Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, August 30, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/238/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512205770
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8512205770.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členiek

senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a JUDr. Evy Šofrankovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava,
IČO:00166073, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 11.12.2014, č. k. 5C/909/2012-139 v spojení s
opravným uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 28.09.2015, č.k. 5C/909/2012-179

takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok v spojení s opravným uznesením.

II. Žalovanej sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% proti žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. Spoločnosť POHOTOVOSŤ s. r. o. (ďalej aj „žalobca“) poskytuje okrem iného aj úvery, vrátane úverov
spotrebiteľom. Úver poskytol aj Kataríne Oračkovej na základe zmluvy o úvere č. 7500426 zo dňa
27.08.2008, M. Y. na základe zmluvy o úvere č. 7500417 zo dňa 19.08.2008, J. M. na základe zmluvy
o úvere č. 7500228 zo dňa 22.02.2008, Márii Németovej na základe zmluvy o úvere č. 7500161 zo dňa

18.12.2007, B. C. na základe zo zmluvy o úvere č. 7500235, B. Y. na základe zmluvy o úvere č. 7500156
zo dňa 18.12.2007, M. U. na základe zmluvy o úvere č. 7500215 zo dňa 14.02.2008, M. Y. na základe
zmluvy o úvere č. 7500207 zo dňa 12.02.2008, Q. U. na základe zmluvy o úvere č. 7500194 zo dňa
24.01.2008 a E. K. na základe zmluvy o úvere č. 7500183 zo dňa 11.01.2008.

2. Rozsudkami Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s. bolo vyššie
uvedeným uložené zaplatiť žalobcovi plnenie zo zmluvy. V rozhodcovských rozsudkoch nie je uvedená

ani výška úveru, ani rozsah splnenia dlhu. Rozsudok tak, ako je to spravidla aj v iných obdobných
rozhodcovských veciach, je len o plnení sumy, ktorú označila POHOTOVOSŤ, s.r.o..

3. Žalobca podal tisíce návrhov na exekučné súdy. Spoločným znakom odmietavého prístupu
exekučných súdov k návrhom žalobcu bolo vyhodnotenie konania žalobcu ako nemravné a
založené spravidla na neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, najmä na nečestnej
rozhodcovskej doložke (porov. veci tunajšieho súdu 1CoE 28/2014, 3CoE 10/2014, 7CoE 105/2014,

8CoE 105/2014, 19CoE 15/2014) alebo notárskej zápisnice spísanej na základe neplatnej plnej moci.

4. Žalobca viní štát za neúspešnú exekúciu a navrhuje priznať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj len ,,Zákon“) náhradu škodya nemajetkovú ujmu. Podľa žalobkyne exekučný súd vo veciach vedených na Okresnom súde
Stará Ľubovňa pod sp. zn., 3Er/219/2009, 7Er/641/2009, 2Er/221/2009, 6Er/152/2009, 2Er/199/2009,
5Er/155/2009, 2Er/29/2011, 2Er/151/2009, 7Er/123/2009 a 5Er/150/2009 išiel nad rámec oprávnení

exekučného súdu, konal napriek výzvam s prieťahmi, nedodržal 15-dňovú lehotu na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

5. Žalobca uplatňuje náhradu škody za náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky a
nemajetkovú ujmu za stratu dôvery v právo a za nespravodlivé riešenie veci.

6. Súd prvej inštancie žalobu zamietol. Neuznal tvrdenia o nesprávnom úradnom postupe.

7. Žalobca v odvolaní trval na tvrdení, že exekučný súd vytvoril stav právnej neistoty, konal s prieťahmi,
nesústredene a nerešpektoval prebiehajúce konanie týkajúce sa porušenia práva na zákonného sudcu
a nestranný súd. Poukázal na znalecký posudok Znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity v Bratislave

č. 1/2014 k rozsahu vzniknutej škody. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu. Navrhol zrušiť rozsudok a vrátiť vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p“) v zmysle zásad uvedených v ust. § 470 ods.
1 a 2 C.s.p vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p bez nariadenia pojednávania (§
385 C.s.p a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského

súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

9. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a
vec správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie súdu prvej inštancie a v súvislosti

s odvolacími dôvodmi dopĺňa.

10. Zdá sa, že zásadný problém žalobca vidí v opatrení exekučného súdu neudeliť poverenie
na vykonanie exekúcie vedenej na základe rozhodcovského rozsudku. Odvolací súd preto na
zdôraznenie správnosti postupu exekučného súdu, ktorý podľa žalobcu mal spôsobiť škodu, dopĺňa,

že Slovenská republika má vnútroštátne pravidlo, ktoré umožňuje exekučnému súdu netrvať na
materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku (porov. uznesenie Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej len ,,SD“) práve vo veci žalobkyne POHOTOVOSŤ/Korčkovská C-76/10; tiež rozsudok C-40/08
Asturcom). Spomínané pravidlo umožňujúce preskúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul z
hľadiska imperatívu dobrých mravov zákon stanovuje v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom

konaní účinného do 31.12.2014, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

11. Postup exekučného súdu, ktorý preskúmava spôsobilosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu, je v súlade s ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovením § 45 ods.
1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ak sa vykladajú teleologicky vo vzájomnej

súvislosti. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. totiž celkom zreteľne umožňuje exekučnému
súdu v určitej obmedzenej miere preskúmať rozhodcovský rozsudok, keďže len tak (jeho preskúmaním)
môže exekučný súd dospieť k záverom, ktoré v zmysle citovaného ustanovenia umožňujú zastavenie
výkonu takéhoto rozhodcovského rozsudku. Správnosť tohto postupu napokon potvrdzuje i judikatúra
Najvyššieho súdu SR, na ktorú odvolací súd v záujme stručnosti len odkazuje (R 46 a 47/2012).

12. Správanie účastníkov síce k dĺžke konania samo osebe neprispelo. Nemožno však nebrať zreteľ
na osobitosti nielen predmetnej veci, ale tisíce obdobných právnych vecí. Podľa § 17 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. má žalobca aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak a ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením

vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Pri posudzovaní výšky nemajetkovej
ujmy sa pritom prihliada na kritériá uvedené v § 17 ods. 3 cit. zákona, teda najmä a) osobu poškodeného,
b)závažnosťvzniknutejujmyanaokolnosti,zaktorýchknejdošlo,c)závažnosťnásledkovvsúkromnom
živote a v spoločenskom uplatnení. Z takto formulovaných kritérií je podľa názoru súdu zrejmé, žežalobcovi ako právnickej osoby sa môže týkať nanajvýš kritérium uvedené v písmene b), pretože
ostatné sa celkom zjavne môžu týkať len fyzickej osoby. Žalobca nemá súkromný život ani spoločenské
uplatnenie, ani „osobu“, doterajší život alebo prostredie, kde žije a pracuje.

13. Podľa súdu však práve okolnosti danej veci neumožňujú priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Žalobca si totiž musel byť vedomý, že štát (okresný súd) nemôže mať kapacity na to,
aby v krátkom čase spracoval tak obrovské množstvo žiadostí jedného subjektu. Z obsahu exekučných
spisov je pritom zrejmé, že minimálne súdny exekútor musel byť na takýto nápad pripravený, čo sa

prejavuje napríklad tým, že v zápisniciach, do ktorých bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie, je jeho
podpis pripojený len formou podpisovej pečiatky alebo naskenovaného faksimile, nie originálne. Je síce
pravdou,žejepovinnosťouštátuzabezpečiť,abybolaspravodlivosťposkytnutávčas,pričompersonálne
a materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru súdu však uvedené zásady platia pre
štandardné situácie, kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod sa zaujímať o

pripravenosťsúdunaposkytnutiesúdnejochranyvjehoveci.Novprípade,aksajednaosobavpriebehu
krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, sa v rámci prevencie (§ 417 ods.
1 Občianskeho zákonníka) musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jeho podania schopný
vybaviť, a je povinný akceptovať, že vybavenie jeho vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie
vecí iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup k spravodlivosti

pre všetkých a žalobca nemohol očakávať, že súd promptne vybaví všetky jej veci na úkor všetkých
ostatných. Žalobca tak podľa názoru súdu nemohol rozumne (legitímne) očakávať vybavenie svojich
žiadostí v 15 dňovej lehote. Za týchto okolností nemohol žalobca z nedodržania tejto lehoty zažiť žiadnu
„stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci“. Za ujmu nemožno považovať ani samo „vyvolanie
rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky“, „vnútorné zásahy do spoločnosti“ (zrejme pocity

„frustrácie členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov“), keďže v tomto prípade ide o
príliš hypotetické a navonok prakticky nedokázateľné následky. Samo „ovplyvňovanie podnikateľského
plánovania a rozhodovania“ je podľa názoru súdu v prvom rade dôsledkom predošlého plánovania a
rozhodnutia žalobcu zahltiť exekučné súdy tisícmi vecí v pomerne krátkom čase, v dôsledku čoho tu
jednoznačne prichádza do úvahy spoluzavinenie žalobcu ako poškodeného pri vzniknutom stave (§ 441

Občianskeho zákonníka).

14. To všetko podľa názoru súdu vylučuje, aby žalobcova ujma musela byť kompenzovaná ešte aj
náhradou v peniazoch.

15. I napriek tomu však podľa názoru tunajšieho súdu nemožno postup exekučného súdu považovať
za poznačený zbytočnými prieťahmi. Súd pritom poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa
ktorej sa dokonca ojedinelá nečinnosť v období niekoľko mesiacov nekvalifikuje ako zbytočné prieťahy
v konaní (porov. napr. IV. ÚS 388/04, III. ÚS 68/09, III. ÚS 279/2013 a v nich citované rozhodnutia). V
takýchto konaniach je tak problematické kvalifikovať postup exekučného súdu ako prieťahy „zbytočné“

v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

16. Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že v uvedených exekučných konaniach sa exekučný súd
nedopustilnesprávnehoúradnéhopostupuvpodobe„zbytočnýchprieťahovvkonaní“vzmysle§9ods.1
zákona č. 514/2003 Z. z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mala

žalobcovi vzniknúť. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať ani otázkami priznania náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorej sa žalobca domáhal.

17. Odvolateľ namieta neprípustnú retroaktivitu v súvislosti s použitím ust. § 9 ods. 2 Zákona v znení
zákona č. 412/2012 Z.z. (účinný od 1.1.2013). Zdá sa, že ide o právny lapsus, pretože súd prvej inštancie

uvedené ustanovenie neaplikoval retroaktívne.

18. K znaleckému posudku sa odvolací súd rovnako (body 12. až 19.) stotožňuje aj s podrobným
odôvodnenímrozsudkuOkresnéhosúduDunajskáStreda vovecisp.zn.10C175/2014.,,Kuskutkovým
záverom ohľadom zvýšených nákladov žalobkyne na mzdy zamestnancov, na poštovné, na tlač a na

správu informačného systému dospel súd zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorého faktickú správnosť
v tomto smere súd nespochybňuje. Z uvedeného znaleckého posudku však podľa súdu v žiadnom
prípade nevyplýva, že tieto zvýšené náklady sú v príčinnej súvislosti práve s exekučným konaním,v ktorom malo podľa tvrdenia žalobkyne dôjsť k prieťahom (vec Okresného súdu Poprad sp. zn.
9Er/78/2011, pozn. odvolacieho súdu). Pri hodnotení tohto súd vyšiel z týchto úvah:

Celkovo tak možno v tejto časti skonštatovať, že až na tri úkony (sťažnosť na prieťahy) nemožno zo
znaleckého posudku nijakým spôsobom zistiť, prečo sú zvýšené mzdové náklady dôsledkom tvrdeného
nesprávneho úradného postupu, a nie celkom jednoduchým a logickým dôsledkom skutočnosti, že
žalobkyňa sa jednoducho v rokoch 2009 až 2011 rozhodla uplatniť a vymáhať obrovské množstvo
nárokov voči svojím dlžníkom, čo si nevyhnutne vyžiadalo zvýšenú administráciu a s ňou spojené

náklady.Inakpovedané,zoznaleckéhoposudkunemožnonijakozistiť,čibyktýmtozvýšenýmnákladom
nebolo došlo aj v prípade, že by súdy vydali všetky poverenia na vykonanie exekúcie presne v zmysle
žiadostí žalobkyne a v zákonnej 15 dňovej lehote.

Rovnaké výhrady možno proti znaleckému posudku vzniesť, aj pokiaľ ide o výpočet škody v podobe
zvýšených nákladov na poštovné, tlač a správu informačného systému, keďže z neho vôbec nie

je zrejmé, prečo by takéto zvýšenie nemohlo byť celkom logickým dôsledkom faktu, že žalobkyňa
jednoducho v danom období vo zvýšenej miere pristúpila k uplatňovaniu a vymáhaniu svojich nárokov.
Navyše, v tejto časti pôsobí znalecký posudok skôr dojmom primitívnej účtovnej trojčlenky, keď na
s. 34 až 42 úplne mechanicky vypočítava rozdiel medzi skutočnými nákladmi (!) zistenými z faktúr
od tretích osôb za poštovné, tlač a správu informačného systému a takto zistené zvýšenie následne

úplne mechanicky delí „počtom obchodných prípadov“, teda v podstate počtom vymáhaných nárokov
žalobkyne v príslušnom roku (pričom z celého znaleckého posudku sa nedá zistiť, odkiaľ sa znalec
k týmto počtom „obchodných prípadov“ dopočítal). To všetko úplne bez toho, aby sa vôbec zaoberal
banálnou otázkou, ako je preukázané, že celé zvýšené náklady išli len na tie „obchodné prípady“ -
exekučné konania, z ktorých žalobkyňa uplatňuje náhradu škody, a nie napríklad na rozposielanie s

týmto konaním nesúvisiacich písomností (napríklad súkromných) (poštovné), na tlač úplne nesúvisiacich
propagačných materiálov (náklady na tlač) alebo na inštaláciu lepšieho, či výkonnejšieho počítačového
systému „len tak“, z rozmaru žalobkyne (navyše znalec vôbec nevyhodnotil, či z úpravy počítačového
systému nemala žalobkyňa trvalý prospech, ktorý by časť nákladov kompenzoval). Ak v tejto časti vôbec
možnoznaleckémuposudkupriznaťvôbecnejakúlogickúúvahu,očomsúdpochybuje,idepodľanázoru

o typický prípad logickej chyby „post hoc ergo propter hoc“, teda keď sa z časovej súvislosti dvoch javov
(zvýšená exekučná aktivita a zvýšené náklady) automaticky vyvodí ich príčinná súvislosť. Zo všetkých
týchto dôvodov dospel súd k záveru, že predložený znalecký posudok preukazuje nanajvýš tak fakty v
ňom uvedené (skutočnosť, že u žalobkyne došlo v rokoch 2009 až k zvýšeniu mzdových nákladov a
nákladov na poštovné, tlač a správu počítačového systému), no v žiadnom prípade nepredstavuje dôkaz

príčinnej súvislosti týchto zvýšených nákladov s tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Na základe
toho súd podľa § 132 v spojení s § 120 ods. 1 O. s. p. (dôkazné bremeno žalobkyne) dospel k záveru,
že vznik škody v príčinnej súvislosti nebol dokázaný“.

19. Odvolací súd nevidí vadu konania v prípade neprerušenia konania vo veci zákonného súdu. Súd

prvej inštancie nebol exekučným súdom a táto odvolacia námietka je súčasťou ako keby formulárových
podaní žalobcu, ale zjavne smerovaných vo veciach, v ktorých o náhrade škody rozhodoval súd, ktorý
bol zároveň exekučným súdom, a to nie je prípad predmetnej veci.

20. Odvolateľ podaným odvolaním napadal výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania (arg.

„podávame v celosti v zákonnej lehote toto odvolanie“). Odvolacie námietky sa však týkajú prerušenia
konania v súvislosti s porušením práva žalobcu na zákonného sudcu. Za tohto stavu odvolací súd
osvojujúc si odôvodnenie súdu prvej inštancie považuje za správny záver o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania do skončenia konania na Súdnom dvore Európskej únie o prejudiciálnej otázke
predložený Okresným súdom Prešov vo veci 7C/6/2010.

21. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p
napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením ako vecne správny potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1, 2 C.s.p v spojení s ust. § 255

ods. 1 C.s.p a 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nevznikol nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, naopak žalovaná bola plné úspešná v odvolacom konaní a preto
jej odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % proti žalobcovi.23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p).