Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 31, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/227/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225305
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112225305.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej
v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
IČO 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava,
IČO 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 22C/219/2012-162
zo dňa 06. mája 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že podaným návrhom sa žalobca domáhal náhrady majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy. Návrh žalobca odôvodnil tým, že napriek povinnosti exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní

od doručenia takejto žiadosti, v prejednávanom prípade k splneniu tejto povinnosti zo strany súdu
nedošlo. Vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala rozsiahlejšiu spoluprácu
s účastníkmi konania. Poukázal na to, že napriek povinnosti exekučného súdu podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku rozhodnúť o žiadosti exekútora o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie
v lehote 15 dní od doručenia žiadosti, v prejednávanom prípade o žiadosti exekučný súd rozhodol
až dňa 27.01.2011, a to rozhodnutím o zamietnutí tejto žiadosti, pričom omeškanie trvalo viac ako
191 dní. Žalobcovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá už

nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v konaní vedenom proti dlžníkovi
zo záväzkového vzťahu, založeného zmluvou o úvere. Uplatnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch
žalobca odôvodnil tým, že samotné konštatovanie porušenie práva na rozhodnutie v stanovenej lehote
bez zbytočných prieťahov a v primeranom čase nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup exekučného súdu je
podľa názoru žalobcu dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok
zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Žalobca si

uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v príčinnej súvislostis nesprávnym úradným postupom) vo výške 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom. Žalobca
postupoval podľa
§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné

prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie. Žalovaný vo vyjadrení k
žalobe navrhol, aby súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodov, ktoré rozdelil na procesné a
hmotnoprávne námietky a k týmto zaujal podrobné stanovisko. Súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom
zodňa21.08.2013,ktorýbolkrajskýmsúdom zrušenýavecmubolavrátenánaďalšiekonaniezdôvodu,
že žalobca nemal k dispozícii pred termínom pojednávania vyjadrenie odporcu. Súd prvej inštancie

preto tento nedostatok v ďalšom konaní odstránil. Z vykonaného dokazovania zistil, že exekučnému
súdu- Okresnému súdu Trenčín bola dňa 10.09.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného - žalobcu proti
povinnej J. E., na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave zo dňa 05.03.2010,
sp.zn. SR 00245/10. Okresný súd Trenčín uznesením č.k. 62Er/1721/2010-9 zo dňa 13.12.2010 žiadosť

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozsudok rozhodcovského
súdu nie je spôsobilým exekučným titulom podľa
§41ods.2písm.c/Exekučnéhoporiadku,pretožepriznávaoprávnenémuplneniezákonomnedovolené,
odporujúce dobrým mravom a zároveň je nevykonateľný. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
19.01.2011. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval § 3 ods. 1 písm. d/, § 3 ods. 2,

§ 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v
znení účinnom v rozhodnom období. Z dôvodovej správy k zákonu č. 102/2011 Z.z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 233/1995 Z.z., týkajúcej sa novelizácie § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku
vyplýva, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul

osvedčila autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Vzhľadom na skutočnosť, že v
praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhlo sa výslovne upraviť, že exekučným titulom sú aj
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené. Z citovaného ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti sa vzťahovala len na
situáciu, keď súd vydá poverenie pre exekútora, aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva,

že by táto lehota dopadala aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Z tohto pohľadu
podľa názoru súdu prvej inštancie nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie, keďže
súd žiadosť zamietol. Oneskorenie v rozhodnutí bolo nepochybne spôsobené tým, že žalobca žiadal
vykonať exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku, vydaného rozhodcovským súdom, pričom

šlo o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy. Vzhľadom na ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia o ochrane spotrebiteľa v Občianskom zákonníku,
v zákone o spotrebiteľských úveroch, je súd vždy povinný ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi. Uvedený prieskum
exekučný súd vykonal a zistil, že exekúciu nemožno z týchto dôvodov vykonať. K námietke žalobcu

týkajúcej sa vykonania postupu bez splnenia zákonných podmienok súd prvej inštancie uviedol, že § 44
ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať
exekučný titul so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom treba rozumieť nielen formálne
náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie
je taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie. Na rozdiel od iných exekučných titulov

vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v § 45 priznáva
exekučnému súdu právo preskúmať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva. Materiálna
právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky. Možnosť
prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v citovanom ustanovení.
Súd prvej inštancie konštatoval, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie neprekročil svoju právomoc. Uznesenie exekučného súdu nebolo do dňa vyhlásenia
rozsudku súdu prvej inštancie zrušené odvolacím ani dovolacím súdom. Na konštatovanie nezákonnosti
tohto uznesenia podľa § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. neboli splnené zákonné podmienky. Nakoľko
súd prvej inštancie nemal preukázané splnenie podmienok pre konštatovanie zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd nerozhodoval o základe veci medzitýmnym

rozsudkom, ako to navrhol žalobca a rovnako nepriznal žalobcovi či už majetkovú škodu alebo
nemajetkovú ujmu a jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Ak nie je daná zodpovednosť,
nemôže súd rozhodovať o náhrade škody či nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie o náhrade trov konaniaúspešného žalovaného odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. . Žalovanému trovy
konania nevznikli, preto súd prvej inštancie žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote (ešte za účinnosti O.s.p.) odvolanie
žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/
O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd prvej inštancie nemohol postupovať podľa § 101 ods.

2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania,
uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvej
inštancie spravil, odňal tým žalobcovi jeho právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý
rozsudok nepovažoval za nestranného. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným
predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na

prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho
prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti
sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“
(čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského súdu vo veci

nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej
republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie
jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Za týchto
okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a
rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom. Konečné rozhodnutie
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd
v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa vtedy
platného § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva.
V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania. Správanie súdu prvej inštancie, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom.
Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých
súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých

založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na
súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca ako

strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť
a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces
tým bolo porušené. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám
a vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je

zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny
založené v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu.
Dôvodil, že pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvej inštancie, aby predložil písomné vyjadrenie
k žalobe v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p..
Žalobca súdu prvej inštancie vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá

mu vznikla s titulu udržiavania a správy informačného systému a titulom uplatnených výdajov. V tejto
časti považoval žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle
a arbitrárnosti. Súd prvej inštancie napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní
jedinečný, svoje negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojichrozhodnutiach, v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a
základ. Nemožno ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým
spôsobom.Žalobcahodlalvkonaníprostredníctvomvykonanéhopojednávaniapredložiťdôkazyovýške

majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd
prvejinštancievšakdokazovanieskrátillennadôkazyvykonávanéexoffo, žalobcunepoučilpodľa§120
ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť
alebo predložiť ďalšie dôkazy. Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.1/2014,
ktorým je jednoznačne preukázané že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a

objektívne spôsobil zníženie majetku vo výške určenej posudkom. V súvislosti s tvrdeniami uvedenými
v žalobe žalobca zdôraznil, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predložených znaleckým posudkom na vznik škody a jej príčinnú súvislosť. Podľa žalobcu súd prvej
inštancie vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie
považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko súd prvej inštancie nekonštatoval zistené porušenie
práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S
poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

3. Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Od 01. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov a v zmysle § 470 ods. 1

CSP platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti.

5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379
a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako
vecnesprávny podľa§387ods.1CSP potvrdiť.Odvolacísúdtakrozhodolbeznariadeniapojednávania

v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.

8. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy
vyhodnotil správne v súlade so zásadami uvedenými, v tom čase platnom ustanovení § 132 O.s.p,

zodpovedajúcemu ust. § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď
s poukazom na ním citované ustanovenia č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a Exekučného poriadku žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
práva nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade
s požiadavkami § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje (§
387 ods. 2 CSP).

9. Žalobca v odvolaní namietal, že v konečnom rozhodnutí o veci (v rozsudku) rozhodol súd prvej
inštancie aj o zamietnutí návrhoch na prerušenie konania. Konečné rozhodnutie vo veci súdom

(vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, pretože rozhodnutie o návrhoch na
prerušenie konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu nebolo právoplatné a jeho
vydaním súd prvej inštancie predbehol účinky jeho právoplatnosti. Takého správanie, zakladá porušenie
práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Odvolací súd vyhodnotiltúto námietku žalobcu ako nedôvodnú. Rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania je rozhodnutie o
procesnomnávrhuúčastníkakonaniaaniejerozhodnutímvovecisamej.Ajvprípade,žebysasúdprvej
inštancie s procesným návrhom žalobcu vysporiadal v konečnom rozhodnutí samostatným výrokom

rozsudku, má výrok obsahujúci rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania vždy účinky uznesenia.
V danej veci rozhodoval súd prvej inštancie o návrhoch žalobcu na prerušenie konania samostatným
uznesením, proti ktorému podal žalobca aj samostatné odvolanie.

10. V ustanovení § 14 O.s.p. platného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ktoré ustanovenie

bolo prevzaté a len formulačne upravené do ust. § 49 CSP, sú upravené podmienky, ktorých splnenie
má za následok, že sudca je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania
sa však výslovne obmedzuje len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Opätovná námietka žalobcu, že
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vydal vylúčený sudca, predstavoval samostatný odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. platného v čase podania
odvolania. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či

prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený súd.
Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi
OkresnéhosúduTrenčínMgr.MartineTrnavskej.KrajskýsúdvTrenčíneakonadriadenýsúduznesením
č.k. 19NcC/192/2012-11 zo dňa 17.10.2012 rozhodol, že táto sudkyňa nie je z prejednávania a
rozhodovania veci vylúčená. V súlade so zmenou rozvrhu práce (pokyn č. 44/13, Spr. 645/2013) došlo

k prideleniu predmetnej veci na prejednanie a rozhodnutie sudkyni Okresného súdu Trenčín JUDr.
MartineDubovcovej.Zjejvyjadreniavyplýva,že kudňuvznesenianámietkyzaujatostižalobcom voveci
a ani v čase rozhodovania súdom prvej inštancie v exekučnej veci nebola sudkyňou ani zamestnanocom
Okresného súdu Trenčín. Vo veci sa necíti byť zaujatá a nemá žiadny pomer k veci, účastníkov ani
ich zástupcov nepozná. Nebola zistená žiadna z okolností, ktorá by ju v zmysle § 14 a nasl. O.s.p.

vylučovala z prejednávania a rozhodovania tejto veci, ako bolo konštatované v rozhodnutí Krajského
súdu Trenčín zo dňa 15.01.2015 č. k.
8Co/24/2014-123. Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej exekučnej veci vedenej na Okresnom súde
Trenčín nebola JUDr. Martina Dubovcová zákonnou sudkyňou. Odvolací súd v konaní nezistil žiadne
skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tohto sudcu a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani

z údajov žalobcu. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietaného
sudcu nemôžu byť úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že súd prvej inštancie svojim nelegálnym
konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, pretože táto
skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietaného sudcu k účastníkom a k prejednávanej
veci, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd

vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú.

11. Súd prvej inštancie nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň 06.05.2015, na ktorom
vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti strán sporu a právneho zástupcu žalobcu.

12. Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvej inštancie konštatuje, že postup tohto súdu
zodpovedal všetkým stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania. Ten riadne doručil
žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe vyjadril. Žalovaný sa k žalobe žalobcu
vyjadril. Poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p., účinného v čase rozhodovania súdom prvej inštancie,
vykonal súd písomne a toto doručil právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému. Predvolanie na

pojednávanie prevzal právny zástupca žalobcu a žalovaný v dostatočnom časovom predstihu pred
pojednávaním. Žalovaný, ktorý sa z neúčasti ospravedlnil, ani nežiadal o odročenie pojednávania.
Právny zástupca žalobcu sa z neúčasti ospravedlnil, navrhol zrušenie pojednávania a spolu s týmto
podaním opätovne podal návrh na prerušenie konania. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 06.05.2015 splnené všetky procesné

povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov
konania.

13. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súd prvej inštancie okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť

vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné preúspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

14. Odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam
a dôkazom, ktoré súd prvej inštancie vykonal a oboznámil na pojednávaní. V tomto smere nie je
tvrdenie žalobcu pravdivé. Na prejednanie veci nariadil súd prvej inštancie pojednávanie pri zachovaní
zákonnej lehoty na jeho prípravu po splnení všetkých procesných povinností. Na strane právneho
zástupcu žalobcu absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvej inštancie povinný pojednávanie

zrušiť alebo odročiť. Z doručenky súdneho doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal
uznesenieKrajskéhosúduvTrenčíneč.k.19NcC/192/2012-11zodňa17.10.2012onevylúčenízákonnej
sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci dňa 14.11.2012 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 8Co/24/2014-123 zo dňa 15.01.2015 prevzal právny zástupca žalobcu dňa 11.03.2015. Tieto
vykonateľné uznesenia sú v ďalších štádiách konania pre súd prvej inštancie záväzné a tento súd
bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať, aj napriek tomu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť. K

odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej
republikynedošlo.Včasepojednávaniatedanastranežalobcuaanijehoprávnehozástupcuneexistoval
dôvod na zrušenie pojednávania a prerušenie konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p., účinného
do 30.06.2016, umožňovalo súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo
jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania

alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na
prípravu a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o
odročeniepojednávania.Dôležitýdôvod,prepovahuktoréhosanemôžepojednávaniazúčastniťsamusí
týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť
závažný svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať dôvodený znak ospravedlniteľnosti.

Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu
hospodárnosti. Za daného procesného stavu súd prvej inštancie umožnil sporovým stranám zúčastniť
sa prejednania veci vrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku všetkým
dôkazom, ktoré sa vykonali, vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci. Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvej inštancie, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci,

vyhodnotil postup tohto súdu ako správny. Zo skutočností a postupov súdu prvej inštancie v konaní
vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v
neprítomnosti účastníkov konania súd prvej inštancie neodňal účastníkom konania možnosť konať pred
súdom. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom vyhodnotil odvolací súd ako
nedôvodnú.

15. Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť. V sporových
konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v nepriaznivom meritórnom
rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné bremeno je procesný
inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné

skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť závisí od
strán sporu, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to čo má byť preukázané. Na preukázanie
skutočností, ohľadom ktorých má strana sporu dôkazné bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok
realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu skutočností, ktoré musí uviesť a následne
preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy upravujúcej sporný vzťah medzi stranami sporu.

Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami
sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy
poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša
dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.

16. Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou, sú upravené zákonom
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vychádzajúc z jeho
jednotlivých ustanovení predstavuje existencia nesprávneho úradného postupu pri výkone verejnej moci
orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ nesprávny úradný postup existuje, nastupuje

dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť štátu ako zodpovednostného subjektu za
škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná
povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín
v konaní sp.zn. 62Er/1721/2010. Nesprávny úradný postup žalobca charakterizoval ako nevydanierozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. Na
preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia exekučným súdom
v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov žalobca navrhoval

ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi oprávneným - žalobcom a povinnou J. pre
vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo zmluvy
o úvere
č. XXXXXXX (P V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie uznesenia o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom

v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného
rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy,
disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym
súdom pre ľudské práva). Žalobca nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní rozhodnuté,
sú neodôvodnené, boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní
z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

17. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku
prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní určuje Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať
o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru

Ústavného súdu SR (I ÚS 27/02, IÚS 197/03, I ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval
takýmivýznamnýmiprieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťakozbytočnéprieťahy.Niekaždýzistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti

veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať,
že dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti nemožno
považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy
na strane žalobcu, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu

na súdnu ochranu.

18. Odvolací súd konštatuje, že v danej veci možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného
súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, pretože
vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej

lehote neprichádza do úvahy. Ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného v čase rozhodovania
exekučného súdu nestanovovalo pre prípad, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Lehota
15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie sa týka prípadu, ak súd nezistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom.

19. Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom, by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

20. V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnounemajetkovouujmou,takakotopredpokladáustanovenie§17ods.1,2,3zákonač.514/2003
Z. z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2

citovaného zákona.

21. Vzhľadom k tomuto záveru je potom bez právneho významu aj znalecký posudok
č. 1/2014 zo dňa 17.01.2014, ktorý predložil žalobca.

22. Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani
v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní pred súdom
prvej inštancie nebol zistený nesprávny úradný postup. Za splnenia všetkých procesných povinností,
ktoré vykonal súd prvej inštancie v súlade s príslušnými ustanoveniami vtedy platného Občianskehosúdneho poriadku o konaní, prejednaní a rozhodnutí veci, keď účastníkov riadne poučil o možnosti
označiť a predkladať dôkazy a na pojednávaní vyhlásil dokazovanie za skončené, nedošlo k odňatiu
možnosti žalobcu konať pred súdom a ani k porušeniu práva na kontradiktórny súdny proces.

23.Odvolacísúdpoukazujenato,ženiektoréodvolaciehodôvodysavôbecnetýkajúprejednávanejveci,
tvrdeniažalobcunezodpovedajúskutočnémustavuveciavovzťahukprejednávanejvecisúnepravdivé.
Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie
dôvodytakmervovšetkýchprípadoch,vktorýchžalobcauplatnilprotižalovanémunasúdochSlovenskej

republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z.. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvej inštancie,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie v postupe
súdu prvej inštancie v danej veci.

24. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku
o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie za aplikácie vtedy platného § 142 ods.
1 O.s.p., vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá
sa zisťuje tak u žalobcu, ako aj u žalovaného.

25. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP, účinného od 01.07.2016 potvrdil.

26. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení

s § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému trovy konania v odvolacom konaní nevznikli, a preto
mu ich odvolací súd nepriznal.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP)- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).