Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 31, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/190/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226285
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112226285.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO 35 807 598, v konaní zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO 36 864 421 proti žalovanému Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k.
12C/382/2012-99 zo dňa 05. mája 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal,
aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 3.331,86 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 666,37 Eur
z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania
za preukázané, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal dňa 10.09.2010 na Okresný súd Trenčín
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., v Bratislave sp. zn. SR 19551/09 zo

dňa 01.12.2010. Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 22.12.2010, č. k. 61Er/2335/2010-9 žiadosť o
udelenie poverenia zamietol. Od podania predmetnej žiadosti dňa 10.09.2010 do vydania predmetného
uznesenia exekučným súdom dňa 22.12.2010 po odpočítaní 15 dňovej lehoty uplynula doba 3 mesiacov.
Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 6 ods. 1,
2 a 4, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 a § 19 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.

z.), ďalej ust. § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. c), d) Exekučného poriadku účinného od 01.02.2002
do 31.05.2010, ako aj čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1, 2, čl. 4 ods.
1, 2, čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. V prejednávanej veci skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti
žalovanéhozaškodu.Poukázalnato,žezust.§44ods.2Exekučnéhoporiadkuúčinnéhood01.06.2011
a ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre

exekúciusanevzťahujenarozhodnutieoexekučnomtitule,ktorýmjerozhodnutierozhodcovskéhosúdu.
Dospel k záveru, že povinnosťou orgánu štátu je len v 15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak
exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky a takýto postup vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku účinného pred novelou č. 102/2011 Z. z. Vzhľadom na uvedené konštatoval,
že postup súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia na exekúciu v lehote 3,5 mesiaca od podania
návrhu, nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom bolo rozhodnutie o zamietnutí

žiadostiopoverenienaexekúciuvydané,nemožnocharakterizovaťakoprieťahyvsúdnomkonaní.Ďalej
uviedol, že so vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli doObčianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2004 v Hlave V. začlenené
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až § 60) a uvedená právna úprava má základ v Smernici
Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Zdôraznil,

že podľa prechodných a záverečných ustanovení k úpravám účinným od 01.04.2004 (§ 897f ods. 3)
spotrebiteľské zmluvy podľa ust. § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa
musia dať do súladu s ust. § 53 a § 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo
jej časť v časových úsekoch aj s ust. § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona do
3mesiacovododňanadobudnutiaúčinnostitohtozákona.Ustanoveniaspotrebiteľskýchzmlúv,ktorénie

sú dané do súladu s ust. § 53, § 54 a § 57 tohto zákona podľa ods. 3, sú neplatné po uplynutí 3 mesiacov
dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Z ust. § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka mu vyplynulo,
že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Pripomenul, že spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu
tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Poukázal na skutočnosť, že
Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami a predpismi, ako aj Smernicami

Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/EHS, pričom medzinárodné záväzky, vyplývajúce z členstva
Slovenskej republiky v Európskej únii, majú prednosť pred právnym poriadkom platným na území SR.
Podľa čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej
súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých

podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Zmluvu
o úvere, na základe ktorej si žalobca uplatňoval svoje peňažné nároky voči povinnému v rámci
exekučného konania, označil za zmluvu spotrebiteľskú a doplnil, že táto zmluva, ako aj exekučný titul,
podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok na základe čl. 6 Smernice č. 93/13/
EHS. Uviedol, že na súd bola vec predložená až v rámci exekučného konania a po zistení, že zmluva

o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný rozhodcovský rozsudok obchádza
ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné zmluvné podmienky
vôbecneprihliadol,exekučnýsúdzamietolnávrhnavydaniepoverenianaexekúciupodľačl.7Smernice,
aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali, v súlade so záväzkami, vyplývajúcimi
pre štát z medzinárodného práva. Takýmto postupom podľa jeho názoru exekučný súd iba neuznal

rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a žalobca si mohol svoje právo na vymoženie istiny s
príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v podstate okamžite po doručení rozhodnutia o
zamietnutí poverenia na exekúciu a získať nový exekučný titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu.
Tvrdenia žalobcu, že už nebolo možné získať iný exekučný titul na vymoženie tej istej pohľadávky pre
prekážku veci rozhodnutej, nepovažoval za ničím podložené a preukázané ani jediným zastavujúcim

uznesením všeobecného súdu, z ktorého by tieto skutočnosti vyplývali. V danej súvislosti zdôraznil, že
v konečnom dôsledku bolo exekučné konanie zastavené z dôvodu, že žalobca si z dvoch možných
alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán - rozhodcovský súd s rozhodcovským
konaním, teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole
neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení zo zmluvy o

spotrebiteľskom úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy postupovali rovnakým spôsobom
ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993
a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa, súd
by nemal dôvod v rámci exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a
posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok a žiadosť o poverenie na exekúciu

zamietnuť. Z týchto dôvodov dospel k záveru, že exekučný súd nepochybil vo svojom úradnom postupe,
keďže aplikoval normy medzinárodného práva, ktorými je Slovenská republika ako člen Európskej
únie viazaná a ktoré majú prednosť pred ustanoveniami slovenského právneho poriadku a poskytol
spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami. V danom prípade teda
nemal za preukázaný žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný

postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom ani výška nejakej škody.
Žalobca poskytol povinnému úver v určitej výške, avšak nebol predložený žiadny dôkaz o tom, kedy
mala žalobcovi vzniknúť škoda jeho nezaplatením ani ako k jej výpočtu dospel; čo presne obsahuje
dlžná istina, čo je jej príslušenstvom a koľko bolo z uvedeného dlhu už povinným medzitým uhradené
a že za zostatok neuhradeného dlhu zodpovedá práve žalovaný. Z týchto dôvodov dospel k záveru, že

nie je možné žalobcovi priznať náhradu škody spočívajúcu v nevymoženej istine s príslušenstvom ani
nemajetkovú ujmu z dôvodu nesplnenia preukázania zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej
za akúkoľvek škodu, a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konaniarozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, lebo
si ich v lehote stanovenej v § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvej
inštancie nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.

h) O.s.p., súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že
súd prvej inštancie vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Žalobca

uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť,
že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič
nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdoch. Čo sa týka konečného

rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom), neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto,
že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods.
2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za
ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd

pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojhoprávanakontradiktórnekonanie,kedyžalobcaakostranakonanianeboloboznámenýsobsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť

navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru

Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti
boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom

spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah
si určil sám, kedy žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis.
Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka
(povinného). Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na

udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov,
publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé,
akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka
chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ
v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými

istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu
pohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinildlžník,tedapovinný.Pravýmprávnymtitulomjevdanejveci
nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal
v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež

na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečonekonštatoval,žedošlokporušeniuprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušeniepráva,nekonštatovalhoanatejto
chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Uviedol, že sú irelevantné
úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o

podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej
sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť
spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti na § 387 ods. 2 CSP
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením súdu prvej inštancie, na

ktoré v podrobnostiach poukazuje.

5. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.

zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvoinštančný súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.

6. Žalobca založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia dňa 30.01.2011, pričom konanie na exekučnom súde začalo dňa
15.07.2010, t. z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty s tým, že omeškanie predstavuje viac ako 199 dní.

7. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie, žiadne z týchto tvrdení sa
nezakladá na pravde.

8. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom
rozsahu stotožňuje, žalobca podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora

na Okresný súd Trenčín dňa 10.09.2010 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dochádza uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 22.12.2010.

9. Odvolací súd v tomto prípade poukazuje na znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v zmysle
ktorého lehota 15 dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá

poverenie pre exekútora, aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia teda nevyplýva, že by procesná
lehota 15 dní dopadala aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto
pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.
10. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom

na ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014)
a v náväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákona o
spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Tento prieskum
exekučný súd vykonal, zistil, že exekúciu nemožno z týchto dôvodov vykonať, pričom spotrebiteľské

právo je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo
nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho
dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením žalobcu, že v prejednávanej veci
sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

11.Zároveňodvolacísúdzdôrazňuje,žečosatýkanesprávnehoúradnéhopostupuvdôsledkuprieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb.12. Preto odvolací súd uvádza, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému

postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

13. V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej

premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

14. Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvejinštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

15. Súd prvej inštancie neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí

námietka zo strany žalobcu v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako
vyplývazobsahuspisusúduprvejinštancieonámietkežalobcuohľadomnámietkyzaujatostizákonného
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súduvTrenčínezodňa18.10.2012podč.k.17NcC/216/2012-11,kedykrajskýsúdrozhodol,žesudkyňa
Okresného súdu Trenčín JUDr. Judita Knociková nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje,
tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez
ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia žalobcu svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú a nemajetkovú
ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane

odmietol sťažnosti žalobcu, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a
spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

16. Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvej inštancie prejednal vec v neprítomnosti

žalobcu a žalovaného a jeho právneho zástupcu podľa vtedy platného § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak
nemohol postupovať. Súd prvej inštancie sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku vysporiadal
s otázkou splnenia predpokladov pre uskutočnenie pojednávania napriek tej skutočnosti, že riadne
predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. V tomto smere odvolací súd v celom rozsahu
poukazuje na vecne správne odôvodnenie súdu prvej inštancie, v ktorom poukázal na príslušný nález

Ústavného súdu SR, na strane 2 napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP).

17. Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany žalobcu neobstoja z dôvodu, že pokiaľ ide o vyjadrenie
žalovaného k žalobe, toto žalobcovi nebolo doručené z dôvodu, že žalovaný sa k žalobe nevyjadril.
Žalobcovi tak nebola postupom súdu prvej inštancie odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného

v konaní. Pokiaľ ide o vytýkanú absenciu poučenia podľa vtedy platného ustanovenia § 120 ods. 4
O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa
§ 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti
predložené a označené neskôr súd neprihliada, odvolací súd zdôrazňuje, že predmetné poučenie bolo

žalobcovi riadne doručené dňa 14.02.2014 spolu s predvolaním na pojednávanie.

18. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, v zmysle ktorej rozhodnutie súdu prvej inštancie, keď súd prvej
inštancie v napadnutom rozhodnutí rozhodol zároveň aj o návrhu na prerušenie konania, neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy, uvedená námietka sa nezakladá na pravde, nakoľko súd prvej

inštancie o návrhu na prerušenie konania zo dňa 26.06.2014 rozhodol samostatným uznesením č.
k. 12C/382/2012-132 zo dňa 10.12.2015 a to tak, že návrh zamietol. V danej súvislosti teda nedošlo
k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom, keď súd prvej inštancie rozhodol o jeho návrhu na
prerušenie konania osobitným rozhodnutím a poskytol žalobcovi možnosť podať proti tomuto uzneseniuopravný prostriedok, pokiaľ sa s postupom súdu prvej inštancie nestotožňoval, preto jeho námietka v
tomto smere nemôže obstáť.

19. Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa žalobca vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkovéhodejajedinečnostidanéhodeja,ktorýsúdprvejinštancieodôvodnilúplnerovnakýmidôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotná žaloba ako aj podané odvolanie sú v značnom rozsahu zmätočné
a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany žalobcu
spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa z veľkej časti nevzťahujú na prejednávaný prípad.

20. Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvej inštancie v prejednávanej veci aplikoval nesprávne
právne predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP, kedy odvolací súd v odvolacom konaní úspešnému žalovanému

nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi priznal, pričom o výške náhrady trov konania
rozhodne sú prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku /§ 262 ods. 2 CSP/.

22. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté senátom jednomyseľne.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).