Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 26, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12CoE/67/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615206023
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6615206023.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so
sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 36 432 105, právne zastúpeného JUDr. Veronikou
Kubrikovou, PhD., advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava,
proti povinnej K. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K. XXX, vedenej súdnym exekútorom JUDr.
Ing. Jánom Gaseprom, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Kálmana Mikszatha 268, 979 01 Rimavská

Sobota, pod sp. zn. EX 383/2015, o vymoženie 983,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č.k. 21Er/72/2015 - 17 zo dňa 02.06.2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“ alebo „exekučný súd“) uznesením zo dňa 02.06.2015
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa

ustanovenia§44ods.2zákonač.233/1995Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnejčinnosti(Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučným titulom je v posudzovanom prípade
rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a
mediačnej, a.s., sp. zn. WH-B/0411/0216 zo dňa 15.05.2012. Exekučný súd vyhodnotil záväzkový
vzťah medzi oprávneným (resp. jeho právnym predchodcom) a povinným ako vzťah spotrebiteľský

v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy a rozhodcovskú doložku uvedenú v bode 11.2 Obchodných podmienok pre úver ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku, od počiatku neplatnú v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Poukázal na
komunitárne právo a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie a na to, že rozhodcovská doložka nie
je dojednaná individuálne. Veriteľ od počiatku sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky
to, aby v prípade sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste

jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa.
Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou teda napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k
narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to samozrejme v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania a na svoje
majetkové a zárobkové pomery nemá právo relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp.
sa zúčastniť konania. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu rovnováhy v rozpore

s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou skutočnosťou, že spotrebiteľovi nie je zo
zákona daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde (nachádzajúcom
sa okrem toho v značnej vzdialenosti od bydliska odporcu), domáhať sa možnosti uskutočniť konanie
na súde v mieste jeho bydliska ako je to prirodzené v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ
sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej sa aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú
procesnú obranu. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul sa teda uskutočnilo

bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto
konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Rozhodcovskom rozsudokje materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľná prekážka brániaca vo
vykonaní exekúcie.

Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v
zákonnej lehote odvolanie, a to podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e) v spojení s § 221 ods. 1 písm.
d), f), h) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s tým, že nebol riadne poučený podľa §
120 ods. 4 O.s.p. V odvolaní uviedol, že exekučný súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti

o udelenie poverenia, a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie zákona § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. V zmysle uvedeného ustanovenia je súd oprávnený skúmať a vykonať ako
dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny napr. zmluvu
o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Rozhodnutie navyše nie je dostatočne odôvodnené
v tom, ako súd dospel k uvedeným záverom. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd

príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako
súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku ale práve a len ako
tzv. exekučný súd. Zákonodarca predpokladá plnú kontrolnú jurisdikciu pre rozhodcu postupujúceho
podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) a redukovanú kontrolnú jurisdikciu
pre súd konajúci o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby. Zákonodarca pamätal na

procesnú situáciu, v ktorej bude exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a exepressis verbis určil
rozsah oprávnenia exekučného súdu ustanovením § 45 ods. 1 ZoRK. Skúmanie listinných dôkazov z
konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu je arbitrárnym a
svojvoľným postupom v rozpore s ustanovením § 45 ods. 1,2 ZoRK a tým čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK má pre

účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, podľa ustanovení
§ 159 O.s.p. Súd nemôže vec prejednávať znova, nanovo skúmať skutkový stav, nanovo vykonávať
dôkazy a tie následne právne hodnotiť - navyše bez účasti oprávneného. O platnosti rozhodcovskej
doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka veci rozhodnutej bráni tomu, aby bola opätovne
posúdená.

Exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať
rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný. Je tu prekážka res iudicata a
konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa súčasného
vymedzenia a praktického fungovania existuje deľba úloh medzi dvoma rôznymi štádiami konania. V
prvejfázesarozhodujeovecisamej-nachádzaciekonanieavdruhejfázedochádzaknútenémuvýkonu

rozhodnutia, ktorého účelom je nútená realizácia súdneho alebo iného rozhodnutia vykonaná zásahom
do majetkových práv povinného. V rámci exekučného konania už preto nedochádza k opätovnému
preskúmaniu nachádzacieho konania a exekučné konanie tak nenahrádza opravné konanie. Exekučný
súd nemôže v rámci exekučného konania zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku a musí sa obmedziť len na také dôvody zamietnutia

žiadosti o udelenie poverenia, ktoré majú povahu skutkovo zjavných dôvodov a nemôže sa jednať o
dôvody právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti poukázal na nálezy Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. ÚS 2/200, II. ÚS. 499/2012 a PL. ÚS 21/08.
Oprávnený ako právny nástupca J. L., a.s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami
rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok,

J. L., a.s. postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi
návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto
zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol, je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Ak by
právny predchodca neponúkol klientovi návrh rozhodcovskej doložky, došlo by k porušeniu zákona o
bankách. V zmysle § 3 ods. 2 ZoRK rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak

to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Keďže to vylúčené nebolo, nemal oprávnený inú
možnosť ako podať žalobu na rozhodcovský súd v zmysle dohodnutej doložky.
Ďalej poukázal oprávnený na to, že podľa jeho názoru exekučný súd nesprávne aplikuje ustanovenia
Občianskeho zákonníka, v súvislosti s čím poukázal na množstvo rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky. Exekučný súd nijako neskúmal vôľu povinného a nebol preukázaný jej nedostatok

priuzatváranírozhodcovskejdoložky.Bezakýchkoľvekskutkovýchaprávnychdôvodovjupotomoznačil
za neplatnú, nerešpektujúc princíp zmluvnej slobody. Exekučný súd sa taktiež nevysporiadal s odlišným
právnym názorom, ktoré majú exekučné súdy tohto istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd a
nijako nezdôvodnil tento odlišný postup.Ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch
zmluvných strán a konanie by prebiehalo na „štátnom“ súde, súd sa nevyjadril, akým spôsobom by
si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite

naplánovať. Rozhodcovský súd nepochybil a rozhodoval v súlade so zákonom. Rozhodcami sú odborne
spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych
oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových
strán, dlžníka ako spotrebiteľa nevynímajúc.
Svojim postupom exekučný súd konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu

možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom a skutkovému stavu. Vykonával nové dokazovanie
skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd.
Oprávnený nemal možnosť vyjadriť sa k odlišným právnym záverom, k vykonaným dôkazom a k novo
vytvorenému skutkovému stavu, bolo mu takto odopreté právo byť účastníkom konania a zasiahlo sa do
jeho práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ani OSP, ani Exekučný poriadok a ani
ZoRK neobsahuje oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku

rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo
napríklad rozsudok zrušiť alebo zmeniť jeho výrok.
K aplikácii sekundárneho práva Európskej únie a judikatúry Európskeho súdneho dvora oprávnený
uviedol, že záver súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky nie je možné oprieť o Smernicu EHS
č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je aktom

výlučne sekundárnej povahy. Taktiež nie je možné brať do úvahy judikatúru Európskeho súdneho dvora,
nakoľko judikatúra Európskeho súdneho dvora vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne
alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách nie je voči jednotlivcom, a teda ani voči
účastníkom tohto konania bezprostredne záväzná. Zdôraznil, že teóriu o tzv. eurokonformnom výklade
právnych noriem národného práva je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku.

Podľa článku 288 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej
únie zverejneného pod č. 2012/C326/01, (pôvodný článok 249) je rozhodnutie záväzné v celom rozsahu
a rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich.
Ďalej oprávnený poukázal na porušenie princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné
súdy v skutkovo a právne obdobných veciach v troch veciach poverenie vydajú aj zamietajú, na

súvisiacu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov a na neprimerané zvýhodňovanie povinného pred
exekučným súdom na základe jeho postavenia. Postupom exekučného súdu bol porušený princíp
rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, bol nezákonne
zvýhodnený len na základe jeho postavenia.
Ďalej ešte oprávnený poukázal na to, že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s. zriaďovateľ súdu,

ktorývydalexekučnýtitul,ječlenomzáujmovéhozdruženiaRozhodcovskáamediačná,a.s.,zapísaného
v zozname stálych rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR a je držiteľom
povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory s číslom SRS 001, v súlade s § 73 ods. 5 zákona o
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.
Na základe uvedeného potom oprávnený žiadal, aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie

v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia vyhovuje alebo
alternatívne, aby uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonná sudkyňa uviedla, že
odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4, druhej vety O.s.p. vec predložila na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.

Krajský súd ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez

nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie prvostupňového súdu podľa § 219 ods.
1,2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Z predloženého súdneho spisu odvolací súd zistil, že dňa 30. 03. 2015 bol súdnemu exekútorovi JUDr.
Ing. Jánovi Gasperovi, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Kálmana Mikszatha 268, 979 01 Rimavská

Sobota doručený návrh na vykonanie exekúcie oprávneného BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so
sídlom Vajnorská 100/A, 831 0 Bratislava, IČO: 36 432 105, proti povinnej K. X., nar. XX. XX. XXXX,
bytom XXX XX K. XXX, n.a podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s., so sídlom Trnavskácesta 7, Bratislava, IČO: 35 862 882 sp. zn.WH-B/0411/0216 zo dňa 15. 05. 2012. Následne bola
dňa 28. 04. 2015 doručená okresnému súdu žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia. Z
exekučného titulu je zrejmé, že rozhodcovský súd vyhovel nároku oprávneného, ktorý si uplatnil na

základe Zmluvy o úvere č.XXXXXXXXXX zo dňa 25. 04. 2007 (č.l. 11 spisu) uzavretej medzi právnym
predchodcom oprávneného J. L., a.s., J. ul. X/L., XXX XX L., IČO: XX XXX XXX a povinnou, a žalovanej
(povinnej) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 983,80 Eur s príslušenstvom do troch
dní od právoplatnosti rozhodnutia. V texte úverovej zmluvy sú právnym predchodcom oprávneného
predformulované viaceré prehlásenia dlžníka - povinného, okrem iného v bode 1 je uvedené, že „Klient

svojim podpisom potvrdzuje, že sa oboznámil s Obchodnými podmienkami, súhlasí s ich obsahom,
prijíma návrhy v nich predložené a potvrdzuje ich prevzatie.“ Ďalej je v bode 6 uvedené, že „Klient
svojim podpisom potvrdzuje, že PB si splnila svoju povinnosť podľa § 93b ZoB.“ V článku 11 bod 11.2
Obchodných podmienok pre úver [verzia 1/2007] je uvedené: „Zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek
spor, ktoré vzniknú zo ZoÚ a OP, budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody Klient prijíma
návrh Banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo súvisiacich s ZoÚ a OP,

vrátane sporov o ich platnosť, výklad a zánik ZoÚ alebo OP, v rozhodcovskom konaní pre Stálym
rozhodcovským súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ,
a.s., IČO: 35 862 882, zapísaná v OR SR OS Bratislava 1, odd. Sa, vl. č. 3157/B [RAM] podľa
jeho vnútorných predpisov. Strany sporového konania sa rozhodnutiu RAM podriadia s tým, že toto
rozhodnutie bude pre nich konečné a záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.“

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota

neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Pokiaľ odvolateľ namietal, že exekučný súd prekročil rámec svojej preskumávacej činnosti, odvolací

súd vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok zdôrazňuje, že
súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených
procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého
konania oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu

posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný
titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie
a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po
stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným

v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie v konaní sp. zn. 3 Cdo
146/2011 zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Či ide o rozhodnutie
formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom
bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť
označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať sa

skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný
titul počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania
alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného
súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania

a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2.

Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v

odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný súd je nielen
oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr.
aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konaniezastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 1. 1997
publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže

byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude
exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v
každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu,

exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný
titul, a teda či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky
nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd.

Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“) má

pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK).
Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný
titul - rozhodcovský rozsudok, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má
predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo vydané orgánom, ktorý má

na to právomoc. V danej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného
súdu, pričom okresný súd správne zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dohodnutá v obchodných
podmienkach ako súčasti zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
tak, ako to vyplýva z § 53 ods. 1, prvá veta Občianskeho zákonníka.

Okresný súd sa správne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých
je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Rozhodcovská doložka začlenená do rámca
podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka). Rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná

podmienka je neplatná, pokiaľ uprednostňuje veriteľa pred spotrebiteľom (§ 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka), a preto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (§ 41 ods. 2
Exekučného poriadku). Rozhodcovská doložka (bod 11.2 v článku 11 Obchodných podmienok pre
úver) preferuje riešenie sporu výlučne rozhodcovským súdom a spotrebiteľovi nedáva žiadnu možnosť
dohodnúť si s veriteľom osobu/orgán, ktorý rozhodne ich prípadný spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

Odvolací súd upresňuje, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v Obchodných podmienkach pre úver, od
ktorej rozhodcovský súd odvodzuje svoju právomoc konať a rozhodnúť vo veci, je zmluvná podmienka
obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na základe

zmluvy na strane spotrebiteľa, a preto je potrebné považovať ju za neprijateľnú bez ohľadu na to, či
sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v exemplifikatívnom
výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,

je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

K námietke oprávneného o splnení povinnosti banky vyplývajúcej z ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001

Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd
uvádza, že zo zákona o bankách síce vyplýva povinnosť banky ponúknuť klientovi návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy, avšak z neho nevyplýva povinnosť zakotviť rozhodcovskú doložku priamo vo
formulárovejzmluve,vobchodnýchpodmienkachresp.všeobecnýchobchodnýchpodmienkach,ktorých
obsah klient nemôže ovplyvniť. Návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy môže banka predložiť aj

ako samostatný návrh, ktorý by umožňoval v danom prípade spotrebiteľovi dojednať rozhodcovskú
zmluvu/doložku individuálne. Spotrebiteľ (klient) tým, že podpíše formulárovú zmluvu, ktorej súčasťou
podľa odkazu obsiahnutého v zmluve sú aj Obchodné podmienky pre úver upravujúce rozhodcovskú
doložku, vyjadruje súhlas tak so samotnou zmluvou, ako aj so Obchodnými podmienkami pre úver a ajs rozhodcovskou doložkou v nich obsiahnutou, preto reálne nemá možnosť neprijať návrh na uzavretie
rozhodcovskej doložky bez toho, aby tým nezmaril uzavretie zmluvy.

Pokiaľ oprávnený namietal, že postupom exekučného súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
keďže nemal možnosť vyjadriť sa k zisteniam exekučného súdu a k porušeniu jeho práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 E Cdo 232/2013 zo dňa 30.09.2014, podľa ktorého, ak by za porušenie zásady
kontradiktórnosti mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že po

vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto účastníka exekučného konania so
svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto zmluve, potom podľa názoru
odvolacieho súdu za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení
exekúciealebozamietnutížiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúciepodanieodvolania,treba
tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým
zisteniam exekučného súdu vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom

z toho vyplývajúcim v podanom odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného
nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné
rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo
náklady účastníkov konania, ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo
základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.

Argument oprávneného poukazujúci na neprípustnosť aplikácie Smernice Rady ES 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho dvora ES nie
je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu v danom prípade zásadný,
nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa

spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací súd a len podporne
poukázal na výklad danej Smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora Európskej únie.

Na základe uvedených záverov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.