Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 8, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/887/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6914206149
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6914206149.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu Home Credit Slovakia, a.
s.,sosídlomTeplická7434/147,Piešťany,IČO:36234176,protižalovanejE.Q.,rod.č.XXXXXX/XXXX,
bytom D. XXX, X., pôvodne za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej Združenie na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS, Námestie Legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného

JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec, v konaní o
zaplatenie 1 413,39 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská
Sobota č. k. 14C/191/2014-47 zo dňa 19. 03. 2015,

r o z h o d o l :

Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ako osobitný subjekt do odvolacieho konania n e
p r i b e r á .

Rozsudok vo výroku, ktorým okresný súd v prevyšujúcej časti návrh zamietol a v súvisiacom výroku o
náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku zostáva rozsudok n e d o t k n u t ý .

Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania
v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 719,04 €
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 719,04 € od
17. 05. 2014 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku titulom plnenia zo zmluvy o
úvere uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 16. 11. 2010.

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že vyššie uvedená zmluva o úvere
neobsahuje splatnosť prvej a poslednej splátky úveru, presný údaj o ročnej percentuálnej miere
nákladov, ani rozpis jednotlivých splátok istiny úrokov a iných poplatkov, ktoré spolu tvoria jednotlivú
splátku vo výške 48,08 €, teda údaj o tom, z čoho pozostáva úverová splátka s tým, že osobitne pri
každej jednotlivej splátke malo byť zvlášť uvedené, aká suma predstavuje výšku samotnej splátky,

aká suma predstavuje úverový úrok a aká suma prestavuje ďalšie náklady spotrebiteľa, v dôsledku
čoho považoval poskytnutý spotrebiteľský úver zo strany žalobcu žalovanému za bezúročný a bez
poplatkov. Konštatoval ďalej, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje konkrétny údaj o
konečnej splatnosti úveru alebo konkrétne termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nemôže byť
tento nedostatok odstránený tým, že sa veriteľ odvolá na skutočnosť, že z úverovej zmluvy vyplýva počet
splátok, ktoré je žalovaná povinná žalobcovi zaplatiť, takže z tohto údaja si vie spotrebiteľ dostatočným

spôsobom sám určiť deň konečnej splatnosti úveru. K dojednaniu výšky ročnej percentuálnej miery
nákladov v zmluve v podobe intervalu „od - do“ okresný súd uviedol, že takéto dojednanie RPMNznemožňuje spotrebiteľovi, aby si za daných okolností mohol zo zmluvy zistiť, ktorá hodnota v rámci
intervalujeprenehoaktuálna.StavneistotyspotrebiteľaohľadomtakéhotourčeniavýškyRPMNzostáva
zachovaný

a nevylučuje sa možnosť zavádzania spotrebiteľa. Pre žalobcu sa tak vytvára priestor, aby si vybral
takú hodnotu z určeného intervalu, vrátane maximálnej, ktorá je pre neho výhodná, pričom výber tejto
hodnoty bude pre spotrebiteľa nepreskúmateľný, nakoľko spotrebiteľ nebude vedieť objektívne zistiť,
ktorú hodnotu RPMN nakoniec žalobca ako dodávateľ použije.

3. Pokiaľ bol preto žalovanej poskytnutý úver vo výške 1 300 €, potom považoval súd za dôvodný a
preukázaný nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej istiny 29,60 € a zosplatnenej istiny v časti 689,44 €,
spolu vo výške 719,04 €, ako rozdiel medzi celkovou výškou úveru 1 300 € a žalovanou už uhradenou
sumou 580,96 €. Vo zvyšku (v sume 694,32 €) návrh žalobcu zamietol, a to jednak v časti nároku na

zosplatnenú istinu vo výške 535,63 €, ako aj v časti nároku na úverový úrok vo výške 143,96 €, v časti
nároku na poistné vo výške 13,56 € a v časti nároku na poplatok za možnosť zmeny splátky vo výške
1,20 €. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na poistné (13,56 €) zdôraznil, že spotrebiteľ - žalovaná nemala
možnosť v úverovej zmluve na výber, či poistenie uzavrie alebo nie, resp. nemala možnosť vybrať si
typ poistenia a posúdiť jeho výhodnosť, či nevýhodnosť. Poistenie sa nachádza na úverovej zmluve vo

forme predtlačeného vopred preddefinovaného textu bez možnosti si ho zvoliť, resp. nezvoliť, ak teda
spotrebiteľ chcel úverovú zmluvu uzavrieť, musel súhlasiť aj s poistením.

4. O náhrade trov konania rozhodol podľa §-u 142 ods. 2 O. s. p.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v rozsahu, ktorým mu bola
spôsobená materiálna ujma, namietal, že súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a právnom
posúdení dospel k nesprávnym právnym záverom, keďže výška RPMN závisí na dni poskytnutia
úveru, čo s ohľadom na spôsob spracovania úverovej zmluvy v informačnom systéme žalobcu trvá istý
objektívne dlhý čas. Bol preto nútený pristúpiť k vymedzeniu RPMN prostredníctvom jeho minimálnej a

maximálnej výšky, nemal možnosť určiť RPMN k dátumu podpisu úverovej zmluvy. Naopak, on vypočítal
RPMN podľa vzorca uvedeného v prílohe 2 zákona č. 129/2010 Z. z.. Následne zastáva názor, že
tvrdenie súdu prvej inštancie, že zmluva neobsahuje náležitosti vyžadované v zmysle §u- 9 ods. 2 písm.
k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, t.
j. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. V tejto súvislosti poukázal na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o
zmluváchospotrebiteľskomúvere,atokonkrétnečl.10ods.2písm.h).atvrdil,žedopredmetnejzmluvy
o úvere uviedol výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa v súlade so znením tejto smernice. Súd
prvej inštancie tak svoje rozhodnutia odvodzuje od formalistického znenia strohých zákonných noriem
bez eurokonformného výkladu práva. Najmä namietal, že zle vyvodil zo zisteného skutkového stavu

sankciu v §-e 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z., pretože poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa
§-u 9 ods. 1 a súčasne neobsahuje náležitosti podľa §-u 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.
Písomná forma právneho úkonu však nikdy nebola spochybnená. Súd prvej inštancie tak spojku ,,a“ v
§-e 11 ods. 1 písm. a) zákona

č. 129/2010 Z. z. vykladá bez akéhokoľvek odôvodnenia vo význame spojky ,,alebo“, čím do veľkej miery
zmenil obsah tohto ustanovenia.

6. Na záver žalobca namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je v súlade s § 157 ods. 2 O. s.
p.. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie eventuálne, aby zmenil predmetný rozsudok tak, že predmetnej žalobe
v celom rozsahu vyhovie.

7. Dňa 20. 06. 2014 vstúpil do konania vedľajší účastník na strane žalovaného Združenie na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie legionárov 5, Prešov, ktorý dňa 13. 07.

2015 zaslal k odvolaniu žalobcu písomné vyjadrenie. Uviedol v ňom, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie považuje v jeho napadnutej časti za správne po stránke právnej i skutkovo, nakoľko jeho
vydaniu predchádzalo dostatočné zistenie skutkového stavu a náležitá aplikácia relevantných právnych
predpisov na predmetnú spotrebiteľskú vec. Argumentáciu žalobcu ohľadom dojednania RPMN akonečnej splatnosti považoval aj vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax súdov za bezpredmetnú
a odvolanie žalobcu za skôr účelové, ako účelné. Má za to, že k výkladu právnych predpisov a ich
inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako

jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Účelom zákona je vyššia ochrana
spotrebiteľov na finančnom trhu a posilnenie prevencie pred takým konaním účastníkov finančného
trhu, ktoré by mohlo viesť ku škodám na majetku spotrebiteľov a finančnom trhu. Z uvedeného možno
logicky podľa neho vyvodiť, že vyššiu ochranu spotrebiteľov je možné zabezpečiť jedine korektným
prístupomdodávateľov,akoodbornespôsobilýchsubjektovnafinančnomtrhuvočispotrebiteľomtým,že

spotrebiteľovi budú poskytované informácie, ktoré budú určité, jasné a zrozumiteľné tak, ako to vyžaduje
zákon. RPMN je podľa neho možné považovať za jeden z najpodstatnejších inštitútov slúžiacich na
orientáciu na trhu spotrebiteľských úverov a v prípade, že nie je možné z úverovej zmluvy zistiť presnú
výšku RPMN, nemožno takéto dojednanie považovať za platné. Aj dojednanie konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru iba počtom mesiacov považuje za neurčité, keďže zákon vyžaduje určenie
konečnej splatnosti presným konkrétnym dátumom. Spotrebiteľ má naviac už pri podpise zmluvy vedieť,

aká pomerná časť z každej uhradenej splátky bude pripísaná na úhradu istiny, aká časť na úroky a aká
časť bude pripísaná na úhradu poplatkov. Predmetná zmluva však neobsahuje žiadne dojednanie, z
ktorého by uvedené bolo zrejmé. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu potvrdil ako dôvodný a zaviazal žalobcu aj na náhradu trov odvolacieho konania.

8. Súd prvej inštancie o návrhu žalobcu rozhodol rozsudkom dňa 19. 03. 2015. Krajskému súdu v
Banskej Bystrici, ako súdu odvolaciemu bola vec predložená dňa
21. 10. 2015. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej v texte aj „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 § 470

CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a
§ 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej
aplikability procesnoprávnych noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané
do 30.06.2016 a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30.06.2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku

toho platí, že ustanovenia novej (od 01.07.2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní
sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a
so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán,
lebo ten kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu
sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PLÚS 36/1995).

9.Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),prejednalodvolanieviazanýrozsahomadôvodmiodvolania
v zmysle ust. § 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade
s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP, rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh žalobcu v
prevyšujúcej časti zamietol (výrok v poradí II.) a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania (výrok v

poradí III.) podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

10. Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Výrok, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 719,04 € s
príslušenstvom, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok v poradí I.) nebol odvolaním
napadnutý, preto v zmysle §-u 367 ods. 2 CSP zostáva nedotknutý.

12. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o zamietajúcu
časť rozhodnutia. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej
veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie

rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivosti naň odkazuje i odvolací súd. Z
uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia
uvádza nasledovné :13. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že na uvedený vzťah je potrebné
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (zák.č.40/1964 Zb.), ako aj zákon

č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej v texte len ,,zákon č. 129/2010 Z. z.“) účinný v čase
uzavretia zmluvy.

14. Jedným z viacerých dôvodov, pre ktoré považoval súd prvej inštancie poskytnutý úver žalovanej
za bezúročný a bez poplatkov bola okolnosť, že uvedená zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi

konania dňa 16. 11. 2010 neobsahuje presný údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, ak dojednanie
RPMN v podobe intervalu ,,od - do“ znemožňuje spotrebiteľovi, aby si za daných okolností mohol zo
zmluvy zistiť, ktorá hodnota v rámci intervalu je pre neho aktuálna. V tomto rozsahu odvolací súd
poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia na str. 6 posledný odsek, v ktorom súd prvej
inštancie podrobne zdôvodňuje, na základe akých skutočností nepovažoval určenie RPMN v podobe
intervalu za súladné so zákonom. Aj odvolací súd poznamenáva, že určenie RPMN v podobe intervalu

nezávisí od samotného čerpania predmetného úveru žalovanou. Ročná percentuálna miera nákladov
musí byť vypočítaná na základe určitých údajov, na ktoré v odvolaní i žalobca poukazoval s tým, že
výpočtom možno dospieť k jednému konkrétnemu výsledku, a tým je vylúčená možnosť uvedenia RPMN
v určitom rozpätí. Naviac, určenie RPMN je náležitosťou zmluvy, ktorú náležitosť je nevyhnutné určiť ku
dňu uzavretia tejto zmluvy, nie ku dňu, kedy boli finančné prostriedky spotrebiteľovi poskytnuté.

15. Pokiaľ ide o údaj týkajúci sa konečnej splatnosti úveru, súd prvej inštancie dôvodne poukázal
na to, že v zmysle zákona sa vyžaduje, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bola uvedená
časová špecifikácia konečnej splatnosti úveru, pričom je úlohou poskytovateľa úveru - veriteľa, aby
vstupné údaje matematicko-logickými postupmi premietol do konkrétneho časového údaja, ktorý bude

predstavovať konečnú splatnosť úveru. Mal za to, že nepostačí len uvedenie celkového počtu splátok,
ktoré by mali byť uhrádzané mesačne,
resp. nepostačuje ani určitý údaj o lehote splatnosti 72 mesiacov od poskytnutia úveru, ak zo zmluvy
nevyplýva, kedy budú finančné prostriedky poskytnuté spotrebiteľovi a v zmluve nie je uvedená ani
splatnosť prvej a poslednej splátky úveru.

16. K uvedenému odvolací súd dopĺňa, že pojem ,,termín“ predstavuje presné časové vymedzenie.
Termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmluve nie je uvedený, a to ani tak, aby sa dal
bez pochybností určiť odkazom na dohodnutý termín splatnosti jednotlivých splátok a ich počet. Termín
konečnej splatnosti úveru musí byť v zmluve vyjadrený presným termínom a nie udalosťou, ktorá je

závislá na vôli ktorejkoľvek zmluvnej strany, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že v prejednávanom
prípade išlo o náležitosť predpokladanú zákonom.

17. Výklad ponúkaný žalobcom je v priamom rozpore s jazykovým znením právnej normy, pretože ak
by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých sa dajú iné informácie

zistiť alebo vypočítať, tak by to tak uviedol, resp. by to tak upravil. Nie je v súlade s princípmi ochrany
spotrebiteľa, ak žalobca predkladá spotrebiteľovi zmluvy, ktoré vyžadujú na zistenie podstatných otázok
splácania úveru výpočty. Uvedené je aj v priamom rozpore s tým, že v ust. § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z. z. vyžaduje zákon pre spotrebiteľskú zmluvu určenie výšky, počtu a termínov
splátok istiny úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k

jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia, a samostatným ust. v § 9 ods. 2 písm. f) tohto zákona vyžaduje, aby bola okrem
týchto vyššie uvedených skutočností uvedená aj doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, teda zákon uvedené náležitosti zmluvy výslovne odlišuje
a neumožňuje uvedenie náležitostí obsiahnutých v ust. § 9 ods. 2 písm. f), len odkazom na prípadný

výpočet z iných údajov obsiahnutých ako náležitosť zmluvy v ust. napr. § 9 ods. 2 písm. k) tohto
zákona (výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia).

18. Hlavný význam ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. spočíva v tom, aby spotrebiteľ bol už pri
podpisezmluvyinformovanývakýchtermínoch,vakejvýške,akodlhojepovinnýplniťsisvojepovinnosti
vyplývajúce zo zmluvy. Vyžaduje sa teda presná časová špecifikácia termínov splatnosti jednotlivých
splátok a konečnej splatnosti celého úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov.Je potom práve úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné údaje matematicko-logickými operáciami
premietol do konkrétnych časových údajov, ktoré budú termíny splátok a konečnú splatnosť úveru
predstavovať. Pokiaľ teda samotná zmluva tieto presné údaje neobsahuje, nemožno mať za to, že

tieto nedostatky možno nahradiť apelovaním na potenciálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu
termínu konečnej splatnosti úveru, matematickými operáciami z iných dostupných údajov v zmluve.
Odvolacia námietka žalobcu spočívajúca v tom, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odvodzuje
od formalistického znenia strohých zákonných noriem bez eurokonformného výkladu práva neobstojí.
Naviac, ak odvolateľ v odvolaní poukazuje na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o

zmluvách o spotrebiteľskom úvere, zákon č. 129/2010 Z. z. jej účel a zmysel napĺňa. Nie je v rozpore
s účelom a cieľom tejto smernice, ak zákon
č. 129/2010 Z. z. konkretizuje a upresňuje znenie smernice, jej obsah. Ak teda predmetný zákon
podrobnejšie rozoberá, aké informácie pre spotrebiteľa má zmluva o úvere obsahovať, je každý, teda
i dodávateľ povinný dodržiavať tento zákon, ktorý nie je v rozpore so smernicou, naopak napĺňa účel
a charakter tejto smernice.

19. Ani ďalšia odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa aplikácie ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona č.
129/2010 Z. z. neobstojí. Žalobca totiž v odvolaní namietal, že aplikácia ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona
č. 129/2010 Z. z. nie je dôvodná, ak písomná forma právneho úkonu nebola nikdy spochybnená, pričom
v tomto ustanovení zákonodarca aplikoval spojku

,,a“, ktorú však súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia vyložil vo význame spojky ,,alebo“, čím
zmenil obsah tohto ustanovenia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že výsledkom výkladu
ponúkaného odvolateľom by súd prvej inštancie nemohol skúmať náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a §-u 10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., práve
vtedy, ak právny úkon nebol urobený v písomnej forme. Výklad ponúkaný odvolateľom by tak absolútne

znemožnil prieskum náležitostí vyžadovaných zákonom č. 129/2010 Z. z. v zmysle § 9 ods. 2 tohto
zákona a spôsoboval by obsolentnosť tejto právnej normy. Ak by totiž všeobecný súd zistil, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) tohto zákona,
bolo by uvedené zistenie bez akéhokoľvek významu, nakoľko je zrejmé, že ak k takýmto právnym
záveromdospel,zmluvamuselaspĺňaťpísomnúformu,inakbynebolomožnétentoprieskumanásledné

skutkové a právne závery z nej vyvodiť. K tomu, že išlo o nedôslednú právnu úpravu účinnú ku dňu
uzavretia zmluvy o úvere nasvedčuje i postup zákonodarcu, ktorý predmetné ust. § 11 ods. 1 písm. a)
zákona č. 129/2010 Z. z. následne novelizoval a podmienku písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom
úvere odčlenil od obligatórnych náležitostí, ktoré je súd prvej inštancie povinný skúmať ex offo v zmysle
§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). K odčleneniu nedošlo použitím spojky „alebo“ namiesto spojky „a“,

ale uvedené zákonodarca dokonca odčlenil do vzájomne nepodmienených ustanovení tohto zákona
(viď § 9 ods. 1 a § 9 ods. 2 písm. a) až y)). Aj ďalšími novelizáciami je predpoklad platnosti zmluvy -
jeho písomná forma a zákonom vyžadované obligatórne náležitosti, ktoré zmluva o spotrebiteľskom
úvere musí v zmysle tohto zákona obsahovať, uvedené v odlišných ustanoveniach. V nadväznosti na
uvedené zákonodarca od 10.06.2013 upravil § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. tak, že poskytnutý

spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak :
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r)
a y),
c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie

alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

20. Pre správnosť rozhodnutia a záver o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov bolo

postačujúce, ak súd zistil, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba čo i len jedna z
náležitostí vymenovaných v ods. 1 §-u 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože citovaný zákon
nepredpokladá kumulatívne nesplnenie všetkých zákonom predpísaných podmienok vymenovaných v
§-e 9 ods. 2, aby úver bolo možné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

21. V prejednávanej veci nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva bola uzavretá
medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má naviac podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá
je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ jej obsah spravidla nemení
vzhľadom na formulárovú predtlač. Spotrebiteľ preto buď príjme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľsám v predstihu podľa svojej predstavy naformuloval, alebo zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť
tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjadnávacej pozície
slabšou stranou zmluvného vzťahu. Samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát podľa

ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s
ohľadom na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s ohľadom na väčšiu profesionálnu
skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne
so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.
Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva a to formou obmedzenia

autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania,
avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená
všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany, a to
s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov.
Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne (napr. vzťahu
dodávateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké

právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo
v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom.
Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností
účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je
priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom

danej právnej úpravy je teda snaha
o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické
informačné a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť
dosiahnuť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností.
Okrem uvedenej úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo

vzťahu k spotrebiteľovi choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje,
spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa a
takémuto nepoctivému jednaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného
zákonníka, § 3 Občianskeho zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa).

22. Okresný súd rozhodol vecne správne aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, ak rozhodoval
na základe toho, že žalobca mal vo veci úspech v časti 50,87 % a žalovaná vo výške 49,13 % s tým, že
rozdiel v miere úspechu strán sporu je 1,74 %. Keďže rozdiel v miere úspechu strán sporu v konaní bol
minimálny, okresný súd dôvodne považoval za spravodlivé nepriznať náhradu trov konania žiadnemu z

účastníkov. Uvedené odvolací súd uvádza napriek tomu, že rozhodnutie o náhrade trov konania nebolo
výslovne stranami sporu v odvolaní napadnuté, avšak ide o výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej.

23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle §-u 396 ods. 1 CSP v spojení s

§ 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. V odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná žalovaná, ktorej však v odvolacom konaní trovy
konania,(ktorébybolipreukázané,odôvodnenéaktorébybolomožnépovažovaťzaúčelnevynaložené
výdavky ), nevznikli. Na strane žalovanej v konaní pôvodne vystupoval ako vedľajší účastník Združenie
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, a to za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku platného a

účinného do 30. 06. 2016. V zmysle § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona (do 30. 06. 2016), zostávajú zachované. Združeniu na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktoré do konania vstúpilo ako vedľajší účastník na strane žalovanej
dňa 30. 06. 2014 vznikol nárok na náhradu trov konania, vrátane náhrady trov odvolacieho konania
za právne úkony, ku ktorým došlo do 30. 06. 2016. V zmysle Občianskeho súdneho poriadku platného

a účinného do 30. 06. 2016 zdieľal vedľajší účastník úspech či neúspech žalovanej, na strane ktorej
vystupoval. Združeniu tak vznikol nárok na náhradu tak trov konania, ako aj trov odvolacieho konania,
ktorú mu vznikli do 30. 06. 2016, a ktoré boli preukázané a odôvodnené, a ktoré možno považovať za
účelne vynaložené výdavky. Odvolací súd tak v zmysle § 262 ods. 1 CSP rozhodol o nároku Združenia
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na náhradu trov odvolacieho konania v rozhodnutí, ktorým sa

konanie končí s tým, že o výške týchto trov rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.24. Na záver odvolací súd poznamenáva, že v odvolacom konaní podalo Združenie na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS návrh dňa 08. 07. 2016, ktorým navrhlo, aby odvolací súd s označenou
právnickou osobou, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, naďalej konal

počnúc od 01. 07. 2016 pod novým procesným označením - osobitný subjekt konania v zmysle §-u 95
ods. 1 CSP.

25. Podľa § 95 ods. 1 CSP na ochranu práv strany môže súd aj bez návrhu do konania pribrať orgán

verejnej moci, v pôsobnosti ktorého je ochrana základných ľudských práv
a slobôd, alebo právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu,
ak s tým strana, na ochranu práv ktorej má vystupovať, súhlasí.

26. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

27. Z ust. §-u 95 ods. 1 CSP vyplýva, že súd môže aj bez návrhu do konania pribrať právnickú osobu,
ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, a to na ochranu práv strany. Z
obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanej veci vstúpilo dňa
20. 06. 2014, aj bez návrhu do konania Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ako právnická
osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu v zmysle Občianskeho

súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS poskytlo ochranu práv žalovanej ako spotrebiteľky pred súdom prvej inštancie, ako aj pred
odvolacím súdom s tým, že v zmysle § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov tohto združenia, ktoré v
konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, teda do 30. 06. 2016, sú zachované. Ak
teda pôvodný vedľajší účastník vystupujúci na strane žalovanej v priebehu odvolacieho konania podal

dňa
13. 07. 2015 vyjadrenie k odvolaniu žalobcu, v ktorom chránil práva žalovanej ako spotrebiteľky,
realizoval tým predmet svojej činnosti, ktorou je ochrana práv spotrebiteľa. Počas konania súdu prvej
inštancie ako i odvolacieho konania skutkovo i právne argumentoval na podporu tvrdení žalovanej, teda
na ochranu spotrebiteľky a účinky jeho úkonov do 30. 06. 2016 zostali zachované. Súd prvej inštancie,

ako aj odvolací súd na tieto úkony urobené do 30. 06. 2016 prihliadal a aj na základe pôsobenia
pôvodného vedľajšieho účastníka v konaní bolo následne vo veci samej rozhodnuté.

28. Odvolací súd preto považuje za daného stavu v prejednávanej veci pribratie totožného združenia
- Združenia na ochranu občana HOOS v zmysle § 95 ods. 1 CSP od 01. 07. 2016, ako osobitného

subjektu v odvolacom konaní za nadbytočné, neúčelné a nehospodárne, ak pôvodný vedľajší účastník
(Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS) vykonal na ochranu práv spotrebiteľky - žalovanej v
čase do 30. 06. 2016 všetky nevyhnutné úkony a odvolací súd na tieto úkony v zmysle vyššie uvedenej
úpravy § 470 ods. 2 CSP prihliadal. Možno uzavrieť, že v tomto štádiu odvolacieho konania bola
ochrana práv spotrebiteľky - žalovanej aj postupom samotného Združenia na ochranu občana HOOS

ako právnickej osoby založenej na ochranu práv spotrebiteľa, dostatočná a v plnom rozsahu napĺňajúca
účel postavenia tohto združenia v konaní. Zároveň odvolací súd dopĺňa, že rozhodol v tejto veci o
náhrade trov konania pôvodného vedľajšieho účastníka na strane žalovanej do 30. 06. 2016. Súd do
konania môže pribrať podľa § 95 ods. 1 CSP právnickú osobu, predmetom činnosti ktorej je ochrana
práv podľa osobitného predpisu, ak s tým strana, na ochranu práv ktorej má vystupovať, tento osobitný

subjekt, súhlasí. Z obsahu spisu však zatiaľ taktiež nevyplýva ani to, že by žalovaná, na strane ktorej by
mal tento osobitný subjekt v konaní vystupovať, s jeho vstupom ako s osobitným subjektom v zmysle
novej právnej úpravy súhlasila. Uvedenú skutočnosť však odvolací súd z dôvodu hospodárnosti konania
neskúmal.

29. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd návrhu Združenia na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS na jeho vstup do konania od 01. 07. 2016 pod novým procesným označením nevyhovel a
združenie ako osobitný subjekt v zmysle § 95 ods. 1 CSP do odvolacieho konania nepribral.
30. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie
(§ 379 ods. 1 a 2 CMP), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- Eur (§ 382 ods. 1 CMP), rozhodnúť o
zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383
ods. 1 CMP) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho

odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo
na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného
alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 CMP) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP).