Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 20, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/534/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2609205094
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2609205094.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a členov

senátu: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci navrhovateľky: T. U., nar.
XX.X.XXXX, bydlisko XXXX, H., G., M. XX/X, Rakúsko, právne zastúpená: JUDr. Zuzana Csenkyová,
advokátka so sídlom Trnava, Dolné Bašty 2, proti odporcom: 1. B. U., nar. XX.X.XXXX, bydlisko I., V.
č. XXX, 2. Poľnohospodárske družstvo Senica, so sídlom Senica, časť Čáčov I. 163, IČO: 00 203 670,
odporca v 2. rade právne zastúpený: JUDr. Peter Vrábel, advokát so sídlom Bratislava, Gonduličova 6,
3. Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o
náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku

Okresného súdu Senica, č. k. 10C/132/2009 - 712 zo dňa 31. marca 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa s a p o t v r d u j e .

Žalovaným v 1., 2. a 3. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd návrh voči odporcovi v 1., 2. a 3. rade zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že
navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi v 2. rade náhradu trov právneho zastúpenia v sume 2347,90
eur a odporcovi v 3. rade náhradu trov konania v sume 189,68 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku. Odporcovi v 1. rade náhradu trov konania nepriznal. Trovy konania na súdnom poplatku za

návrh a odvolania znáša štát. Súd sa ako prvé zaoberal pasívnou legitimáciou odporcov. V danej veci
mal súd jednoznačne preukázané, že odporca v 1. rade ako vodič škodového vozidla porušením svojej
právnej povinnosti spôsobil dňa 28.8.2003 dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel syn navrhovateľky Q. M..
Za tento skutok bol odporca v 1. rade právoplatne odsúdený v konaní vedenom na Okresnom súde
Senica, sp. zn. 2T/46/2007. Súd skúmal zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného
prostriedku podľa § 427 v spojení s 420 OZ. V konaní nebolo sporu o tom, že odporca v 1. rade
spôsobil dopravnú nehodu pri plnení svojich pracovných úloh, počas trvania pracovného pomeru, jazdu

mal oprávnenú nariadenú zamestnávateľom a preto z hľadiska zodpovednosti za škodu je vylúčené,
aby odporca v 1. rade bol zodpovedný za škodu podľa § 420 ods. 1 OZ popri odporcovi v 2. rade,
ktorý je zodpovedný podľa § 427 OZ. Uvedené vyplýva aj z judikátu JUD2146SK-1 Cz 101/77 „Aj
keď za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá prevádzateľ tohto dopravného
prostriedku (§ 427 OZ), nie je tým vylúčená zároveň zodpovednosť vodiča motorového vozidla za
škodu, ktorú spôsobil pri tej istej škodnej udalosti poškodenému porušením právnej povinnosti (§ 420
OZ), pokiaľ nejde o prípad uvedený v ustanovení § 420 ods. 2 OZ. Pasívne legitimovaný je tiež

odporca v 3. rade- t. j. poisťovňa, v ktorej mal odporca v 2. rade uzatvorené povinné zmluvne poistene.
Pasívna legitimácia odporcu v 3. rade vyplýva z ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o
povinnom zmluvnom poistení za náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Čo sa
týka pasívnej legitimácie pri náhrade nemajetkovej ujmy, súd dospel k záveru, že pasívne legitimovanéosoby sú, analogicky ako pri náhrade škody, odporca v 2. a 3. rade. Pokiaľ ide o odôvodnenosť pasívnej
legitimácie odporcu v 3. rade, prvostupňový súd má za to, že odporcovi v 3. rade vecná legitimácia
vyplýva priamo z ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení

za náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, nakoľko pre účely tohto zákona treba
pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu
občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu
do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravného
prostriedku. S poukazom na horeuvedené, súd konanie voči odporcovi v 1. rade zamietol z dôvodu

nedostatku pasívnej legitimácie. S poukazom na vznesenú námietku premlčania odporcu v 2. a 3. rade,
zaoberal sa otázkou premlčania náhrady škody v zmysle § 106 OZ a náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa § 101 OZ. Navrhovateľke vzniklo právo domáhať sa náhrady škody voči odporcovi v
2. a 3. rade. Z návrhu je zrejmé, že sa domáha náhrady pohrebného titulom ujmy na živote jej jediného
syna a náhrady majetkovej škody na veciach jej syna, ktoré v čase dopravnej nehody mal mať pri sebe
a ktoré mali byť v dôsledku dopravnej nehody poškodené. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľky na náhradu

primeraných nákladov na pohreb ide o jedno z komplexu práv, ktoré tvoria právo na náhradu škody
na zdraví. Pri práve na náhradu škody na zdraví zákonodarca vylučuje objektívnu premlčaciu dobu a
teda uplatňuje sa iba dvojročná subjektívna premlčacia doba. Pre začiatok behu subjektívnej premlčacej
doby je potrebné, aby boli splnené dve podmienky, a to čas, kedy sa poškodený dozvie o škode, avšak
kvalifikovane tak, aby mohol škodu určitého druhu a rozsahu uplatniť na súde s tým, že bude mať

možnosť túto škodu i vyčísliť. Druhou podmienkou, ktorá musí byť splnená pre začatie behu subjektívnej
2- ročnej doby je skutočnosť, že poškodený má vedomosť, ktorý subjekt za túto škodu zodpovedá, teda
zákonodarcamánamyslifakt,ženiejemožnémechanickysdátumomvznikuškodovejudalostispájaťaj
začiatok behu subjektívnej doby. Prvá kumulatívna podmienka pre začatie plynutia subjektívnej doby na
uplatnenie nákladov spojených s pohrebom bola splnená najneskôr dňa 6.9.2003. Druhá kumulatívna

podmienka,t.j.kedysanavrhovateľkadozvedela,ktozaškoduzodpovedá,bolasplnená tiežeštevroku
2003 po dopravnej nehode. Súd mal z výpovedí navrhovateľky, odporcu v 3. rade ako aj svedkyne P.,
preukázané, že odporca v 3. rade ako poisťovňa, v ktorej mal odporca v 2. rade, ako osoba zodpovedná
za škodu titulom svojho postavenia prevádzateľa dopravného prostriedku, ktorým bola spôsobená škoda
uzatvorené PZP komunikoval ešte v roku 2003 s rakúskou poisťovňou ako zástupcom navrhovateľky vo

veci uplatnenia si nároku na náhradu škody z poistenia zodpovednosti škody spôsobenej prevádzkou
dopravného prostriedku. Čiže je vylúčené, aby navrhovateľka nadobudla vedomosť o tom, kto je
zodpovedný za škodu spôsobenú dopravnou nehodou až po ukončení trestného stíhania, naviac keď
v trestnom konaní ako aj pri likvidácii poistnej udalosti bola zastúpená advokátom. Navrhovateľka sa
obrátila na súd so svojím návrhom na náhradu nákladov spojených s pohrebom voči odporcovi v 2.

rade dňa 26.5.2010 a voči odporcovi v 3. rade dňa 13.7.2009. To znamená, že námietka premlčania
odporcu v 2. rade a 3. rade vo vzťahu k náhrade primeraných nákladov na pohreb je dôvodná. Súd
naviac uvádza, že ak by aj pripustil, že vedomosť o tom, kto je prevádzateľom dopravného prostriedku,
t. j. osobou zodpovednou na náhradu škody, navrhovateľka nadobudla až k dňom 29.7.2008, t. j. dňom
nadobudnutia právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, č. k. 2T/46/2007-319 zo dňa 1.4.2008, v ktorého

odôvodnení okrem iného je jasne vyjadrené, že za škodu zodpovedá prevádzateľ vozidla, ktorým je
zamestnávateľ odporcu v 1. rade a teda návrh by bol v časti náhrady primeraných nákladov na pohreb
podaný včas, súd by ho v tejto časti ako nedôvodný zamietol. Nakoľko z listinných dôkazov založených v
spisemalsúdpreukázané,žeodporcav3.radevyplatil navrhovateľkezpoistnejudalostipoistnéplnenie
celkom v sume 15 491,54 eur z toho suma 4091,54 eur bola použitá na náhradu nákladov spojených s

pohrebom (ako napr. oblečenie pre nebohého, jeho sestru a matku, pomník a náhrobná doska, pohrebná
služba atď). Súd má za to, že plnenie poskytnuté odporcom v 3. rade navrhovateľke naplnilo dikciu §
449 OZ ako aj § 2 nariadenia vlády č. 87/1995 a teda v dostatočnej miere pokrylo všetky primerané
náklady na pohreb. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľky na náhradu vecnej škody, zákon uplatňuje pri tomto
druhu nároku v zmysle § 106 OZ kombinovanú premlčaciu dobu t.j. trojročnú objektívnu a dvojročnú

subjektívnu. Začiatok subjektívnej i objektívnej lehoty je stanovený odlišne, na seba nezávisle a ich
plynutie je tiež vzájomne odlišné. Subjektívna premlčacia doba však môže plynúť iba v rámci objektívnej
premlčacej doby, ktorú nemožno prekročiť. A síce v danom prípade začala objektívna doba plynúť deň
nasledujúci po dni, kedy došlo k škodovej udalosti, t. j. dňa 29.8.2003 a uplynula dňa 29.8.2006. Súd mal
z vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-74/OVK-SE-2006 ako aj trestného spisu 2T/46/2007 preukázané,

že v rámci plynutia objektívnej doby uplatnila si navrhovateľka voči odporcovi v 1. rade v adhéznom
konaní nárok na náhradu škody na mot. vozidle vo výške 11.400 eur, škody za pohrebné trovy 33.470,-
Sk. Teda vo vzťahu k odporcovi v 1. rade sa zastavilo plynutie premlčacej doby a táto začala plynúť
až deň nasledujúci po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku t. j. dňa 30.7.2008. Uplatnenie nárokuvoči odporcovi v 1. rade však v žiadnom prípade nemalo za následok aj zastavenie plynutia objektívnej
premlčacej doby voči odporcovi v 2. a 3. rade a teda vo vzťahu k ním premlčacia doba uplynula najneskôr
dňa 29.8.2006. Navrhovateľka obrátila sa na súd so svojím návrhom na náhradu vecnej škody voči

odporcovi v 2. rade dňa 26.5.2010 a voči odporcovi v 3. rade dňa 13.7.2009, teda až po uplynutí
objektívnej premlčacej doby. Námietka premlčania odporcu v 2. a 3.rade vo vzťahu k nároku na náhradu
vecnej škody bola dôvodná a súd preto v tejto časti návrh voči odporcovi v 2. a 3. rade zamietol. Právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2 OZ je právo, ktoré má výrazný
majetkový charakter a teda aj podlieha režimu premlčania. Ide o právo, ktoré sa svojou satisfakčnou

funkciou podobá na reparačnú funkciu majetkového práva, teda práva na náhradu škody a teda sa aj
premlčuje ako každé iné majetkové právo v trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa,
kedy tento nárok mohol byť uplatnený prvý krát. Súd poukázal na judikatúru v rozhodnutiach NS 1 Cdo
100/2009 zo dňa 30.11.2009 a 5 Cdo 265/2009 („Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej
doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy
došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej

osoby). V prejednávanej veci bolo preukázané, že neoprávneným konaním odporcu v 1. rade bolo
jedným činom dňa 28.8.2003 zasiahnuté do práva na život syna navrhovateľky, do práva na súkromie a
rodinný život navrhovateľky, ktorý nastal momentom smrti jej syna a ktorého následky v podobe rôznej
formy citovej ujmy (šoku, traumy, smútku a straty zo spoločenstva z blízkou osobou) u navrhovateľky
stále pretrvávajú. Navrhovateľka preto mohla svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch vykonať prvýkrát 29.8.2003. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia
doba, ktorá skončila 29.8.2006. V čase plynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby navrhovateľka v
adhéznom konaní uplatnila si svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch voči odporcovi v 1.
rade, čo malo za následok, analogicky ako pri náhrade škody, zastavenie jej plynutia a pokračovanie až
dňom 30.7.2008. Súd zdôrazňuje, že toto uplatnenie však nemalo žiadny účinok vo vzťahu k odporcovi

v 2. a 3. rade. Navrhovateľka domáhala sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch voči odporcovi v
2. a 3. rade na súde až dňa 13.7.2009, t. j. po uplynutí premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu súd
návrh v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch voči odporcovi v 2. a 3. rade zamietol.
Súd zamietol návrh navrhovateľky na doplnenie dokazovania výsluchom JUDr. A. R., advokáta, ktorý
navrhovateľku ako poškodenú zastupoval v trestnom konaní, nakoľko navrhnutý svedok listom zo

dňa 5.3.2013 súdu oznámil, že o veci vie len toľko, koľko je uvedené v trestnom spise Okresného
súdu Senica, sp. zn. 2T 46/2007. Po zrušení rozhodnutia súdu odvolacím súd na opakovaný návrh
navrhovateľky sa podrobne zaoberal týmto návrhom na doplnenie dokazovania výsluchom svedka JUDr.
A. R. na preukázanie uplatnenia nárokov na náhradu majetkovej a nemajetkovej škody voči odporcom.
Navrhovateľka v odvolaní (list č. 652) tiež uviedla, že JUDr. A. R., ktorý ju ako poškodenú zastupoval

v trestnom konaní vedenom na Okresnom súdu Senica pod sp. zn. 2T/46/2007 by mal mať u seba
v spise sťažnosť navrhovateľky, ktorú na Okresnú prokuratúru Senica táto zaslala dňa 7.7.2006, v
ktorej sťažnosti uplatnila si nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Súd mal preukázané, že v
trestnom spise 2T/46/2007 dotknutá sťažnosť zo dňa 7.7.2006 založená nie je. Súd mal z listinných
dôkazov založených v spise (list. č. 531, 532) preukázané, že navrhovateľka sa sťažnosťou zo dňa

7.7.2006 sťažovala na postup v trestnej veci pri obvinenému B. U. vedenej na Okresnej prokuratúre
v Senici pod sp. zn. Pv 596/03. Túto sťažnosť zaslala na Krajskú prokuratúru do Trnavy, ktorá jej
prijatie oznámila navrhovateľke listom zo dňa 13.7.2006. Pre úplnosť súd zdôrazňuje, že ak by dotknutá
sťažnosť bola založená v advokátskom spise JUDr. R., nemala by táto skutočnosť žiaden vplyv na
plynutie premlčacej doby. Z trestného spisu vyplýva, že navrhovateľka si uplatnila v trestnom konaní

ako náhradu nemajetkovej ujmy, tak aj náhradu škody a to v adhéznom konaní dňa 12.4.2006 (list č.
171 trestného spisu). V konečnom dôsledku práve toto uplatnenie osobne navrhovateľka predložila dňa
6.9.2012 súdu ako dôkaz spoločne s horeuvedenou sťažnosťou, ktorou namietala postup v trestnej
veci (list. č. 533 spisu). Preto uplatnenie škody ako aj nemajetkovej ujmy v adhéznom konaní súd pri
posudzovaní plynutia premlčacej doby zohľadnil, avšak len vo vzťahu k odporcovi v 1. rade. Naviac

JUDr. A. R. prípisom zo dňa 5.3.2013 uviedol, že o veci vie len toľko, koľko je uvedené v trestnom
spise Okresného súdu Senica, sp. zn. 2T 46/2007, ak by sa aj dostavil na pojednávanie, nevedel by
uviesť žiadne iné skutočnosti. Zároveň oznámil, že advokátsky spis bol skartovaný. V nadväznosti
na tieto zistenia, súd opakovane návrh na doplnenie dokazovania výsluchom svedka JUDr. A. R.
na pojednávaní konanom dňa 3.3.2015 súd zamietol, keďže uzavrel, že tento je nehospodárny a

neúčelný, nakoľko z neho nebudú zistené žiadne skutočnosti, ktoré by boli rozhodujúc V danom prípade
nemal súd preukázaný priamy úmysel odporcu v 2 a 3. rade vznesením námietky premlčania poškodiť
navrhovateľku. Naopak, súd mal preukázané, že v trestnom konaní ako aj pri likvidácii poistnej udalosti
bola navrhovateľka zastúpená právnym zástupcom, ktorý ako osoba znalá práva a zákonov mala vedieť,že na uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravného prostriedku nebolo
potrebné preukazovať porušenie právnej povinnosti škodcu - odporcu v 1. rade, ale len to, že škoda
bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravných prostriedkov, pričom musí

byť zistené, kto je prevádzateľom dopravného prostriedku. Vedomosť o tom, kto je prevádzateľom
dopravného prostriedku mala navrhovateľka ešte v roku 2003, najneskôr dňa 17.3.2004, kedy odporca
v 3. rade, u ktorého mal prevádzateľ dopravného prostriedku uzatvorené PZP komunikoval ohľadne
uplatnených nárokov s rakúskou poisťovňou. Záverom súd zdôrazňuje, že z odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu je zrejmé, že tento priklonil sa k právnemu záveru prvostupňového súdu o tom, že

nárok navrhovateľky voči odporcovi v 2. a 3. rade je premlčaný a odporca v 1. rade nie je osobou pasívne
legitimovanou, keďže tento vytkol prvostupňovému súdu len procesné pochybenie, keď prvostupňový
súd konanie voči odporcovi v 1. rade z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie zastavil, pričom správne
malo byť uvedené, že súd návrh voči odporcovi v 1. rade zamieta.

Navrhovateľkapovažujerozhodnutiezanezákonnéaprostredníctvomsvojhopodaniapodalaodvolanie,

a to do výroku o zamietnutí návrhu voči odporcom v 1., 2. a 3. rade, ako aj do výroku o povinnosti
nahradiť trovy konania odporcovi v 2. a 3. rade. Svoje odvolanie odôvodňuje § 205 ods. 2 písm. a)
zákona č. 99/1963 Z. z. (O.s.p.), že došlo v konaní pred súdom prvého stupňa k vadám uvedeným v §
221 ods. 1, v zmysle § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v zmysle § 205

ods. 2 písm. d) O.s.p. súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. rozhodnutia súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je pre jeho neurčitosť nepreskúmateľné.
1. Dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. - v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1: V konaní pred súdom prvého stupňa došlo podľa názoru navrhovateľky k vadám uvedeným v

ust. § 221 ods. 1 písm. f) a písm. h) O.s.p.. Navrhovateľka opakovane (už v pôvodnom konaní pred
zrušením pôvodného rozhodnutia Krajským súdom v Trnave) žiadala za účelom preukázania svojich
tvrdení predvolanie a vypočutie svedka JUDr. A. R.. Ide o právneho zástupcu navrhovateľky, ktorý
ju v čase trestného konania voči odporcovi v 1. rade zastupoval. Navrhovateľka žiadala predvolať
a vypočuť svedka za účelom preukázania jej tvrdení o uplatnení svojho nároku v rámci trestného

konania skôr ako pred termínom 12.4.2006. Svedok R. sa nedostavoval na vytýčené pojednávania
ž napokon zaslal súdu list zo dňa 5.3.2013, v ktorom súdu oznámil, že o veci vie len toľko, koľko
je uvedené v trestnom spise Okresného súdu Senica sp. zn. 2T/46/2007 a advokátky spis skartoval,
nakoľko mu bola vypovedaná plná moc. Súd sa vyjadrením svedka R. uspokojil. Následne návrh
navrhovateľky na doplnenie dokazovania výsluchom svedka R. zamietol. Uvedený postup súdu je

arbitrárny, v dôsledku čoho bola navrhovateľke odňatá možnosť konať pred súdom. Vzhľadom na
§ 157 ods. 2 O.s.p. rozhodnutie Okresného súdu Senica vyššie uvedené kritériá uvedené v ust. §
157 ods. 2 O.s.p. v žiadnom prípade nespĺňa. Súd nevysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Z odôvodnenia rozsudku tieto
skutočnostinevyplývajú,pretohonemožnopovažovaťzapresvedčivé.Rozhodnutiesúdunavrhovateľka

považuje za absolútne nepreskúmateľné. Je povinnosťou súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie,
pričom účastník konania má právo na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Potreba
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,
napr. rozsudok Ruiz Torija proti Španielsku z 9.12.1994. Súd prvého stupňa nesprávne právne vec
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Súd svojim postupom nedostatočne zistil skutkový stav a zároveň odňal navrhovateľke možnosť konať
pred súdom, keď o námietke premlčania nerozhodol ako o predbežnej otázke, prípadne medzitýmnym
rozsudkom hneď po tom, ako bola námietka premlčania zo strany odporcu v 2. a 3. rade vznesená.
V prípade, že by súd postupoval v súlade so zákonom a s použitím príslušných ustanovení O.s.p.,
nebolo by potrebné vykonávať rozsiahle dokazovanie o nároku na náhradu škody a nemajetkovej

ujmy, keďže podľa názoru súdu boli uvedené nároky premlčané. 2. Dôvod uvedený v § 205 ods. 2
písm. c) O.s.p. - súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností: Uvedený odvolací dôvod bezprostredne súvisí
so skutočnosťami uvádzanými pod bodom 1. v súvislosti so zamietnutím návrhu navrhovateľky na
doplnenie dokazovania predvolaním a vypočutím svedka JUDr. R.. Súd nepredvolaním svedka JUDr.

R. neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností. Ak účastník navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal, vzniká nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý
treba odstrániť. 3. Dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. - súd prvého stupňa dospel nazáklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a dôvod uvedený v § 205 ods.
2 písm. f) O.s.p. - rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci: Okresný súd v Senici nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie najmä vo vzťahu k rozporu

námietky premlčania s dobrými mravmi. Súd poukázal na uznesenie NS ČR zo dňa 31.8.2007 sp. zn.
25Cdo/2648/2003 a uviedol, že v danom prípade nemal súd preukázaný priamy úmysel odporcu v 2.
a 3. rade vznesením námietky premlčania poškodiť navrhovateľku. Uvedené skutkové zistenia súdu sú
nesprávne a vychádzajú zároveň z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odporca v 3. rade odkázal
navrhovateľku s jej nárokom na náhradu škody až do doby, kým nebude právoplatne rozhodnuté o

vine odporcu v 1. rade. Z uvedeného vyplýva, že odporca v 3. rade úmyselne zavádzal navrhovateľku
vyššie uvedeným tvrdením. Ak by sa vychádzalo zo záveru súdu, že odporca v 1. rade nie je pasívne
legitimovaným subjektom v uvedenom spore, nebol daný dôvod čakať na právoplatnosť rozhodnutia o
vine odporcu v 1. rade v trestnom konaní a odporca v 3. rade bol povinný plniť navrhovateľke uplatnené
nároky. Navrhovateľka považuje jednanie odporcu v 3. rade (odporca v 2. rade bezprostredne súvisí
s odporcom v 3. rade) za úmyselné s cieľom privodiť navrhovateľke ujmu na jej právach tým, že by

mala čakať až do právoplatného rozhodnutia súdu o vine odporcu v 1. rade v trestnom konaní, čím
by došlo k neprimeraným prieťahom a tým aj k predpokladanému premlčaniu nárokov navrhovateľky.
Konanie odporcu v 3. rade bolo v rozpore s dobrými mravmi. Konanie odporcu v 3. rade nebolo v
žiadnom prípade v súlade s morálnymi a etickými zásadami spoločnosti. Navrhovateľka v dôsledku
dopravnej nehody prišla o svojho jediného syna, v dôsledku čoho jej vznikol právny nárok na náhradu

škody a nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovení OZ. Bolo by v súlade s morálnymi a etickými zásadami
spoločnosti, ak by odporca v 3. rade pristúpil k likvidácii poistnej udalosti bez zbytočného odkladu
po tom, ako si navrhovateľka uplatnila svoje nároky. Odporca v 3. rade odkázal navrhovateľku s jej
nárokom až do času, kým nebude právoplatne rozhodnuté o vine odporcu v 1. rade napriek tomu,
že s ohľadom na ust. § 427 bola táto otázka podľa názoru súdu prvého stupňa irelevantná. Ako

vyplýva zo spisového materiálu, navrhovateľka začala komunikovať s odporcom v 3. rade o likvidácii
poistnej udalosti bezprostredne po dopravnej nehode. Vo vzťahu k otázke premlčania navrhovateľka
poukazuje na skutočnosť, že v čase predmetnej dopravnej nehody a v čase bezprostredne po nej, súdna
prax nepovažovala nemajetkovú ujmu za premlčateľnú. V danom časovom období sa vychádzalo z
konštantnej judikatúry súdov, podľa ktorej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepodlieha premlčaniu.

Až v roku 2007 došlo k prelomeniu názoru o nepremlčateľnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.
Podľa vtedy zaužívaných právnych názorov právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby je v rámci OS
upravené ako jednotné právo, v rámci ktorého existujú jednotlivé čiastkové práva, ktoré zabezpečujú
občianskoprávnu ochranu jednotlivých hodnôt. V čase likvidácie poistnej udalosti sa vychádzalo z
vyššie uvedených právnych názorov, pričom až v roku 2008 došlo k prelomeniu uvedených právnych

názorov rozhodnutím NS SR (sp. zn. 5Cdo/278/2007 zo dňa 25.9.2008) smerom k názoru, že náhrada
nemajetkovej ujmy sa premlčuje. Navrhovateľka preto postupovala v súlade s vtedy platnou právnou
doktrínou. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov,
aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby
neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Vo vzťahu k výroku o priznaní

1/2 uplatnených trov konania odporcovi v 2. a 3. rade navrhovateľka uvádza, že uvedený postup súdu
nevychádza zo správneho právneho posúdenia. Navrhovateľka je toho názoru, že za daných skutkových
okolností malo dôjsť k aplikácii ust. § 150 O.s.p. v plnom rozsahu pre prípad, že by navrhovateľka
nebola vo veci úspešná. Predovšetkým mal súd rozhodnúť primárne o otázke premlčateľnosti, resp.
nepremlčateľnosti jednotlivých nárokov ihneď ako to bolo možné, či už medzitýmnym rozsudkom,

alebo si mal súd otázku premlčania jednotlivých nárokov posúdiť ako predbežnú otázku. V súvislosti s
aplikáciou ust. § 150 O.s.p. navrhovateľka uvádza, že aj znížením uplatnených trov konania o 1/2 ide
za daných skutkových okolností o neprimeranú tvrdosť. Navrhovateľka takmer 12 rokov bojuje za, aby
aspoň akým takým spôsobom bolo učinené zadosťučinenie za stratu jej syna. S ohľadom na všetky
uvedené skutočnosti navrhovateľa žiada Krajský súd v Trnave, aby napadnutý rozsudok podľa ust. §

221 ods. 1 písm. f) a písm. h) O.s.p. zrušil a vrátil vec.

Vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľky podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odporca v 2.
rade. K dôvodu 1. odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f)
a h) O.s.p. udáva: Navrhovateľka uvádza, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je arbitrárny,

nakoľko súd sa podľa jej názoru nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi
základ pre toto rozhodnutie, pričom súd nedal odpoveď na všetky rozhodujúce argumenty. Nedostatočné
odôvodnenie rozsudku súdu spočíva podľa navrhovateľky v tom, že súd sa nedostatočne vysporiadal s
jej argumentáciou, neuvádza však žiadne konkrétne argumenty, na ktoré by podľa jej názoru súd prvéhostupňa nedal odpoveď. Naopak, podľa názoru odporcu v 2. rade, súd prvého stupňa sa dostatočne
vysporiadal so všetkými významnými skutkovými a právnymi otázkami, uviedol čo má za preukázané a
z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy

ako aj ako vec právne posúdil. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v tomto prípade
zjavne neodôvodnené ani nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie rozsudku ako celok
spĺňa požiadavky zákonného ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. O nevypočutí JUDr. R. ako svedka sa súd
prvého stupňa podrobne zaoberá na str. 12 napadnutého rozsudku. Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR preto nemožno považovať, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv účastníka konania. K dôvodu 2. odvolania podľa § 205 ods. 1 písm. c)
O.s.p. odporca v 2. rade zdôrazňuje, že svedok JUDr. R. by svoju výpoveď mohol ozrejmiť len okolnosti
vedúce k uplatneniu nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči odporcovi v 1. rade, keďže
navrhovateľku zastupoval v trestnom konaní, ktoré bolo vedené len voči odporcovi v 1. rade. V zmysle §
420 O.z., keďže odporca v 1. rade škodu spôsobil pri vykonávaní pracovných úloh pre zamestnávateľa
(odporcu v 2. rade), nie je pritom priamo zodpovedný, za škodu ním spôsobenú zodpovedá odporca v

2. rade. Výpoveď svedka JUDr. R., ktorý zastupoval navrhovateľku v trestnom konaní voči odporcovi
v 1. rade, preto nemohla v žiadnom prípade preukázať uplatnenie si práva voči odporcovi v 2. rade
resp. 3. rade pred uplynutím premlčacej doby, keďže svedok JUDr. R. sa mohol vyjadriť len k uplatneniu
si nárokov voči odporcovi v 1. rade v trestnom konaní sp. zn. 2T/46/2007. Odporca v 1. rade v
tomto konaní pasívne legitimovaní nie je. Dôkaz - výsluch svedka JUDr. R., preto nebol spôsobilý

preukázať žiadnu takú skutočnosť, ktorá by mohla mať rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci
samej. Nevykonaním tohto dôkazu nedošlo k zmareniu možnosti zistenia rozhodujúcich skutočností.
K dôvodu 3. odvolania podľa § 250 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., že súd prvého stupňa nesprávne
vyhodnotil rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi uvádza: Premlčanie je kvalifikované uplynutie
času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou Zmyslom tohto inštitútu je

zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie
námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo
nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych
vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnil svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby
povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Ak uplynula

zákonomustanovenápremlčaciadobaaoprávnenásobavnejurčenýmspôsobomupríslušnéhoorgánu
svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania. Dôvodné
vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže
oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka). Počiatok
plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 O.z. je

viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť
osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doby začína plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Uvedený zásah je jedným konaním, aj keď účinky
budú pretrvávať po dlhú dobu. Neoprávneným konaním bolo jedným činom zasiahnuté do práva na
život syna žalobkyne, do práva na súkromie a rodinný život žalobkyne, ktorý nastal momentom jeho

smrti a ktorého následky v podobne rôznej forme citovej ujmy u žalobkyne stále pretrvávajú. Odo dňa
smrti syna navrhovateľky preto začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba. Žalobkyňa však
svoju žalobu podala na súde až po uplynutí premlčacej doby. Ust. § 3 O.z. je všeobecným ustanovením
hmotnoprávnejpovahyadávasúdumožnosťposúdiť,čivýkonsubjektívnehoprávajevsúladesdobrými
mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 5Cdo/265/2009: „Všobecne možno bezpochyby dôvodiť, že v konaní účastníkom konania
opodstatnene vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke, nemožno pokladať za
konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a
prispieva k istote v právnych vzťahoch. Odporca v 2. rade má za to, že nakoľko navrhovateľka bola po
celýčaszastúpenáprávnymzástupcom,čoajsamavodvolaníuvádza,nemoholpremlčaniepohľadávky

spôsobiť odporca v 2. rade ani iný účastník konania. Naopak, posúdenie námietky premlčania ako
rozpornej s dobrými mravmi by významný zásah do právnej istoty odporcu v 2. rade, ktorý vzniesol
námietku premlčania v dobrej viere a opodstatnene, a nie s úmyslom poškodiť navrhovateľku. O to
viac, ak bola po celý čas zastúpená právnym zástupcom, ktorý bol povinný ju na riziko premlčania
upozorniť a podniknúť potrebné kroky k tomu, aby sa pohľadávka navrhovateľky nepremlčala. Podľa

názoru navrhovateľky tiež rozhodnutie súdu prvého stupňa o priznaní 1/2 uplatnených trov konania
odporcovi v 2. a 3. rade nevychádza zo správneho právneho posúdenia. Podľa jej názoru malo dôjsť
k aplikácii ust. § 150 O.s.p. v plnom rozsahu. K uvedenému uvádza, že súd prvého stupňa nemohol
rozhodnúť o námietke premlčania hneď po jej vznesení, nakoľko navrhovateľka za účelom preukázaniaspočívania premlčacej lehoty navrhovala viaceré dôkazy, na ktorých vykonaní trvala (výsluch Mgr. P.,
vyšetrovateľa, ktorý vyšetroval dopravnú nehodu jej syna, výsluch JUDr. R.), pričom sama nepredložila
žiaden relevantný písomný dôkaz o včasnom uplatnení nároku. Súd prvého stupňa preto nemohol

hneď námietku premlčania vyporiadať, nakoľko posúdenie tejto otázky záviselo od dôkazov, ktoré boli
vykonávané počas celého konania na prvom stupni. Nepriznaním aspoň 1/2 náhrady trov konania, ktoré
vznikli odporcovi v 2. rade, by bolo neprimeraným zásahom do práv tohto účastníka konania, ktorému
vznikli vysoké trovy z dôvodu neprimerane zdĺhavého súdneho konania, ktorého dĺžku nemohol nijako
ovplyvniť. Vzhľadom na uvedené má odporca v 2. rade za to, že nakoľko neexistujú dôvody, aby odvolací

súd prvostupňové rozhodnutie v časti výroku vo veci samej zmenil alebo zrušil, je nutné ho v zmysle
§ 219 O.s.p. potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a
dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol
vecne správne.

Podľa § 219 a ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd konštatuje, že dôvody napadnutého rozhodnutia sú správne, v plnom rozsahu sa s nimi
stotožňuje a navyše na zdôraznenie ich správnosti dodáva:

Krajský súd v Trnave už vo svojom rozhodnutí v tejto veci č.k. 23Co/315/2010-372 zo dňa 26. septembra
2011, ktorým rušil vec a vracal na ďalšie konanie na základe odvolania navrhovateľky proti rozsudku
Okresného súdu v Senici č.k. 10C/132/2009-299 zo dňa 21. októbra 2010 poukázal, že ust. § 427
OZ vo vzťahu k všeobecnej zodpovednosti podľa § 420 OZ nie je toto ustanovenie špeciálnym a obe
skutkové podstaty stoja vedľa seba. Z toho dôvodu sa poškodený môže domáhať náhrady škody proti

prevádzkovateľovi dopravného prostriedku podľa § 427 na základe objektívneho princípu a proti vodičovi
dopravného prostriedku podľa § 420 na základe zodpovednosti založenej na prezumpcie zavinenia.
Takýto postup proti vodičovi však nie je na mieste, ak bola zamestnancom fyzickej alebo právnickej
osoby a ku škode došlo v súvislosti s plnením jeho pracovných úloh (vtedy dochádza k aplikácii ust. §
420 ods. 2 OZ). Vzťah zodpovednosti prevádzkovateľa a zodpovednosti vodiča za jednu a tú istú škodu

je taký, že jedna zodpovednosť nevylučuje druhú (R 29/79). Objektívna zodpovednosť prevádzkovateľa
je koncipovaná širšie, než zodpovednosť vodiča podľa § 420 lebo vodič zodpovedá len za škodu,
ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti, zatiaľ čo prevádzkovateľ zodpovedá poškodenému za celú
škodu (s výnimkou spoluzavinenia poškodeného), teda aj za škodu, ktorú nezavinil. Aj tu teda platí, že
vodič v rozsahu svojej zodpovednosti zodpovedá spoločne a nerozdielne s prevádzkovateľom (§

437). Ide o súbeh objektívnej zodpovednosti prevádzkovateľa so zodpovednosťou vodiča založenej na
subjektívnom princípe. Ak nie je škoda vyvolaná zvláštnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov,
potom je treba posúdiť zodpovednosť podľa ust. § 420.

Súd vo veci rozhodol druhýkrát rozsudkom č. k. 10C/132/2009-299 zo dňa 21.10.2010 tak, že návrh

navrhovateľky zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť
odporcovi v 2. rade trovy konania v sume 15.950,53 eur a odporcovi v 3. rade v sume 89,29 eur.
Odporcovi v 1. rade náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala
odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhovateľka. O odvolaní rozhodol Krajský súd
v Trnave uznesením, č. k. 23Co/315/2010-372 zo dňa 26.9.2011 tak, že rozsudok prvostupňového

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uložil
prvostupňovému súdu povinnosť doplniť dokazovanie zdôvodnením pasívnej legitimácie predpokladov
pre vznik zodpovednosti v zmysle § 427 v súvislosti s § 420 OZ, zistením aké nároky, v akom rozsahu
a kedy si navrhovateľka uplatnila, posúdiť osobitne všetky predpoklady pre nároky na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy v peniazoch osobitne u každého nároku zvlášť a vo vzťahu ku každému odporcovi,

pri posudzovaní otázky premlčania uplatnenia nárokov pri náhrade škody aplikovať ust. § 106 OZ a pri
nemajetkovej ujme aplikovať ust. § 101 OZ.V zmysle § 420 O.z., keďže odporca v 1. rade škodu spôsobil pri vykonávaní pracovných úloh pre
zamestnávateľa (odporcu v 2. rade), nie je pritom priamo zodpovedný, za škodu ním spôsobenú
zodpovedá odporca v 2. rade. Výpoveď svedka JUDr. R., ktorý zastupoval navrhovateľku v trestnom

konaní voči odporcovi v 1. rade, preto nemohla v žiadnom prípade preukázať uplatnenie si práva voči
odporcovi v 2. rade, resp. 3. rade pred uplynutím premlčacej doby, keďže svedok JUDr. R. sa mohol
vyjadriť len k uplatneniu si nárokov voči odporcovi v 1. rade v trestnom konaní sp. zn. 2T/46/2007.
Odporca v 1. rade v tomto konaní pasívne legitimovaní nie je. Dôkaz - výsluch svedka JUDr. R.,
preto nebol spôsobilý preukázať žiadnu takú skutočnosť, ktorá by mohla mať rozhodujúci význam pre

rozhodnutie vo veci samej. Odvolací dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. - v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 písm. f) a písm. h) O.s.p. a odvolací dôvod v § 205 ods. 2 písm. c)
O.s.p., že by súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosť, preto nie je daný.

Zo spisu 2T/46/2007 bolo zistené, že prvým záznamom o uplatnení náhrady ako vecnej škody ako

aj nemajetkovej je zápisnica z výsluchu poškodenej z 12.4.2006. Zoznam vyčíslenia celkovej náhrady
vecnej škody, ktoré žiadala v tomto konaní uhradiť poškodená je z 18.4.2006. V rámci plynutia
objektívnej premlčacej lehoty beh dvojročnej, na uplatnenie nároku na náhradu vecnej škody a náhradu
nemajetkovej ujmy podľa názoru súdu prvého stupňa začal najneskôr 12.4.2006. Uzavrel však, že
začiatok objektívnej trojročnej premlčacej lehoty danej na uplatnenie si práva na náhradu škody vecnej

alebo škody za náhradu nemajetkovej ujmy nastal deň po škodnej udalosti, teda 29.8.2003, čiže koniec
tejto lehoty nastal 29.8.2006. Uplatnenie nároku na náhradu vecnej škody a náhradu nemajetkovej ujmy
začalo dňom 12.4.2006 ako beh dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, avšak popri sebe trval v
rámci plynutia objektívnej trojročnej lehoty a to najneskôr do 29.8.2006. Ak si teda v čase od 12.4.2006
do 29.8.2006 neuplatnila poškodená nárok na náhradu škody proti odporcovi v 2. rade, tento nárok je

premlčaný. V čase plynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby navrhovateľka v adhéznom konaní
uplatnila si svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch voči odporcovi v 1. rade, čo malo za
následok, analogicky ako pri náhrade škody, zastavenie jej plynutia a pokračovanie až dňom 30.7.2008.
Súd zdôrazňuje, že toto uplatnenie však nemalo žiadny účinok vo vzťahu k odporcovi v 2. a 3. rade.
Navrhovateľka sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch voči odporcovi v 2. a 3. rade na

súde až dňa 13.7.2009, t. j. po uplynutí premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu preto prvostupňový súd
návrh v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch voči odporcovi v 2. a 3. rade správne zamietol.

Premlčateľnosť práva na náhradu nemajetkovej ujmy je zdôvodňované i v rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR zo 17.2.2011 pod sp. zn. 5Cdo/265/2009 - začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby,

náhrady za nemajetkovú ujmu podľa § 101 OZ je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba
začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.
Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je jedným z čiastkových a relatívne samostatných
prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a vzniká vtedy, pokiaľ

morálnezadosťučineniepodľa§13ods.1OZakovýsostnéosobnostnéprávonepostačujenavyváženie
a zníženie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby, aj keď
ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažných ekvivalentom
spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je uviesť do rovnováhy mieru ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením

náhradytakejtonemajetkovejujmy.Ust.§13OZpredstavujesamostatnúúpravuzvláštnychprostriedkov
občianskoprávnej ochrany osobnosti fyzickej osoby, ktorej jednou z foriem je právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Tento záver o premlčateľnosti náhrady nemajetkovej ujmy bol uvedený
i v ostatnom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 1Cdo/100/2009, keď predtým bol rovnaký názor v
rozhodnutí NS SR 5 Cdo/278/2007. Bolo potrebné teda preukázať, kedy si navrhovateľka uplatnila nárok

v trestnom konaní, avšak je dôležité tiež aby v tomto tzv. adhéznom konaní sa zistilo, aké nároky na
náhradu si uplatnila, či je to na náhradu škody alebo aj na náhradu nemajetkovej ujmy.

Pri nároku nemajetkovej ujmy pri námietke premlčania má sa súd riadiť ust. § 101 OZ a rozhodujúci
je okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť

osobnostné práva fyzickej osoby a premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Keďže bolo preukázané, že v konaní 2T/46/2007 že pri
dopravnej nehode, ktorú spôsobil B. U. odporca v 1. rade došlo k smrti syna navrhovateľky v trestnom
konaní poškodenej T. U., v dôsledku tragickej smrti syna pri dopravnej nehode došlo k nesmiernezávažnejujme,ktoráspočívalavstratedieťaťa.Utrpelacitovúujmuspočívajúcuvnepríjemnýchpocitoch
smútku, úzkosti, zo šoku zo smrti blízkej osoby, stratila lásku, radosť s ním prežívanú, osobnú blízkosť
tejto osoby. Týmto spôsobom tak odporca v 1. rade, žalovaný v 1. rade, svojím protiprávnym konaním,

ktoré spočívalo v nerešpektovaní zákona zasiahol do osobnostných práv žalobkyne a to do práva na
jej súkromný a rodinný život. Týmto úmrtím syna žalobkyne došlo k tak závažnému zásahu do práv
na ochranu jej osobnosti spočívajúceho v obmedzení jej súkromného a rodinného života, že žiadna z
morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca a predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch sú v danom prípade dané. Začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby na

náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 101 OZ je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu objektívne spôsobilého porušiť a ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby a začína plynúť
nasledujúcim dňom po dni, kedy došlo k tomuto neoprávnenému zásahu tzn. nasledujúcim dňom po
úmrtí syna žalobkyne pri dopravnej nehode. K dopravnej nehode a k úmrtiu syna došlo 28.08.2003,
nasledujúcim dňom 29.8.2003 začína plynúť trojročná premlčacia doba v zmysle ust. § 101 OZ na
uplatneniesinárokunanáhradunemajetkovejujmy.Tátotrojročnádobauplynula28.08.2006.Bolopreto

potrebné teda zistiť, či v čase jej plynutia si navrhovateľka uplatnila svoj nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy. Navrhovateľka si mohla svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatniť prvýkrát
29.8.2003. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 29.8.2006.
V tomto čase (plynutia 3-ročnej objektívnej premlčacej doby) si uplatnila v adhéznom konaní vo veci
2T/46/2007 nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch voči odporcovi v 1. rade, čo malo za

následok, analogicky ako pri náhrade škody, zastavenie jej plynutia a pokračovanie až dňom 30.7.2008.
Uplatnenie nároku však nemalo žiadny účinok vo vzťahu k odporcovi v 2. a 3. rade. Navrhovateľka
domáhala sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch voči odporcovi v 2. a 3. rade na súde až dňa
13.7.2009 po uplynutí premlčacej doby (trojročná doba uplynula 28.08.2006). Z tohto dôvodu súd I.
stupňa správne návrh v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch voči odporcovi v 2. a 3. rade

zamietol.

Odvolací súd pri dôvode odvolania, že: „navrhovateľka považuje jednanie odporcu v 3. rade (odporca
v 2. rade bezprostredne súvisí s odporcom v 3. rade) za úmyselné s cieľom privodiť navrhovateľke
ujmu na jej právach tým, že by mala čakať až do právoplatného rozhodnutia súdu o vine odporcu

v 1. rade v trestnom konaní, čím by došlo k neprimeraným prieťahom a tým aj k predpokladanému
premlčaniu nárokov navrhovateľky. Konanie odporcu v 3. rade bolo v rozpore s dobrými mravmi, keď...
Odporca v 3. rade odkázal navrhovateľku s jej nárokom na náhradu škody až do doby, kým nebude
právoplatne rozhodnuté o vine odporcu v 1. rade...odporca v 3. rade úmyselne zavádzal navrhovateľku
vyššie uvedeným tvrdením. Ak by sa vychádzalo zo záveru súdu, že odporca v 1. rade nie je pasívne

legitimovaným subjektom v uvedenom spore, nebol daný dôvod čakať na právoplatnosť rozhodnutia
o vine odporcu v 1. rade v trestnom konaní a odporca v 3. rade bol povinný plniť navrhovateľke
uplatnené nároky.“ udáva, že súd I. stupňa sa s touto pripomienkou už náležite vysporiadal vo svojom
rozhodnutí a odvolací súd sa v plnom rozsahu s tým stotožňuje. Súd nenechal bez povšimnutia tvrdenie
navrhovateľky o tom, že námietka premlčania vznesená odporcom v 2. a 3. rade je v rozpore s dobrými

mravmi. Poukázal na uznesenie NS ČR zo dňa 31.8.2007, sp. zn. 25 Cdo 2648/2003. V danom prípade
nemal súd preukázaný priamy úmysel odporcu v 2 a 3. rade vznesením námietky premlčania poškodiť
navrhovateľku. Súd mal preukázané, že v trestnom konaní ako aj pri likvidácii poistnej udalosti bola
navrhovateľka zastúpená právnym zástupcom, ktorý ako osoba znalá práva a zákonov mala vedieť, že
na uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej prevádzkou dopravného prostriedku nebolo potrebné

preukazovať porušenie právnej povinnosti škodcu - odporcu v 1.rade, ale len to, že škoda bola vyvolaná
osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravných prostriedkov, pričom musí byť zistené, kto je
prevádzateľom dopravného prostriedku. Vedomosť o tom, kto je prevádzateľom dopravného prostriedku
mala navrhovateľka ešte v roku 2003, najneskôr dňa 17.3.2004, kedy odporca v 3. rade, u ktorého
mal prevádzateľ dopravného prostriedku uzatvorené PZP komunikoval ohľadne uplatnených nárokov s

rakúskou poisťovňou.

K odvolacím dôvodom vo výroku o trovách konania. Súd o trovách konania úspešných odporcov
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s vyššie cit. ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a odporcovi v 2.
a 3 rade priznal náhradu trov konania znížených o polovicu. Keď navrhovateľka ako poškodená si v

konaní uplatňovala svoje právo na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktoré jej nebolo priznané z
dôvodu premlčania uplatňovaného nároku, po vznesení námietky premlčania odporcom v 2. a 3. rade,
s prihliadnutím na výšku trov, ktoré vznikli v konaní odporcovi v 2. a 3. rade, považoval za spravodlivé,
aby bola odporcovi v 2. a 3. rade priznaná náhrada trov iba v rozsahu päťdesiat percent. Dôvody hodnéosobitného zreteľa súd zdôvodnil okolnosťami danej veci. Tieto okolnosti správne vyložil súd tým, že
navrhovateľke bola zavinením odporcu 1. rade spôsobená škoda a závažná ujma, ktorá je základným
predpokladom na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, no odporca v 2. a 3.rade už

v úvode konania vzniesli námietku premlčania a počiatok premlčacej doby bol v priebehu konania
sporný, až po dokazovaní bolo uzavreté, že nárok uplatnený žalobou bol uplatnený oneskorene po
uplynutí premlčacej doby. Po vznesení námietky premlčania, nemohol súd nárok súdnym rozhodnutím
už priznať, bez toho, aby sa mal možnosť zaoberať oprávnenosťou uplatneného nároku. Ďalší dôvod
hodný osobitného zreteľa pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. videl súd v konaní na strane účastníkov,

napriek vzneseniu námietky premlčania, navrhovateľka až do konca na návrhu trvala. Odvolací súd
sa preto stotožňuje so závermi súdu, keď považoval tieto okolnosti za výnimočné a hodné osobitného
zreteľa a dôvodné na rozhodnutie o náhrade trov konania aplikovať ust. cit. § 150 ods. 1 O.s.p. a
napokon hoci úspešným odporcom v 2. a 3. rade nepriznať plnú náhradu trov konania, ale iba čiastočne,
odporcovi v 2. rade sumu 2347,90 Eur a t. j. 50 % zo sumy 4695,80 Eur. Eur a odporcovi v 3. rade
sumu 189,68 Eur , t. j. 50 % zo sumy 379,36 Eur.

Vecne správne rozhodnutie súdu I. stupňa s poukazom na preskúmanie rozsudku dôvodmi odvolania,
odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 s poukazom na ust. §

142 ods. 1, keď si úspešní odporcovia nežiadali náhradu trov odvolacieho konania.

Senát odvolacieho súdu rozhodol vo veci pomerom hlasom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.