1 O.s.p.) vzhľadom k tomu, že bol riadne súdom

prvého stupňa predvolaný a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, okresný súd
vykonal dokazovanie na pojednávaní v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 1 O.s.p. Odporca do
dňa rozhodnutia súdu prvého stupňa nenamietal skutkové tvrdenia navrhovateľa uvedené v návrhu na
začatie konania, na základe ktorých okresný súd o návrhu navrhovateľa rozhodol tak, že tomuto návrhu
vyhovel. Odporca preto v odvolacom konaní mohol namietať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli

uplatnené pred súdom prvého stupňa len z dôvodov, ktoré sú uvedené v § 205a ods. 1 písm. a/ až
d/ O.s.p. Krajský súd preto nemohol už prihliadať na procesnú aktivitu odporcu na základe podaného
odvolania proti rozsudku okresného súdu a na námietku o nesprávnom právnom posúdení veci na
základe neúplne zisteného skutkového stavu, keďže odporca v priebehu prvostupňového konania
pri preukazovaní (svojho) tvrdenia o nedôvodnosti uplatneného nároku navrhovateľa, zostal nečinný.

Odporca v priebehu prvostupňového konania, ak chcel byť v spore úspešný, mal povinnosť tvrdiť
skutočnosti, ktoré znamenajú, že právo (nárok) navrhovateľa nevzniklo a že rozhodcovská doložka v
článku II bod 5 zmluvy o úvere z 23.7.2008, bola dojednaná neplatne. Ak odporca uvedené skutočnosti
tvrdil až po rozhodnutí súdu prvého stupňa a po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p., krajský súd na
uvedené tvrdenia prihliadať už v odvolacom konaní nemohol. Z uvedených dôvodov preto krajský súd

rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže v zmysle § 151 ods. 1
O.s.p. si žiadne trovy v odvolacom konaní neuplatnil.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .