Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, October 16, 2013

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 8C/187/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612216372
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Balážová

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2013:6612216372.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec samosudkyňou JUDr. Magdalénou Balážovou v právnej veci žalobcu

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 v jeho mene koná doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD. advokát a konateľ proti žalovanej Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava - Staré mesto, Župné námestie 13, IČO: 00
166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

žalobu žalobcu o zaplatenie majetkovej škody vo výške 3.791,34 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške
3.093,26 Eur proti žalovanej z a m i e t a.

Súd žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podal na Okresnom súde Lučenec žaloby o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
ktoré sú vedené pod spisovými značkami 8C/187/2012, 8C/119/2012, 8C/126/2012, 8C/165/2012,
8C/188/2012, 8C/193/2012. Uznesením č.k. 8C/187/2012-26 zo dňa 01.08.2013 súd spojil veci na
spoločné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 8C/187/2012. Uznesenie o spojení vecí nadobudlo
právoplatnosť dňa 19.08.2013.

Žalobca poukázal na tú skutočnosť, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe

registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V
súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt veriteľ zo Zmluvy o úvere navrhol
písomným podaním súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, a to z dôvodu, že zo strany dlžníka neboli
rešpektované zmluvné dojednania a zákonné ustanovenia. Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju
pohľadávku, ktorá vznikla nesplnením záväzku: vyplývajúceho zo zmlúv o úvere:
č. 6560757, povinným je Radovan Bystrianský, IČO: 34 799 591 (spis Okresného súdu Lučenec sp.zn.
8C/187/2012, 9Er/12/2009),

č. 6820025, povinným je Michal Balog, nar. 05.04.1987 (spis Okresného súdu Lučenec sp.zn.
8C/119/2012, 9Er/889/2010),
č. 6561078, povinnou je Emília Melicherová, nar. 10.11.1937 (spis Okresného súdu Lučenec sp.zn.
8C/126/2012, 5Er/974/2010),
č. 6820025, povinným je Michal Balog, nar. 05.04.1987 (spis Okresného súdu Lučenec sp.zn.
8C/165/2012, 9Er/889/2010),
č. 6191830, povinným je Július Bolha, nar. 17.09.1955 (spis Okresného súdu Lučenec sp.zn.

8C/188/2012, 14Er/12/2009),
č. 6191998, povinným je Dušan Berky, nar. 16.04.1979 (spis Okresného súdu Lučenec sp.zn.
8C/193/2012, 17Er/17/2009).Súdny exekútor požiadal exekučný súd - Okresný súd Lučenec o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. V exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel uvedených v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku (ďalej EP) platného od 01.02.2002 do 31.05.2010, od 01.06.2010 do 31.05.2011

bola založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom
vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná
nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania,
ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu,

rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až po uplynutí zákonom stanovenej
doby.

Žalobca tvrdil, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu ani rovnopisom príslušného
návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu.
V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať

nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenia poverenia
na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu podľa žalobcu nie je
ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré
mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho
konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si žalobca uplatnil náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Majetková škoda, ktorá mu vznikla predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho

činnosťou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a udelením poverenia.

Zároveň si žalobca uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenie práva na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

práva na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočných zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom súdu došlo k zmareniu legitímneho
očakávania žalobcu, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. U
žalobcu tiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík:

- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného;
- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným;
- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k insolvencii povinného.

Náhradu nemajetkovej ujmy vnímal ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných
nárokov a základných práv. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy. Súčasne má každý právo na
to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k
reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná, platná a účinná právna úprava. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ
v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej
satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Primeranú náhradu nemajetkovej
ujmysižalobcauplatňujezavnútornézásahydospoločnosti,ovplyvňovaniepodnikateľskéhoplánovania
a rozhodovania, porušenie svojich práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav

predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie vecí a zamedzenie vymoženiu
pohľadávky exekúciou.

Žalobca tiež v žalobe uviedol, že postupoval podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody.

Žalovaný však do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval. Preto je nutné deklarovať porušenie
práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, pretože súdna ochrana nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite;deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu,
nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej
súvislosti s porušením jeho práv uvedených vyššie.

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe, žiadala žalobu zamietnuť.

Poukázala na zmätočnosť žaloby v ktorej sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že žalobca nedokázal
uviesť ani len spisovú značku príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde, chýbajú

relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a
dátum, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Vo všeobecnosti namietala, že žalobca nepriložil ani
jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik
skutočnej škody a nemajetkovej ujmy. Žalobca síce uviedol časť dôkazov, najmä odkázal na exekučné
spisy, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu že dôkazné bremeno
je na ňom.

Žalobca namietal „nezákonné konanie“ exekučného súdu v tom, že v zákonnej lehote nerozhodol
o návrhu na zmenu súdneho exekútora, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe
prieťahov. Tiež uvádza, že aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie žalobca považuje za nezákonné rozhodnutie. Z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačne

jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a
žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či si žalobca
uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.

Pokiaľ sa týka uvádzaných prieťahov v konaní v prvom rade žalobca uvádza iba v žalobách týkajúcich
sa exekučných konaní v ktorých boli zamietnuté jeho žiadosti o udelenie poverenia, v ostatných typoch
žalôb neuviedol, čo podnikol na odstránenie neželaného stavu v druhom rade, formou „žiadostí o
informáciu o stave konania“ nie je možné toto podanie považovať za riadny prostriedok, ktorý by
smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov a k ich účinnému odstráneniu. Žalobca neuviedol ani po

vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil možnosť podania
sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušnom konaní predsedovi okresného súdu, respektíve možnosť
podania ústavnej sťažnosti. Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z 03.05.2011, č. k. III.
ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle
zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať

iba jemu. V druhom rade, má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený
posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd Slovenskej
republiky.

Žalovaná poukazovala na to, že dňa 23.04.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012, teda i tie, dotýkajúce sa žalôb, ktoré sú
predmetomtohtokonania. Vzhľadomnato,žeuždňa27.09.2012boliokresnémusúdudoručené žaloby
vo veci, je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr.

Z ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej

pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho
žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Mala za
to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

Napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré adresovala žalobcovi po doručení prvotných

žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody jej bola doručená všeobecná odpoveď,
kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, dátumy o tom, kedy sa
dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, nevedel uviesť, či boli podávané
sťažnostipredsedovisúdunaprieťahy.Žalobcaneposkytolžiadnusúčinnosťnapredbežnéprerokovanie
podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o

ktorého prerokovanie sám požiadal, preto nárok žalobcu nepovažovala za predbežne prerokovaný.

Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:1/nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
2/vznik škody,
3/príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a

vzniknutou škodou.

Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

K nesprávnemu úradnému postupu - rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej lehote

poukázala na to, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou
toho,abymohlisúdyobjektívneposúdiťzákonnosťexekúcie,akexekučnýmtitulomjenotárskazápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Samotný žalobca uvádza znenie ustanovenia § 44 ods. 2 EP účinného od 01.06.2011 „Súd preskúma

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul,
ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č.
231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby

vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.“ Ustanovenie
§41 ods. 2 písm. d) EP znie: „vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených“.

Z tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí
prirozhodnutírozhodcovskéhosúduakoexekučnomtitule.Totozneniejeúčinnéod01.06.2011,kedybol
EP novelizovaný zákonom č. 102/2011 Z. z., čo znamená, že akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z
nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných

konaniach začatých po 01.06.2011 nemá žiadnu oporu v zákone.

Pred 01.06.2011 § 41 ods. 2 písm. d) EP znel „vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a
zmierov nimi schválených“. V samotnej dôvodovej správe, je k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods.
2 písm. d) EP uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok

ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako
zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“,
predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto
ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a
nepravdiváa§41ods.2písm.d)EPsasprávneaplikovalnarozhodcovskérozsudkyajpred01.06.2011.

Vo všeobecnosti je taktiež potrebné poukázať na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá
konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré
sú uvedené v ústave alebo v zákone (napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré

sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej
veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno
vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy (I. ÚS 63/00).“

Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky
prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnúprávnuúvahunajmäsohľadomnato,žetietosatýkajúprávnychvzťahovpodliehajúcichrežimu
spotrebiteľských zmlúv.Žalobca si v súvislosti so zamietnutím žiadosti o udelenie povarenia uplatnil nárok z nesprávneho
úradného postupu, ktorý podľa neho spočíval v nesprávnej aplikácii právnych predpisov.

Je nepochybné, že posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o udelenie
poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za
nesprávny úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o
existencii nezákonného rozhodnutia.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobnej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný, rozhodnutím tohto orgánu.

Poukázala aj na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej EP) účinného v dobe od 01.02.2002 do

31.05.2010 podľa ktorého preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. V exekučnom konaní vedenom
podľa týchto procesných pravidiel sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi a preto exekučný súd
mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý sa
exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie rozhodcovského súdu,

alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica.

Žalovaná poukázala na ustanovenie § 44 ods. 2 EP účinného v dobe od 01.06.2010 do 31.05.2011
podľa ktorého súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z uvedených zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola
konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení
alebo zruší v konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne

nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie namietaných
žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutia Okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné
a zároveň ich zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Ide o namietanie
samotného rozhodnutia, preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe.

Zároveň v tejto súvislosti poukázala na tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 EP vyplýva, že
lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia.
15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného
titulu (okrem exekučného titulu podľa §41 ods. 2 písm. c) a d) EP). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota
neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces

posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučného titulu.

Žalobca ďalej tiež tvrdil, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal „opätovné
posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu“. V tejto veci, je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia

Ústavného súdu SR z 3. marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z
13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp.
zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010,
vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa,
preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v
takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných

prostriedkov vnútroštátnej povahy.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na niektorých miestach vo svojich žalobách namieta prieťahy
v konaní, žalovaná odkázala na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní

nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní.

V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o náhrade škody môže pri
posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým

sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách, k nesprávnemu
úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období roku 2009 a 2010.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu

škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Aktedamalažalobcovivzniknúťškodaprávenesprávnymúradnýmpostupomspočívajúcimvzamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to po 15-dňovej lehote,

lehota na uplatnenie tohto nároku uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty
od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na
uvedené vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-
dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23. 4. 2009 (t. j. tri roky pred dňom,
kedy mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

Žalobca sa vo svojej žalobe domáha náhrady materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom
vymáhanej od povinného. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná
škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je okrem iného
nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru žalovaného žalobca nepreukázal existenciu
škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

Čo sa týka prípadov uplatnenia majetkovej škody vo výške istiny s príslušenstvom je potrebné poukázať

na nasledovné. Žalobca v prvom rade nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie
toho, čoho sa domáha. V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky.

Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že nie je možné vymôcť pohľadávku od dlžníka žalobcu a tvrdeniu,

že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť
pohľadávky, poukázal žalovaný na to, že rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť
konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský rozsudok
nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku žalobcu na súde, v tejto súvislosti poukázal
na judikatúru zaoberajúcu sa touto otázkou napr. uznesenie KS v Trnave zo dňa 31.05.2012 sp. zn.

10CoE 308/2011, či uznesenie KS v Žiline zo dňa 11.07.2012 sp. zn. 20CoE 94/2012. Žalobca mal
možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným
rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobách namieta. Na
základe všetkých uvedených skutočností je toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzaťžalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal jednak
vznik a ani výšku škody.

Žalobca mal možnosť získať iný exekučný titul a to napr. podaním návrhu na začatie konania, resp.
vydanie platobného rozkazu, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobách
namieta.

Žalobcasavosvojichžalobáchdomáhaajnáhradynemajetkovejujmyvpeniazochvovýške3093,26Eur
ktorá má byť spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah do základných práv a má kompenzovať každé
porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré žalobca uplatňoval podaním návrhu na začatie občianskeho
súdneho konania.

Poukázal na ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
V prvom rade, je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických
osôb je odlišný.

Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo
675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú
prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej
osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj „zánik
podnikateľskýchaktivítapodnikateľskýchplánov“,aletietoniesúbližšiekonkretizované.Taktiežžalobca

nespresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu.“ Ním požadovaná
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20 % istiny s prísl. nie je podložená akýmikoľvek reálnymi
skutočnosťami či rozumnou úvahou za krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy.
Použijúc analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v
súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške

660 Eur. Z tejto sumy žalobca uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55 Eur za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu:
vec sp.zn. 8C/187/2012 (660 Eur : 12 mesiacov = 55 Eur za mesiac x 6 mesiacov) suma 330 Eur,
vec sp.zn. 8C/119/2012 suma 1054,77 Eur, vec sp.zn. 8C/126/2012 suma 470,22 Eur, vec sp.zn.
8C/165/2012 suma 633,27 Eur t.j. 20 % z uplatňovanej istiny a príslušenstva, vec sp.zn. 8C/188/2012

za 6 mesiacov suma 330 Eur, vec sp.zn. 8C/193/2012 za 5 mesiacov suma 275 Eur. Na základe
všetkých uvedených skutočností je žalovaná toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahradiť
žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal vznik
škody ani jej výšku. Tiež požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy nie je podložená akýmikoľvek
reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie
je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu žalovaný
nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v
peniazoch.

Žalovaná poukázala na potrebu zohľadnenia vyššie citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17
ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu

úradnémupostupudôjsť,atoprizohľadnenípovahypodnikateľskejčinnostižalobcuapovedomí,ktoréje
okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných

konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

Žalovaná upozornila a ako prílohu svojho vyjadrenia k žalobe doložila list Európskej komisie,
Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemupredstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to,
že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto

praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10).

Je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu
Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve

podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb.

Žalovaná zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu,
súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva.

Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. po zohľadnení osoby poškodeného
a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu
neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol
namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa žalovaného žalobcovi priznaná žiadna
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa ustanovenia § 5 ods. 1, § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie
práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho
úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú
súvislosť medzi týmito zložkami.

Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,
je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť

závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností bola žalovaná toho názoru, že žalobca nepreukázal,
že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal
vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí

návrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou
a nemajetkovou ujmou. Stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania
podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že
žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej
škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok,

ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., považovala žalobu
za právne neopodstatnenú.

Súd vytýčil termín pojednávania na deň 16.10.2013. Predvolanie na pojednávanie prevzal právny
zástupca žalobcu dňa 11.09.2013, pojednávania sa nezúčastnil a neúčasť neospravedlnil.

Žalovaná prevzala predvolanie na pojednávanie dňa 11.09.2013, svoju neúčasť na pojednávaní
ospravedlnila emailom doručeným súdu dňa 15.10.2013.
Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

V súlade s citovaným zákonným ustanovením súd pojednával v neprítomnosti účastníkov konania.

Súd vykonal dokazovanie prečítaním žalôb, návrhu žalovanej na spojenie vecí z 26.02.2013,
vyjadrenia žalovanej k žalobe z 08.10.2013, listu Európskej komisie, článku v denníku Smezo 16.07.2012, oboznámením podstatného obsahu pripojených spisov tunajšieho súdu sp.zn.
9Er/12/2009, 9Er/889/2010, 5Er/974/2010, 14Er/12/2009, 17Er/17/2009 a zistil tento skutkový stav:

Z pripojeného spisu sp.zn. 9Er/12/2009 súd zistil, že dňa 09.01.2009 bola súdu doručená žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, spolu s návrhom oprávneného na
vykonanie exekúcie zo dňa 08.12.2008, ktorý bol spísaný do zápisnice pred súdnym exekútorom a
exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom. Dňa 12.01.2009 súd vydal poverenie č. 5606 060467*,
ktorým poveril súdneho exekútora vykonávaním exekúcie. Exekúcia nie je skončená. V tomto konaní sa

žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 Eur a zaplatenia nemajetkovej
ujmy vo výške 330 Eur.

Z pripojeného spisu sp.zn. 9Er/889/2010 súd zistil, že dňa 09.09.2010 bola súdu doručená žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom oprávneného na
vykonanie exekúcie zo dňa 21.07.2010, ktorý bol spísaný do zápisnice pred súdnym exekútorom a

exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom. Dňa 17.09.2010 súd vydal poverenie č. 5606 075666*,
ktorým poveril súdneho exekútora vykonávaním exekúcie. V tomto konaní sa žalobca domáhal od
žalovanej zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 Eur a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške
1054,77 Eur. Uznesením Okresného súdu Lučenec č.k. 9Er/889/2010-34 zo dňa 30.01.2012 ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 30.05.2012 súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Exekúcia

bola skončená vrátením poverenia dňa 04.09.2012. O žiadosti súdneho exekútora bolo rozhodnuté v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 EP, keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok v zmysle §
41 ods. 2 písm. d), to znamená, že neplatila lehota 15 dní na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia.

Z pripojeného spisu sp.zn. 5Er/974/2010 súd zistil, že dňa 04.10.2010 bola súdu doručená žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom oprávneného na
vykonanie exekúcie zo dňa 30.07.2010, ktorý bol spísaný do zápisnice pred súdnym exekútorom a
exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom. Dňa 11.10.2010 súd vydal poverenie č. 5606 079682*,
ktorým poveril súdneho exekútora vykonávaním exekúcie. V tomto konaní sa žalobca domáhal od

žalovanej zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 Eur a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške
470,22 Eur. Uznesením Okresného súdu Lučenec č.k. 5Er/974/2010-13 zo dňa 11.03.2011 ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 07.04.2011 súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Exekúcia
nie je skončená. O žiadosti súdneho exekútora bolo rozhodnuté v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 EP,
keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok v zmysle § 41 ods. 2 písm. d), to znamená, že

neplatila lehota 15 dní na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia.

Z pripojeného spisu sp.zn. 14Er/12/2009 súd zistil, že dňa 09.01.2009 bola súdu doručená žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom oprávneného na
vykonanie exekúcie zo dňa 20.12.2008, ktorý bol spísaný do zápisnice pred súdnym exekútorom a

exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom. Dňa 13.01.2009 súd vydal poverenie č. 5606 060577*,
ktorým poveril súdneho exekútora vykonávaním exekúcie. V tomto konaní sa žalobca domáhal od
žalovanej zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 Eur a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške
330 Eur. Uznesením Okresného súdu Lučenec č.k. 14Er/12/2009-19 zo dňa 24.02.2012 súd exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Exekúcia nie je skončená.

Z pripojeného spisu sp.zn. 17Er/17/2009 súd zistil, že dňa 09.01.2009 bola súdu doručená žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom oprávneného na
vykonanie exekúcie zo dňa 16.12.2008, ktorý bol spísaný do zápisnice pred súdnym exekútorom a
exekučným titulom - rozhodcovským rozsudkom. Dňa 13.01.2009 súd vydal poverenie č. 5606 060685*,

ktorým poveril súdneho exekútora vykonávaním exekúcie. V tomto konaní sa žalobca domáhal od
žalovanej zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 Eur a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 275
Eur. Uznesením Okresného súdu Lučenec č.k. 17Er/17/2009-17 zo dňa 28.02.2012 ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 21.03.2012 súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Exekúcia nie je
skončená.

V tejto súvislosti súd konštatuje, že v dobe od 01.02.2002 do 31.05.2010 v ust. § 44 ods. 2 EP v
exekučnom konaní podľa týchto procesných pravidiel sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Vdobe od 01.06.2010 do 31.05.2011 15-dňová lehota v ktorej mal súd rozhodnúť o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia neplatila ak išlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedná za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri
výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o

väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písmeno a) bod 3 Zák. č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky.

Podľa § 5 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 9 ods. 1, 2 Zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 Zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. 1a). V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška

nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na:
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej EP) platného v dobe od 01.02.2002 do 31.05.2010
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných
pravidiel sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosťrozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od
doručenia takejto žiadosti a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia navrhovala
vykonať bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným

titulom bola napr. notárska zápisnica.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ EP účinného k 01.06.2010, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj
na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 44 ods. 1, 2 EP účinného od 01.06.2011, exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Z vykonaného dokazovania po vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej
súvislosti tak, ako to predpokladá zákonné ustanovenia § 132 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
O.s.p.), mal súd preukázané, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.
Zákon číslo 514/2003 Z.z. má oporu v článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Pri jeho aplikácii
sa podporne použijú ustanovenia OZ, ktorý je v tomto ohľade všeobecným predpisom. Nároky na

náhradu škody podľa Zák. č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov sa zásadne uplatňujú na
všeobecnom súde. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci má povahu
objektívnej zodpovednosti (bez zreteľa na zavinenie). Zákon nepozná žiadny liberačný dôvod, na
základe ktorého by sa bolo možné zbaviť tejto zodpovednosti.
Štát zodpovedá za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom. Úradným postupom je postup

orgánov štátu súvisiacich s výkonom štátnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností
účastníkov daného konania. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom je tiež príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny

postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
Exekučné konanie ako druhá samostatná fáza civilného procesu je upravená v Exekučnom poriadku.
Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel upravených v Exekučnom poriadku, avšak štát
zodpovedá za škodu len ak je daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla

následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode.
Nesprávny postup súdu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

Zpripojenýchspisovsp.zn.9Er/12/2009,9Er/889/2010,5Er/974/2010,14Er/12/2009,17Er/17/2009bolo
preukázané, že poverenie bolo vydané v lehote 15 dní. Z vykonaného dokazovania tak jednoznačne

vyplynulo, že tvrdenie žalobcu o tom, že Okresný súd Lučenec vo vyššie citovaných exekučných
konaniach rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po lehote
je nepravdivé. V danom prípade preto nie sú splnené hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť štátu
uvedené v § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a preto žaloba žalobcu je v plnom rozsahu nedôvodná.

Podľa názoru súdu žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv podaním ústavnej sťažnosti
v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Otázkou, či v konkrétom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou

ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (I. US
41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa Zák. č.
514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predsedasúdu na podklade sťažnosti na prieťahy v konaní. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko
orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska
vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup svojho

alebo iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže
všeobecné súdy by preskúmali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať
aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve.

Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci

musiabyťsplnenévšetkytripodmienkyuvedenévzákoneč.514/2003Z.z.,atonezákonnérozhodnutie,
resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Z uvedených zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola

konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení
alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka
nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, ale ani po udelení poverenia
na vykonanie exekúcie po uplynutí 15 dňovej lehoty žalobcom splnená. Rozhodnutia okresného súdu nie
je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať v

tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na udelenie poverenia
taktiežniejedôvodnéposudzovať.Ideonamietaniesamotnéhorozhodnutiaapretoniejemožnéhovoriť
o nesprávnom úradnom postupe.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca vo svojich žalobách namieta prieťahy v konaní, je potrebné

poukázať na ustanovenie § 9 ods. 2 Zák. č. 514/2003 Z.z. v znení Zák. č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne
uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní.

V zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia súd konajúci o náhrade škody môže pri

posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že

bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca v konaní
nepreukázal ani v jednom prípade, že uvedený postup bol v rozhodovaných právnych veciach dodržaný.

Žalobca sa vo svojich žalobách domáhal náhrady materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom
vymáhanej od povinného.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa Zák. č. 514/2003 Z. z. je okrem iného
nevyhnutné preukázať existenciu škody, ktorú podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal vrátane
nárokov, ktoré si uplatňuje.

Na základe všetkých uvedených skutočností súd dospel k názoru, že žalovaná nemôže niesť
zodpovednosť a nahradiť žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože
žalobca nepreukázal vznik škody ani jej výšku.

Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je

potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobného návrhu nevyplýva, nie je tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať
jej náhrada v peniazoch.Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákoníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

S poukazom na citované zákonné ustanovenie nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní,
v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej
činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s jeho podnikateľskou činnosťou
vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu

spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila
najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok zo
spotrebiteľských úverov je predmetom exekúcií ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k
nesprávnemu úradnému postupu.

Žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými

mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods.
3 Zák. č. 514/2003 Z.z., po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu
(ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti
prípadnejujmyanásledky,ktoréžalobcovimoholnamietanýnesprávnyúradnýpostupspôsobiť,nemôže
byť žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Zdôvodovcitovanýchvyššiemalsúdzato,žežalobcanepreukázal,žebyčinnosťousúduvnamietanom
konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani
prípadnej nemajetkovej ujmy, a teda neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupomsúdu(spočívajúcimvtom,žerozhodolozamietnutínávrhunaudeleniepovereniapozákonom

stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Z dôvodu nepreukázania
splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle
Zák. č. 514/2003 Z.z. súd žalobu ako právne neopodstatnenú zamietol.

Keďže žalovaná vzniesla aj námietku premlčania nároku súd na ňu prihliadol a zistil, že nárok

žalobcu je premlčaný vo veciach sp.zn. 8C/187/2012 (sp.zn. 9Er/12/2009), sp.zn. 8C/188/2012 (sp.zn.
14Er/12/2009), sp.zn. 8C/193/2012 (sp.zn. 17Er/17/2009) keďže žiadosti io udelenie poverenia boli
doručené súdu pred dňom 23.04.2009, v dôsledku čoho žalobu žalobcu zamietol.

Súd spojil na spoločné konania veci vedené pod spisovými značkami citovanými vyššie do veci sp.zn.

8C/187/2012 súd žalobu, po sčítaní jednotlivých predmetov konaní o zaplatenie majetkovej škody v
sume 3791,34 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 3093,26 Eur zamietol.

Podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu
trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech

nemal.

Podľa ustanovenia § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh
spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania,
je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa ustanovenia§ 151 ods. 2 O.s.p. ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná
náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho
zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd
munáhradutrovkonanianepriznáavtakomprípadesúdniejeviazanýrozhodnutímoprisúdenínáhrady

trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalovaná bola v konaní úspešná. Náhradu trov konania si uplatnila, ale nevyčíslila, žiadne trovy jej v
konaní nevznikli, pojednávania sa nezúčastnila. Z týchto dôvodov súd úspešnej žalovanej náhradu trov
konania nepriznal.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo
dňa jeho doručenia cestou Okresného súdu Lučenec, Ul. Dr.Herza
14, 984 37 Lučenec na Krajský súd v Banskej Bystrici a to písomne

v troch rovnopisoch.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda , v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu , ktorým

bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým , že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v
§ 221 ods. 1 , b) konanie má inú vadu , ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205 a), f) rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.