Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, August 27, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/451/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2609205094
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2609205094.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľky: T. U., nar. XX.XX.XXXX, bydlisko XXXX, H., G., M.
XX/X, Rakúsko, právne zastúpená: JUDr. Zuzana Csenkyová, advokátka so sídlom Trnava, Dolné Bašty
2, proti odporcom: 1/ B. U., nar. XX.XX.XXXX, bydlisko I., V. č. XXX, 2/ Poľnohospodárske družstvo
Senica, so sídlom Senica, časť Čáčov I. 163, IČO: 00 203 670, odporca 2/ právne zastúpený: Legate,
s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava a 3/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom

Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu v Senici č. k. 10C/132/2009-629
zo dňa 8. augusta 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd návrh navrhovateľky voči odporcovi 2/ a 3/ zamietol. Zastavil konanie voči odporcovi

1/. O trovách rozhodol tak, že navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi 2/ náhradu trov konania v
sume2.022,17euraodporcovi3/náhradutrovkonaniavsume142,59eur,dotrochdníodprávoplatnosti
rozsudku. Odporcovi 1/ náhradu trov konania nepriznal a trovy konania na súdnom poplatku znáša
štát. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súd z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru,
že návrh navrhovateľky je nedôvodný. Predtým ako pristúpil k riešeniu otázky premlčania nároku na
náhradu škody v zmysle § 106 OZ a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 101 OZ,

zaoberal sa pasívnou legitimáciu odporcov. V danej veci mal súd bez pochýb preukázané, že odporca
1/ ako vodič škodového vozidla porušením svojej právnej povinnosti spôsobil dňa XX.X.XXXX dopravnú
nehodu, pri ktorej zomrel syn navrhovateľky Q. M.. Za tento skutok bol odporca 1/ právoplatne odsúdený
v konaní vedenom na Okresnom súde Senica, sp. zn. 2T/46/2007. Súd skúmal zodpovednosť za
škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku podľa § 427 v spojení s 420 OZ. V konaní
nebolo sporu o tom, že odporca 1/ spôsobil dopravnú nehodu pri plnení svojich pracovných úloh,

počas trvania pracovného pomeru, jazdu mal oprávnenú nariadenú zamestnávateľom a preto z hľadiska
zodpovednosti za škodu je vylúčené, aby odporca 1/ bol zodpovedný za škodu podľa § 420 ods. 1 OZ
popri odporcovi 2/, ktorý je zodpovedný podľa § 427 OZ. Uvedené vyplýva aj z judikátu JUD2146SK-1
Cz 101/77 „Aj keď za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá prevádzateľ tohto
dopravného prostriedku (§ 427 OZ), nie je tým vylúčená zároveň zodpovednosť vodiča motorového
vozidla za škodu, ktorú spôsobil pri tej istej škodnej udalosti poškodenému porušením právnej povinnosti

(§ 420 OZ), pokiaľ nejde o prípad uvedený v ustanovení § 420 ods. 2 OZ“. Pasívne legitimovaný je
tiež odporca 3/ - t. j. poisťovňa, v ktorej mal odporca 2/ uzatvorené povinné zmluvne poistene. Pasívna
legitimácia odporcu 3/ vyplýva z ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom
poistení za náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Čo sa týka pasívnej legitimácie
pri náhrade nemajetkovej ujmy, súd dospel k záveru, že pasívne legitimované osoby sú, analogicky
ako pri náhrade škody, odporca 2/ a 3/. Pokiaľ ide o odôvodnenosť pasívnej legitimácie odporcu 3/,

prvostupňový súd má za to, že odporcovi 3/ vecná legitimácia vyplýva priamo z ustanovenia § 15 ods.
1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení za náhradu škody spôsobenej prevádzkoumotorového vozidla, nakoľko pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom
zmysle, že tento zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za
zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný

život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravného prostriedku. S poukazom na
horeuvedené, súd konanie voči odporcovi 1/ zastavil pre nedostatok pasívnej legitimácie a ďalej konal
už len s odporcom 2/ a 3/. V ďalšom súd zaoberal sa otázkou premlčania náhrady škody v zmysle § 106
OZ a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 101 OZ, keďže odporca 2/ a 3/ vzniesli námietku
premlčania. Čo sa týka nároku na náhradu škody, navrhovateľke bez pochýb vzniklo právo domáhať sa

náhrady škody voči odporcovi 2 a 3/. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľky na náhradu primeraných nákladov
na pohreb ide o jedno z komplexu práv, ktoré tvoria právo na náhradu škody na zdraví. Pri práve na
náhradu škody na zdraví, zákonodarca vylučuje objektívnu premlčaciu dobu a teda uplatňuje sa iba
dvojročnásubjektívnapremlčaciadoba.Prezačiatokbehusubjektívnejpremlčacejdobyjepotrebné,aby
boli splnené dve podmienky, a to čas, kedy sa poškodený dozvie o škode, avšak kvalifikovane tak, aby
mohol škodu určitého druhu a rozsahu uplatniť na súde s tým, že bude mať možnosť túto škodu i vyčísliť.

Druhou podmienkou, ktorá musí byť splnená pre začatie behu subjektívnej 2- ročnej doby je skutočnosť,
že poškodený má vedomosť, ktorý subjekt za túto škodu zodpovedá, teda zákonodarca má na mysli fakt,
že nie je možné mechanicky s dátumom vzniku škodovej udalosti spájať aj začiatok behu subjektívnej
doby. Prvá kumulatívna podmienka pre začatie plynutia subjektívnej doby na uplatnenie nákladov
spojených s pohrebom bola splnená najneskôr dňa 06.09.2003. Druhá kumulatívna podmienka, t. j. kedy

sa navrhovateľka dozvedela, kto za škodu zodpovedá, bola splnená tiež ešte v roku 2003 po dopravnej
nehode. Súd mal z výpovedí navrhovateľky, odporcu 3/ ako aj svedkyne Ročkárovej preukázané, že
odporca 3/ ako poisťovňa, v ktorej mal odporca 2/ ako osoba zodpovedná za škodu titulom svojho
postavenia prevádzateľa dopravného prostriedku, ktorým bola spôsobená škoda, uzatvorené PZP,
komunikoval ešte v roku 2003 s rakúskou poisťovňou ako zástupcom navrhovateľky vo veci uplatnenia

si nároku na náhradu škody z poistenia zodpovednosti škody spôsobenej prevádzkou dopravného
prostriedku. Čiže je vylúčené, aby navrhovateľka nadobudla vedomosť o tom, kto je zodpovedný za
škodu spôsobenú dopravnou nehodou až po ukončení trestného stíhania, naviac, keď v trestnom konaní
ako aj pri likvidácii poistnej udalosti bola zastúpená advokátom. Navrhovateľka sa obrátila na súd
so svojím návrhom na náhradu nákladov spojených s pohrebom voči odporcovi 2/ dňa 26.05.2010 a

voči odporcovi 3/ dňa 13.07.2009. To znamená, že námietka premlčania odporcu 2/ a 3/ vo vzťahu k
náhrade primeraných nákladov na pohreb je dôvodná. Ak by aj súd pripustil, že vedomosť o tom, kto
je prevádzateľom dopravného prostriedku, t. j. osobou zodpovednou na náhradu škody, navrhovateľka
nadobudla až dňom 29.07.2008, t. j. dňom nadobudnutia právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku, č.
k. 2T/46/2007-319 zo dňa 01.04.2008, v ktorého odôvodnení okrem iného je jasne vyjadrené, že za

škodu zodpovedá prevádzateľ vozidla, ktorým je zamestnávateľ odporcu 1/ a teda návrh by bol v
časti náhrady primeraných nákladov na pohreb podaný včas, súd by ho v tejto časti ako nedôvodný
zamietol. Nakoľko z listinných dôkazov založených v spise mal súd preukázané, že odporca 3/ vyplatil
navrhovateľke z poistnej udalosti poistné plnenie celkom v sume 15.491,54 eur z toho suma 4.091,54
eur bola použitá na náhradu nákladov spojených s pohrebom (ako napr. oblečenie pre nebohého, jeho

sestru a matku, pomník a náhrobná doska, pohrebná služba atď). Súd má za to, že plnenie poskytnuté
odporcom 3/ navrhovateľke naplnilo dikciu § 449 OZ ako aj § 2 nariadenia vlády č. 87/1995 a teda
v dostatočnej miere pokrylo všetky primerané náklady na pohreb. Čo sa týka nároku navrhovateľky
na náhradu vecnej škody, zákon uplatňuje pri tomto druhu nároku v zmysle § 106 OZ kombinovanú
premlčaciu dobu, t.j. trojročnú objektívnu a dvojročnú subjektívnu. Začiatok subjektívnej i objektívnej

doby je stanovený odlišne, na seba nezávisle a ich plynutie je tiež vzájomne odlišné. Subjektívna
premlčacia doba však môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemožno prekročiť.
A síce v danom prípade začala objektívna doba plynúť deň nasledujúci po dni, kedy došlo k škodovej
udalosti, t. j. dňa 29.08.2003 a uplynula dňa 29.08.2006. Súd mal z vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-74/
OVK-SE-2006 ako aj trestného spisu 2T/46/2007 preukázané, že v rámci plynutia objektívnej doby si

navrhovateľka uplatnila voči odporcovi 1/ v adhéznom konaní nárok na náhradu škody na mot. vozidle
vo výške 11.400 eur, škody za pohrebné trovy 33.470 Sk. Teda vo vzťahu k odporcovi 1/ sa zastavilo
plynutie premlčacej doby a táto začala plynúť až deň nasledujúci po právoplatnosti odsudzujúceho
rozsudku, t. j. dňa 30.07.2008. Uplatnenie nároku voči odporcovi 1/ však v žiadnom prípade nemalo za
následok aj zastavenie plynutia objektívnej premlčacej doby voči odporcovi 2/ a 3/ a teda vo vzťahu k

ním premlčacia doba uplynula najneskôr dňa 29.08.2006. Navrhovateľka sa obrátila na súd so svojím
návrhom na náhradu vecnej škody voči odporcovi 2/ dňa 26.05.2010 a voči odporcovi 3/ dňa 13.07.2009,
tedaažpouplynutíobjektívnejpremlčacejdoby.Námietkapremlčaniaodporcu2/a3/vovzťahuknároku
na náhradu vecnej škody bola dôvodná a súd preto v tejto časti návrh voči odporcovi 2/ a 3/ zamietol. Vneposlednom rade pristúpil súd k riešeniu otázky premlčania, resp. nepremlčania nároku navrhovateľky
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle
ust. § 13 ods. 2 OZ je právo, ktoré má výrazný majetkový charakter a teda aj podlieha režimu premlčania.

Ide o právo, ktoré sa svojou satisfakčnou funkciou podobá na reparačnú funkciu majetkového práva,
teda práva na náhradu škody a teda sa aj premlčuje ako každé iné majetkové právo v trojročnej
premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy tento nárok mohol byť uplatnený prvý krát. Uvedené
závery súdu podporuje aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý napríklad v rozhodnutí 1
Cdo 100/2009 zo dňa 30.11.2009 deklaruje: „Ak je obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

požiadavka na zaplatenie peňažnej čiastky, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času
neboli priznané žiadny právne účinky.“ V ďalšom podľa názoru súdu je potrebné upozorniť v tejto
súvislosti i na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17.02.2001 sp. zn. 5 Cdo 265/2009 podľa ktorého:
„Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa §
101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť

dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv“. Námietka
navrhovateľky, že pre plynutie premlčacej doby na uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy
je rozhodujúci deň, kedy došlo k ukončeniu trvania zásahu do osobnostných práv navrhovateľky, je
neopodstatnená. V prejednávanej veci bolo preukázané, že neoprávneným konaním odporcu 1/ bolo
jedným činom dňa XX.XX.XXXX zasiahnuté do práva na život syna navrhovateľky, do práva na súkromie

a rodinný život navrhovateľky, ktorý nastal momentom smrti jej syna a ktorého následky v podobe rôznej
formy citovej ujmy (šoku, traumy, smútku a straty zo spoločenstva s blízkou osobou) u navrhovateľky
stále pretrvávajú. Navrhovateľka preto mohla svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch vykonať prvýkrát 29.08.2003. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia
doba, ktorá skončila 29.08.2006. V čase plynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby navrhovateľka

v adhéznom konaní si uplatnila svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch voči odporcovi
1/, čo malo za následok, analogicky ako pri náhrade škody, zastavenie jej plynutia a pokračovanie až
dňom 30.08.2008. Navrhovateľka sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch voči odporcovi
2/ a 3/ na súde až dňa 13.07.2009, t. j. po uplynutí premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu súd návrh
v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch voči odporcovi 2/ a 3/ zamietol. Výsluchom JUDr.

A. R., advokáta, ktorý navrhovateľku ako poškodenú zastupoval v trestnom konaní, nakoľko navrhnutý
svedok listom zo dňa 05.03.2013 súdu oznámil, že o veci vie len toľko, koľko je uvedené v trestnom
spise Okresného súdu Senica, sp. zn. 2T/46/2007. Ak by sa aj dostavil na pojednávanie, nevedel by
uviesť žiadne iné skutočnosti. Súd pokladal jeho písomné vyjadrenie za dostatočné a zdalo sa mu byť
nehospodárnym a neúčelným predlžovať konanie len z dôvodu jeho výsluchu priamo pred súdom, keď

uviedol, že o veci nedisponuje žiadnymi inými informáciami ako tými, ktoré sú uvedené v trestnom
spise. Súd ešte predtým ako pristúpil k zamietnutiu návrhu z dôvodu premlčania uplatnených nárokov
nenechal bez povšimnutia tvrdenie navrhovateľky o tom, že námietka premlčania vznesená odporcom
2/ a 3/ je v rozpore s dobrými mravmi. Uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.08.2007, sp. zn.
25 Cdo 2648/2003 „Ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom

umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu
sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu,
jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz
zneužitia tohto subjektívneho práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a
teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. O konanie vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť

druhéhoúčastníkabyvšaknebolomožnéuvažovaťzokolnostíadôvodov,zktorýchjevznikuplatneného
nároku vyvodzovaný, ale len z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku
uplatnená. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol
odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť námietku
premlčania“. V danom prípade nemal súd preukázaný priamy úmysel odporcu 2/ a 3/ vznesením

námietky premlčania poškodiť navrhovateľku. Naopak, súd mal preukázané, že v trestnom konaní ako
aj pri likvidácii poistnej udalosti bola navrhovateľka zastúpená právnym zástupcom, ktorý ako osoba
znalá práva a zákonov mala vedieť, že na uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej prevádzkou
dopravného prostriedku nebolo potrebné preukazovať porušenie právnej povinnosti škodcu - odporcu
1/, ale len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke dopravných

prostriedkov, pričom musí byť zistené, kto je prevádzateľom dopravného prostriedku. Vedomosť o
tom, kto je prevádzateľom dopravného prostriedku mala navrhovateľka ešte v roku 2003, najneskôr
dňa 17.03.2004, kedy odporca 3/, u ktorého mal prevádzateľ dopravného prostriedku uzatvorené PZP
komunikoval ohľadne uplatnených nárokov s rakúskou poisťovňou.Proti tomuto rozsudku podala odvolanie navrhovateľka, a to do výroku o zamietnutí návrhu voči
odporcom2/a3/adovýrokuozastaveníkonaniavočiodporcovi1/akoajdovýrokuopovinnostináhrady

trov konania proti odporcovi 2/ a 3/. Svoje odôvodnenie odôvodnila ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.,
že došlo v konaní pred súdom prvého stupňa k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, v zmysle ust. § 205
ods. 2 písm. c) O.s.p., že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p, že
súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v zmysle ust. § 205

ods. 2 písm. f) O.s.p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. K dôvodu ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p., že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221
ods. 1 O.s.p. uviedla, že došlo k vadám v ust. § 221 ods. 1 písm. f) a písm. h) O.s.p.. Postupom súdu
sa navrhovateľke odňala možnosť konať pred súdom, keď súd nedoplnil dokazovanie v požadovanom
smere tak, aby bol náležite zistený skutkový stav a neodôvodnil svoje rozhodnutie náležitým spôsobom.
V súvislosti s tým, poukázala na ust. § 157 ods. 2, čo má obsahovať odôvodnenie rozhodnutia, pričom

napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa to v žiadnom prípade nespĺňa, lebo súd nevysvetlil z
ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil.
Z odôvodnenia rozsudku tieto skutočnosti nevyplývajú a preto ho nemožno považovať za presvedčivé.
Rozhodnutie sa považuje za absolútne nepreskúmateľné. Je povinnosťou súdu riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie, pričom účastník konania má právo na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia.

Už aj s judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že súdne rozhodnutia musia byť
odôvodnené a musia obsahovať odpovede súdu na všetky podstatné argumenty prednesené stranami,
ktoré videli k rozhodnutiu. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu
a nie len odkazovať na určité časti zákonov (rozsudok Ruiz Torija proti Španielsku z 09.12.1994).
Súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, pretože nepoužil správne ustanovenie právneho

predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Súd svojím postupom nedostatočne zistil skutkový stav a
zároveň odňal navrhovateľke možnosť konať pred súdom, keď o námietke premlčania nerozhodol ako o
predbežnej otázke, prípadne medzitýmnym rozsudkom hneď po tom, ako bola námietka premlčania zo
strany odporcu 2/ a 3/ vznesená. K dôvodu odvolania podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. uviedol, že
súdneúplnezistilskutkovýstav,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcich

skutočností. Odvolací dôvod bezprostredne súvisí so skutočnosťami uvádzanými pod predchádzajúcim
bodom v súvislosti so zamietnutím návrhu navrhovateľky na doplnenie dokazovania predvolaním a
vypočutím svedka R.. Navrhovateľka je toho názoru, že súd nepredvolaním tohto svedka neúplne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
Svedok sa mal vyjadriť k otázke uplatnenia nárokov na náhradu majetkovej aj nemajetkovej ujmy voči

odporcom, čo je zásadná otázka pre posúdenie nároku navrhovateľky. V tejto súvislosti navrhovateľka
uvádza, že 07.07.2006 zaslala na Okresnú prokuratúru v Senici sťažnosť vrátane uplatnenia náhrady
škody a nemajetkovej ujmy. Uvedenú sťažnosť a protokol by mal mať u seba v spise JUDr. R.. Z dôvodu,
že jeho výsluch je zásadný pre posúdenie prípadného premlčania nároku navrhovateľky je potrebné
poukázať na to, že ak účastník navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobený preukázať právne významnú

skutočnosťprerozhodnutievovecisamejasúdhonevykonalvznikánedostatokvskutkovýchzisteniach,
ktorý treba odstrániť. K dôvodu odvolania § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a dôvod uvedený v ust. § 205 ods. 2
písm. f) O.s.p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
špecifikovala vo svojom odvolaní tým, že ako vyplýva z vykonaného dokazovania odporca 3/ odkázal

navrhovateľku s jej nárokom na náhradu škody až do doby, kým nebude právoplatne rozhodnuté o vine
odporcu 1/. Z toho vyplýva, že odporca 3/ úmyselne zavádzal navrhovateľku uvedeným tvrdením. Ak
by sa vychádzalo zo záveru súdu, že odporca 1/ nie je pasívne legitimovaným subjektom v uvedenom
spore, nebol by daný dôvod čakať na právoplatnosť rozhodnutia o vine odporcu 1/ v trestnom konaní
a odporca 3/ bol povinný plniť navrhovateľke uplatnené nároky. Z toho dôvodu navrhovateľka konanie

odporcu 3/ považuje za úmyselné s cieľom privodiť navrhovateľke ujmu na jej právach tým, že by mala
čakaťaždoprávoplatnéhorozhodnutiaovineodporcu1/vtrestnomkonanímadošlobykneprimeraným
prieťahom ako aj k predpokladanému premlčaniu nárokov navrhovateľky. Konanie odporcu 3/ bolo v
rozpore s dobrými mravmi, keď bez akéhokoľvek relevantného dôvodu zavádzal navrhovateľku tým, že
neplnil jej uplatnené nároky pred tým, ako bol odporca 1/ právoplatne odsúdený. Vychádzala pri týchto

záverochnavrhovateľkazosvedeckejvýpovedeMgr.P.,ktorámalanastarostilikvidáciupoistnejudalosti
a ktorá pred súdom jednoznačne potvrdila, že odporca 3/ neplnil navrhovateľkou uplatnené nároky
skôr ako bol odporca 1/ právoplatne uznaný vinným. Nemožno sa preto stotožniť so záverom súdu,
že úmysel odporcu 2/ a 3/ poškodiť navrhovateľku vznesením námietky premlčania nebol preukázaný.Skutkové zistenia súdu pramenia z nesprávneho právneho posúdenia konania odporcu 3/. Pokiaľ sa
jedná o dobré mravy, konanie odporcu 3/ nebolo v žiadnom prípade v súlade s morálnymi a etickými
zásadami spoločnosti. Navrhovateľka v dôsledku dopravnej nehody prišla o svojho jediného syna, v

dôsledku čoho jej vznikol právny nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle ust. OZ a
bolo v súlade s morálnymi a etickými zásadami spoločnosti, ak by odporca 3/ pristúpil k likvidácii
poistnej udalosti bez zbytočného odkladu po tom, ako si navrhovateľka uplatnila svoje nároky. V rozpore
s tým však odporca 3/ odkázal navrhovateľku s jej nárokom až do času, kým nebude právoplatne
rozhodnuté o vine odporcu 1/ napriek tomu, že s ohľadom na ust. § 427 bola táto otázka podľa

názoru súdu prvého stupňa irelevantná. K otázke premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
sa vyjadrovala navrhovateľka tak, ako v predchádzajúcich svojich podaniach, že nepodlieha tento
nárok premlčaniu, pretože náhrada nemajetkovej ujmy predstavuje právny inštrument, ktorého hlavným
zmyslom je zabezpečiť rešpektovanie a ochranu osobnosti fyzickej osoby a určiť ujmu na hodnotách
ľudskej osobnosti konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto nemajetkovej ujmy. Toto právo
nemožno ako právo rýdzo osobnej povahy vyčleniť z okruhu nepremlčateľných majetkových práv.

Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je uviesť do rovnováhy mieru ujmy na hodnotách
ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto nemajetkovej ujmy. Treba brať
do úvahy rozdiely vo funkcii peňazí pri nárokoch na náhradu škody a pri náhrade nemajetkovej ujmy.
Všetky formy ochrany osobnosti sú výsostne osobnostnými, teda nemajetkovými právami, ktoré vznikli
postihnutej osobe neoprávneným zásahom do jej osobnosti a sú teda nepremlčateľné. K výroku o

priznaní1/2uplatnenýchtrovkonaniaodporcovi2/a3/navrhovateľkauvádzala,žeuvedenýpostupsúdu
nevychádza zo správneho právneho posúdenia. Je toho názoru, že za daných skutkových okolností
malo dôjsť k aplikácii ust. § 150 O.s.p. v plnom rozsahu. Súd nepostupoval v konaní rýchle a účinne, ani
neučinil žiadne opatrenia pre spravodlivé rozhodnutie vo veci, pričom mal dostatok zákonných možností
ako vec rozhodnúť. Mal rozhodnúť primárne o otázke premlčateľnosti či nepremlčateľnosti jednotlivých

nárokov ihneď ako bolo možné, či už medzitýmnym rozsudkom, alebo si mal túto otázku premlčania
jednotlivých nárokov posúdiť ako predbežnú. Prečo bolo potom vykonaných toľko pojednávaní a z
akého dôvodu súd vykonával dokazovanie vo veci ohľadom jednotlivých nárokov na náhradu škody,
keď jednotlivé nároky navrhovateľky boli podľa názoru Okresného súdu v Senici premlčané. Takýto
postup súdu nemožno považovať za správny a nezodpovedá základným zásadám uvedeným v O.s.p.,

predovšetkým zásade hospodárnosti. Súd takto svojim nehospodárnym konaním prispel k neprimeranej
výške trov konania jednotlivých procesných strán a malo by sa to odraziť na samotnom rozhodovaní o
trovách konania. Preto s ohľadom na tieto skutočnosti žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) a písm. h) zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na odvolanie navrhovateľky podal odporca 2/ vyjadrenie v ktorom poukazuje na to, že navrhovateľka
neuvádza, prečo by mala byť námietka premlčania zo strany odporcu 2/ v rozpore s dobrými mravmi,
iba uvádza, že to priamo súvisí s konaním odporcu 3/. V tej súvislosti poukázal odporca 2/ na ust.
§ 3 ods. 1 OZ a na to, že premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu
vymáhateľnosťmožnoodvrátiťnámietkou.Základnýmúčelominštitútupremlčaniajepôsobiťnasubjekty

občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva a zároveň aj zabrániť tomu,
aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je satisfakcia v oblasti nemateriálnych osobnostných práv,
lebo vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Ak
obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom

princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Začiatok
plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa ust. § 101 OZ
viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť
osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Uvedený zásah je jedným konaním, aj keď účinky

budú pretrvávať po dlhú dobu. Neoprávneným konaním bolo jedným činom zasiahnuté do práva na život
syna navrhovateľky, do práva na súkromie a rodinný život navrhovateľky, ktorý nastal momentom jeho
smrti a ktorého následky v podobe rôznej formy citovej ujmy u navrhovateľky stále pretrvávajú. Odo
dňa smrti syna navrhovateľky preto začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba. Navrhovateľka
však svoju žalobu podala na súde až po uplynutí premlčacej doby. Ust. § 3 OZ je všeobecným ust.

hmotnoprávnej povahy a dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s
dobrými mravmi. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5Cdo 265/2009, keď všeobecne možno
bezpochyby dôvodiť, že v konaní účastníkom konania opodstatnene vznesenú námietku premlčania
voči uplatňovanej pohľadávke, nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi,pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom a prispieva k istote v právnych vzťahoch. Za
špecifickýchokolnostívšakvýkonprávanamietaťpremlčanieuplatnenéhonárokubymoholbyťkonaním
umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby

nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol
neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva, pre
ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka
je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená.
Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný

zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania. V predmetnej
veci však navrhovateľka neuvádza, aké konkrétne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania zo
strany odporcu 2/ uplatnená, mali byť v rozpore s dobrými mravmi. Po celý čas bola navrhovateľka
zastúpená právnym zástupcom, čo aj sama v odvolaní uvádza, odporca 2/ má za to, že nemohol
premlčanie pohľadávky spôsobiť odporca 2/ ani iný účastník konania. Toto spôsobila bezpochyby
samotná navrhovateľka, keď svoje nároky riadne a včas pred príslušným súdom alebo iným orgánom

neuplatnila, za čo nemôže byť postihovaný odporca 2/. Aj napriek tomu, že navrhovateľka počas celého
konania tvrdila, že svoje nároky uplatnila, je zarážajúce, že nebola schopná aj napriek 18 pojednávaniam
o tom predložiť akýkoľvek relevantný dôkaz. K uvádzanej aplikácii ust. § 150 O.s.p. vo vyjadrení odporca
2/ poukázal na to, že súd prvého stupňa nemohol rozhodnutím o námietke premlčania hneď po jej
vznesení, nakoľko navrhovateľka za účelom preukázania spočívania premlčacej lehoty navrhovala

viaceré dôkazy, na ktorých vykonaní trvala, pričom sama nepredložila žiaden relevantný písomný dôkaz
o včasnom uplatnení nároku. Súd prvého stupňa preto nemohol hneď námietku premlčania posudzovať
a vysporiadať sa s ňou. Pri aplikácii ust. § 150 ods. 1 O.s.p. by mal súd prihliadať najmä na okolnosti,
či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone,
ktorý mu patril. Uvedená podmienka v žiadnom prípade nie je naplnená. Nepriznaním aspoň 1/2

náhrady trov konania, ktoré vznikli odporcovi 2/ by bolo neprimeraným zásahom do práv tohto účastníka
konania, ktorému vznikli vysoké trovy z dôvodu neprimerane zdĺhavého súdneho konania. Preto navrhol
rozhodnutie súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 219 O.s.p. potvrdiť.

Vyjadrenie k tomuto odvolaniu podal aj odporca 3/. Podstatné z toho s poukazom na účel, ktorý sa mal

dosiahnuť výsluchom svedka Dr. R. navrhnutého navrhovateľkou vypočuť, bolo dosiahnuť, že na jeho
vyjadrenie o vedomostiach o prejednávanej veci a na skutkový stav, ktorý si súd ustálil, nie je možné
ako inak súhlasiť s postupom prvostupňového súdu. Aj Krajský súd v Trnave vo svojom zrušujúcom
uznesenípoukázal,žesamôžepoškodenádomáhaťnáhradyškodyprotiprevádzkovateľovidopravného
prostriedku podľa ust. § 427 OZ na základe objektívneho princípu a proti vodičovi dopravného

prostriedku podľa ust. § 420 OZ, na základe zodpovednosti založenej na prezumpcii zavinenia. Takýto
postup proti vodičovi však nie je na mieste, ak bol zamestnancom fyzickej alebo právnickej osoby a ku
škode došlo v súvislosti s plnením jeho pracovných úloh (vtedy dochádza k aplikácii ust. § 420 ods. 2
OZ). Preto aj ďalšie skúmanie rozsahu a dátumu uplatnenia nárokov navrhovateľkou v adhéznom konaní
sa nedá vyhodnotiť inak ako nehospodárne, pretože výsledok nemôže mať zásadný vplyv na konečný

stav veci, keďže takéto uplatnenie práva navrhovateľky by malo za následok pretrhnutie a spočívanie
premlčacej doby len voči odporcovi 1/ v prípade, ak by za vzniknutú škodu zodpovedal podľa ust. § 420
ods. 1 OZ, avšak nie voči odporcovi 2/ a 3/. Postup odporcu 3/ - čakanie s likvidáciou poistnej udalosti
do právoplatného skončenia trestného konania je bežný a v praxi štandardne používaný pri likvidácii
škôd z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Preto pokiaľ nie je

rozhodnuté o vine poisteného, nie je možné pristúpiť k likvidácii poistnej udalosti. Nie sú preto na mieste
tvrdenia navrhovateľky o úmysle odporcu 3/ poškodiť ju a nebol tento úmysel v konaný preukázaný.
Odôvodnenie rozhodnutia súdu považuje preto odporca 3/ za presvedčivé, tak ako to vyžaduje ust. § 157
ods. 2 O.s.p.. Aplikáciu ust. § 150 O.s.p., pri náhrade trov konania považuje odporca 3/ za nesprávne,
pretože nie sú na to splnené predpoklady. Preto navrhol vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec nie obsahom a dôvodmi
podaného odvolania podľa ust. § 212 ods. 1, ale prihliadal na vady, ktoré majú za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci podľa ust. § 212 ods. 3 O.s.p. postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. §

214 ods. 2 O.s.p. po tom, čo zistil, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou § 201 a § 204
O.s.p. a zistil, že rozhodnutie je pre túto vadu nesprávne, nepreskúmateľné.Prvostupňový súd vo svojom výroku rozhodnutia zamietol návrh voči odporcovi 2/ a 3/ a zastavil konanie
voči odporcovi 1/. Vo svojom odôvodnení rozhodnutia na str. 8 poukázal na to, že v konaní 2T/46/2007
na Okresnom súde v Senici bol odporca 1/ právoplatne odsúdený v konaní za skutok, keď ako vodič

škodového vozidla porušením svojej právnej povinnosti spôsobil dopravnú nehodu XX.XX.XXXX pri
ktorej zomrel syn navrhovateľky Q. M.. Súd skúmal zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
dopravného prostriedku podľa § 427 v spojení s ust. § 420 OZ. V konaní nebolo sporu o tom, že
odporca 1/ spôsobil túto nehodu pri plnení svojich pracovných úloh počas trvania pracovného pomeru.
Jazdu mal oprávnenú, nariadenú zamestnávateľom, preto z hľadiska zodpovednosti je vylúčené, aby

odporca 1/ bol zodpovedný za škodu. Poukázal pritom aj na judikát CZ 101/77, že aj keď za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zodpovedá prevádzkovateľ dopravného prostriedku (§ 427),
nie je tým vylúčená zároveň zodpovednosť vodiča motorového vozidla zo škodu, ktorú spôsobil pri tej
istej škodnej udalosti poškodenému porušením právnej povinnosti (§ 420 OZ), pokiaľ nejde o prípad
uvedený ust. § 420 ods. 2 OZ. Pasívne legitimovaný je tiež odporca 3/ poisťovňa, v kt. mal odporca 2/
uzatvorené povinné zmluvné poistenie. Pasívna legitimácia odporcu 3/ vyplýva z ust. § 15 ods. 1 zákona

č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení za náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového
vozidla. Čo sa týka pasívnej legitimácie pri náhrade nemajetkovej ujmy súd dospel k záveru, že pasívne
legitimované osoby sú analogicky ako pri náhrade škody odporca 2 / a 3/. Pokiaľ ide o odôvodnenosť
pasívnej legitimácie odporcu 3/, prvostupňový súd má za to, že odporcovi 3/ vecná legitimácia priamo
vyplýva z ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o zmluvnom poistení za náhradu škody spôsobenej

prevádzkou motorového vozidla, pretože na účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne
v tom zmysle, že tento zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za
zásah do osobnostných práv pozostalých spočívajúcich v zásahu do práva na súkromný rodinný život
spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravného prostriedku. Na záver však uviedol, že s
poukazom na hore uvedené súd konanie voči odporcovi 1/ zastavil pre nedostatok pasívnej legitimácie

a ďalej konal už len s odporcami 2/ a 3/.

Podľa § 90 O.s.p. účastníkmi konania sú navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný) alebo tí, ktorých
zákon za účastníkov označuje.

Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že navrhovateľom je teda ten, kto sa na súd obrátil s návrhom
na začatie konania a odporcom je potom ten, koho navrhovateľ vo svojom návrhu za odporcu označil.
Navrhovateľ sa stáva účastníkom konania tým, že sám podá žalobu. Tým, že v žalobe uvedie svojho
odporcu, označí druhého účastníka konania, stáva sa odporca druhým účastníkom konania.

Od podmienok, za ktorých sa niekto stáva účastníkom konania je treba však rozlišovať tzv. vecnú
legitimáciu. Kto je účastníkom konania vymedzuje právo procesné. Kto je vecne legitimovaný vymedzuje
naproti tomu výlučne právo hmotné. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav, vyplývajúci z hmotného práva,
podľa ktorého účastník je subjektom práva (povinnosti), ktorá je predmetom konania.

V dvojstranných právnych vzťahoch, v ktorých účastníci konania stoja so svojimi návrhmi proti sebe
sa hovorí o vecnej legitimácii aktívnej na strane navrhovateľky, alebo pasívnej na strane odporcu.
Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že niekto kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho
oprávnenia, alebo o ktorom navrhovateľka tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, nie je
nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktorú a ktoré v konaní ide, sa ukáže až v samotnom konaní.

Nejedná sa teda o otázku okruhu účastníkov, ale o to, či účastníci konania sú tými účastníkmi, ktorí
podľa hmotného práva správne mali žalovať, poprípade, ktorí mali byť podľa hmotného práva žalovaní.
Či ten, kto formálne je účastníkom konania, nie je osobou z hmotného práva oprávnenou či povinnou, sa
ukáže nakoniec až v rozhodnutí. Ak nebol totiž aktívne, či pasívne legitimovaný účastník, tak sa žaloba
zamietne. Nedostatok vecnej legitimácie nie je teda dôvodom zastavenia konania.

Ak prvostupňový súd zdôvodňoval svoje rozhodnutie tým, že voči odporcovi 1/ zastavil konanie pre
nedostatok pasívnej legitimácie, jeho rozhodnutie je nesprávne, nezákonné, pretože nebol dôvod na
zastaveniekonaniaobligatórneuvádzanývustanoveniachO.s.p.nakoľkosajednaloovecnúlegitimáciu.
To, či je tento účastník nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, či ho mal navrhovateľ žalovať v zmysle

hmotného práva a tento nedostatok vecnej legitimácie nie je dôvodom zastavenia konania, ale ten,
kto formálne je účastníkom konania a nie je osobou z hmotného práva oprávnenou či povinnou, nebol
aktívne či pasívne legitimovaný, žaloba sa musí voči nemu zamietnuť.Podľa ust. § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1) veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno
odstrániť, súd konanie zastaví.

Ak prvostupňový súd odôvodňoval, že konanie voči odporcovi 1/ zastavil pre nedostatok pasívnej
legitimácie,jehorozhodnutieniejezákonné,jenesprávne,nepreskúmateľné.Nejednalosaopodmienky

konania, ale o vecnú legitimáciu účastníka. Nemal dôvod na zastavenie konania vymedzený v ust. § 104
ods. 1 veta prvá O.s.p., ale na zamietnutie žaloby voči tomuto pasívne nelegitimovanému odporcovi. Z
rozhodnutia súdu nie je zrejmé, prečo postupoval procesne len zastavením konania, je nezrozumiteľné
z akých dôvodov by malo byť konanie zastavené voči odporcovi 1/. Nedostatok pasívnej legitimácie (aj
aktívnej) je dôvodom na zamietnutie žaloby.

Odvolací súd preto prihliadal na túto vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
212 ods. 3 O.s.p.).

Podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., pre odňatie možnosti konať z hľadiska nepreskúmateľnosti
rozhodnutia bolo preto rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušené a vec mu vrátená na ďalšie konanie

podľa ods. 2 toho istého ustanovenia.

Úlohou súdu prvého stupňa bude preto správne pri posúdení vecnej legitimácie s ohľadom na pasívnu
legitimáciu odporcu 1/ rozhodnúť správne, že keď nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, tzn. pri
nedostatku pasívnej legitimácie nezastavovať konanie, ale žalobu voči tomuto účastníkovi zamietnuť.

Podľa ust. § 224 ods. 3 O.s.p. súd prvého stupňa rozhodne v novom rozhodnutí aj o náhrade trov tohto
odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte počtom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.