Decision was made at the court Krajský súd Trenčín
Judgement was issued by JUDr. Iveta Martináková
Judgement form – Rozsudok
Judgement nature – Potvrdzujúce
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/476/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111206907
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Martináková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3111206907.2
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ivety Martinákovej a sudkýň JUDr. Oľgy
Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v právnej veci navrhovateľa J., právne zastúpeného M. proti odporcovi
M., o zaplatenie 640,68 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 02. marca 2015, č.k. 12C/134/2011-96 takto
r o z h o d o l :
Návrh navrhovateľa na prerušenie konania z a m i e t a.
Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej výrokovej zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 605,82 eur
s príslušenstvom a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa v časti prevyšujúcej zaplatenie
istiny 863,08 eur s 8% ročným úrokom z omeškania od 19.08.2010 do zaplatenia. Odporcovi nepriznal
náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
podľa Zmluvy o poistenom rýchlom spotrebnom úvere pre obyvateľstvo zo dňa 18.05.2005 veriteľ- P.
N. Z. a.s. poskytla odporcovi spotrebný úver vo výške 20.000,- Sk (663,88 eur) s pohyblivou ročnou
úrokovou sadzbou vo výške 18,95% ročne na 36 mesačných splátok po 721,- Sk (23,93 eur), s ročnou
percentuálnou mierou nákladov 14,29% a s dohodnutým poistením 50,- Sk (1,66
eur). Splatnosť prvej splátky bola dňa 20.5.2005 a poslednej dňa 20.04.2008. Odporca
z dlhu zaplatil sumu 2.483,- Sk (82,42 eur). Súd prvého stupňa konštatoval, že účastníci uzatvorili
z hľadiska podstatných náležitostí úverovú zmluvu dňa 18.05.2005, ktorá je absolútnym obchodným
vzťahom v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka a spravuje sa ustanoveniami § 479 a
nasl. Obchodného zákonníka. Napriek tomu, že úverová zmluva je absolútnym obchodno-záväzkovým
vzťahom v zmysle Obchodného zákonníka, vzhľadom na charakter účastníkov zmluvy v postavení
dodávateľa a spotrebiteľa, ako aj vzhľadom na tzv. formulárový typ zmluvy, keď spotrebiteľ nemal
možnosť ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, je potrebné na tento právny vzťah aplikovať § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa, ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z.
a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Pokiaľ ide o dĺžku premlčacej doby, táto je upravená v §
397 Obchodného zákonníka v trvaní 4 rokov a v § 101 Občianskeho zákonníka v trvaní 3 rokov. Úprava
obsiahnutá v Občianskom zákonníku je teda pre spotrebiteľa výhodnejšia. Z uvedeného dôvodu súd
aplikoval na daný vzťah priaznivejšiu právnu úpravu pre spotrebiteľa ohľadne dĺžky premlčacej lehoty
upravenej v § 101 Občianskeho zákonníka v trvaní 3 rokov. Podľa žalobného návrhu odporca zaplatil
naposledy splátku úveru dňa 13.11.2007 v celkovej sume 2.483,- Sk (82,42 eur) a odvtedy už úver
nesplácal. Od nasledujúceho dňa bolo možné vymáhať jednotlivé splatné mesačné splátky i
s poplatkami až do splatnosti poslednej splátky dňa 20.04.2008. Od splatnosti jednotlivých mesačnýchsplátok i poplatkov bolo možné súdne vymáhať zaplatenie dlžnej čiastky a od tohto dňa sa
počíta 3-ročná premlčacia lehota pre každú jednotlivú mesačnú splátku i poplatkov. Žalobný
návrh navrhovateľ podal na súd dňa 28.03.2011 a mohol sa domáhať zaplatenia len nepremlčaných
mesačných splátok i poplatkov 3 roky dozadu, t. j. splatných od 28.03.2008 do dňa 20.04.2008, teda
2 mesačných splátok po 721,- Sk s poplatkami za poistenie úveru 50,- Sk mesačne
a za vedenie úverového účtu po 50,- Sk, celkom spolu 2 x (721+50+50) = 1.642,- Sk (54,50 eur). Skôr
splatné splátky i poplatky, t.j. od 20.05.2005 do 27.03.2008 boli premlčané a súd žalobu v
tejto časti zamietol pre premlčanie mesačných splátok po 721,- Sk i s poplatkami za poistenie vo výške
50,- Sk mesačne a za vedenie úverového účtu po 50,- Sk mesačne. V danej veci ide spotrebiteľskú
zmluvu, preto súd prihliadol na premlčanie z úradnej povinnosti podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. a
návrh zdôvodupremlčaniezamietolvcelomrozsahu.Pokiaľišloonepremlčanúčasťvovýške
1.642,- Sk (54,50 eur), táto suma už bola navrhovateľovi priznaná rozsudkom tamojšieho súdu zo dňa
28.5.2012, č.k. 12C/134/2011-50 v I. odseku (právoplatnom) výroku v istine 863,08 eur vrátane úroku
z omeškania. V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa súd zaoberal aj konečnou splatnosťou
úrokov (ako odmeny po úver). Konečnú splatnosť riadnych úrokov zák. č. 258/2001 Z. z. neupravoval.
Úprava bola obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch a to v ust. § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a v § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Vychádzajúc však z právnej úpravy ochrany
spotrebiteľa, platnej v čase uzavretia zmluvy, na základe § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktoré sa vzťahuje aj na zmluvy majúce charakter absolútnych obchodov aj do 15.01.2009, bolo potrebné
na spotrebiteľskú zmluvu aplikovať § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže táto úprava bola pre
spotrebiteľa výhodnejšia. Z uvedeného dôvodu súd aplikoval na daný vzťah priaznivejšiu právnu úpravu
pre spotrebiteľa a nezaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi riadne úroky až do zaplatenia
istiny, tak ako ich navrhovateľ žaloval. Podľa znenia zmluvy o úvere v čl. II samotné úroky za úver i s
poplatkami (v celkovej výške 9.856,-Sk) sú už zahrnuté v mesačných splátkach. Na základe uvedeného
súd návrh vo zvyšnej časti, ktoré zostala predmetom tohto rozhodnutia, zamietol. Podľa §
142 ods. 2 O.s.p. na základe celkového hodnotenia úspešnosti účastníkov konania nepriznal odporcovi
ako pomerne úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania , pretože žiadnu nežiadal. V prvom
rozhodnutí súdu bola navrhovateľovi právoplatne priznaná suma 863,08 eur s úrokom z
omeškania zo žalovanej sumy 1.503,76 eur s úrokom s omeškania a riadnym 18,98% ročným úrokom
z omeškania, teda suma menšia ako polovica a vo zvyšnej časti bol návrh zamietnutý, teda pomerný
nepatrný úspech bol na strane odporcu.
Proti tomuto rozsudku, a to v rozsahu výroku, ktorým súd zamietol návrh navrhovateľa v časti o
zaplatenie sumy 605,82 eur s 18,98 % ročným úrokom zo sumy 620,83 eur od 19.08.2010 do zaplatenia
a vo výroku o náhrade trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Podané odvolanie
odôvodnil tým, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to
nesprávnej aplikácie ust. § 101 Občianskeho zákonníka, nesprávneho právneho záveru súdu ohľadom
aplikácie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. a nesprávneho právneho záveru súdu o úprave Občianskeho
zákonníka vzťahujúcej sa na platenie úrokov zo zmluvy o pôžičke a potrebe aplikácie tejto úpravy na
posudzovaný vzťah. Dôvodil, že posudzovaný právny vzťah bol založený zmluvou o úvere podľa ust. §
497 Obchodného zákonníka a ide o tzv. absolútny obchod, čo znamená, že ustanovenia Obchodného
zákonníka sa použijú i v prípade, ak účastníkom zmluvného vzťahu je nepodnikateľ. Namietal, že
výklad ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je nesprávny. V posudzovanej veci nejde o prípad,
keď by sa zmluvné strany dohodou odchyľovali od právnej úpravy Občianskeho
zákonníka v neprospech spotrebiteľa, ale ide o situáciu, keď je kogentným zákonným ustanovením
predpísaná aplikácia Obchodného zákonníka. Zmluvné strany sa teda nemohli dohodnúť o tom, či
sa bude pri posudzovaní premlčania nárokov z ich zmluvného vzťahu aplikovať Obchodný zákonník,
alebo Občiansky zákonník. Naviac, právna úprava premlčania v Občianskom zákonníku nie je pre
spotrebiteľa priaznivejšia a nejde o právnu úpravu, ktorá by bola prijatá za účelom ochrany spotrebiteľa.
Rozdielna dĺžka premlčacej doby v Obchodnom a Občianskom zákonníku je iba výsledkom rôznych
legislatívnychprocesov,zktorýchvšakžiadnynesmerujekochranespotrebiteľa.Premlčanietotižpôsobí
voči obom zmluvným stranám rovnako. Kratšia premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka môže
byť pre spotrebiteľa priaznivejšia, keď je v postavení dlžníka, akonáhle je však v postavení veriteľa
je kratšia premlčacia doba logicky jeho nevýhodou. Vyslovil názor, že právne predpisy nemožno s
cieľom ochrany spotrebiteľa vykladať tým spôsobom, že podľa konkrétnej situácie bude súd vyberať,
či použije ustanovenie Občianskeho zákonníka, alebo ustanovenie Obchodného zákonníka, vždy to,
ktoré bude v konkrétnej situácii výhodnejšie pre spotrebiteľa. Ani zákonodarcom sledovanú ochranu
spotrebiteľa premietnutú do ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nemožno extenzívnym výkladomrozšíriť na aplikáciu akýchkoľvek ustanovení, ktoré by mohli byť v posudzovanom konkrétnom prípade
pre spotrebiteľa priaznivejšie o to viac v závislosti od toho, či je spotrebiteľ nositeľom žalovaného práva
alebo povinnosti. I v prípade, ak by bolo žalobou uplatnené právo premlčané, odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa by vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd prvého
stupňa aplikoval na vec ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., a to napriek tomu, že toto ustanovenie je
možné aplikovať výlučne na právne vzťahy vzniknuté od 01. mája 2014, teda právne vzťahy vzniknuté
po nadobudnutí účinnosti tohto ustanovenia. Pretože súd prvého stupňa aplikoval uvedené ustanovenie
i na právny vzťah vzniknutý pred 01.05.2014, konal v rozpore so zák. č. 250/2007 Z. z., ako i v
rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Použitie ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. na
právne vzťahy vzniknuté pred 01.05.2014 je retroaktívna aplikácia tohto zákonného ustanovenia vo
forme pravej retroaktivity, ktorá je v právnom štáte neprípustná. Pri podaní žaloby vychádzal z platnej
a účinnej právnej úpravy ku dňu podania žaloby. Spôsob aplikácie ust. 5b zákona č. 250/2007 Z. z.,
ktorý zvolil súd prvého stupňa je popretím princípu právnej istoty, ktorý je súčasťou každého právneho
štátu. Ďalej namietal rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti zamietnutia úrokov z úveru. Pokiaľ súd
prvého stupňa argumentoval ust. § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dôvodil, že z tohto ustanovenia
nevyplýva, dokedy má dlžník zo zmluvy o pôžičke platiť úroky, ale len umožňuje dojednať pri peňažnej
pôžičke úroky. Naviac vôbec nemožno stotožňovať zmluvu o úvere a zmluvu o pôžičke. Považoval
za absolútne neprijateľné, aby na posudzovaný právny vzťah boli aplikované akékoľvek ustanovenia
Občianskeho zákonníka o zmluve o pôžičke s odôvodnením, že je to pre spotrebiteľa výhodnejšie.
Výklad zvolený súdom prvého stupňa by totiž na zmluvu o úvere umožňoval aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka o ktoromkoľvek zmluvnom type, pretože Občiansky zákonník zmluvu o úvere
vôbec neupravuje len preto, že takéto zákonné ustanovenie je pre spotrebiteľa priaznivejšie. Takýto
výklad zákona považuje v právnom štáte za neprijateľný v rozpore so zásadou rovnosti zmluvných
strán a popierajúci princíp právnej istoty. Z uvedených dôvodov žiadal rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti zmeniť tak, že odporcovi bude uložená povinnosť zaplatiť mu sumu 605,82 eur,
18,98% ročný úrok zo sumy 620,83 eur od 19.08.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania. V
prípade ak odvolací súd potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa, žiadal, aby pripustil dovolanie v danej
veci z dôvodu, že ide o rozhodnutie súdu po právnej stránke zásadného významu, a to o právnej
otázke, či sa pri posúdení premlčania práv zo zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní alebo ustanovenia Obchodného zákonníka o
premlčaní. Pre prípad, že sa odvolací súd stotožní s právnym názorom súdu prvého stupňa o premlčaní
žalovanej pohľadávky a zároveň sa stotožní s právnym názorom, že ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.
z. je potrebné aplikovať i na právne vzťahy vzniknuté pred 01.05.2014, žiadal odvolací
súd, aby konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a ako subjekt oprávnený podľa ust. § 18
ods. 1 písm. d) zák. č. 38/1993 Z. z. podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie
konania o súlade právnych predpisov, a to súlade ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. s čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že ust. § 5b zák.
č. 250/2007 Z. z. je ustanovením odporujúcim čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré pôsobiac
na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou, významne narúša princíp právnej istoty. Účastníci
týchto právnych vzťahov vychádzajúc pri vzniku právneho vzťahu, ako aj počas jeho existencie a taktiež
pri podaní žaloby na súd z tejto platnej a účinnej právnej úpravy, sa v dôsledku prijatia ust. § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. dostali do inej právnej situácie, ktorú nemohli vôbec predvídať a prispôsobiť takejto
právnej úprave svoje konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu (t. j.
výrokovej zamietajúcej časti o zaplatenie istiny 605,82 eur s prísl. a vo výroku o náhrade trov konania),
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3
O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Odvolací súd skôr, ako pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa najskôr
rozhodoval o návrhu navrhovateľa na prerušenie odvolacieho konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm.
b) O.s.p.
Tento návrh navrhovateľa odvolací súd nepovažoval za opodstatnený z nasledovných dôvodov:Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú
nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak súd pred rozhodnutím vo
veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi
návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd prerušil odvolacie konanie a ako subjekt oprávnený podal návrh na
začatie konania o súlade ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Navrhovateľ dôvodil, že ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.
je ustanovením odporujúcim čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré pôsobiac na právne vzťahy
vzniknuté pred jeho účinnosťou, významne narúša princíp právnej istoty.
Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
Podľa čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov.
Charta základných práv Európskej (ďalej len „Charta ZP EÚ“) únie uznáva rovnaké hodnoty ako Ústava
SR, oblasťou, v ktorej však poskytuje ochranu práv nad rámec Ústavy Slovenskej republiky je práve
oblasť spotrebiteľských právnych vzťahov. V tomto smere je potrebné poukázať na čl. 38 Charty ZP
EÚ, podľa ktorého politiky štátov zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Vzhľadom na znenie
čl. 7 Ústavy SR je Charta ZP EÚ vo svetle Lisabonskej zmluvy súčasťou právneho poriadku Slovenskej
republiky. Charta ZP EÚ tak Slovenskej republike ako členskému štátu EÚ uložila povinnosť zabezpečiť
vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov a odvolací súd má za to, že ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa
patrí medzi právne normy, ktorými dochádza k naplneniu čl. 38 Charty ZP EÚ.
Povinnosť súdu prihliadať ex offo na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi sa na prvý
pohľad môže javiť ako kontroverzná vo vzťahu k zásade rovnosti účastníkov konania. Nie je však
možné konštatovať, že aplikáciou ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa reálne dochádza k narušeniu
rovnosti účastníkov, pretože takáto právna úprava prispieva práve k docieleniu rovnosti účastníkov,
ide o vyvažovanie postavenia spotrebiteľa a dodávateľa v konaní pred súdom, pretože spotrebiteľ je v
porovnaní s dodávateľom v záväzkovom vzťahu založenom spotrebiteľskou zmluvou slabšou stranou.
Je to práve dodávateľ, ktorý v rámci záväzkového vzťahu dominuje nad spotrebiteľom a súdu na
rozhodnutie predkladá vec s oslabeným právom.
Odvolací súd, vzhľadom na vyššie uvedené, pochybnosť o súlade ust. § 5b zákona o ochrane
spotrebiteľasÚstavouSlovenskejrepublikynemá,ideoplatnéaúčinnéustanovenie,ktoréjezasplnenia
podmienok stanovených v jeho hypotéze možné a zároveň nutné (viazanosť sudcu zákonom v zmysle
čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) pri rozhodovaní súdu vo veci samej aplikovať. Podľa
názoru odvolacieho súdu aplikáciou ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. súd nenarušil rovnosť účastníkov
konania, je totiž vecou veriteľa, aby si chránil svoje záujmy a nespoliehal sa na právnu nevedomosť
účastníka v postavení spotrebiteľa, v dôsledku ktorej sa nedovolá premlčania. Odvolací súd preto nevidí
dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a z týchto dôvodov návrh navrhovateľa
na prerušenie konania zamietol.
Odvolací súd ďalej podrobne preskúmal odvolacie námietky navrhovateľa vo veci samej a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.
Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam navrhovateľa uvádza nasledovné:
Uzavretý zmluvný vzťah medzi navrhovateľom a odporcom na základe zmluvy o úvere
je potrebné aj podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať ako spotrebiteľský vzťah. Nič nemení na
skutočnosti, že zmluva o úvere bola medzi účastníkmi uzavretá dňa 18.05.2005 podľa Obchodnéhozákonníka. Aj keď právna úprava od 01.04.2004 taxatívne určovala, ktoré zmluvy sú spotrebiteľskými
zmluvami a medzi ne Občiansky zákonník zmluvu o úvere nezaraďoval, s účinnosťou od 01.01.2008
došlokzmeneprávnejúpravy(zákonč.568/2007Z.z.)tak,žepodľa§52ods.1Občianskehozákonníka
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom s tým, že podľa § 879j Občianskeho zákonníka sa ustanoveniami tohto zákona spravujú aj
právne vzťahy vzniknuté pred 01.01.2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté
pred 01.01.2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. Súd prvého stupňa preto správne
aplikoval na danú vec Občiansky zákonník.
I keď už dlhšiu dobu bola takto ustálená súdna prax pri posudzovaní právnych vzťahov vyplývajúcich
z úverových a podobných zmlúv uzavretých medzi dodávateľom a spotrebiteľom podľa Obchodného
zákonníka, bola nejednotná prax súdov pri posudzovaní týchto právnych vzťahov v otázke premlčania.
Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. v znení zákona č. 151/2014 Z.
z. v bode 1. v § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka pripojila vetu: „ Na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva“. Z dôvodovej správy k zákonu č. 102/2014 Z. z. vyplýva,
„že na zmluvy uzatvárané spotrebiteľmi, t. j. spotrebiteľské aj obchodné zmluvy, sa použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Znamená to, že ak si zmluvné strany písomne
dohodli v zmysle § 262 Obchodného zákonníka, že sa ich vzťah bude riadiť Obchodným zákonníkom,
pre spotrebiteľské zmluvy to bude inak. Rovnako to bude platiť aj pre tzv. absolútne obchody, upravené
v § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka. Ak sa uzavrie spotrebiteľská zmluva podľa Obchodného
zákonníka, keďže v Občianskom zákonníku nie je upravená, tak okrem vymedzenia zmluvného typu a
jeho podstatných náležitostí sa na všetko ostatné bude vzťahovať Občiansky zákonník“. Uvedené teda
znamená, že na premlčaciu dobu v spotrebiteľských zmluvách treba aplikovať úpravu v Občianskom
zákonníku (§ 101), teda trojročnú premlčaciu dobu.
Ďalej novela zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z.
súčinnosťouod01.05.2014včl.VIII.,v§5buviedla,že orgánrozhodujúci onárokochzospotrebiteľskej
zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho
voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré
bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné,
aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Ide o ustanovenie, ktoré ukladá povinnosť najmä
súdom ex offo skúmať, či v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami nedošlo k premlčaniu. Vzhľadom k
tomu, že táto novela zákona o ochrane spotrebiteľa nemá prechodné ustanovenia, má súd povinnosť
prihliadnuť k premlčaniu ex offo pri všetkých sporoch vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv v čase
svojho rozhodovania, teda bez ohľadu nato, či navrhovateľ svoj nárok uplatnil žalobným návrhom na
súde pred účinnosťou tejto novely. Otázkou účinnosti ustanovenia § 5b zák. č 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa sa zaoberal už aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí, sp. zn. 3 MCdo
12/2014 zo dňa 21.04.2015, pričom mal za to, že prvostupňový súd musí vziať na zreteľ § 5b zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy“ je povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Má
tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 01.05.
2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich
účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Odvolací súd, vychádzajúc z
názoru Najvyššieho súdu SR, vysloveného v uvedenom rozhodnutí mal za to, že pokiaľ súd prvého
stupňa vo veci ex offo aplikoval ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., a premlčaciu dobu posudzoval
podľa Občianskeho zákonníka, postupoval správne.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej výrokovej zamietajúcej
časti o zaplatenie istiny 605,82 eur s príslušenstvom a vo výroku o náhrade trov konania podľa § 219
ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151
ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi tieto trovy nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.