Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 27, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/150/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203100
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214203100.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:

JUDr. Martina Valentová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 9C/76/2014-132 zo dňa 18.11.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa v celom rozsahu zamietol žalobu žalobcu (ktorou sa od
žalovanej domáhal zaplatenia náhrady škody a peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy majúcej vzniknúť
žalobcovinesprávnymúradnýmpostupomOkresnéhosúduGalanta,pretožetentonerozhodoložiadosti
exekútora o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote). Zároveň žalovanému súd náhradu trov
konania nepriznal. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 41 ods. 2 písm.
d) a § 44 ods. 2 písm. d) a § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 15.12.2009 do

31.5.2010, teda v čase začatia predmetného exekučného konania, § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm.
a),§9ods.1,2,§15ods.1,§16ods.1,§17ods.1a2,§19ods.1zák.č.514/2003Z.z.ozodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Súd vychádzal zo skutkových zistení, z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Galanta č.k.
23Er/499/2010, že navrhovateľ ako oprávnený podal u súdneho exekútora dňa 15.4.2010 návrh na
vykonanie exekúcie, ktorá vec bola u exekútora vedená pod č.k. EX 4088/2010. Žiadosť súdneho

exekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcieboladoručenáexekučnémusúdudňa28.5.2010.
Exekučný súd vydal vo veci dňa 24.1.2011 uznesenie, ktorým žiadosť súdneho exekútora ako
nedôvodnú zamietol s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul. Odvolanie proti tomuto uzneseniu nebolo podané a
uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 27.4.2011.

Súd skonštatoval, že pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je

nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok a to porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej
moci, vznik a existencia škody a príčinná súvislosť medzi predchádzajúcimi dvoma podmienkami s
tým, že pri absencii čo i len jednej z nich nie je daný nárok na náhradu škody. Dôkazné bremeno
pritom spočíva na poškodenom, v danej veci na navrhovateľovi. V ďalšom súd poukázal na to, žez gramatického aj logického výkladu ust. § 44 Exekučného poriadku v uvedenom znení vyplýva, že
lehota 15 dní sa vzťahuje len na prípad, ak súd vydal poverenie. Okrem toho táto lehota platí len za
predpokladu, že nebol zistený rozpor so zákonom. Nevyplýva z neho povinnosť rozhodnúť o zamietnutí

žiadosti v lehote 15 dní od jej doručenia. Ak sa zistí rozpor so zákonom, táto lehota pre vydanie
poverenia neplatí. Naviac ide o lehotu procesnú a jej nedodržanie neznamená automaticky nesprávny
úradný postup. V ďalšom prvostupňový súd s poukazom na konštantnú súdnu judikatúru zdôraznil
povinnosť exekučného súdu skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej doložky v ktoromkoľvek
štádiu exekučného konania. Naviac uviedol, že navrhovateľ nepreukázal existenciu rozhodnutia, ktorým

by bolo konštatované, že procesný postup exekučného súdu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia je nesprávny, že je v rozpore so zákonom, alebo že je to
nesprávny úradný postup. Z dôvodovej správy týkajúcej sa novelizácie zák. č. 514/2003 Z.Z. zákonom č.
412/2012Z.z.jednoznačnevyplýva,žekcitovanémuustanoveniubolopotrebnévždyajpredúčinnosťou
novely pristupovať tak, že v rámci konania o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
musí už existovať príslušné rozhodnutie, ktorým by bol konštatovaný nesprávny úradný postup súdu

vrátane zbytočných prieťahov v konaní. Túto otázku nie je oprávnený skúmať a posudzovať súd v
rámci konania o náhrade škody. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je kompetentný
preskúmavať Ústavný súd. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade
škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd na podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad

by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať
postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Znamenalo by to aj absurdný záver,
že keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, čo by mohlo smerovať k
porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Navrhovateľ pritom do vyhlásenia rozsudku nepreukázal,
že by existovalo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu, ktorým by bolo v danej exekučnej veci

konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, prípadne rozhodnutia
ESĽP. V ďalšom súd skonštatoval, že do podania návrhu na súd 6-mesačná lehota neuplynula, avšak
súd rozhodoval po jej uplynutí v dôsledku čoho nemožno posúdiť návrh navrhovateľa ako predčasný,
ako to tvrdil žalovaný. Keďže podmienky pre priznanie náhrady škody musia byť splnené kumulatívne
a podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci splnená nie

je, nemôžu byť splnené ani následné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu. Pokiaľ navrhovateľ
navrhol doplnenie dokazovania predloženým znaleckým posudkom, súd toto dokazovanie nevykonal,
pretože by išlo nad rámec dokazovania potrebného pre účely daného súdneho konania, keďže v danej
veci došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty pred dňom 23.4.2009, samotné exekučné konanie sa začalo
až dňa 15.4.2010, námietkou premlčania vznesenou odporcom sa súd nezaoberal. V ďalšom poukázal

na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými bol obdobný návrh navrhovateľa ako nedôvodný
zamietnutý v celom rozsahu. Keďže teda navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že
konaním okresného súdu v danej exekučnej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu, súd jeho
návrh ako v celom rozsahu nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 1 a 2
O.s.p. a úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže si ju v lehote troch pracovných

dní od vyhlásenia rozsudku nevyčíslil a zo spisu mu žiadne nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.
Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1

písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd rozhodol
v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho vzťahu, čo
má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím rozhodnutím
de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa súd vôbec

nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje vždy
do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu
sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na
čo zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek úvahy de

lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.
Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah nevybavenej
súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súdvyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ak okresný súd v odôvodnení
rozsudku konštatuje, že žalobca nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek
škoda s tým, že bližšie nešpecifikoval jednotlivé náklady, súd potom nevykonal dostatočné dokazovanie

oboznámením sa so znaleckým posudkom, ktorý predložil žalobca. Zo znaleckého posudku totiž
jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a
vedením pohľadávky. Žalobca predložil znalecký posudok až po roku a pol od podania žaloby na
súde, avšak dĺžka vypracovania znaleckého posudku vzhľadom na jeho náročnosť bola objektívnou
skutočnosťou, ktorú žalobca nevedel ovplyvniť. Ak bol súdu doručený pred nariadením súdneho

pojednávania návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo
veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu svojich názorov poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21

ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal

dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobouuplatnenýchnárokovapretožeodvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219

ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Žalobca sa svojou žalobou z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta vo
veci č.k. 23Er/499/2010, ku ktorému malo dôjsť udelením poverenia súdnemu exekútorovi po uplynutí
zákonnej 15-dňovej lehoty v rozpore s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, domáhal náhrady majetkovej
škody a zároveň si uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch s tým, že samotné konštatovanie
porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v § 48 ods. 2 Ústavy SR a

práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup žalobca videl v tom, že súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty,
s omeškaním viac ako 384 dní.

Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Galanta č.k. 23Er/499/2010 vo veci oprávneného žalobcu
proti povinnej E. S., pre vymoženie 625,35 Eur istiny s príslušenstvom, pri ktorej exekučným titulom
mal byť rozhodcovský rozsudok bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým bola Okresnému súdu Galanta podľa podacej pečiatky

doručená dňa 28.5.2010 a Okresný súd Galanta o nej rozhodol uznesením č.k. 23Er/499/2010-18 zo
dňa 24.1.2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol
z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky (teda po cca ôsmich mesiacoch a nie s oneskorením 384
dní ako tvrdil žalobca).Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup

taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po
uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.5.2010 v čase doručenia predmetnej
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Galanta, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že v čase predmetného konania zákonná lehota 15 dní od

doručenia žiadosti v zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platila
iba vtedy, ak súd vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Na rozhodnutie súdu o zamietnutí
žiadosti súdneho exekútora ale zákon v citovanom ustanovení žiadnu zákonnú lehotu nestanovuje.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého
súdu v danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné

lehoty a teda k porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Obdobné
závery prijal už i ÚS SR v Náleze sp. zn. II.ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013. Závery prvostupňového
súdu v tomto smere sú preto plne správne.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta v danej veci, ktoré

by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v

dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre

vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniuinštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak

by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou

od 1.1.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa, ani

nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu),

ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne

nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.