Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 17, 2015

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 16C/91/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214210747
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2015:2214210747.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda samosudcom Michalom Novotným v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia

Slovakia, s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom Karadžičova 8, Bratislava, zastúpeného: JUDr. Ján Šoltés,
advokát v Bratislave (zn. 3704795), proti žalovanému: M. I., D.. XX. V. XXXX, bytom S. O. (bezdomovec),
t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody C. D. A., o 630,68 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba o zaplatenie 630,68 € s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 9. októbra 2013 sa zamieta.
II. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou došlou súdu 29. mája 2014 domáhal voči žalovanému zaplatenia súm uvedených
vo výroku. V žalobe predniesol, že jeho právny predchodca - Slovenská sporiteľňa, a.s., zriadila
pre žalovaného bežný účet, na ktorom mu poskytla úver formou povoleného prečerpania. Z dôvodu

porušenia SLSP vyhlásila 30. septembra 2013 mimoriadnu splatnosť a po neúspešných výzvach na
žalobcu zmluvou z 28. marca 2013 postúpila pohľadávku vo výške 868,43 €, z čoho si žalobca uplatňuje
630,68 € s úrokom z omeškania.

2. Žalovaný sa k žalobe, ktorá mu bola doručená do vlastných rúk 31. decembra 2014, nevyjadril.

3. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), ktoré

sa konalo 17. septembra 2015 a na ktoré sa účastníci nedostavili. Žalobca sa nedostavil, ospravedlnil
sa a súhlasil s rozhodnutím v jeho neprítomnosti. Žalovaný sa síce ospravedlnil a žiadal o „zohľadnenie“
jeho zdravotného stavu, o odročenie však nepožiadal (porov. judikát R 120/1999). Vzhľadom na to súd
vykonal pojednávanie v neprítomnosti oboch účastníkov (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Na ňom súd vykonal
dokazovanie listinami, a to: zmluva o bežnom účte č. XXXXXXXXXX/XXXX (č. l. 7), zmluva o vydaní a
používaní Platobnej karty (č. l. 8), oznámenie o povolenom prečerpaní (č. l. 6), oznámenie o postúpení
pohľadávky (č. l. 9), všeobecné obchodné podmienky (č. l. 16 až 19), výpisy z účtu (č. l. 43 až 50) a v

spojení s uznanými, resp. nespornými skutočnosťami (§ 120 ods. 3, § 153 ods. 1 O. s. p.) zistil tento

skutkový stav:

4. a) Žalovaný ako klient - majiteľ účtu a Slovenská sporiteľňa, a.s., ako banka podnikajúca na základe
bankového povolenia podpísali 18. augusta 2006 listinu označenú ako „Zmluva o bežnom účte“ č.
XXXXXXXXXX/XXXX (č. l. 7), ktorej predmetom je „zriadenie bežného účtu Bankou pre Majiteľa účtu... a

poskytnutie Povoleného prečerpania“ (čl. I). Nad podpismi boli okrem iného predtlačené „III. Záverečné
ustanovenia“, ktoré okrem iného ustanovovali: „2. ... Pre účely Zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné
obchodné podmienky... a Úverovými podmienkami Obchodné podmienky Banky pre poskytovanie
Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom... 3. Všetky právne vzťahyvýslovne neupravené v Zmluve sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, ktoré
sú súčasťou Zmluvy, VOP, ktoré sú súčasťou Zmluvy...“ Listom z 15. mája 2007 (č. l. 6), žalovanému
bolo doručené oznámenie o poskytnutí povoleného prečerpania do výšky 19.000 Sk.

b) V rovnaký deň žalovaná a Slovenská sporiteľňa, a.s., podpísali aj listinu označenú ako „Zmluva
o vydaní a používaní Platobnej karty“ (č. l. 8), v ktorej bolo dohodnuté vydanie platobnej karty VISA
Electron k bežnému účtu už uvedeného čísla.

c) Existencia ani obsah všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s., účinných od
1. augusta 2002 dokázané neboli.

d) Žalovaný z bežného účtu vykonával platby a vkladal naň úhrady. Posledný príkaz na úhradu v sume
62,80 Sk vykonal 20. júla 2008 a posledný vklad v sume 6.248 Sk vykonal 14. augusta 2008 (výpisy z
účtu č. l. 43 až 50). Nebolo zistené, či a ako bol žalovaný vyzvaná na úhradu dlžných súm.

e) Listom zo 5. apríla 2013 (č. l. 9) Slovenská sporiteľňa, a.s., oznámila žalovanému, že pohľadávku z
uvedenej úverovej zmluvy (identifikovanú ako „41Y - Pohľadávka z Nepovoleného prečerpania na Účte
FO Číslo úveru/číslo účtu: XXXXXXXXX“) „vo výške 868,43 € s príslušenstvom“ postúpila na žalobcu.

5. Takto zistený skutkový stav vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§
132 O. s. p.).

a) Skutkové zistenia v bode 4 písm. a), b) a e) sú v podstate len reprodukciou listín.

b) Skutkového zistenie pod bodom 4 písm. c) je dôsledkom skutočnosti, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno v tomto smere. Žalobca napriek svojmu dôkaznému bremenu (§ 120 ods. 1 O. s. p.)
nepredložil súdu okrem obchodných podmienok pre poskytovanie úverov a povolených prečerpaní,
ktorými vzhľadom na výsledok konania súd dokazovanie nevykonával, žiadne iné obchodné podmienky,
na ktoré zmluva o bežnom účte odkazovala. Ak však žalobca chcel z týchto podmienok odvodzovať pre

seba určité práva, bolo jeho povinnosťou navrhnúť ich súdu ako dôkaz. Tým, že tak neurobil, musel súd
vychádzať z toho, že nebolo dokázané, aký ich obsah sa stal súčasťou zmluvy o bežnom účte.

c) Pokiaľ ide o skutkový záver v bode 4 písm. d), žalobca, hoci bol na to podľa § 120 ods. 1 O. s. p.
povinný, nepredložil súdu žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, či, kedy, akou formou (písomne) a akým

obsahom bol žalovaný vyzvaná na splatenie svojich záväzkov.

d) V tejto súvislosti súd len dopĺňa, že nebolo jeho povinnosťou v tomto smere nahrádzať dôkaznú
aktivitu žalobcu výzvou na odstránenie nedostatkov podania v zmysle § 43 ods. 1 O. s. p. Nepredloženie
uvedených listín (listov a pod.) totiž nie je vadou, ktorá by bránila prejednaniu žaloby, ale má za následok

nedokázanie hmotnoprávnych skutočností, o ktoré žalobca opiera svoje uplatňované nároky (porov. v
tomto zmysle uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 179/2012). Žalobca si pritom musel byť vedomý, že tieto
skutočnosti musí dokázať, ak chce opodstatniť svoju aktívnu legitimáciu postupníka pohľadávky, ktorej
pôvodným veriteľom bola banka. Zároveň sa mohol dostaviť na pojednávanie, kde by ho samosudca
bol mohol oboznámiť s tým, čo považuje za sporné (§ 118 ods. 2 O. s. p.); ak tak žalobca neurobil, musí

znášať negatívne dôsledky z toho plynúce.

Právne vec súd posúdil takto:

6. Žalobca svoje nároky voči žalovanému odvodzuje zo zmluvy, ktorú žalovaný uzavrel so Slovenskou

sporiteľňou, a.s., teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, čo je skutočnosť
všeobecne známa (§ 121 O. s. p.). Tieto nároky mal žalobca získať postúpením. Preto je potrebné sa
v prvom rade zaoberať otázkou, či zistený skutkový stav opodstatňuje záver, že postúpenie je (aspoň
voči dlžníkovi) platné a účinné.

7. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Podľa názoru súdu pohľadávky banky voči svojim klientom
treba považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž
neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy so žalovaným,
ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú
pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu,

ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu
medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou)
a dlžníkom. Nový veriteľ - postupník totiž už nebude zo zákona povinný takéto obsiahle tajomstvo
zachovávať, keďže nie je bankou; bude napríklad oprávnený (a povinný, napr. podľa § 128 O. s. p.) o
záležitostiach dlžníka informovať kohokoľvek. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie

§ 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v
ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka.

8. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 7 cit. zákona (v znení účinnom k 18.
augustu 2006), resp. § 92 ods. 8 cit. zákona (v znení účinnom k 28. marcu 2013) dovoľuje banke postúpiť
jejpohľadávkyvočiklientovizasplneniaurčitýchpodmienok.Súdsanestotožňujesnázormivyslovenými

v odbornej literatúre (napr. Csach, K.: Postúpenie pohľadávok z pohľadu ochrany citlivých údajov,
bankového tajomstva, povinnosti mlčanlivosti a ochrany spotrebiteľa. 1. časť. Súkromné právo, 1/2015,
s. 12 a nasl.), podľa ktorých toto ustanovenie sleduje len dovoliť postúpenie na inú osobu než banku.
Tento názor nezodpovedá textácii, ani obsahu tohto ustanovenie, ktoré v prvej časti viaže postúpenie
(akékoľvek) na splnenie určitých podmienok a až následne v dôvetku hovorí, že za splnenia týchto

podmienok možno pohľadávku postúpiť „aj“ na tretiu osobu. Práve z použitia tejto vetnej konštrukcie
vyplýva, že účelom tohto ustanovenia je „dovoliť“ postúpenie všeobecne, na kohokoľvek. Z toho zasa
ale možno logicky vyvodiť, že bez takéhoto dovolenia by bolo postúpenie pohľadávky neprípustné, teda
pohľadávka banky by bola nepostupiteľná. Možno teda uzavrieť, že aj zákonodarca pri formulácii tohto
ustanoveniavychádzalzprincipiálnejnepostupiteľnostipohľadávkybankypodľavšeobecnýchpredpisov

občianskeho práva, ak by neexistovalo špeciálne dovoľujúce ustanovenie.

9. V zmysle citovaného ustanovenia § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. tak predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu bez súhlasu klienta je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky
klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady

nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods.
1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a
ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj
navonok, voči dlžníkovi. Účel § 525 Obč. zák. je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby

jeho dlh v prípadoch uvedených v cit. ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému
pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej
identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,
v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.

zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby
bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Tieto závery sú principiálne zhodné so
závermi judikátu R 46/2009. Treba len doplniť, že tento judikát nevyslovil opak, teda že by nenaplnenie
podmienok § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. nespôsobovalo neplatnosť (to tvrdí napr.
Feketeho, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. 2. diel. Bratislava : Eurokodex 2011, s. 1506, ktorým

citovaná pasáž však v uvedenom judikáte vôbec nie je obsiahnutá).

10. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti, a to o to viac,
ak ide o právny vzťah, ktorého stranou je spotrebiteľ (porov. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa v platnom znení). Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch
potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 7 resp. 8 zákona č. 483/2001 Z.
z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle §
120 ods. 1 O. s. p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie
podmienokplatnéhopostúpenia.Postupca,ktorémubolapohľadávkapostúpenábankou,jetakvzmysle

uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne
vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku
aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie
postupníka.11. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť
pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená na žalobcu (28. marec 2013), boli

tieto podmienky postúpenia splnené. Nebolo totiž dokázané, s čím a ako dlhu bol žalovaný v omeškaní
s plnením svojho záväzku, ani to, že by bol aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona) vyzvaný na
splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému
bola v čase jej postúpenia naňho spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.
z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné a že žalobca sa stal

majiteľom (veriteľom) pohľadávky, teda že je aktívne legitimovaný na jej uplatňovanie pred súdom.

12. Vzhľadom na to bolo treba uzavrieť, že žalobca nedokázal svoju aktívnu legitimáciu, teda riadne
nadobudnutie žalovanej pohľadávky, a jeho žalobu tak bolo treba zamietnuť v celom rozsahu (výrok I).

13. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca si trovy uplatnil, no bol neúspešný,

preto súd o jeho návrhu na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O. s. p.) rozhodol tak, že mu ich nepriznal.
Žalovaný žiadne trovy nežiadal, takže tu nebol návrh, o ktorom by sa malo rozhodovať (už cit. § 151
ods. 1 O. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu

písomne na podpísanom súde alebo ústne do zápisnice na ktoromkoľvek okresnom súde.
V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež,
v akom rozsahu sa tento rozsudok napáda, v čom sa tento rozsudok alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a
O. s. p.), alebo f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.