Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 12, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/228/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213314
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912213314.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov
senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s. r.
o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO:
35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou FRIDRICH PAĽKO, s. r. o., so sídlom 811 09
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota
č. k. 13C/239/2012-50 zo dňa 03. decembra 2014,

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal, aby bola odporcovi
uložená povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,- € a z titulu nemajetkovej ujmy sumu
671,22 €, v celom rozsahu.

Žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného

postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej lehote. Vzhľadom na to, že hodnota sporu neprevyšovala sumu 1.000,- Eur
okresný súd nenariadil pojednávanie. Z exekučného spisu 2Er/2217/2010 zistil, že dňa 09. 09. 2010 bola
súdu doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie sp. zn. EX 10441/2010 proti povinnej C. R. pre vymoženie sumy 868,34 € s prísl. na základe
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave. Súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku uznesením
vydaným dňa 06. 06 2011 a exekúcia bola následne zastavená uznesením zo dňa 19. 08. 2011.
Časový úsek od podania žiadosti do rozhodnutia o nej nemožno považovať za zbytočný prieťah
v konaní alebo nečinnosť súdu, lebo exekučný súd bol oprávnený skúmať zákonnosť exekučného
titulu a exekúcie. Dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora do vydania
rozhodnutia, ktorým bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá nezodpovedala porušeniu práva

žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V prípade nesplnenia podmienok na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie Exekučný poriadok 15 dňovú lehotu neuvádzal a teda na rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie lehota nie je daná. Okresný súd ďalej
uviedol, že v posudzovanom období boli zo strany navrhovateľa na konajúci súd podávané hromadné
podania v iných exekučných veciach, čo ovplyvnilo zaťaženosť súdu a plynulé vybavovanie exekučnej
agendy. Okresný súd nemal v konaní preukázaný nesprávny úradný postup, existenciu prieťahov v

konaní v exekučnom konaní sp. zn. 2Er/2217/2010 ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, preto existenciu ďalších predpokladovzodpovednosti za škodu nebolo potrebné skúmať. Na právne zdôvodnenie okresný súd uviedol § 9 ods.
1, ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a § 41
ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, ods. 2 OSP, úspešnému odporcovi ich
náhradu nepriznal, pretože ich neuplatnil a zo súdneho spisu nevyplývali.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote ( ust. § 204 ods. 1, veta prvá,

OSP) odvolanie žalobca. Uviedol, že konaním súdu mu bolo upreté, resp. odňaté právo na prejednanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom napriek tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je
základným predpokladom na splnenie podmienok spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 345/09). Navrhovateľ v konaní uskutočnil podanie, ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský

súd nevidel v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, však nič podľa neho nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.
Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej
situácie. Zdôraznil, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdom vylúčeným sudcom neprichádzalo

v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Meritórne rozhodnutie súdu považoval preto za predčasné. Vytýkal i to, že súd nedostatočne
oboznámil navrhovateľa s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť
o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, a preto nesprávne aplikoval §

101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol.
Z tohto dôvodu sa navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodnutí vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani
k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie preto
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj

k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.

K majetkovej škode žalobca v odvolaní uviedol, že súd úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa
o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti je preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel

jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa týka
i chýbajúcich dôvodov vzniku nemajetkovej ujmy. Nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu
pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil povinný. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 OSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 OSP
napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej

a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, podľa
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 OSP a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 OSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 36/2010).Odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania v
spojitosti s povinnosťou odvolacieho súdu rešpektovať viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1
OSP). Odvolací súd nie je oprávnený preskúmavať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než

účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.
V tejto súvislosti je aj predloženého odvolania zrejmé, že z dôvodu predkladania veľkého
množstva typových podaní žalobcom na súd, hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie dôvody
nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie. Okresný súd rozhodol vec na pojednávaní a preukazovaním uplatnenej škody sa

nezaoberal, žalobca v odvolaní namietal že vec bola rozhodnutá bez pojednávania a odôvodnenie
uplatnenej škody.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k. 43NcC/167/2012-8
zo dňa 11. 10. 2012, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného
sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku
žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia
odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Na rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa,
že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho,

ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,
ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú
dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,
na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho
vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého

procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom
priliehavosť názoru
o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej
činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom
sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na

určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia.
Sudcoviaakoreprezentantiverejnejmocibytakaprioristálivosvetlespochybňujúcomichprofesionálne
schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným.
Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá
podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných

prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.
z.). Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva
svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci. Otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže
preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych
opravnýchprostriedkov,tedanieústavnýsúdvkonaníosťažnosti(sťažnostiach)navrhovateľa.Uvedené

vyplývaajzuzneseniaÚstavnéhosúduSRvskutkovoaprávnetotožnejveci, napr.sp.zn.I.ÚS89/2013
zo dňa 06. 02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici,
a ktorými rozhodol tak, že návrh navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomocí Ústavného súdu
Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu.

Žalovaný sa k návrhu na začatie konania vyjadril na výzvu súdu podaním zo dňa
09. 07. 2013, ktoré bolo doručené na vedomie právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa
31. 10. 2014 (č. l. 34 spisu), a teda, navrhovateľovi nebola súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu v konaní. Žalobca mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi

alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne konanie.

Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škoduspôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca odôvodňoval nesprávny úradný postup
exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia v
exekučných konaniach. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci

k prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre
vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a akékoľvek ďalšie
dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Zo zákonného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákonodarca stanovuje lehotu

len na vydanie poverenia exekútora na vykonanie exekúcie a v prípade, že nie sú splnené podmienky
pre takéto poverenie, nestanovuje súdu lehotu, v ktorej rozhodne o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj
na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 606/2012 - 20 zo dňa 14. 12. 2012, podľa
ktorého aj ústavný súd konštatuje, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom
v relevantnom čase lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu zo
zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. Aj Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že okresný súd zákonnou 15 dňovou lehotou z tohto dôvodu nebol viazaný. Aj
odvolací súd poznamenáva, že doba rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora v posudzovanej veci
nie je neprimeraná., najmä s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, keď tak okresnému ako aj

odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ podával žiadosti o udelenie
poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom
podaní. Je preto zrejmé, že vyššie uvedenú lehotu je možné považovať za akceptovateľnú, ak aj
ústavný súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí poukazuje na svoju dovtedajšiu judikatúru, podľa ktorej
nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Aj ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o sebe
eštenemusízakladaťporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovpodľa

čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 42/01). Zo slovného a logického výkladu ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania vyplýva, že lehota 15
dní sa vzťahuje len na vydanie poverenia; pokiaľ súd zamietol návrh na vydanie poverenia, táto lehota
neplatí, čo je dané zrejme tým, že súd pre posúdenie žiadosti o vydanie poverenia a podkladov na
vykonanie exekúcie potrebuje dlhší čas, než na vydanie poverenia. Odvolací súd dodáva, že uznesenie,

ktorým okresný súd zamietol žiadosť exekútora o vydanie poverenia nadobudlo právoplatnosť, pretože
oprávnený proti nemu nepodal odvolanie.

Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide
o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie

účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí
s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo
vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho
nekonanie (nečinnosť alebo opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom,
je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu
zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez
zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti
je jednak (v danej veci) vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a

príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne
splnenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a
to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či
nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak

jedenzpredpokladovnevyhnutnýprevznikzodpovednostizaškodu,atonesprávnyúradnýpostupnebol
v konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd postupoval
plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť
spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Okresnýsúd preto dôvodne aj s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti
neskúmal.

Žalobca nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotnoprávnym
dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal v
prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj

meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu
vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 OSP aj
správne a presvedčivo odôvodnil.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu
jej nedôvodnosti a v odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou

pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka (povinného), potom je zrejmé, že v tejto časti sa odvolanie netýka napadnutého rozhodnutia
okresného súdu, nakoľko tento v odôvodnení svojho rozhodnutia sa predpokladom vzniku a existencie
škody nezaoberal. Okresný súd vyhodnotil, že nedošlo k naplneniu jedného z troch kumulatívnych
predpokladov pre vznik zodpovednosti odporkyne za vzniknutú škodu navrhovateľovi, a to existencia

nesprávneho úradného postupu zo strany súdu, ktorého postupom mu škoda mala vzniknúť. Ak
navrhovateľnáslednetvrdil,žeodôvodnenierozsudkujenepreskúmateľné,nakoľkoznehoniejezrejmé,
akou úvahou súd dospel k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, jeho tvrdenie neobstojí.
Vo vzťahu k tejto skutočnosti je preto rozhodnutie prvostupňového súdu dôsledne odôvodnené, teda v
žiadnomprípadeniejedôvodnánámietkanavrhovateľatýkajúcasajehonepreskúmateľnosti,čidokonca

arbitrárnosti.

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré
nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa §
219 ods. 1 OSP. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, a to vrátane súvisiaceho

výroku o náhrade trov prvostupňového konania
(§ 206 ods. 2 OSP). Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového konania vychádzal
správne z ust. § 142 ods. 1 OSP, podľa úspechu v konaní a súčasne dôvodne aplikoval ust. § 151 OSP.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa výsledku odvolacieho konania a

§ 151 ods. 1, ods. 2 OSP vzhľadom k tej skutočnosti, že úspešný odporca náhradu trov odvolacieho
konania neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.