Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, September 26, 2011

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/315/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2609205094
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2011:2609205094.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľky: T. U., nar. XX.X.XXXX, bydlisko XXXX, H., G., M. XX/
X, Rakúsko, právne zastúpená: JUDr. Zuzana Csenkyová, advokátka, so sídlom Trnava, Dolné Bašty 2,
proti odporcom: 1/ B. U., nar. XX.X.XXXX, bydlisko, I., V. č. XXX, 2/ Poľnohospodárske družstvo Senica,
so sídlom Senica, časť Čáčov I. 163, IČO: 00 203 670, odporca v 2/ rade právne zastúpený: JUDr. Peter
Vrábel, advokát, so sídlom Bratislava, Gonduličova 6, a 3/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom

Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o náhradu škody a nemajetkovú ujmu, na odvolanie
navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu v Senici č.k. 10C/132/2009-299 zo dňa 21. októbra 2010
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala už v zmene návrhu, ktorú súd

pripustil spoločne a nerozdielne odporcov v 1/ a 2/ rade zaviazať na úhradu 5.421,90 eur, u odporcu
v 3/ rade 9.548,01 eur a u odporcov v 1/, 2/ a 3/ rade uhradiť spoločne a nerozdielne 497.908,78
eur ako aj náhradu trov konania. Žiadala vecnú škodu, ktorá mala byť spôsobená dopravnou nehodou
28.08.2003 jej synovi Q. M., ktorý zahynul pri dopravnej nehode, pričom sa jedná o rozdiel súm, ktoré
boli už uhradené odporcom v 3./ rade a tej, ktorá odporcom v 3/ rade uhradená nebola. Pri zmene petitu
došlo aj k čiastočnému späťvzatiu návrhu voči odporcovi v 3/ rade z toho dôvodu, že odporca v 3/ rade

pri jednotlivých nárokoch na náhradu škody plnil v maximálne možnej viere a preto rozdiely súm žiadala
navrhovateľka zaviazať uhradiť odporcov v 1/ a 2/ rade. Nemajetková ujma bola vo výške uplatnená
497.908,78 eur a odôvodňovala ju v zmysle ust. § 11 a 13 ods.2 OZ. Prvostupňový súd poukázal na ust.
§ 11, 13, 106, 112 a aj ust. § 420 OZ. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že návrh nebol
dôvodne podaný. Pre rozhodnutie o návrhu bolo potrebné zaoberať sa posúdením pasívnej legitimácie
ako aj otázkou premlčateľnosti nároku nemajetkovej ujmy. Čo sa týka otázky pasívnej legitimácie na

náhradu škody v zmysle ust. § 420 OZ. U odporcu v 1/ rade absentuje pasívna legitimácia, keďže
na náhradu takejto škody pasívne legitimovaný, objektívne je zamestnávateľ odporcu v 1/ rade, teda
odporca v 2/ rade. Čo sa týka pasívnej legitimácie odporcu v 3/ rade, prvostupňový súd uzavrel, že na
náhradu škody spôsobenej dopravnou nehodou tu existuje z titulu vzťahu poistenec a poistník medzi
odporcom v 2/ a 3/ rade. Prisvedčil však námietke odporcu v 3/ rade ohľadne pasívnej legitimácie vo
vzťahu k nároku navrhovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože v tejto časti u neho absentuje

pasívna legitimácia, keďže je nepochybné, že rozsah plnenia, ktorý vyplýva odporcovi v 3/ rade je daný
zákonom č. 381/2001 ( § 4 ods. 2 písm. a), b), c) ) s tým, že ani pri akomkoľvek exenzívnom výklade
rozsahu pôsobnosti tohto zákona obsahu poistnej zmluvy ako i všeobecných podmienok zodpovednosti
za škody spôsobené prevádzkou motorového vozidla nie je možné konštatovať, že by náhrada
nemajetkovej ujmy spadala pod takéto poistné krytie. Čo sa týka nemajetkovej ujmy tak uzavrel, že sa
jednáoprávopodliehajúcepremlčaniuvzmysleust.§106OZ,vzhľadomnarozhodnutie5Cdo/278/2007

a to isté konštatuje aj judikatúra Najvyššieho súdu SR v Zborníku III. Na strane 191, pretože sa jedná o
právo spadajúce do skupiny práv slúžiacich na zabezpečenie ochrany osobnosti, ktoré vo všeobecnostinepodliehajú premlčaniu avšak právo na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá sa vyjadruje v peniazoch je
jedným zo samostatných prostriedkov ochrany osobnosti, fyzickej osoby a ako také je právo majetkovej
povahy. V zmysle ust. § 106 OZ začiatok behu trojročnej objektívnej lehoty na náhradu škody či už vecnej

alebo škody na náhradu nemajetkovej ujmy je rozhodujúci deň po škodnej udalosti teda 29.08.2003
pričom koniec lehoty nastal 29.08.2006. V rámci tejto objektívnej lehoty bolo možné v subjektívnej
dvojročnej lehote uplatniť nárok na náhradu škody a to riadne a včas. Musia byť splnené dve podmienky
čas, kedy sa poškodený dozvie o škode avšak kvalifikovane tak, aby mohol škodu určitého druhu a
rozsahu uplatniť na súde s tým, že bude mať možnosť túto škodu vyčísliť. Druhou podmienkou pre

začatie behu subjektívnej dvojročnej lehoty je skutočnosť, že poškodený má vedomosť, ktorý subjekt za
túto škodu zodpovedá. Navrhovateľka počas celého konania nešpecifikovala, neuviedla konkrétne kde
sa kedy, u ktorého orgánu nárok na náhradu vecnej škody i nemajetkovej ujmy uplatnila, len tvrdila, že
to musí byť v zázname v trestnom konaní 2T/46/07. Zo spisu 2T/46/2007 súd zistil že prvým záznamom
o uplatnení náhrady vecnej škody aj nemajetkovej ujmy je zápisnica z výsluchu navrhovateľky ako
poškodenej z 12.04.2006 za prítomnosti vtedajšieho právneho zástupcu navrhovateľky ako poškodenej.

Uplatnila si 5.000.000,- Sk ako bolestné za stratu syna, ako aj škodu na motorovom vozidle 11.400 eur,
pohrebné trovy 34.470,- Sk a ďalšie čiastkové poplatky. Ostatné vyčíslenie mala doložiť vyšetrovateľovi
dospisu.Vrámciplynutiaobjektívnejpremlčacejlehotybezdvojročnejsubjektívnejnauplatnenienároku
na náhradu vecnej škody a náhradu nemajetkovej ujmy najneskôr začal plynúť dňa 12.04.2006, kedy
nepochybne mala vedomosť navrhovateľka o rozsahu náhrady škody a takisto musela mať vedomosť o

škode, ktorú uplatnila až v tomto konaní z titulu škody na veciach, ktoré mal poškodený v čase dopravnej
nehody na sebe pričom v rámci plynutia objektívnej trojročnej lehoty, teda najneskôr do 29.08.2006
mala možnosť na súde uplatniť tento nárok a to proti odporcovi v 2/ rade. Už v rámci plynutia tejto
lehotymuselamaťnepochybnevedomosťotom,žezaškoduspôsobenúdopravnounehodouobjektívne
zodpovedá odporca v 2/ rade. Vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá musela mať aj ohľadom na

skutočnosť , že bola v trestnom konaní zastúpená advokátom. Ak si teda od 12.042006 do 29.08.2006
neuplatnila nárok na náhradu škody voči odporcovi v 2/ rade, tak nárok je premlčaný. Zároveň bolo
poukázané súdom prvého stupňa na R 29/69 z ktorého vyplýva, že navrhovateľka náhradu škody
uplatnila v rámci trestného konania je zrejmé, že tento nárok na náhradu škody mohla uplatniť včas,
avšak nepochybne nie riadne, keď nárok mala uplatňovať na súde proti odporcovi v 2/ rade. Preto z

týchto dôvodov súd prvého stupňa návrh zamietol. O náhrade trov rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1
O.s.p. a úspešným odporcom priznal náhradu trov konania tak, že odporcovi v 1/ rade nepriznal, keďže
ju nežiadal, odporcovi v 2/ rade 15.950,53 eur, odporcovi v 3/ rade 89,26 eur. U odporcu v 2/ rade trovy
pozostávajú z náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 15.950,53 eur. Uplatnené trovy vyšpecifikoval
prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí, priznal ich tak ako si ich zástupca uplatnil. U odporcu v 3/

rade priznal cestovnú náhradu vo výške 89,26 eur hromadným verejným dopravným prostriedkom za
5 pracovných ciest na trase Bratislava - Senica a späť. Boli predložené autobusové i vlakové cestovné
lístky a preto trovy cestovných náhrad boli priznané.

Odvolanie proti rozsudku podala navrhovateľka, pretože rozsudok Okresného súdu v Senici vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f), súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle ust. § 205 ods. 2 psím. d) a rozsudok je
nepreskúmateľný.

K otázke pasívnej legitimácie záver súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, lebo nárok na

náhradu škody ako súd uviedol, navrhovateľka odporcu v 1/ rade nepožadovala práve s poukazom na
ust. § 420. Nárok na náhradu škody si uplatňovala výlučne proti odporcovi v 3/ rade, keďže tento bol s
odporcom v 2/ rade v poistnom vzťahu. Navrhovateľka poukázala na skutočnosť, že nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy je diametrálne odlišný nárok ako nárok na náhradu škody teda v prípade nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy neprichádza do úvahy použitie ust. § 420 OZ. Navrhovateľka vo svojom

návrhu žalovala na náhradu nemajetkovej ujmy všetky tri subjekty z dôvodu opatrnosti. Súd prvého
stupňa nesprávne rozhodol o pasívnej legitimácii odporcu v 1/ rade, keď práve tento by mal podľa názoru
navrhovateľky byť pasívne legitimovaný na náhradu nemajetkovej ujmy. Poukázala na to, že u nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy sa jedná o nárok, ktorý nepodlieha premlčaniu, pretože predstavuje
právny inštrument, ktorého hlavným zmyslom je zabezpečiť rešpektovanie a ochranu osobnosti fyzickej

osoby a určiť ujmu na hodnotách ľudskej osobnosti konkrétnym finančným vyjadrením náhrady
takejto nemajetkovej ujmy. Navrhovateľka je presvedčená, že toto právo nemožno ako právo rýdzo
osobnej povahy vyčleniť z okruhu nepremlčateľných nemajetkových práv. Podľa názoru navrhovateľky
občianskoprávne sankcie za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti zakotvenej v ust. §3 nasledujú jeden a ten istý cieľ a to primerane s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu zmierniť
nepriaznivý následok neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby. Prvostupňový súd bol
opačného názoru, a vzhľadom k tomu, že tvrdenie súdu ohľadne dátumu uplatnenia nárokov v rámci

trestného konania nie je možné zo strany navrhovateľky overiť, nakoľko jej nebolo možné nahliadnuť do
spisu, navrhovateľka uvádzala, že k uplatneniu jednotlivých nárokov došlo bezprostredne po predmetnej
dopravnej nehode. Súd prvého stupňa tak nezistil správne skutkový stav, keď k uplatneniu náhrady
škody ako aj nemajetkovej ujmy neprišlo 12.04.2006 ale podstatne skôr nakoľko navrhovateľka si škodu
uplatnilaužvrámcipôvodnéhotrestnéhokonaniaprotiodporcovi,kdebolazastúpenáJUDr.Svetozárom

Chabadom. Presný dátum uviesť nevie, pretože jej neumožnili nahliadnuť do spisu. Prvostupňový súd
však v danom prípade vychádzal z konania trestného, ktoré bolo opätovne vedené proti odporcovi v
1/ rade a neskúmal uplatnenie nárokov v rámci pôvodného trestného konania. Začalo bezprostredne
po dopravnej nehode a najskôr bolo vo vzťahu k odporcovi zastavené a následne bolo pokračované a
právoplatne skončené až 29.07.2008. Logike by tiež odporovalo to, že navrhovateľka si uplatnila nároky
až 12.04.2006 keďže trestné konanie by sa začalo tri roky po predmetnej nehode. Navrhovateľka si

tieto nároky uplatňovala už v pôvodnom trestnom konaní. Takisto by odporovala platnému právnemu
poriadku ako aj logike veci, aby súd v rámci trestného rozsudku odkázal navrhovateľku na konanie
občianskoprávne s nárokom na náhradu škody, ak by boli tieto premlčané. V rámci úvah súd prvého
stupňa uvádzal, že pri plynutí premlčacej doby navrhovateľka musela mať nepochybne vedomosť o tom,
že za škodu zodpovedá objektívne odporca v 2/ rade, to je však nedostatočné a nepreskúmateľné,

nakoľko je založené len na domnienke, keď súd predpokladá skutočnosť, že navrhovateľka musela mať
nepochybne vedomosť. Nie je pravdou, že by musela mať vedomosť v čase prebiehajúceho trestného
stíhania o tom, kto za škodu zodpovedá, mohla sa len domnievať, že je to odporca v 1/ rade a mohla
sa takisto domnievať, že za nehodu zodpovedajú napr. poškodené brzdy na aute jej syna, alebo iné
objektívne okolnosti, ktoré by vylúčili zodpovednosť odporcu v 1/ rade. Nemohla vedieť, že za škodu

objektívne zodpovedá jeho zamestnávateľ, teda odporca v 2/ rade. Z toho dôvodu nebolo možné, aby si
nároky uplatňovala u subjektu u ktorého nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté o jeho zodpovednosti
za skutok a už vôbec nie u subjektu na ktorého prechádza zodpovednosť podľa ust. § 420 ods. 2 OZ.
Podľa názoru odvolateľky objektívne trojročná lehota vo vzťahu k nárokom na náhradu škody nemohla
uplynúť 29.08.2006 ako nesprávne uviedol prvostupňový súd z toho dôvodu, že premlčacia lehota v

zmysle ust. § 112 OZ neplynula v dôsledku uplatnenia nároku v rámci adhézneho konania. Uplatnením
práva na súde sa rozumie nielen uplatnenie v civilnom konaní ale aj v trestnom. K uplatneniu nárokov
navrhovateľky došlo podstatne skôr a to 12.04.2006 už v pôvodnom konaní, pričom premlčacia lehota
počas celého trestného konania neplynula. Začala opätovne plynúť až po právoplatnosti rozhodnutia
v trestnej veci. Návrh bol podaný 08.07.2009 teda riadne a včas. Navrhovateľka ešte v odvolaní

poukazovala na to, že aj skutočnosť, že v rámci uplatnenia nárokov v poisťovniach začali plniť, keď
okamžiteponehodesaobrátilanapríslušnúpoisťovňuvRakúsku,bolaodkázanánaslovenskúpobočku
odporcu v 3/ rade. Zo strany odporcu v 3/ rade jej bolo povedané, že musí vyčkať do právoplatného
skončenia trestného konania, že je to bežná prax v poisťovni. U odporcu v 3/ rade však došlo k
čiastočnému plneniu a to aj napriek tomu, že v tom čase by sa jednalo už o premlčané nároky ako tvrdia

vo svojich vyjadreniach zástupcovia odporcov v 2/ a 3/ a v konečnom dôsledku aj súd v rozhodnutí.
Uplatnením svojich nárokov rámci trestného konania došlo k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty v
priebehu trestného konania vedeného vo vzťahu k odporcovi v 1/ rade premlčacia lehota neplynula.
Podľa judikatúry ak poškodení uplatňujú v trestnom konaní nárok na náhradu škody spôsobenej mu
trestnýmčinomavtomtozačatomkonaníriadnepokračoval,premlčaciadobasatakzastavíavpriebehu

tohto konania neplynula. Podľa názoru navrhovateľky ide pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy o
odlišný nárok ako v prípade nárokov na náhradu škody, pričom sa neuplatňuje ust. § 420 ods.2 OZ. Vo
vzťahu k premlčaniu tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy prvostupňový súd nesprávne právne
posúdil. Súd nesprávne určil neprípustnosť pasívnej legitimácie odporcu v 1/rade a nesprávne posúdil,
že tento nárok podlieha premlčaniu a že by sa vzťahovala na tento nárok trojročná premlčacia lehota.

Za pasívne legitimovaného sa mal v danom prípade k nemajetkovej ujme určiť odporca v 1/ rade a
zároveň rozhodnúť, že odporca v 2/ rade v prípade tohto nároku nie je pasívne legitimovaný. V tej
súvislosti poukázala navrhovateľka na ust. § 118a O.s.p. kedy vo veciach ochrany osobnosti sa uplatňuje
zásada koncentrácie pričom navrhovateľka poukázala na skutočnosť, že odporca v 1/ rade najneskôr
do prvého pojednávania ako ani počas celého konania pred súdom prvého stupňa nevzniesol námietku

premlčania. Z tohto dôvodu súd absolútne zle rozhodol vo vzťahu nároku nemajetkovej ujmy, keď k
jej náhrade mal zaviazať odporcu v 1/ rade. Odvolateľka tiež poukázala na vady konania, keďže sa
nejednalooskutkovotaknáročnúvec,poukazujenanerozhodovanievoveciviacakojedenrokanavyše
po vykonaní deviatich pojednávaní súd nepostupoval rýchle a účinne, mohol rozhodnúť aj medzitýmnymrozsudkom alebo si mal otázku premlčania jednotlivých nárokov posúdiť ako predbežnú. Nie je tiež
zrejmé, prečo sa vykonávalo dokazovanie na deviatich pojednávaniach aj ohľadom jednotlivých nárokov
na náhradu škody, keď potom jednotlivé nároky navrhovateľky boli posúdené ako premlčané. V ďalšej

časti odvolania poukázala tiež navrhovateľka na konkretizáciu nároku na náhradu škody, čo sa týka
rozsahu spôsobenej vecnej škody a uvedenie orientačnej ceny v zmysle pokynov sudcu. K náhrade
trov konania uviedla že súd prvého stupňa nerozhodol o trovách konania odporcu v 2/ rade správne,
pretože navrhovateľke nie je známe z rozsudku, z čoho súd vychádzal pri rozhodnutí, keďže rozhodoval
na základe špecifikácie zaslanej právnym zástupcom v 2/ rade, navrhovateľka poukazuje, že tieto trovy

neboli vyčíslené v správnej výške. Navrhovateľke nie je známe z čoho vychádzal pri výpočte trov a
akým spôsobom dospel k sume 15.950,53 eura, resp. hodnoty za jeden úkon vo výške 1.415,89 eur.
Podľa § 10 ods. 8 Vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo veciach ochrany osobnosti je tarifnou hodnotou 1.000 eur,
ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a 2.000 eur ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Právny
zástupca postupoval podľa ust. § 10 ods. 1 advokátskej tarify, čo vzhľadom na ust. § 10 ods. 8 nie je
správne. Pokiaľ by zástupca odporcu v 2/ rade postupoval správne, za jeden úkon právnej služby by

mu patrila odmena 81,33 eur, čo je v porovnaní so sumou 1,415,89 eur, ktorú uplatnil právny zástupca
odporcu v 2/ rade nepomerne nižšia suma. Okrem nesprávneho postupu právneho zástupcu odporcu
v 2/ rade je aj nesprávny postup súdu, ktorý sa nezaoberal preskúmaním predpokladanej predloženej
špecifikácie. Takýto postup je nezákonný. S ohľadom na postavenie navrhovateľky ako poškodenej s
ohľadom na jej osobné pomery, mal v prípade, že sa rozhodol priznať trovy, jednoznačne uplatniť postup

podľa §150 O.s.p. a náhradu trov nepriznať. Za dôvody hodné osobitného zreteľa treba považovať
predovšetkým samotnú situáciu navrhovateľky, kedy sa ako matka domáhala aspoň takej spravodlivosti
po úmrtí svojho jediného syna následkom zavineného protiprávneho konania odporcu v 1/ rade. Je
absurdné, aby súd priznal odporcovi v 2/ rade náhradu trov, keď sama bola závislá do príjmu svojho
jediného syna a žila s ním v spoločnej domácnosti a tento jej finančne pomáhal. Po jeho smrti zostala

sama, lebo jej dcéra žije oddelene, má svoju vlastnú rodinu. Navrhla preto zmeniť rozsudok súdu prvého
stupňa tak, že odporca v 3/ rade je povinný zaplatiť navrhovateľke sumu 9.548,01 eur ako náhradu škody
do troch dní po právoplatnosti rozsudku. Odporcovia v 1/ a 2/ rade sú povinní zaplatiť navrhovateľke
497.908,78 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy do troch dní a odporcovia v 1/, 2/ a 3/ rade sú povinní
spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia vo výške 4.913,26 eur.

Vyjadrenie žalovaného v 2/ rade k odvolaniu navrhovateľky k otázke pasívnej legitimácie žalovaného
v 2/ rade, keď žalobkyňa argumentuje, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy diametrálne odlišným
nárokom ako nárok na náhradu škody a neprichádza do úvahy použitie ust. § 420 OZ, tak na základe
tejto argumentácie ale úplne absentuje pasívna legitimácia žalovaného v 2/ rade v uvedenom spore.

Žalobou z 08.07.2009 sa voči žalovanému v 2/ rade domáhala len zaplatenia sumy 497,908,87 eur ako
nemajetkovej ujmy v peniazoch, neskôr nárok rozšírili o nárok na náhradu škody avšak tento zobrala
späť. Nie je zrejmé, prečo napriek svojmu právnemu názoru o neaplikácii ust. § 420 OZ na nároky na
náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyňa žalovala aj žalovaného v2/ rade. V zmysle ust. § 13 OZ nevyplýva
zodpovednosť za náhradu nemajetkovej ujmy pre inú osobu, ako osobu škodcu, preto žalovaný v 2/ rade

ako zamestnávateľ žalovaného v 1/ rade po aplikácii právneho názoru žalobkyne nemohol zodpovedať
za úhradu nemajetkovej ujmy. V zmysle § 16 OZ mohol zodpovedať za škodu, ktorú si ale žalobkyňa
voči žalovanému v 2/ rade neuplatnila. V prípade, ak bude odvolací súd toho názoru, že právo fyzickej
osoby na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je nepremlčateľné, resp. že tento nárok nebol voči
žalovanému v 2/ rade premlčaný musí rozhodnutie súdu prvého stupňa napriek tomu potvrdiť, z dôvodu

nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v 2/ rade. Pokiaľ sa jedná o premlčateľnosť, k otázke
sa žalovaný v 2/ rade pridržiava svojich vyjadrení a trvá na tom, že nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy je právom majetkovej povahy a podlieha premlčaniu. Uvedený názor je podporený aj viacerými
rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR ako aj Najvyššieho súdu ČR. Opačný názor vyjadrený v rozsudku
Najvyššieho súdu ČR 30Cdo/1542/2003 ktorý ako dôkaz predložila žalobkyňa bol prekonaný neskoršími

judikátmi 2Cdo/278/2007, R 4/2008 a 30 Cdo/4318/2007. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch si žalobkyňa uplatnila z titulu dopravnej nehody ktorá sa stala 28.08.2003. Nárok na náhradu
škody sa premlčuje podľa § 106 ods. 1 OZ v dvojročnej subjektívnej a trojročnej objektívnej premlčacej
lehote. Žalobkyňa počas konania na prvom stupni nepreukázala, že by si voči žalovanému v 2/ rade
škodu alebo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v objektívnej trojročnej premlčacej lehoty

uplatnila na súde alebo u príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračovala. Z hľadiska
určenia zodpovednej osoby tiež dôsledne treba rozlišovať medzi trestným konaním voči žalovanému
v 1/ rade a občianskoprávnym konaním o náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Nie je možné tvrdiť, že
sa žalobkyňa dozvedela o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá až právoplatnosťou trestného rozsudku.Pre určenie plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je dôležitý moment, kedy sa žalobkyňa dozvedela
o osobe škodcu a mohla si urobiť úsudok o tom, že táto osoba je za spôsobenú škodu zodpovedná.
Taký úsudok si mohla už urobiť počas vyšetrovania dopravnej nehody teda skôr, ako bol žalovaný v 1/

rade právoplatne odsúdený za trestný čin. Nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch
sa premlčal v trojročnej objektívne premlčacej lehote podľa § 160 ods. 2 OZ bez ohľadu na to, kedy sa
žalobkyňa dozvedela o osobe škodcu. Táto začala plynúť dňom nasledujúcim po dni v ktorom došlo k
udalosti z ktorej škoda vznikla teda 29.08.2003 a uplynula o tri roky 29.08.2006. Preto navrhuje v tejto
časti rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Čo sa týka náhrady trov tak nesúhlasí

žalovaný v 2/ rade s aplikáciou ust. § 150 O.s.p., žalovaný mal plný úspech, preto mu podľa ust. § 142
ods. 1 prináleží náhrada trov konania, žalovaný v 2/ rade škodu žalobkyni nespôsobil, svojím konaním
nedal žalobkyni príčinu na podanie návrhu. Žalobkyňa nikdy žalovaného v 2/ rade neoslovila s ponukou
na mimosúdne konanie. Pokiaľ sa jedná o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, uplatnila
ho voči žalovanému v 2/ rade až súdnou cestou. Z doterajšieho konania vyplýva, že nebol žalovaný v
2/ rade ani pasívne legitimovaným subjektom. Preto súd dané dôvody, aby žalovanému v 2/ rade bola

priznaná náhrada trov konania v plnej výške. Vzhľadom na to, navrhuje odvolaciemu súdu žalovaný v
2/ rade vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti výroku vo veci samej potvrdiť, pretože
nie sú dôvody na zmenu alebo zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Vyjadrenie odporcu v 3/ rade k odvolaniu vychádza z bodu IV. Odvolania k otázke pasívnej legitimácie

ohľadne nemajetkovej ujmy, keď žalobkyňa uvádza iný právny názor, než bol prezentovaný v žalobe.
K žalobe k náhrade nemajetkovej ujmy argumentuje § 420 OZ, pri per analogiam a tiež v žalobe tvrdí,
že za neoprávnený zásah do osobnosti zodpovedá odporca v 2/ rade ako zamestnávateľ odporcu v 1/
rade , pričom poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu 30Cdo/1683/2000. Naproti tomu už v odvolaní
rozporne uvádza, že v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy neprichádza do úvahy použitie ust.

§ 420 OZ. Súhlasí odporca v 3/ rade, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je diametrálne odlišným
nárokom ako nárok na náhradu škody. Má však za to, že takáto konštatácia nevylučuje analogické
použitie ust. § 420 ods. 2 OZ v zmysle ust. § 853 ods. 1 OZ, ktoré sa v judikatúre skutočne uvádza
30CdO/1293/2007 Najvyššieho súdu ČR. K bodu V. odvolania k otázke premlčania žalovaný v 3/ rade
uviedol, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch opätovne v odvolaní prezentuje, že nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy nepodlieha premlčaniu avšak konajúci prvostupňový súd sa dostatočne
vyporiadal aj s odkazom na judikát Najvyššieho súdu SR 5Cdo/278/2007 riešiac práve danú otázku.
Navrhovateľka argumentovala v priebehu konania odlišným rozhodnutím českého Najvyššieho súdu
a však už v podaní z 22.09.2010 poukázali na nepoužiteľnosť takéhoto rozhodnutia. Argumentovali
názorom Veľkého senátu občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR, že právo na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je jedným z čiastkových a relatívne samostatných prostriedkov
ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a aj keď ide o satisfakciu v oblasti
nemateriálnych, osobnostných práv, jeho vyjadrenie knižným ekvivalentom spôsobuje, že ide o právo
majetkovejpovahyapretopremlčaniupodlieha.VtejsúvislostitiežpoukázalnarozhodnutieNajvyššieho
súdu SR z 30.11.2009 1Cdo/100/2009 správny názor súdov nižšieho stupňa o premlčateľnosti práva

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 OZ. Vo vzťahu k premlčaniu žalovaný v 3/
rade poukázal na to, že práve pri náhrade škody platí popri dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe aj
objektívna premlčacia doba, ktorá pri neúmyselnom spôsobení škody je trojročná a plynie od udalosti,
z ktorej vznikla škoda - § 106 OZ. Pokiaľ niektorá z daných dôb uplynie, právo je premlčané bez
ohľadu na to, či stále plynie doba druhá. V danom prípade teda v zmysle uvedeného objektívna

premlčacia doba začala plynúť odo dňa dopravnej nehody. Na premlčanie práv voči poisťovateľovi §
15 ods. 2 Zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla platí rovnaká právna úprava ako na premlčanie nároku proti osobe,
ktorá škodu spôsobila. V zákone je odkaz na ust. § 106 OZ. Práve na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch platí všeobecná premlčacia doba podľa § 101 OZ, ktorá plynie odo dňa kedy sa mohlo

právo vykonať prvý raz. V danom prípade si mohla navrhovateľka uplatniť toto právo odo dňa smrti jej
syna. Tá nastala v deň dopravnej nehody 28.08.2003, keďže za zásah do osobnostných práv považuje
navrhovateľka práve usmrtenie svojho syna pri dopravnej nehode. Len riadne uplatnenie nároku voči
dlžníkovi na súde alebo inom príslušnom orgáne a zároveň riadne pokračovanie v konaní spôsobuje
spočívanie premlčacej doby - § 112 OZ. Konajúci súd správne zhodnotil ako relevantný moment pre

posúdenie premlčania tak vo vzťahu k náhrade škody ako aj k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch uplynutie troch rokov od dopravnej nehody, od smrti syna navrhovateľky, ktorá nastala v
deň ten istý, podľa ust. § 106 OZ právo na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy sa teda
premlčalo najneskôr dňa 28.08.2006. Ak nenastalo spočívanie premlčacej doby v zmysle ust. § 112 . Vpriebehu sporu akékoľvek uplatnenie akýchkoľvek nárokov v trestnom konaní bolo uplatnenie nárokov
iba voči odporcovi v 1/ rade a teda sa nemohlo nijako dotknúť behu premlčacej doby vo vzťahu k
ostatným odporcom v 2/ a 3/ rade v zmysle spočívania premlčacej doby podľa § 112 OZ, nakoľko voči

odporcovi v 2/ a 3/ rade nebolo vedené trestné konanie. Naviac si treba ešte uvedomiť, akú sumu stihla
navrhovateľka uplatniť v trestnom konaní do troch rokov od smrti jej syna, pretože v občianskosúdnom
konaní si uplatnila až sumu 497.908,78 eur. Nároky nemohli byť uplatnené v trestnom konaní voči
odporcom v 2/ a 3/ rade a nič to nemení ani na tom, že odporcu v 1/ rade nemožno považovať za
pasívne legitimovaný subjekt vo vzťahu k uplatneným nárokom a teda je nepotrebné skúmať presný

moment, kedy nároky boli v trestnom konaní uplatnené nakoľko neboli uplatnené voči správnemu
subjektu. Z judikatúry sa poškodený dozvie, kto za škodu zodpovedá v okamihu, keď získa informáciu,
ktorá mu napomôže spraviť si spoľahlivý úsudok o tom, ktorá konkrétna osoba za škodu zodpovedá
a tento okamih spravidla nemožno stotožniť s dátumom právoplatnosti trestného rozsudku, ktorým bol
škodca odsúdený za trestný čin. Nejedná sa tu o nespochybniteľnú istotu o tomto zodpovedajúcom
subjekte ani o stav právneho záveru o zodpovednosti tejto osoby ( rozhodnutie Najvyššie súdu SR

1Cdo/82/2009). Nepovažuje preto odporca v 3/ rade za správne odôvodňovanie navrhovateľkou v
odvolaní vedomosť o osobe zodpovednej za škodu odvodzovať až od právoplatnosti odsudzujúceho
rozsudku, poškodená mala právo nahliadať do spisu, súčasťou spisu bola zápisnica o ohliadke miesta
o cestnej dopravnej nehode, boli jej doručované písomnosti, obžaloba, prevádzkovateľ vozidla sa
nachádzal v týchto listinných záznamoch, bolo zrejmé kto to je. Navrhovateľke prevádzkovateľ vozidla

v zmysle ust. § 427 a nasl. OZ musel byť známy. Žalovaný v 3/ rade priznáva, že do ich poisťovne
boli doručené tlačivá dotazník pre poškodeného, škoda na vozidle a iné vecná škoda ako aj dotazník
pre poškodeného, škoda na zdraví datované 02.09.2003 podpísané navrhovateľkou teda v oboch sa
nachádza ako poistník Poľnohospodárke družstvo Senica. Už v trestnom konaní teda navrhovateľka
musela mať vedomosť o tejto skutočnosti pre koho odporca v 1/ rade vykonával danú cestu, že to bolo

pre zamestnávateľ a PD Senica. Čiže musela mať vedomosť aj o tej skutočnosti právne relevantnej
pre určenie subjektu zodpovedného za škodu. Argumentácia, že trestný súd odkázal navrhovateľku na
konanie vo veciach občianskoprávnych, o nepremlčateľnosti uplatnených nárokov, že by to odporovalo
platnému právnemu poriadku a logike veci je nesprávne Pretože súd skúma premlčanie iba na námietku
dlžníka, ak táto nebola uplatnená tak ani trestný súd neskúma, či je uplatnený nárok premlčaný.

Samotný odkaz na konanie vo veciach občianskoprávnych v rámci trestného konania v adhéznom
konaní nemožno preto vyhodnotiť ako záver súdu o nepremlčateľnosti uplatneného nároku. Zarážajúce
je že práve navrhovateľka poukazuje vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy na obsah ust. § 118a
ods. 1 OZ, keďže ona predkladala resp. označila dôkazy, ktoré sa mali týkať tohto nároku až po prvom
pojednávaní. Nakoľko v písomnom poučení sa dané ustanovenie nespomínalo, dôvodne predpokladal

odporca v 3/ rade, že v tomto smere nebola poučená ani navrhovateľka a preto ani neargumentovali
týmto ustanovením. Niektoré odročenia pojednávania sa diali práve preto, aby mala navrhovateľka
priestor predložiť dôkazy resp. upresniť svoje požiadavky. Navrhovateľka so zástupcom tiež prispeli
k dĺžke konania, keď doručovali listinné dôkazy až na pojednávaniach a nepredložili ich v potrebnom
počte vyhotovení. Ohľadne nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v 3/ rade vo vzťahu k právu a

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nerozporuje podané odvolanie závery súdu prvého stupňa o
nedostatku pasívnej legitimácie z dôvodu, že daný nárok nie je krytý povinným zmluvným poistením
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zákonom č. 381/2001 Z.z. Má však
za to, že navrhovateľka nerozporuje konštatovaný nedostatok pasívnej legitimácie . Z opatrnosti odkazu
na vyjadrenie k danej otázke priebehu konania na vyjadrenie k žalobe, kde je namietaný nedostatok

pasívnej legitimácie ohľadom nároku podľa ust. § 11 a nasl. OZ. Majú za to, že navrhovateľka sa už
nedomáha voči odporcovi v 3/ rade náhrady nemajetkovej ujmy nakoľko v bode IX. svojho odvolania
formuluje odvolací petit tak, že požaduje sumu 497.908,78 eur ako tento nárok len od odporcov v 1/ a
2/ rade. Preto navrhli odvolaciemu súdu potvrdiť zamietavý nárok rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Navrhovateľka prostredníctvom svojej zástupkyne podala v čase odvolacieho konania dňa 23.09.2011
podanie, ktoré označila ako vyjadrenie k stanoviskám odporcu v 2/ a 3/ rade k odvolaniu, doplnenie
odvolania. V tomto svojom podaní vo vzťahu k otázke pasívnej legitimácie odporcu v 2/ rade uviedla,
že v plnom rozsahu sa pridržiava doterajších vyjadrení a je toho názoru, že podaným odvolaním nebol
prezentovanýnázornavrhovateľky,ženeprichádzadoúvahypoužitieust.§42ods.2OZ.Navrhovateľka

v odvolaní vyjadrovala sa len vo vzťahu k odporcovi v 1/ rade a ustanoveniu § 420 OZ, kedy sa
súd prvého stupňa nezoberal riadne jeho pasívnou legitimáciou vo vzťahu ku všetkým oprávneným
nárokom. Podaným odvolaním sa nedotýka ust. § 420 ods. 2 OZ vo vzťahu k odporcovi v 2/ rade tak,
ako navrhovateľka prezentovala počas doterajšieho konania v prípade odporcu v 2/ rade, nastupujejeho zodpovednosť v zmysle ust. § 420 ods. 2. Poukázala v tejto súvislosti na článok 2. Žaloby z
08.07.2009 a taktiež na rozsudok Okresného súdu v Senici 2T/46/2007. Za vzniknutú ujmu na osobnosti
navrhovateľky zodpovedá odporca v 2/ rade ako zamestnávateľ odporcu v 1/ rade. V odvolaní sa

navrhovateľka dotýka len pasívnej legitimácie odporcu v 1/ rade, resp. nedostatočného odôvodnenia
rozhodnutia vo vzťahu k odporcovi v 1/ rade. Z ustálenej praxe je zrejmé, že ak bol pôvodcom zásahu
do práv na ochranu osobnosti zamestnanec osoby, ktorý bol použitý právnickou osobou k realizácii jej
činnosti a ktorý vykonanie neoprávneného zásahu konal pri plnení pracovných úloh alebo v priamej
súvislosti s ním, za takýto zásah zodpovedá právnická osoba pri analogickom uplatnení ust. § 420 ods.

2 v spojení s ustanovením § 853 OZ. Navrhovateľka sa v žiadnom prípade nestotožnila s názorom
súdu prvého stupňa, pokiaľ sa jedná vo vzťahu k pasívnej legitimácie odporcu v 3/ rade v prípade
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Odporca v 3/ rade si nesprávne vyložil doterajšie vyjadrenia
navrhovateľky resp. podané odvolanie. V prípade odporcu v 3/ rade je daná pasívna legitimácia vo
vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. To, že v petite nebolo uvedené meno odporcu v 3/ rade
k nemajetkovej ujme bola len chyba v písaní. Poukázala aj na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach

pod č.k. 11Co/12/2009-370 zo dňa 03.03.2010 z ktorého vyplýva, že s prihliadnutím k samotnému účelu
povinného zmluvného poistenia z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej
osoby, vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková
ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou
formou podľa § 13 ods. 2, ods. 3 OZ. Nemajetkovú ujmu treba v širšom ponímaní považovať za škodu

podľa § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 381/2001 Z.z. Preto aj náhrada nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Uviedla, že v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že je potrebné prihliadať aj na platnú právnu
úpravu v Európskej únii. Navrhla zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa tka, že odporca v 3/ rade je
povinný zaplatiť navrhovateľke 9.548,01 eur ako náhradu škody do troch dní po právoplatnosti rozsudku,

že odporcovi v 1/, 2/ a 3/ rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľke 497.908,78 eur
ako náhradu nemajetkovej ujmy a to do troch dní po právoplatnosti rozsudku a odporcovi v 1/ , 2/ a 3/
rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia ako aj trovy
odvolacieho konania vo výške 4.913,26 eur. Navrhla alternatívne, ak odvolací súd nezmení rozsudok
súdu prvého stupňa, domáha sa zrušenia napadnutého rozsudku podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.

vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania ( § 201 a 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie

prípustné ( § 201 a § 202 O.s.p.), postupom na nariadenom pojednávaní ( § 214 ods. 1 O.s.p. ),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania ( § 212
ods. 1 O.s.p. ) a dospel k záveru, že súd prvého stupňa nesprávne vec správne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne tak zistil skutkový stav, jeho rozhodnutie je pre
nezrozumiteľnosť nepreskúmateľné, čím sa odňala účastníkovi možnosť konať pred súdom.

V danom prípade bol predmetom konania náhrady škody vecnej ako aj nákladov v súvislosti s pohrebom
a náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú si mala navrhovateľka uplatňovať počas trestného konania. Súd
prvého stupňa aplikoval ako vyplýva z jeho rozhodnutia ust. § 11, 13 OZ v súvislosti s nárokom na
náhradu nemajetkovej ujmy § 106 a 112 OZ, čo sa týka premlčania nárokov a § 420 OZ zodpovednosti

za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti. Takto aj svoje rozhodnutie zdôvodňoval. Zo začiatku
sa venoval pasívnej legitimácii odporcov a otázkou premlčania nároku vzhľadom na vznesenú námietku
premlčania zo strany odporcov v 2/ a 3/ rade. Pasívnu legitimáciu zdôvodňoval pri náhrade škody
uplatňovanej z dikcie ust. § 420 OZ, že u odporcu v 1/ rade absentuje, keďže za náhradu tejto škody je
pasívne legitimovaný objektívne zodpovedný zamestnávateľ odporcu v 1/ rade, teda odporca v 2/ rade.

U odporcu v 3/ rade zdôvodnil, že pasívna legitimácia na náhradu vecnej škody tu existuje z titulu
vzťahu poistenec a poistník medzi odporcom v 2/ rade, ale ohľadne pasívnej legitimácie vo vzťahu
k úhrade nemajetkovej ujmy absentuje pasívna legitimácia keď je nepochybné, že rozsah plnenia,
ktorý vyplýva odporcovi v 3/ rade je daný zákonom č. 381/2001 v § 4 ods. 2 písm. a), b), c) a

pri akomkoľvek extenzívnom výklade rozsahu pôsobnosti tohto zákona i obsahu poistnej zmluvy,
i všeobecných podmienok zodpovednosti za škodu spôsobenou prevádzkou osobného motorového
vozidla nie je možné konštatovať, že by náhrada nemajetkovej ujmy spadala pod takéto poistné krytie.Prvostupňový súd však tieto svoje závery o pasívnej legitimácii vo vzťahu k ustanoveniam o
zodpovednosti za náhradu škody prípadne za nemajetkovú ujmu vôbec nevyložil a nezaoberal sa
základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti konkrétne pri náhrade škody ( vecnej škody i nákladov

v súvislosti s pohrebom ) a zvlášť nemajetkovej ujmy, ktorú si navrhovateľka uplatňovala.

Ak prvostupňový súd uzatváral, že nie je daná pasívna legitimácia odporcu v 1/ rade pri náhrade škody
nemal tak vychádzať len z dikcie ust. § 420 OZ. Z odôvodnenia prvostupňového súdu jednoznačne
vyplýva, že neaplikoval a nezdôvodňoval vôbec ust. § 427 v súvislosti s ust. § 420 OZ.

Ustanovenie § 427 OZ vo vzťahu k všeobecnej zodpovednosti podľa § 420 OZ nie je toto ustanovenie
špeciálnych a obe skutkové podstaty stoja vedľa seba. Z toho dôvodu sa poškodený môže domáhať
náhrady škody proti prevádzkovateľovi dopravného prostriedku podľa § 427 na základe objektívneho
princípu a proti vodičovi dopravného prostriedku podľa § 420 na základe zodpovednosti založenej
na prezumpcie zavinenia. Takýto postup proti vodičovi však nie je na mieste, ak bola zamestnancom

fyzickej alebo právnickej osoby a ku škode došlo v súvislosti s plnením jeho pracovných úloh ( vtedy
dochádza k aplikácii ust. § 420 ods. 2 OZ ). Vzťah zodpovednosti prevádzkovateľa a zodpovednosti
vodiča za jednu a tú istú škodu je taký, že jedna zodpovednosť nevylučuje druhú ( R 29/79 ). Objektívna
zodpovednosť prevádzkovateľa je koncipovaná širšie, než zodpovednosť vodiča podľa § 420 lebo
vodič zodpovedá len za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti, zatiaľ čo prevádzkovateľ

zodpovedá poškodenému za celú škodu ( s výnimkou spoluzavinenia poškodeného ), teda aj za
škodu, ktorú nezavinil. Aj tu teda platí, že vodič v rozsahu svojej zodpovednosti zodpovedá spoločne
a nerozdielne s prevádzkovateľom ( § 437 ). Ide o súbeh objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa
so zodpovednosťou vodiča založenej na subjektívnom princípe. Ak nie je škoda vyvolaná zvláštnou
povahou prevádzky dopravných prostriedkov, potom je treba posúdiť zodpovednosť podľa ust. § 420.

Ak prvostupňový súd zdôvodňoval pasívnu legitimáciu aj vzhľadom na zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, predpoklady pre vznik tejto zodpovednosti v zmysle ust. §
427 nevyložil. Nevyložil tiež vzťah medzi obecnou zodpovednosťou podľa ust. § 420 a zodpovednosťou
prevádzkovateľapodľaust.§427,keďžetietoobeskutkovépodstatystojavedľaseba.Prizdôvodňovaní

otázky pasívnej legitimácie ako v odôvodnení poukázal, že z dikcie ust. § 420 OZ vyplýva, že
u odporcu v 1/ rade táto absentuje, keďže na náhradu škody je pasívne legitimovaný, objektívne
zodpovedný zamestnávateľ odporcu v 1/ rade. Ako k tomuto záveru prvostupňový súd došiel, čo sa
týka zodpovednosti však z jeho rozhodnutia nevyplýva. Jeho závery nie sú tiež podložené žiadnymi
zdôvodneniami vo vzťahu k ustanoveniam hmotnoprávneho predpisu. Ak takýto záver prvostupňový

súd urobil, musel presne zdôvodniť predpoklady pre vznik takejto zodpovednosti u odporcu v 2/ rade.
Navyše jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné nielen pre nedostatok dôvodov v týchto častiach ale tiež
aj pre nezrozumiteľnosť, pretože v odôvodnení poukazuje, že rozsah plnenia pri pasívnej legitimácii
u odporcu v 3/ rade ani pri expenzívnom výklade rozsahu pôsobnosti zákona č. 381/2001 Z.z. o
obsahu poistnej zmluvy ako aj obsahu všeobecných podmienok zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla nie je možné konštatovať, že by náhrada nemajetkovej ujmy spadala
pod takéto poistné krytie. V tejto časti sa už dotýka prvostupňový súd zdôvodňovaniu zodpovednosti za
nemajetkovúujmu,ktorávzniklanavrhovateľke,pričomvôbecnezdôvodňujezásahdoosobnostnejsféry
navrhovateľky, jeho intenzitu, teda príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním zodpovednostného
subjektu, následkom ktorý bol spôsobený, čiže dopad na osobnostnú sféru poškodenej v danom prípade

navrhovateľky a to s poukazom na ust. §§ 11 a 13 OZ, premlčanie nároku v zmysle ust. § 106 OZ.
Nezdôvodnil tiež prečo neaplikoval ust. § 101. Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená
kombinovaná premlčacia doba a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna, a ich začiatok je upravený
odlišne. Tieto začínajú plynúť a plynú a končia nezávisle od seba, ich vzájomný vzťah je taký, že ak
skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie

druhá premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a na začatie jej plynutia je vždy
treba rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného týkajúcu sa jeho vedomostí o škode, teda nie o
protiprávnom úkone, či škodnej udalosti, ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme, určitého
druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj
nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde. Podrobnosti o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá,

teda aj o zodpovednom subjekte za škodu bude obvykle zodpovedať priamo škodca, ktorý ju spôsobil,
v niektorých prípadoch môže za škodu zodpovedať aj iná osoba, napr. ak škodu spôsobili zamestnanci
právnickej osoby, alebo tí, ktorí nemôžu posúdiť následky svojho konania. Právo na náhradu škody sa
premlčí najneskôr za tri roky, ak ide o škodu spôsobenú z nedbanlivosti alebo o škodu, za ktorú sazodpovedá objektívne a za desať rokov ak ide o škodu spôsobenú úmyselne. Námietku premlčania
možno uplatniť v prípade, ak poškodený v premlčacej dobe nárok neuplatnil na príslušnom orgáne, tzn.
predovšetkým na súde. Na súde sa nárok uplatňuje žalobou v občianskoprávnom konaní a možno ho

uplatniť aj vzájomnou žalobou alebo námietkou započítania, ak bola škoda spôsobená protiprávnym
úkonom, ktorý zároveň naplnil skutkovú podstatu určitého trestného činu právo za zodpovednosť si
možno uplatniť aj v trestnom konaní a to v adhéznom konaní. Riadne uplatnenie nároku v trestnom
adhéznom konaní predpokladá, že z návrhu je zrejmé, z akých dôvodov sa nárok uplatňuje ale musí byť
uvedená aspoň minimálna suma, ktorú poškodený žiada nahradiť. Návrh musí byť urobený v čase od

začiatku trestného konania do začiatku dokazovania na hlavnom pojednávaní.

Prvostupňový súd zdôvodňuje, že zo spisu 2T/46/2007 zistil, že prvým záznamom o uplatnení náhrady
ako vecnej škody ako aj nemajetkovej je zápisnica z výsluchu poškodenej z 12.04.2006. Zoznam
vyčíslenia celkovej náhrady vecnej škody, ktoré žiadala v tomto konaní uhradiť poškodená je z
18.04.2006. V rámci plynutia objektívnej premlčacej lehoty beh dvojročnej, na uplatnenie nároku na

náhradu vecnej škody a náhradu nemajetkovej ujmy podľa názoru súdu prvého stupňa začal najneskôr
12.04.2006. Uzavrel však, že začiatok objektívnej trojročnej premlčacej lehoty danej na uplatnenie si
práva na náhradu škody vecnej alebo škody za náhradu nemajetkovej ujmy nastal deň po škodnej
udalosti, teda 29.08.2003, čiže koniec tejto lehoty nastal 29.08.2006. Prvostupňový súd tak uzatvára,
že uplatnenie nároku na náhradu vecnej škody a náhradu nemajetkovej ujmy začal 12.04.2006 ako beh

dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty avšak popri sebe trval v rámci plynutia objektívnej trojročnej
lehoty a to najneskôr do 29.08.2006. Ak si teda v čase od 12.04.2006 do 29.08.2006 neuplatnila
poškodená nárok na náhradu škody proti odporcovi v 2/ rade , tento nárok je premlčaný.

Závery prvostupňového súdu sú nedôsledné, pretože aplikáciu ust. § 101 OZ vôbec prvostupňový

súd nepripustil. Toto ustanovenie upravuje všeobecnú dĺžku premlčacej doby, ktorá platí vo všetkých
prípadoch,keďzákonprejednotlivéprávanerátasosobitnoupremlčacoudobou.Všeobecnápremlčacia
doba je stanovená v dĺžke troch rokov a začína plynúť odo dňa, keď a právo mohlo objektívne
posudzované vykonať ( uplatniť ) po prvý raz.

Premlčateľnosť práva na náhradu nemajetkovej ujmy je zdôvodňované i rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR zo 17.02.2011 pod sp.zn. 5Cdo/265/2009 - začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby,
náhrady za nemajetkovú ujmu podľa § 101 OZ je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba
začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.

Z daného je jednoznačné, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je jedným z čiastkových
a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby
a vzniká vtedy, pokiaľ morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ ako výsostné osobnostné právo
nepostačuje na vyváženie a zníženie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných

práv fyzickej osoby, aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie
peňažných ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Zmyslom náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je uviesť do rovnováhy mieru ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti
s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto nemajetkovej ujmy. Ust. § 13 OZ predstavuje
samostatnú úpravu zvláštnych prostriedkov občianskoprávnej ochrany osobnosti fyzickej osoby, ktorej

jednou z foriem je právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Tento záver o premlčateľnosti
náhrady nemajetkovej ujmy bol uvedený i v ostatnom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 1 Cdo/100/2009,
keď predtým bol rovnaký názor v rozhodnutí NS SR 5 CdO/278/2007. Je potrebné teda preukázať, kedy
si navrhovateľka uplatnila nárok v trestnom konaní, avšak je dôležité tiež aby v tomto tzv. adhéznom
konaní sa zistilo, aké nároky na náhradu si uplatnila, či je to na náhradu škody alebo aj na náhradu

nemajetkovej ujmy.

Vychádzajúc z obsahu a dôvodov podaného odvolania odvolací súd prisvedčuje argumentu odvolateľky,
že si uplatňovala nárok na náhradu škody skôr, než zdôvodňoval súd prvého stupňa vo svojom
rozhodnutí auzavrel,žeuplatnenienáhradyškodyzistillenzozápisniceovýsluchunavrhovateľkynač.l.

167 - 174 v spise 2T/46/2007 zo dňa 12.04.2006 za vtedajšieho jej právneho zástupcu JUDr. Svetozára
Chabadu. Prvostupňovému súdu však unikla dôležitá skutočnosť, na ktorú odvolateľka vo svojom
odvolaní poukázala, že si uplatňovala nárok skôr, nakoľko trestné konanie bolo začaté bezprostredne
po dopravnej nehode v roku 2003 a pokračovalo sa v ňom v roku 2006 potom, ako predtým bolotrestnéstíhanienajprvvočipáchateľovizastavené.Zospisu2T46/2007tátoskutočnosťvyplýva,pretože
uznesenie o začatí trestného stíhania bolo pod sp.zn. ČVS: ORP-59/DI-1-2003 začaté 28.08.2003
policajným orgánom policajného zboru, nasvedčuje tomu i uznesenie o pribratí znalca z odboru cestnej

dopravy, Následne po vydaní tohto uznesenia o začatí trestného stíhania a to z 28.08.2003 ČVS:
ORP-59/DI-1/2003. Ako zo samotného znaleckého posudku č. 25/2004 vyplýva, že bol vypracovaný
na základe uznesenia o pribratí znalca z 28.08.2003 s dátumom ukončenia a spracovania posudku
18.04.2004. Za znaleckým posudkom, resp. v kópiach a obsahu znaleckého posudku je zápisnica o
výsluchu vtedy svedka B. U., zo dňa 28.08.2003 a nachádza sa tam aj splnomocnenie poškodenej

T. U. pre JUDr. Svetozára Chabadu, ktoré bolo doručené Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru
v Senici, Okresnému dopravnému inšpektorátu 12.11.2003. Nachádza sa v znaleckom posudku i
zápisnica o ohliadke miesta cestnej dopravnej nehody z 28.08.2003. Súčasťou je i fotodokumentácia
z 08.09.2003. Keďže v predmetnom znaleckom posudku sa nachádza splnomocnenie T. U., vtedajšej
poškodenej v predmetnom konaní navrhovateľky dosvedčuje to len pravdivosť tvrdenia navrhovateľky,
že si uplatňovala nárok na náhradu škody v pôvodnom konaní v roku 2003 prinajmenej od predloženia

splnomocnenia od 12.11.2003. V akom rozsahu a kedy presne tento nárok bol uplatnený prvostupňový
súd vôbec nezisťoval uplatnenie tejto škody sa nenachádza v spise 2T/46/2007 a pre posúdenie
premlčania ako aj rozsahu prípadných uplatnených nárokov je potrebné, aby prvostupňový súd si
zabezpečil po začatí trestného stíhania všetky záznamy, protokoly, zápisnice a listinné dôkazy zo spisu
ČVS: ORP-59/DI-1/2003. Iba niektoré z nich sa stali súčasťou spisu 2T/46/2007. V predmetnom spise

sa tiež nachádza návrh na zastavenie trestného stíhania z 05.05.2004 pod ČVS: ORP-59/DI-1/2003
a pod tým istým číslom zo dňa 03.06.2004 je v spise založené už uznesenie že bol pribratý Ústav
súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline do konania ako znalec a bol vypracovaný tzv. kontrolný
znalecký posudok. Plnenie tohto posudku bolo na základe uznesenia z 13.11.2005. Ak bolo predmetné
konanie zastavené, tak na základe týchto uznesení sa nepochybne v trestnom konaní pokračovalo a

prvostupňový súd mal si tieto skutočnosti zistiť.

Po tomto zistení sa pri nároku nemajetkovej ujmy pri námietke premlčania má riadiť v zmysle ust. § 101
OZ a rozhodujúci je okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do objektívne spôsobilého porušiť
alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby a premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim

po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Keďže bolo preukázané, že v
konaní 2T/46/2007 že pri dopravnej nehode, ktorú spôsobil B. U. odporca v 1/ rade došlo k smrti syna
navrhovateľky v trestnom konaní poškodenej T. U., v dôsledku tragickej smrti syna pri dopravnej nehode
došlo k nesmierne závažnej ujme, ktorá spočívala v strate dieťaťa. Utrpela citovú ujmu spočívajúcu
v nepríjemných pocitoch smútku, úzkosti, zo šoku zo smrti blízkej osoby, stratila lásku, radosť s ním

prežívanú, osobnú blízkosť tejto osoby. Týmto spôsobom tak odporca v 1/ rade, žalovaný v 1/ rade,
svojím protiprávnym konaním, ktoré spočívalo v nerešpektovaní zákona zasiahol do osobnostných práv
žalobkyne a to do práva na jej súkromný a rodinný život. Týmto nečakaným šokujúcim úmrtím syna
žalobkyne došlo k tak závažnému zásahu do práv na ochranu jej osobnosti spočívajúceho v obmedzení
jej súkromného a rodinného života, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca a

predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch sú v danom prípade dané, a začiatok plynutia
všeobecnej trojročnej premlčacej doby na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 101 OZ je viazaný
na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť a ohroziť osobnostné
práva fyzickej osoby a začína plynúť nasledujúcim dňom po dni, kedy došlo k tomuto neoprávnenému
zásahu tzn. nasledujúcim dňom po úmrtí syna žalobkyne pri dopravnej nehode. K dopravnej nehode

a k úmrtiu syna došlo 28.08.2003, čiže nasledujúcim dňom začína plynúť trojročná premlčacia doba
v zmysle ust. § 101 OZ na uplatnenie si nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Táto trojročná doba
uplynula 28.08.2006. Je potrebné teda zistiť, či v čase jej plynutia si navrhovateľka uplatnila svoj nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy.

K otázke posúdenia pasívnej legitimácie poisťovne pri posudzovaní podmienok vzniku zodpovednosti
pri náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým smrťou blízkej osoby pri dopravnej nehode treba
poukázať na to, že v prípade je nutná aplikácia ust. § okrem § 13 ods. 2 a ods. 3 ust. § 420 OZ , ako aj
ust. § 823 OZ ( náhradu platí poistiteľ poškodenému, poškodený však právo na plnenie proti poistiteľovi
nemá ak osobitné predpisy neustanovujú inak.

V zmysle ust. § 15 Zák. č. 381/2001 Z.z. náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému, poškodený
je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi, a je povinný tento nárokpreukázať. Na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na
premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila.

Podľa článku 3 ods. 1 Smernice Rady č. 72/166/EHS z 24.04.1972 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a
kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti každý členský štát prijme v súlade s článku
4 všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
vozidiel, obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a

podmienky z tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení. Článok 1, ods. 1 Smernice Rady 90/232/
EHS zo dňa 14.05.1990- táto tretia smernica Rady o aproximácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel: „ bez toho,
aby bol dotknutý pododsek článku 2, ods. 1 Smernice 84/5/EHS poistenie uvedené v článku 3 ods. 1
Smernice 72/166 EHS bude pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkých cestujúcim
okrem vodiča vyplývajúce z prevádzky vozidla“. S použitím eurokomfortného výkladu pojmov náhrada

škody škoda na zdraví v ust. § 4 ods. 1, § 4 ods. 2, 4 ods. 4 a § 15 ods. 1 Zák. č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
ako aj s prihliadnutím samotného účelu povinného zmluvného poistenia z hľadiska zodpovednosti za
neoprávnený zásah v osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel - sa v rámci
náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody za

ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou ako zadosťučinenie podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ, ktorú
v širšom ponímaní treba považovať za škodu za zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) Zák. č. 381/2001
Z.z. Takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods 2 a 3 OZ preto spadá do rozsahu
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
podľa citovaného zákona.

Analogické použitie § 240 ods. 1 a § 427 a nasl. OZ sa v danom prípade uplatní len pri určení
osoby zodpovednej za zásah proti osobnosti fyzickej osoby vyvolaný osobitnou povahou prevádzky
dopravných prostriedkov, avšak pri skúmaní predpokladov tejto zodpovednosti treba postupovať podľa
§ 13 pretože predmetom konania je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako občianskoprávnej

sankcie za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Na danú vec nemožno analogicky
aplikovať osobitné ustanovenia, ktoré upravujú podmienky vzniku a predpoklady zodpovednosti za
škodu liberačné, moderačné ustanovenia ani z ustanovenia § 441 OZ o zavinení poškodeného.

Vyplýva to z rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach 1Co/12/2009 zo dňa 03. Marca 2010, ktoré je

rozobraté i v bulletine Slovenskej advokácie 1-2 2011 z rozhodnutí všeobecných súdov s názvom
Náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým smrťou blízkej osoby pri dopravnej nehode.

Teda pokiaľ ide o názor žalovaného v 3/ rade, podľa ktorého v spore nie je pasívne legitimovaný,
pretože náhrada nemajetkovej ujmy nie je krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel tak pasívna vecná legitimácia tohto žalovaného
ktorý je poistiteľom zodpovedného subjektu a je povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch spoločne a nerozdielne s ním vyplýva zo zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Prihliadnuc aj na účel
citovaného zákona a zmysle povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škody spôsobené

prevádzkou dopravných prostriedkov. Práve zákon č. 381/2001 v ustanovení § 15 ods. 01.01.2002
zaviedol všeobecný priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej
osoby tak, ako to poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe, preto v prípade škody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči
škodcovi poistenému, alebo voči poisťovateľovi alebo voči obidvom súčasne.

V tejto súvislosti so zdôvodnením citácií článku v Bulletine Slovenskej advokácie 1-2 2011 odvolací súd
dáva do pozornosti tiež uplatnenie si nároku na náhradu škody samotnou poškodenou u žalovaného v
3/ rade, resp. u poisťovne v Rakúsku, ktorá ju odkázala na príslušnú poisťovňu v Slovenskej republike.
Záznamy o uplatnení tejto škody sú jednoznačné, má ich v kópii nielen samotná žalobkyňa ale takisto

aj žalovaný v 3/ rade.

Pokiaľ sa jedná o odôvodnenie premlčania, tak prvostupňový súd opomenul, že odporca v 1/ rade
námietku premlčania vôbec nevzniesol, prvostupňový súd tak nezdôvodnil uplatnenie nároku u tohtoodporcu vo vzťahu k nemajetkovej ujme. V tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa je preto
nepreskúmateľné pre absenciu dôvodov.

Zo všetkých týchto uvedených dôvodov muselo byť rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušené, vec mu
vrátená na ďalšie konanie podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) a f) a ods. 2 O.s.p., pretože prvostupňový
súd nesprávne vec právne posúdil, nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, jeho rozhodnutie sa stalo nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov a účastníkovi
sa týmto postupom odňala možnosť konať pred súdom.

Úlohou súdu prvého stupňa bude v ďalšom správne rozhodnúť, po doplnení dokazovania, zdôvodnením
pasívnej legitimácie predpokladov pre vznik zodpovednosti v zmysle ust. § 427 v súvislosti s ust. § 420
pri posudzovaní otázky premlčania, uplatnenia nárokov pri náhrade škody aplikáciu ust. § 106 OZ a pri
nemajetkovej ujme aplikáciu ust. § 101 OZ, pričom začiatok plynutia všeobecnej 3-ročnej premlčacej
doby v zmysle ust. § 101 OZ je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu, to znamená,

že nasledujúcim dňom po dopravnej nehode začína plynúť 3-ročná premlčacia doba, to znamená po
28.8.2003 od 29.8.2003 a končí 29.8.2006. Prvostupňový súd zistí, či v tejto dobe bol uplatnený nárok
v trestnom konaní, pretože prvotné úkony v spise 2T/46/2007 za pôvodného trestného konania sa
nenachádza, za tým účelom si bude musieť zabezpečiť spis ČVS: ORP-59/D1/1/2003, pretože bolo
zistené, že bolo začaté trestné stíhanie uznesením z 28.8.2003 a splnomocnenie vtedy poškodenej T. U.

pre JUDr. Svetozára Chabadu sa nachádza v spisovom materiály konkrétne v znaleckom posudku, ako
kópia bolo doručené Okresnému riaditeľstvu PZ v Senici. Prvostupňový súd zistí nielen kedy si uplatnila
T. U. navrhovateľka nárok, ale aj v akom rozsahu a ktoré nároky si uplatnila. Až potom bude môcť
skúmať pasívnu legitimáciu účastníkov po zistení, keď nároky neboli premlčané. Dôležité je tiež zistiť s
poukazom na smernicu Rady 72/166 EHS a smernicu 84/5 EHS, pretože náhrada nemajetkovej ujmy v

peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle zák. č. 381/2001 Z.z. Ak si poškodená
uplatnila svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi, na premlčanie nároku na náhradu
škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu
spôsobila. S prihliadnutím na ust. § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 od 1.1.2002 je všeobecný priamy

nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osobe postavený tak, že ho
poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe, preto v prípade škody spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi alebo
voči poisťovateľovi alebo voči obidvom súčasne. Preto zistenie, kedy si uplatnila u odporcu v 3/ rade
je tiež pre posúdenie zodpovednostných predpokladov nároku na náhradu škody u odporcu v 3/ rade

podstatné.

Nepochybne je potrebné posudzovať všetky predpoklady pre nároky na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy osobitne u každého nároku zvlášť a vo vzťahu ku každému odporcovi. Podstatné je tiež vyložiť
právo nároku na nemajetkovú ujmu, ktorý nárok je tiež premlčateľný (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR

1Cdo/100/2009, 5Cdo/278/2007), akým spôsobom došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne,
to znamená, koho protiprávnym konaním bol spôsobený ten následok, že sa zasiahlo do týchto práv
na jej súkromný a rodinný život, rozsah uplatnenia nároku musí byť posúdený vo vzťahu rozsahu
spôsobenia týchto zásahov. Pokiaľ sa jedná o námietku premlčania, odvolací súd upozorňuje na 3-ročnú
premlčaciu dobu v zmysle ust. § 101 OZ. Keď prvostupňový súd potvrdí, či existujú všetky predpoklady

zodpovednosti za náhradu škody a všetky predpoklady zodpovednosti za nemajetkovú ujmu vo vzťahu k
jednotlivým odporcom, môže sa zaoberať rozsahom jednotlivých nárokov a ich posúdením. Rozhodnutie
súdu prvého stupňa však musí byť preskúmateľné v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., to znamená, že
musí byť dostatočne zdôvodnené nielen tým, čoho sa navrhovateľka domáhala a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadrili jednotliví žalovaní, ale stručne a jasne musí vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Zároveň prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí v zmysle ust. § 224 ods. 3 O.s.p. rozhodne aj o trovách
tohto odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.