Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, February 25, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/246/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812220319
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812220319.1

Uznesenie
Krajský súd Trenčín v právnej veci navrhovateľa: RECLAIM, a.s. so sídlom v Bratislave, Prievozská
2/A, IČO: 46 076 760, právne zast. Mgr. Gabrielou Hrbáňovou, advokátkou so sídlom v Bratislave,
Malý trh 2/A, proti odporcovi: K. P., nar. X.XX.XXXX, bytom X. Z. XX, právne zast. JUDr. Andrejom
Cifrom, advokátom so sídlom v Lučenci, J. Kráľa 5/A, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu:
Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom v Prešove, Važecká 16, IČO: 42 176 778,
právne zast. JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom so sídlom v Lučenci, J. Kráľa 5/A, o zaplatenie sumy
9.562,63 eur s prísl., na odvolanie odporcu proti rozsudku okresného súdu v Prievidzi zo dňa 24. októbra
2013 č.k. 10/C/57/2013-138 v senáte, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol tak, že odporca je
povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.562,63 eur, s 12,49 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
6.746,83 eur od 1.4.2012 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v sume 2.617,34 eur na účet
Mgr. Gabriely Hrbáňovej, advokátky, vedený v UniCredit Bank Slovakia, a.s., č. XXXXXXXXXX/XXXX, .
všetko v mesačných splátkach po 50,- eur splatných vždy do 30. dňa v mesiaci počnúc mesiacom
nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky, má za následok
zročnosť celého plnenia.

V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom
domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 9.562,63 eur s príslušenstvom, ktorá predstavuje nesplatenú
časť úveru poskytnutého dlžníčke H. Prvou stavebnou sporiteľňou, a.s. na základe Zmluvy o
mimoriadnom medziúvere č. 2333796 zo dňa 29.9.2006 v celkovej sume 200.000,- Sk, ktorý riadne a
včas nesplácala. Ručiteľský záväzok prevzal odporca. Z dôvodu nesplácania úveru podľa dohodnutých
zmluvných podmienok, veriteľ listom zo dňa 31.10.2008 od zmluvy odstúpil a vyzval odporcu na vrátenie
poskytnutých finančných prostriedkov v lehote 7 dní od doručenia odstúpenia. Uplatnil tiež náhradu
trov konania. Odporca žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Voči pohľadávke navrhovateľa vzniesol
námietku premlčania. Vedľajší účastník zastával názor, že právny vzťah medzi účastníkmi konania je
spotrebiteľským vzťahom, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, vrátane
ustanovení o premlčaní bezdôvodného obohatenia, t.j. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na
podporu svojho tvrdenia do spisu založil rozsudok Krajského súdu Košice č.k 11Co/158/2012-121 zo
dňa 12.6.2013, ktorý v obdobnej veci posúdil nárok navrhovateľa ako premlčaný, aplikujúc Občiansky
zákonník.

Súd prvého stupňa na zistený skutkový stav spočívajúci v tom, že dňa 29.9.2006 Prvá stavebná
sporiteľňa, a.s. a H. P. uzavreli Zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere č. 2333796,
predmetom ktorej bolo poskytnutie mimoriadneho medziúveru dlžníčke v sume 200.000,- Sk, ktorý

sa po pridelení cieľovej sumy mal zmeniť na stavebný úver, ručiteľský záväzok za ktorý prevzal
odporca, ktorý dlžníčka riadne a včas nesplácala, v dôsledku čoho veriteľ listom zo dňa 31.10.2008
od úverovej zmluvy odstúpil a súčasne dlžníčku a odporcu ako ručiteľa vyzval k zaplateniu dlžného
medziúveru v sume 6.712,07 eur v lehote 7 dní od doručenia odstúpenia od zmluvy, na čo dlžníčka,
ani odporca nereagovali a na splatenie dlžného medziúveru nepoukázali žiadnu platbu (zmluvou
o postúpení pohľadávok zo dňa 1.4.2012 Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. svoje splatné pohľadávky,
vrátane pohľadávky voči odporcovi postúpila navrhovateľovi, ktorý sa stal tým aktívne legitimovaným
účastníkom v konaní - postúpenie pohľadávky bolo odporcovi oznámené listom zo dňa 16.4.2012),
ktoré skutočnosti odporca nepoprel, voči pohľadávke navrhovateľa však vzniesol námietku premlčania
z ktorého dôvodu nebol ochotný ju zaplatiť, aplikoval ust. § 1 ods. 1, § 1 ods. 2 písm. a) zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, § 261 ods. 6
písm. d), § 261 ods. 7, § 303, 306 ods. 1 veta prvá, 310, 394 ods. 1, 397, 497, a 506 Obchodného
zákonníka s odkazom na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že ani zákonodarcom
sledovanú ochranu spotrebiteľa premietnutú do ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nemožno
extenzívnym výkladom rozšíriť na aplikáciu akýchkoľvek ustanovení, ktoré by mohli byť v danom prípade
pre spotrebiteľa výhodnejšie, o to viac v závislosti od toho, či je nositeľom žalovaného práva alebo
povinnosti, pretože opačný záver by znamenal výrazný zásah do zásady rovnosti účastníkov týchto
vzťahov, a to nad rámec vyváženia nerovnoprávneho postavenia spotrebiteľa v zmluvnom vzťahu a
vniesol by do týchto vzťahov právnu neistotu, súčasne by spotrebiteľovi v zmluvnom vzťahu na úkor
jeho zmluvného partnera mohol ponúknuť možnosť výberu právnej úpravy pre neho výhodnejšej bez
ohľadu na to, či by jej zmyslom bolo zmiernenie nerovnovážneho postavenia, čo platí aj pri riešení
otázky plynutia premlčacej doby pri záväzku zo zmluvy o úvere, na ktorý sa bez ohľadu na povahu
účastníkov aplikujú ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka podľa ust . § 261 ods. 6, písm. d/,
ktorý je zároveň záväzkom zo spotrebiteľskej zmluvy. Obchodný zákonník stanovuje 4-ročnú všeobecnú
premlčaciu dobu, na rozdiel od občianskoprávnej úpravy, ktorá stanovuje 3-ročnú všeobecnú premlčaciu
dobu. Rozdielnosť v dĺžke premlčacej doby upravenej v Obchodnom a Občianskom zákonníku nemá
žiadnu spojitosť s ochranou spotrebiteľa, právnu úpravu premlčania nemožno ponímať ako právnu
úpravu zameranú na ochranu spotrebiteľa. Potom je potrebné hlavný zmluvný vzťah medzi veriteľom a
dlžníčkou posúdiť podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, a to podľa § 497 a nasl., ktorý
upravuje práva a povinnosti účastníkov z úverovej zmluvy a akcesorický právny vzťah medzi veriteľom a
odporcom ako ručiteľom podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka. Právny predchodca navrhovateľa
od úverovej zmluvy dôvodne odstúpil a to v súlade s článkom VII. zmluvy, ktoré odstúpenie nadobudlo
účinnosť dňa 27.11.2008, kedy sa oznámenie o odstúpení od zmluvy adresované odporcovi vrátilo späť
navrhovateľovi. Účinným odstúpením od zmluvy vznikla odporcovi povinnosť vrátiť dlžnú sumu s úrokmi,
a to v súlade s cit. ust. § 306 ods. 1, veta prvá,§ 506 Obchodného zákonníka, nakoľko dlžníčka si
svoju povinnosť vrátiť poskytnuté plnenie s úrokmi voči veriteľovi nesplnila i napriek tomu, že bola dňa
31.10.2008 vyzvaná k zaplateniu poskytnutých úverových prostriedkov. Vznesenú námietku premlčania
odporcom a vedľajším účastníkom, súd za dôvodnú nepovažoval. Všeobecná štvorročná premlčacia
doba podľa § 397 Obchodného zákonníka na vrátenie plnenia odporcom začala v súlade s cit. ust. §
394 ods. 1 Obchodného zákonníka plynúť odo dňa, keď veriteľ od zmluvy odstúpil, t.j. od 27.11.2008,
navrhovateľ návrh na začatie konania podal dňa 18.10.2012, kedy jeho právo na zaplatenie žalovanej
sumy nebolo premlčané, takže odporca je potom povinný podľa cit. ust. § 506 Obchodného zákonníka
zaplatiť navrhovateľovi sumu 6.746,83 eur, ktorá predstavuje nesplatenú úverovú istinu a úroky v
sume 2.815,80 eur vyčíslené ku dňu 31.3.2012, t.j. do dňa predchádzajúcemu postúpeniu pohľadávky
navrhovateľovi, ktoré predstavujú jednak dojednaný zmluvný úrok z mimoriadneho medziúveru vo výške
7,49 % ročne a úrok z omeškania vo výške 5 %. Súčet oboch úrokov predstavuje 12,49 % ročne, výška
ktorých zodpovedá dojednaniu účastníkov zmluvného vzťahu v článku VII., bod. 8 úverovej zmluvy. V
súlade s ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení platnom do 14.1.2009 je odporca povinný
od 1.4.2012, t.j. od postúpenia pohľadávky navrhovateľovi zaplatiť úrok z omeškania vo výške 12,49%
ročne, výška ktorého bola dojednaná v článku VII., bod. 8 úverovej zmluvy. Počiatok omeškania odporcu
so zaplatením nesplatenej časti mimoriadneho medziúveru súd ustálil od 5.12.2008. Odstúpenie od
zmluvy nadobudlo účinnosť najneskôr dňa 27.11.2008, kedy sa vrátilo od odporcu ako nevyzdvihnuté
v odbernej lehote (čl. 122 spisu). Od 28.11.2008 začala dlžníčke plynúť 7-dňová lehota na zaplatenie
dlžného úveru (čl. 9 spisu), ktorá uplynula dňa 4.12.2008. Od 5.12.2008 nastalo u nej omeškanie, odkedy
veriteľovi vzniklo právo na zaplatenie úroku z omeškania v dohodnutej výške. O trovách konania súd
rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľ mal v konaní plný úspech, preto mu z titulu
trov konania patrí zaplatený súdny poplatok v sume 573,50 eur a trovy právneho zastúpenia. Celkom
trovy konania, ktoré je odporca povinný navrhovateľovi nahradiť, predstavujú sumu 2.617,34 eur.

Rozsudok súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol odporca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu a žiadal odvolací súd o zmenu napadnutého rozhodnutia a
to tak, že návrh navrhovateľa bude v celom rozsahu zamietnutý a tento bude zaviazaný nahradiť mu
trovy prvostupňového aj odvolacieho konania v celkovej výške 290,75 eur. Dôvodil, že rozsudok súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnych skutkových zistení,
čím uplatnil dôvody odvolania uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm. d), a f) O.s.p.. Podľa jeho názoru
sa súd nesprávne vysporiadal s právnou povahou záväzku v súdenej veci, keď tento nevyhodnotil
ako spotrebiteľskú zmluvu, spravujúcu sa ust. Občianskeho zákonníka v dôsledku čoho sa nesprávne
vysporiadal aj so vznesenou námietkou premlčania uplatneného nároku. Súd prvého stupňa pochybil,
keď nedostatočne aplikoval resp. neaplikoval vôbec príslušné ust. spotrebiteľského práva podľa §
52 a nasledujúcich OZ a tiež z. č. 634/92 zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov.
Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. I. ÚS 402/2013 zo dňa 19.06.2013,
ktorým bolo vyslovené, že aplikácia Občianskeho zákonníka na úverový vzťah, ktorého účastníkom je
spotrebiteľ, je ústavne konformná, nespôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť tohto záveru. V súdenej
veci sa jednalo po stránke právnej i skutkovej, takmer o totožnú právnu vec, keď základom sporu bola
tiež zmluva o medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 01.12.2004, ktorý vzťah rovnako vzhľadom na
jeho zmluvné vymedzenie, nespadal pod aplikáciu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Navrhovateľ si uplatnil voči odporcovi ako spotrebiteľovi pohľadávku na základe spotrebiteľskej zmluvy
a bez ohľadu na to, či zmluva bola uzatváraná podľa ust. Obchodného zákonníka, ide jednoznačne
o zmluvu spotrebiteľskú, pričom poukázal na ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/92 zbierky o ochrane
spotrebiteľa účinného v rozhodnom období, vychádzajúc z ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Ďalej poukázal na ust. § 23a ods. 2 citovaného
zákona vychádzajúc z ktorého na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka použijú sa primerane ust. Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka, ktorý v
danom prípade aplikoval prvostupňový súd. Predmetná zmluva napĺňa charakteristiku typovej zmluvy.
Posilnená ochrana spotrebiteľa premietnutá do Občianskeho zákonníka jeho novelou č. 568/2007
Z.z. účinnou od 01.01.2008 sa v zmysle prechodného ust. § 879j vzťahovala aj na právne vzťahy
vzniknuté pred 01.01.2008, teda aj na predmetnú vec. Poukázal tiež na právny názor vyslovený
v rozsudku Krajského súdu Prešov pod č. 6Co/81/2012 zo dňa 14.02.2013 (súvisiaci s vyššie cit.
rozhodnutím Ústavného súdu SR), podľa ktorého dualistický systém záväzkového práva na Slovensku
je určitou anomáliou medzi právnymi poriadkami, pričom aplikačná prax ukazuje, že aj takýto stav
môže dlhodobo fungovať, avšak niet dôvodu na konštatovanie, že na plynutie času a jeho dôsledky
vrátane premlčania v typickej občianskoprávnej veci, má dopadať právna úprava upravujúca vzťahy v
zásade medzi biznismenmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto
úpravu má a je pre spotrebiteľov výhodnejšia. Aplikovaním príslušných ust. Občianskeho zákonníka je
uplatnené právo premlčané a bol teda dôvod na zamietnutie návrhu. Teória absolútneho obchodu pri
posudzovaní úverových vzťahov musí ustúpiť špeciálnej, záväznej spotrebiteľskej právnej úprave, ktorá
má svoj základ v smernici EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (dňom 01.05.2004
teda dňom vstupu SR do EÚ sa stali na území SR záväznými právne akty EÚ). Dogmatickú teóriu
absolútneho obchodu považuje v kontexte kogentnej a špeciálnej spotrebiteľskej úpravy za dnešného
stavu spoločenského vývoja za prekonanú. Dojednanie o použití všeobecnej úpravy záväzkov podľa
Obchodného zákonníka, teda právneho kódexu určeného pre podnikateľov, je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, pretože Obchodný zákonník pri spotrebiteľských vzťahoch je jednoznačne pre spotrebiteľa
znevýhodňujúci a naopak dodávateľa dostáva do výhodnejšieho postavenia. Pokiaľ by mal zákonodarca
v úmysle vylúčiť z pôsobnosti Smernice č. 93/13/EHS iba spotrebiteľské úvery alebo poskytovanie
všetkých ostatných úverov, ktoré nespĺňajú charakter spotrebiteľských úverov, bol by to výslovne urobil.
Pokiaľ by sa odvolací súd s jeho argumentáciou nestotožnil zdôraznil, že je potrebné aby účastníkom
konania poskytol zrozumiteľné a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako základného
princípu spravodlivosti. Uplatnil náhradu trov tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení podanom k odvolaniu odporcu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdiť, nesúhlasil s argumentáciou odporcu, že na danú vec je potrebné aplikovať
iný právny predpis, teda v tomto prípade Občiansky zákonník. Poukázal na to, že si uplatňuje v

konaní nárok vyplývajúci zo zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 29.09.2006
uzatvorenej medzi právnym predchodcom navrhovateľa Prvou stavebnou sporiteľňou a.s. ako veriteľom
a H. P. ako dlžníčkou a odporcom ako ručiteľom, ktorý dňa 29.09.2006 urobil písomné ručiteľské
vyhlásenie v zmysle ktorého vzal na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku veriteľa ak ju neuspokojí
dlžník. Úverová zmluva patrí podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka medzi tzv.
absolútne obchody, preto aj vzťah z nej vyplývajúci je vzťahom obchodnoprávnym a nie je dôvod
na aplikáciu Občianskeho zákonníka. Úpravu premlčania nepovažoval za zákonnú úpravu smerujúcu
k ochrane spotrebiteľa pretože táto nie je obsiahnutá v ust. o spotrebiteľských zmluvách a ani v
ustanoveniach upravujúcich právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ. Podľa jeho názoru súd
prvého stupňa správne právne posúdil uplatnené nároky z hľadiska vznesenej námietky premlčania
podľa ust. Obchodného zákonníka a z dôvodu, že dospel k záveru o jej neúčinnosti, odporcu na
zaplatenie uplatneného nároku zaviazal. . Poukázal tiež na ust. § 402 a § 310 Obchodného zákonníka
vychádzajúc z ktorých, sa právo veriteľa voči ručiteľovi nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi.
Na podporu svojho názoru poukázal na rozhodnutia iných odvolacích súdov a tiež NS ČR.

Krajský súd prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu odporcom podaného odvolania bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
je potrebné za použitia § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť a za použitia ods. 2 citovaného ustanovenia
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej, možno v zmysle ust. § 205 ods. 2
O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a) až f) citovaného zákonného ustanovenia.

Odporca vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d), a f) O.s.p.
spočívajúce v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávnych skutkových zistení a
nesprávneho právneho posúdenia veci, čo vidí v nesprávnej aplikácii Obchodného zákonníka na danú
vec.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný podľa súdnej praxe v prípade mylnej aplikácie a výkladu
právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec
nemožno použiť.

Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru o opodstatnenosti uplatneného citovaného odvolacieho
dôvodu.

Navrhovateľ v priebehu prvostupňového, ako aj odvolacieho konania zotrvával na tom, že vzťah medzi
účastníkmi je vzťahom obchodno-právnym, a preto sa naň majú primerane vzťahovať ustanovenia
Obchodného zákonníka, a to nielen vo vzťahu k všeobecnej úprave premlčania, ktorú podľa jeho názoru
správne na danú vec aplikoval súd prvého stupňa, ale aj ust. § 310 Obchodného zákonníka, ktoré podľa
jeho názoru je tzv. špeciálnou úpravou k všeobecnej úprave premlčania, v zmysle ktorého, ak nedošlo
k premlčaniu práva voči dlžníkovi, nemôže sa ani jeho ručiteľ úspešne brániť námietkou premlčania.
Odporca správnosť tohto záveru, s ktorým sa pri rozhodovaní stotožnil súd prvého stupňa odvolaním
napadol, žiadajúc aplikáciu Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd ani v najmenšom nespochybňuje tvrdenia navrhovateľa, ako aj záver súdu prvého
stupňa, že úver je tzv. absolútnym obchodom a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez
ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Súčasne však z obsahu spisového materiálu vyplýva,
že zmluvný vzťah vznikol za účinnosti zákona č. 634/92 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Na účely tohto
zákona, vychádzajúc z ust. § 2 ods. 1 tohto zákona v znení ku dňu uzavretia zmluvy, sa spotrebiteľom
rozumela fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky, alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu
fyzických osôb. Za zmluvu typovú sa v zmysle tohto zákona považuje zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo

viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. V
preskúmavanej veci je nepochybné, že predmetná zmluva je zmluvou typovou a že dlžník ňou nepoužil
predmet plnenia na podnikanie, pričom súčasne pôvodný veriteľ je podnikateľom a predmet konania
sa jednoznačne týka jeho podnikateľskej činnosti. Povaha predmetnej právnej veci ako spotrebiteľskej,
sa nemohla zmeniť v dôsledku postúpenia pohľadávky. Súdna prax považuje spotrebiteľské zmluvy
vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel
zmluvy, za typické občianskoprávne vzťahy. Je to vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý
prijíma úver na spotrebu, teda typický občianskoprávny vzťah.

Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy, a preto je plne
súladné s princípmi ochrany spotrebiteľa, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov
súkromného práva, dôvodne bola aplikovaná právna úprava o občianskych právach, teda Občiansky
zákonník a nie právo podnikateľské upravené v Obchodnom zákonníku (rozsudok NS SR vo veci sp.
zn. 5 MCdo 20/2009). Vychádzajúc aj z judikatúry súdneho dvora, je spotrebiteľ pri uzatvorení zmluvy
v nevýhodnejšom postavení a to jednak z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície, ako aj z dôvodu
informovanosti. Uvedené závery a názory akceptoval aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa
19. júna 2013, č. k. I. ÚS 402/2013-10. V súlade so zásadou, že pokiaľ súd rieši právnu otázku tú istú,
alebo analogickú, ktorá už bola právoplatne vyriešená, je v súlade s princípom právnej istoty v zmysle
čl. 1 ods. 1 Ústavy SR pri rozhodovaní súdov nižších stupňov takéto rozhodnutie rešpektovať.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pokiaľ teda súd prvého stupňa v danej veci právny vzťah
medzi veriteľom a odporcom ako ručiteľom posudzoval aplikujúc príslušné ustanovenia Obchodného
zákonníka, vychádzajúc z ktorých zaviazal odporcu na plnenie, nerozhodol z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci a s tým súvisiaceho nedostatočne zisteného skutkového stavu správne, z
ktorého dôvodu odvolací súd vychádzajúc z ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa za použ. ods. 2 cit. ustanovenia na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa vec prejednať takým procesným postupom, aby
účastníkom konania bola poskytnutá možnosť realizovať Ústavou SR a Občianskym súdnym poriadkom
zaručené procesné práva, zaoberať sa aj prípadnými námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi
navrhovateľa a odporcu, posúdiť tak ručiteľský záväzok odporcu, odstúpenie od zmluvy a z neho
vyplývajúcich nárokov, ako aj účinky vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku z hľadiska
správneho právneho predpisu, teda príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a vo veci následne
opätovne rozhodnúť.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224
ods. 3 O.s.p.).

Právnym názorom odvolacieho súdu je súd prvého stupňa viazaný (§ 226 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .