Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 24, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/244/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210498
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3512210498.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov JUDr.

Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom
v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi: Slovenská republika- Ministerstvo
spravodlivosti SR so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 13.
októbra 2014 č.k. 7C/316/2012-72 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi

zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom. O trovách konania
nerozhodoval z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p.. Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. §
3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2,3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci
a citovaných ustanovení zákona, považoval súd návrh navrhovateľa za nedôvodný. Navrhovateľ sa v
predmetnom konaní domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného

postupu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er
1108/2010, ktorý má spočívať v nedodržaní zákonnej 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia.

Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že v exekučnej veci oprávneného Pohotovosť s.r.o. Bratislava
a povinný Štefan Špringšic, č.k. EX/10734/10, súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 08.09.2010. Dňa
05.10.2010 pod č.k. 11Er/1108/2010-11 vydal Okresný súd Nové Mesto nad Váhom poverenie č. 5304

013122* na vykonanie exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti 600,- eur spolu so zmenkovým
úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 600,- eur od 9.11.2009 do 25.1.2010 vo výške 117,- eur a
zákonný úrok vo výške 6% ročne zo sumy 600,- eur od 25.1.2010 do zaplatenia, trovy predchádzajúceho
konania 184,42 eur+ trovy exekúcie. Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa
30.09.2010, č.k. 11Er/1108/2010-9 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 09.02.2011,
č.k. 5CoE/465/2010-22 súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie čo do zmenkového
úroku v časti presahujúcej 117,- eur, zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.03.2011. Z

uvedeného skutkového tvrdenia navrhovateľ právne vyvodzoval, že išlo o nesprávny úradný postup.
S týmto jeho právnym posúdením nemožno súhlasiť, keďže jeho skutkové tvrdenie o konaní, ktoré
vyvolalo zodpovednosť štátu sa nevzťahovalo k postupu, ale k rozhodnutiu súdu, pričom z § 6 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva že, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutímmožno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V danom prípade však bolo zistené, že súd vydal v
predmetnej veci poverenie na vykonanie exekúcie, preto nebola v danom prípade daná zodpovednosť

štátu. Súd konal tak, že medzi doručeným žiadosti o udelenie poverenia a jeho rozhodnutím ubehlo nie
viac ako 7 mesiacov, ale 26 dní. Takéto konanie súdu nebolo spôsobilé vyvolať u navrhovateľa vznik
škody, pričom v ostatnom súd odkazuje na všeobecnú časť odôvodnenia rozsudku, a preto súd návrh
navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania bude podľa § 151 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku rozhodnuté z dôvodu väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní do 30 dní po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
( § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený

sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec
prejednal v neprítomnosti odporcu ( nie jeho ako navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že

krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,

proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak

v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich tvrdení, nebol poučený podľa ust. § 120, ods. 4 O.s.p.. Kontradiktórnosť súdneho
procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na

rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody
ku označené ako dôvody ku skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal
na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho
konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať

sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej
iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej
z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil
skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať

dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,
ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia
o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu
výdavkov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdavky, poštovné a telekomunikačné

výdavky. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že
majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil
svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojichrozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred

súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a

nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdujevnútornerozporné.Napriektomu,žesúdzistilporušeniepráva,nekonštatovalhoanatejtochybe
postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné
úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné
úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané
v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o

potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Ak bol súdu pred
pojednávaním doručený návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej
otázke a porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu, bol povinný súd konanie prerušiť a o
tomto rozhodnúť samostatným rozhodnutím. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je potrebné

ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Odvolací súd je toho názoru, že v danej veci bol naplnený prvý predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu a to existencia nesprávneho úradného postupu. Keďže nebola v exekučnej veci dodržaná
zákonom stanovená 15-dňová lehota na vydanie poverenia, ide o nesprávny úradný postup súdu v

zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z... Nesprávny úradný postup sám, bez kumulatívneho splnenia
ostatných predpokladov - vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym
úradným postupom, však nezakladá vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom verejnej
moci. Okresný súd v napadnutom rozsudku odôvodnil nenaplnenie uvedených predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu a konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť

medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Správne tiež konštatoval, že v dotknutej veci neboli
žiadnym z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní .

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať však aj na to, že aj nie každý prípadne zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa
totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila,
že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú:
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým

súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať
len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto
prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré
bybolomožnékvalifikovaťakozbytočnéprieťahyvzmyslečl.48ods.2ÚstavySR(porovnajII.ÚS64/97,
I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02, I. ÚS 70/02). V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že

rozhodnutie o vydaní poverenia s omeškaním o 12 dní nad rámec zákonnej 15-dňovej lehoty nebolo
možné považovať za zbytočné prieťahy.

Napadnutý rozsudok považuje odvolací súd za vecne správny, pretože následkom nepreukázaného
kumulatívneho naplnenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu je zamietnutie návrhu

navrhovateľa. Súd prvého stupňa vychádzajúc zo správnych skutkových zistení vec správne právne
posúdil a ním vyvodené závery v odôvodnení rozsudku zodpovedajúcim spôsobom v súlade s ust. §
157 ods. 2 O.s.p. aj odôvodnil.Čo sa teda týka ďalších odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k

nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny
proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,

nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedená námietka navrhovateľa je nedôvodná. Navrhovateľovi resp. jeho zástupcovi okresný súd
doručil písomné vyjadrenie odporcu k návrhu dňa 20.1.2014. Pojednávanie, na ktorom došlo k
vyhláseniu rozsudku, bolo nariadené na deň 13.10.2014. Na pojednávanie bol navrhovateľ riadne a
včas predvolaný. Z dátumov je zrejmé, že navrhovateľ mal dostatočný čas oboznámiť sa s písomným

vyjadrením odporcu k jeho návrhu, a možnosť vyjadriť sa k nemu či už písomne, alebo ústne na
pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5-
dňová lehota na prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal väčší časový priestor na túto prípravu,
mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa
v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ

riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania

(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne
predvolanéhoúčastníkalenvtedy,akúčastníknepožiadalzdôležitéhodôvoduoodročeniepojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (napr.
zástupcunazákladeplnomocenstva;§22anasl.O.s.p.)máajtentozástupcaprávoosobnesazúčastniť

občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to
isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a
v jeho prítomnosti nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti
účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Možnosť prejednať
vec v neprítomnosti účastníka(zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného

prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom je právom účastníka
konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na tomto
svojom práve účastník trvá.

V preskúmavanej veci však z obsahu spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľ pred pojednávaním

nedoručil súdu žiadny návrh na zrušenie pojednávania, ako to v odvolaní nepravdivo tvrdí, rovnako
nepožiadal o jeho odročenie, ani svoju neúčasť na ňom žiadnym spôsobom neospravedlnil. Pokiaľ
sa pojednávania za týchto okolností nezúčastnil, nie je pravdou, že mu bolo upreté právo navrhnúť,
označiťapredložiťďalšiedôkazy.Tohtoprávasanavrhovateľsámsvojuneprítomnosťounapojednávaní
bezdôvodne vzdal. Pokiaľ poukazuje navrhovateľ v odvolaní na porušenie svojích práv v súvislosti s ním

údajne podaným návrhom na prerušenie konania o ktorom malo byť rozhodnuté zároveň s meritórnym
rozodnutím, rovnako ani toto jeho tvrdenie sa nezakladá na pravde. Pred začatím pojednávania
súdu nebol doručený v poradí žiaden ďalší návrh na prerušenie konania (o predchádzajúcom bolo v
časovom slede predtým právoplatne rozhodnuté), logicky potom ani nemohol o ňom spolu s meritórnym
rozhodnutím rozhodovať.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu zamajetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Z uvedeného dôvodu krajský súd už
uznesením zo dňa 19.10.2012 pod sp.zn. 19NcC/322/2012-11 právoplatne rozhodol, že zákonná
sudkyňa nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Naviac, odvolací súd z úradnej činnosti

zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti navrhovateľa rozhodol tak, že sťažnosť odmietol
pre nedostatok právomoci ústavného súdu. Nie je preto dôvodná námietka v odvolaní, že vo veci
konal a rozhodoval vylúčený sudca. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení sudcu rešpektuje aktuálnu
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo
201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Nepravdivé je tiež tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Poučenie o
uvedenom procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané jednak písomne, ktoré riadne prevzal
dňa 06.11.2013. Zároveň bolo dané sudcom ústne na pojednávaní, na ktorom sa, ako už bolo vyššie
uvedené, bezdôvodne nezúčastnil.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému

stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie
navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa odporca nevyjadril na výzvu súdu
k návrhu, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že nebol poučený podľa
§ 120 ods. 4 O.s.p., že spolu s meritom bolo rozhodnuté o prerušení konania, že požiadal o zrušenie
pojednávania a pod..

Odvolací súd rovnako nezistil, že by okresný súd v prejednávanej veci použil nesprávne právne predpisy
a preto rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania vzhľadom na postup zvolený súdom prvého stupňa (§ 151 ods. 3

O.s.p.), rozhodne súd prvého stupňa (§224 ods. 4 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu Trenčín prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .