Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 12, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/419/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912212622
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912212622.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov

senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s. r.
o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
FRIDRICH PAĽKO, s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 12C/142/2012-89 zo dňa 04. februára 2015, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal, aby bola odporcovi
uložená povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,- € a z titulu nemajetkovej ujmy sumu
715,- €, v celom rozsahu.

Žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej lehote. Z exekučného spisu 12Er/323/2009 zistil, že dňa 24. 07. 2009 bola

súdu doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie sp. zn. EX/4567/2009 proti povinnému B. B. pre vymoženie sumy 406,29 € s prísl. na základe
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave. Súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie
dňa 04. 05. 2010. Žalobca namietal nesprávny úradný postup do rozhodnutia o žiadosti na udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bolo rozhodnuté po uplynutí zákonom stanovenej 15 dňovej
lehoty po uplynutí 13 mesiacov. Okresný súd uviedol, že 15 dňová lehota uvedená v § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vyjadruje ideálnu predstavu o dobe potrebnej na takýto úkon, lehota má

poriadkový charakter a exekučný poriadok nestanovuje sankciu za jej nedodržanie. Navyše, lehota je
extrémne krátka na to, aby exekučný súd preskúmal žiadosť o udelenie poverenia a rozhodcovský
rozsudok z hľadiska formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu.

V posudzovanej veci žalobca nepreukázal o akú konkrétnu hodnotu sa zmenšil jeho majetok v príčinnej
súvislosti s porušením právnej povinnosti žalovaného, nepreukázal akú hodnotu mohol získať, keby
k porušeniu povinnosti nedošlo, ani nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk.

Pri odôvodnení škody výdavkami správy a vymáhania pohľadávky nepreukázal, či k nim vôbec došlo.
Výdavky žalobcu spojené s pracovnými úkonmi zamestnancov a správa informačného systému sú
také výdavky, ktoré by vznikli bez ohľadu na porušenie právnej povinnosti exekučným súdom. Žalobca
ničím nepreukázal ani výdavky na administratívne úkony urgencii vo výške 15,- EUR. Nepreukázal,aké závažné následky vznikli v jeho pracovnej a podnikateľskej oblasti v bezprostrednej, nie len
tvrdenej a predpokladanej príčinnej súvislosti s porušením povinnosti exekučného súdu, ani existenciu
bezprostredného a priameho vzťahu medzi porušením právnej povinnosti žalovaného a vznikom

tvrdenej škody. Dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o udelenie poverenia nie je takej
povahy, aby bolo možné vysloviť porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
V posudzovanom období boli na konajúci súd zo strany žalobcu podávané hromadné podania v
exekučných veciach, ktoré ovplyvnili plynulé vybavovanie exekučnej agendy v zákonom stanovených
lehotách. Žalobca nepreukázal, že v posudzovanom exekučnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,

ani vznik škody ako základných podmienok pre zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Na právne zdôvodnenie okresný súd uviedol
§ 9 ods. 1, ods. 2, § 17 ods. 1 až 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, ods. 2 OSP, úspešnému odporcovi ich

náhradu nepriznal, pretože ich neuplatnil a zo súdneho spisu nevyplývali.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote ( ust. § 204 ods. 1, veta prvá,
OSP) odvolanie žalobca. Uviedol, že konaním súdu mu bolo upreté, resp. odňaté právo na prejednanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom napriek tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je

základným predpokladom na splnenie podmienok spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 345/09). Navrhovateľ v konaní uskutočnil podanie, ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský
súd nevidel v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, však nič podľa neho nemení

na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.
Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej
situácie. Zdôraznil, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdom vylúčeným sudcom neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu

navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Meritórne rozhodnutie súdu považoval preto za predčasné. Vytýkal i to, že súd nedostatočne
oboznámil navrhovateľa s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť
o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, a preto nesprávne aplikoval §
101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol.

Z tohto dôvodu sa navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodnutí vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani
k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie preto
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj
k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.

K majetkovej škode žalobca v odvolaní uviedol, že súd úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa
o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti je preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa týka

i chýbajúcich dôvodov vzniku nemajetkovej ujmy. Nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu
pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil povinný. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 OSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 OSP
napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej a
v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 OSP a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 OSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 36/2010).

Odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania v
spojitosti s povinnosťou odvolacieho súdu rešpektovať viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1
OSP). Odvolací súd nie je oprávnený preskúmavať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než
účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. V tejto súvislosti je aj predloženého odvolania
zrejmé,žezdôvodupredkladaniaveľkéhomnožstvatypovýchpodanížalobcomnasúd,hmotnoprávnea

ani procesnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na
ktorýchjezaloženénapadnutérozhodnutie. Okresnýsúdrozhodolvecnapojednávaníapreukazovaním
uplatnenej škody sa nezaoberal, žalobca v odvolaní namietal že vec bola rozhodnutá bez pojednávania
a odôvodnenie uplatnenej škody.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k. 43NcC/5/2012-9
zo dňa 11. 10. 2012, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného
sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku

žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia
odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Na rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa,
že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,
ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú

dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,
na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho
vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého
procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom
priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri

výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom

zamestnaneckým alebo služobným. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné
všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje
nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so
zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.). Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny
úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci. Otázku,

či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom
postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o
sťažnosti (sťažnostiach) navrhovateľa. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo
a právne totožnej veci, napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo
dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti

uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh navrhovateľa odmietol
pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu

kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu.Žalovaný sa k návrhu na začatie konania vyjadril na výzvu súdu podaním zo dňa 17. 04. 2013, ktoré
bolo doručené na vedomie právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 12. 01. 2015 (č. l. 30 spisu), a teda,
navrhovateľovi nebola súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Žalobca mal

možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s
cieľom ovplyvniť súdne konanie.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo, že nepreukázanie
tvrdenej škody, nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi nimi a postupom exekučného súdu

ako základných predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Žalobca odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom
stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia v exekučných konaniach. Okresný súd tiež odôvodnil
svoje rozhodnutie tým, že dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti o udelenie poverenia nie je
takej povahy, aby bolo možné vysloviť porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
pretože v posudzovanom období boli na exekučný súd práve zo strany žalobcu podávané hromadné

podania aj v iných exekučných veciach, ktoré ovplyvnili plynulé vybavovanie exekučnej agendy v
zákonom stanovených lehotách.

Aj odvolací súd poznamenáva, že doba rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora v posudzovanej
veci nie je neprimeraná., najmä s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, keď tak okresnému ako aj

odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ podával žiadosti o udelenie
poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom
podaní. Je preto zrejmé, že vyššie uvedenú lehotu je možné považovať za akceptovateľnú, ak aj
ústavný súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí poukazuje na svoju dovtedajšiu judikatúru, podľa ktorej
nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na
prejednanie záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Aj ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá
nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o sebe ešte nemusí zakladať porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky (napr. I. ÚS 42/01). Zo slovného a logického výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v znení účinnom v čase začatia exekučného konania vyplýva, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na
vydanie poverenia; pokiaľ súd zamietol návrh na vydanie poverenia, táto lehota neplatí, čo je dané
zrejme tým, že súd pre posúdenie žiadosti o vydanie poverenia a podkladov na vykonanie exekúcie
potrebuje dlhší čas, než na vydanie poverenia. Odvolací súd dodáva, že uznesenie, ktorým okresný

súd zamietol žiadosť exekútora o vydanie poverenia nadobudlo právoplatnosť, pretože oprávnený proti
nemu nepodal odvolanie.

Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide
o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie

účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s
ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno
subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť alebo opomenutie), viď aj
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom,
je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu
zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez
zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je
jednak (v danej veci) vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná

súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie
všetkých troch základných predpokladov.

Odvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonalvprejednávanejvecidokazovanienáležitýmspôsobom

a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil
účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú
aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonnýmspôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom
v zmysle ust. § 157 ods. 2 OSP aj správne a presvedčivo odôvodnil.

V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, keďže okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný (viď zápisnicu o pojednávaní č. l. 85 spisu).
Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré

nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa §
219 ods. 1 OSP. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, a to vrátane súvisiaceho
výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 OSP). Okresný súd pri rozhodovaní o
náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 OSP, podľa úspechu v
konaní a súčasne dôvodne aplikoval ust. § 151 OSP.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa výsledku odvolacieho konania a
§ 151 ods. 1, ods. 2 OSP vzhľadom k tej skutočnosti, že úspešný odporca náhradu trov odvolacieho
konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.