Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 4, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/290/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203512
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214203512.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č.k. 9C/155/2014-134 zo dňa 27.11.2014,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou si žalobca uplatnil majetkovú
škodu vo výške 2.342,32 Eur a z titulu nemajetkovú ujmu vo výške 468,46 Eur. Škoda mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom súdu. Nesprávny úradný postup súdu spočíval v prieťahoch v konaní
(poverenie nebolo vydané v zákonnej lehote 15 dní). Tým, že žiadosť o vydanie poverenia bola
zamietnutá, súd porušil zásadu právnej istoty, nerešpektoval právoplatné rozhodnutie rozhodcovského

súdu ako rovnocenný exekučný titul.
Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 1, §
44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a)
bodu 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, pričom o
náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
Vecne argumentoval tým, žalobca sa domáhal, aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu majetkovú

škodu2.342,32Euranemajetkovúujmu468,46Eurzanesprávnyúradnýpostupsúdu,charakterizovaný
nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných
prieťahov, a to v zmysle zákonných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Návrh odôvodnil tým, že podal návrh na vykonanie exekúcie na
majetok povinného z titulu zmluvy o úvere. Tvrdil, že súd mal rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným
titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Tvrdil, že nesprávny úradný postup súdu

bol spôsobený tým, že exekučný súd nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Tvrdil, že
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu konať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Tvrdil, že mu vznikla majetková škoda v celkovej výške 2.342,32Eur predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá mu už nemôže byť priznaná právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní.
Uviedol, že nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti

takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu
majetkových práv poškodeného. Uviedol, že márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne
očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež
došlo k vyvolaniu nasledovných rizík: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku
povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu s povinným, k insolvencii povinného. Primeranú náhradu

nemajetkovej ujmy si uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského
plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom
čase stav predpokladaným zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie
vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie sumu 468,46 Eur, t.j. 20% z uplatnenej istiny. Pred podaním
návrhu na súd postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal
odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný do podania tohto

žalobného návrhu na žiadosť pozitívne nereagoval. Tvrdil, že je nutné deklarovať porušenie jeho práva
na súdnu ochranu, deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu a nahradiť mu nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu. Ďalej požiadal, aby súd
medzitýmnym rozsudkom rozhodol o základe veci, pričom súd nepovažoval za účelné rozhodnúť najprv
medzitýmnym rozsudkom.

Odporca žiadal návrh navrhovateľa v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnuť. Tvrdil, že navrhovateľ
nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Uviedol, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a z jeho
podania je zrejmé, že celú dôkaznú povinnosť prenáša na súd. Tvrdil, že navrhovateľ podal návrh
na súd predčasne, pred uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku u odporcu.

Tvrdil, že navrhovateľ neposkytol súčinnosť potrebnú na prerokovanie jeho žiadosti, čím bol proces
predbežného prerokovania fakticky zmarený. Poukázal na to, že navrhovateľ namieta postup, keď
exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej lehote. Uviedol, že 15-dňová lehota
neplatí v zmysle ust. § 44 ods. 2/ Exekuč. por., ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok.
Poukázal aj na ex offo povinnosť exekučného súdu v rámci exekučného konania skúmať platnosť

rozhodcovskej doložky. Uviedol, že samotné nedodržanie 15-dňovej lehoty neznamená automaticky
prieťahy v konaní. Existencia prieťahov je preukázaná len výsledkami vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktorý by konštatoval, že bolo porušené právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ uvedené nepreukázal. Tvrdil,
že navrhovateľ nepreukázal ani existenciu škody a ani dôvody na nemajetkovú ujmu, pričom zdôraznil,

že v osobe navrhovateľa nejde o fyzickú osobu, ale o osobu právnickú. Na doplnenie poukázal na list
Európskej komisie, v ktorom sa konštatuje prax navrhovateľa v spojitosti s uzatváraním spotrebiteľských
zmlúv, z ktorého vyplýva, že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli
predmetom záujmu Európskej komisie a súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v dôsledku
podnikateľskej činnosti navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých

úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ nepreukázal, že v dôsledku postupu okresného súdu vznikla
navrhovateľovi škoda.
Z obsahu exekučného spisu Okresného súdu Galanta sp. zn. 20Er/1283/2010 súd zistil, že žalobca
ako oprávnený podal u súdneho exekútora dňa 13.10.2010 návrh na vykonanie exekúcie voči povinnej
osobe na vymoženie jeho nárokov zo zmluvy o úvere 2550079 Exekučná vec je vedená u súdneho

exekútora pod č.k. EX 15535/2010. Zo strany súdneho exekútora boli návrh na vykonanie exekúcie,
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul a žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanieexekúciedoručenéexekučnémusúdudňa08.12.2010.NaOkresnomsúdeGalantajevedená
pod č.k. 20Er/1283/2010. Dňa 20.06.2011 exekučný súd vydal uznesenie, ktorým žiadosť súdneho
exekútora ako nedôvodnú zamietol. Dôvodom zamietnutia žiadosti bola neplatnosť rozhodcovskej

doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul. Uznesenie bolo
doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa v exekučnom konaní dňa 14.07.2011. Proti uzneseniu
zo strany navrhovateľa ako oprávneného v exekučnom konaní nebolo podané odvolanie. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 14.07.2011. Uznesenie nebolo zmenené ani zrušené. Navrhovateľ
nepredložil žiadne rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by boli konštatované prieťahy v exekučnom

konaní ani sťažnosť na prieťahy, ktorá by bola posúdená ako dôvodná. Nepredložil ani v návrhu
uvádzané žiadosti o informáciu, ani sťažnosti a tieto nie sú ani súčasťou exekučného spisu.
Navrhovateľ podal u odporcu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Odporca
na uvedenú žiadosť neodpovedal s odôvodnením, že navrhovateľ neposkytol potrebnú súčinnosť, čímbol proces predbežného prerokovania zmarený. Odporca nespochybnil podanie žiadosti na predbežné
prerokovanie nároku. V čase tohto rozhodnutia už uplynula 6 mesačná lehota odo dňa prijatia žiadosti
na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

Žalobca si uplatnil v tomto konaní náhradu škody tvrdiac, že ide o škodu spôsobenú mu nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu, pretože exekučný súd tým, že vydal zamietajúce rozhodnutie po
uplynutí 15 dní, nekonal v súlade s ust. § 44 ods. 2/ Exekuč. poriadku. Zo zák. ust. § 44 ods. 2/ Exekuč.
por. a ust. § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekuč. por. v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011 (teda
aj v čase začatia exekučného konania) vyplýva, že podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na

podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Uvedené sa
vzťahuje aj na exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Z gramatického aj logického výkladu
zák. ust. § 44 Exekuč. por. v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011 (teda aj v čase začatia
exekučného konania) vyplýva, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na prípad, ak súd vydá poverenie. Táto
lehota platí len za predpokladu, že nebol zistený rozpor so zákonom. Nevyplýva z neho však povinnosť
rozhodnúť aj o zamietnutí žiadosti v lehote 15 dní odo dňa doručenia žiadosti súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z tejto povinnosti však platí výnimka vyplývajúca priamo zo
zák. ust. § 44 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania,
ktorá sa týka exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekuč. por., teda notárskych zápisníc,
rozhodnutírozhodcovskýchkomisiíazmierovnimischválenýchatiežrozhodnutírozhodcovskýchsúdov.
V prípade týchto exekučných titulov táto lehota (15 dní) neplatí ani pre vydanie poverenia. Vykonaným

dokazovaním je preukázané, že exekučný súd pred vydaním rozhodnutia ohľadne žiadosti súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie skúmal žiadosť súdneho exekútora, návrh oprávneného (v tomto
konaní navrhovateľa) na vykonanie exekúcie a exekučný titul - rozhodcovského rozsudku tak, ako mu
túto povinnosť ukladá exekučný poriadok. Vydať poverenie na základe súdneho rozhodnutia mohol len
za predpokladu, že pri takomto povinnom skúmaní nezistil rozpor. Len v takom prípade mal povinnosť

vydať poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, pričom v exekučnom poriadku je
uvedené, že by tak mal urobiť v lehote 15 dní odo dňa doručenia žiadosti (ale mimo exekučného titulu,
ktorým je aj rozhodcovský rozsudok). Tu je nutné zdôrazniť, že ide o lehotu procesnú. Jej nedodržanie
neznamená automaticky nesprávny úradný postup.
Žalobca tvrdil, že exekučný súd konal nesústredene a so zbytočnými prieťahmi a k vydaniu rozhodnutia

o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia pristúpil po veľmi dlhej dobe. Zák. ust. § 9 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ktorý zakotvuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, neobsahuje ustanovenia o právomoci prvostupňového súdu rozhodovať vo veciach náhrady
škody z titulu prieťahov v konaní až po právoplatnom rozhodnutí oprávneného orgánu o sťažnosti proti

prieťahom v konaní. Z dôvodovej správy týkajúcej sa novelizácie zákona č. 514/2003 Z.z. (zákonom č.
412/2012 Z.z.) však jednoznačne vyplýva, že k citovanému ustanoveniu zákona bolo potrebné vždy
(teda aj pred účinnosťou novely a teda aj v čase vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia) pristupovať tak, že v rámci konania o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným
postupom musí už existovať už príslušné rozhodnutie, ktorý by konštatoval neprávny úradný postup

súdu, vrátane zbytočných prieťahov v konaní. Túto otázku nie je oprávnený skúmať a posudzovať
súd v rámci konania o náhrade škody. Novela nezaviedla nič nové, len explicitne vyjadrila, čo bolo
zrejmé už pred účinnosťou novely. K doplneniu ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. zákonodarcu
nepochybne viedla skutočnosť, že práve z dôvodu absencie explicitného vyjadrenia povinnosti súdu
vychádzať aj pri posudzovaní nárokov vyplývajúcich z tvrdeného nesprávneho úradného postupu z

rozhodnutí oprávneného orgánu o sťažnosti proti prieťahom v konaní (s tým, že takéto posúdenie
nie je v právomoci prvostupňového súdu) prichádzalo v praxi k nejednotnosti vo výklade citovaného
zákona a zrejme i k nejednotnosti v konaní pred súdmi. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo
nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou

preskúmavždysohľadomnakonkrétneokolnostikaždéhojednotlivéhoprípadunajmäpodľatýchtotroch
základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie
nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len
Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko
orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska

vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú vprvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických
osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy,
Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený

subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho
nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto
prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne vylúčené a uvedené len potvrdzuje, že
konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený výlučne Ústavný súd SR. Navrhovateľ
do vyhlásenia rozsudku súdu nepreukázal, že by existovalo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu,

ktorým by bolo v exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovú ujmu v
tomto konaní, konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov prípade
rozhodnutia Európskeho súd pre ľudské práva. Absenciou takéhoto rozhodnutia oprávneného orgánu
o existencii prieťahov, tiež nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v
dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci.
Do podania návrhu na súd šesťmesačná lehota neuplynula. Vo veci súd rozhodoval po uplynutí

šesťmesačnej lehoty od prijatia predmetnej žiadosti odporcom. Na základe uvedeného, nemožno
posúdiť návrh navrhovateľa ako predčasný, ako to tvrdil odporca vo svojom vyjadrení.
Podmienky na priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené súčasne. Podmienka existencie
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci splnená nie je. Žalobca neuniesol svoje
dôkazné bremeno (povinnosť tvrdenia) o existencii nesprávneho úradného postup ako prvej z troch

zákonných podmienok. Preto nemôže byť splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou, lebo ak neexistuje v danej veci nesprávny úradný postup,
nemôže medzi prípadnou škodou navrhovateľa vzniknúť súvislosť s nesprávnym úradným postupom,
ktorý neexistuje. Navrhovateľ z tohto dôvodu neuniesol dôkazné bremeno ani o existencii jeho nároku
na nemajetkovú ujmu. Táto totiž prichádza do úvahy len v tom prípade, ak by iba samotné konštatovanie

porušenia práva nebolo dostatočným vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V
tomto konaní však nebolo možné ani len konštatovanie porušenia práva, lebo navrhovateľ nepreukázal
existenciu nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom na uvedené závery nie je potrebné pre účely tohto
konania skúmať existenciu škody, jej rozsah a ani nemajetkovú ujmu, ktorej náhrady sa navrhovateľ
domáha.

Navrhovateľ navrhol doplnenie dokazovania spisom odporcu ohľadne jeho žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku. Uvedené dokazovanie súd nevykonal, lebo odporca nespochybnil doručenie
takejtožiadostiodnavrhovateľaavyjadrilsavtomsmere,žežiadenzuplatnenýchnárokovnavrhovateľa
uspokojený nebol. V tomto smere nejde teda o spornú otázku a dokazovanie v takomto rozsahu by
pre účely tohto konania bolo dokazovaním neúčelným a nehospodárnym a nad rámec dokazovania

potrebného pre účely tohto konania.
Navrhovateľ navrhol doplnenie dokazovania predložením znaleckého posudku, ktorý si pre účely tohto
konania dal vypracovať. V tomto smere súd takto navrhované dokazovanie nevykonal. Išlo by totiž o
dokazovanie nad rámec dokazovania potrebného pre účely tohto súdneho konania. Nebola totiž splnená
ani len prvá z troch podmienok a to nesprávny úradný postup. Akékoľvek ďalšie dokazovanie o príčinnej

súvislosti, ako aj o výške škody by tak bolo nad rámec dokazovania potrebného pre účely tohto konania,
v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.
Odporca vzniesol námietku premlčania vo svojom vyjadrení s tým, že ak došlo k uplynutiu 15-dňovej
lehoty pred dňom 23.04.2009. V danej veci však o takýto prípad nešlo, pretože samotné exekučné
konanie sa začalo až dňa 13.10.2010 podaním návrhu na vykonanie exekúcie navrhovateľom u súdneho

exekútora. Preto sa touto námietkou súd ani nezaoberal.
Keďže navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že došlo k neprávnemu úradnému
postupu konaním exekučného súdu v exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje nároky v tomto konaní, bol
jeho návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnutý. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p. Odporca nepreukázal, že by mu v konaní nejaké trovy vznikli, preto mu ich súd

ani nepriznal.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Kjednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite
veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku

právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona
514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z..

Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len
s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške
škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať
výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa so
znaleckým posudkom 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave .Ak
bol súdu v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie

konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred rozhodnutím vo
veci samej o tomto návrhu rozhodnúť, tým, že tak nekonal bola účastníkom odňatá možnosť konať pred
súdom.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné
priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobouuplatnenýchnárokovapretožeodvolací

súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie

správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal

po uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu si žalobca uplatňuje majetkovú škodu 2.342,32 Eur a nemajetkovú ujmu 468,46 Eur za
nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, a to v zmysle zákonných ustanovení zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Návrh odôvodnil tým, že podal návrh

na vykonanie exekúcie na majetok povinného z titulu zmluvy o úvere. Tvrdil, že súd mal rozhodnúť o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto
žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Tvrdil, že nesprávny
úradný postup súdu bol spôsobený tým, že exekučný súd nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenejlehote. Tvrdil, že neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu konať nesústredene a
so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Uviedol, že nesprávny úradný postup exekučného súdu

je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v
konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Uviedol, že márnym uplynutím
času boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde
k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík: neskorým ukončením
procedúry exekučným súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s

povinným, k insolvencii povinného. Primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil za vnútorné zásahy
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu
legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaným zákonom, stratu dôvery v
právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie. Žalobca
postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného
o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný do podania žaloby na žiadosť

pozitívne nereagoval.

Z obsahu exekučného spisu Okresného súdu Galanta sp. zn. 20Er/1283/2010 súd zistil, že žalobca
ako oprávnený podal u súdneho exekútora dňa 13.10.2010 návrh na vykonanie exekúcie voči povinnej
osobe na vymoženie jeho nárokov zo zmluvy o úvere 2550079 Exekučná vec je vedená u súdneho

exekútora pod č.k. EX 15535/2010. Zo strany súdneho exekútora boli návrh na vykonanie exekúcie,
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul a žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanieexekúciedoručenéexekučnémusúdudňa08.12.2010.NaOkresnomsúdeGalantajevedená
pod č.k. 20Er/1283/2010. Dňa 20.06.2011 exekučný súd vydal uznesenie, ktorým žiadosť súdneho
exekútora ako nedôvodnú zamietol. Dôvodom zamietnutia žiadosti bola neplatnosť rozhodcovskej

doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul. Uznesenie bolo
doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa v exekučnom konaní dňa 14.07.2011. Proti uzneseniu
zo strany navrhovateľa ako oprávneného v exekučnom konaní nebolo podané odvolanie. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 14.07.2011. Uznesenie nebolo zmenené ani zrušené. Navrhovateľ
nepredložil žiadne rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by boli konštatované prieťahy v exekučnom

konaní ani sťažnosť na prieťahy, ktorá by bola posúdená ako dôvodná. Nepredložil ani v návrhu
uvádzané žiadosti o informáciu, ani sťažnosti a tieto nie sú ani súčasťou exekučného spisu.

V exekučnom konaní teda súd rozhodol v zmysle § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., nakoľko zistil
rozpor exekučného titulu so zákonom, súd nebol povinný do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej zamietnutím,
pretože pre toto rozhodnutie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. nestanovuje lehotu.

Keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto

dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 O.s.p.).

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci

na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou

právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnejmoci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.

Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekuč. por. v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011 (teda aj v čase
začatia exekučného konania) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti

tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom od 01.01.2009 do 31.12.2010 (aj ku dňu
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom

za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone
verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania exekučného súdu zákonná
lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú rozhodnutia

rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie rozhodnutia
o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok žiadnou
lehotou nelimitoval. Vzhľadom na to je potom potrebné uzavrieť, že exekučný súd v predmetnej veci
rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora pre vydanie poverenia po lehote 15 dní neporušil žiadne
zákonné ustanovenie. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že

postupom dotknutého súdu v danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd
nedodržal zákonné lehoty a teda k porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote. Závery prvostupňového súdu v tomto smere sú preto plne správne.

Nie je dôvodná argumentácia žalobcu spočívajúca v tom, že ust. § 9 ods. zák. č. 514/2003 je

aplikovateľné len na zodpovednostné vzťahy, ktoré vznikli od 01.01.2013. Súd prvého stupňa ust. § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. nepoužil v znení účinnom od 01.01.2013. Na predmetné ustanovenie
prvostupňový súd poukázal v rámci použitých zákonných ustanovení v znení spred 01.01.2013. Toto
zákonného ustanovenie v znení po 01.01.2013 na vec neaplikoval.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, ktoré by malo
spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho exekútora
oudeleniepovereniajepotrebnépoukázaťnato,ževšeobecnýsúdmôžepristúpiťkpriznávaniunáhrady
škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté
oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných orgánov konštatované prieťahy v

konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní sudcu, prípade
rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej

nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako
na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnej od 01.01.2013,
pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postupiných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných
prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom nižšieho
stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní
sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že
zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 01.01.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie

uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho

konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si žalobca v tomto konaní uplatňuje
svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej
škody žalobcu. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou
hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne.
K úvahám žalobcu o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci

správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, žeby v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo
rozhodnuté v primeranom čase.

Neobstojí ani posledná odvolacia námietka, keď odvolateľ poukázal na to, že ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde
SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Z obsahu spisu totiž jednoznačne vyplýva, že žalobca v predmetnom konaní nepodal žiaden návrh na
prerušenie konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.