Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 21, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/871/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233968
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112233968.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty
Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody
a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
6C/270/2012-60 zo dňa 17. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 6C/270/2012-60 zo dňa 17. decembra 2013 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. Súčasne vyslovil,
že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol a na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali
doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil
s obsahom listín založených spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.
24Er/5095/2010, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Dňa 10.12.2010 doručil súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý Okresnému súdu Žilina pod sp. zn. exekútora
EX 14393/10 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnej V. Y. na základe návrhu
navrhovateľa zo dňa 20.09.2010 na vykonanie exekúcie, a to na základe exekučného titulu - rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., č. k. SR 06040/10 zo dňa
21.07.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.08.2010 a vykonateľnosť dňa 12.08.2010. Okresný
súd Žilina ako súd exekučný, uznesením č. k. 24Er/5095/2010-10 zo dňa 27.04.2011, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 01.07.2011 (voči uzneseniu sa oprávnený neodvolal), žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenú Okresnému súdu Žilina
dňa 10.12.2010 zamietol v časti o vymoženie sumy 364,00 Eur (poplatok za poskytnutie úveru 346,00
Eur a poplatok za upomienky 18,00 Eur), zmenkového úroku vo výške 0,25% denne zo sumy 482,00
Eur od 23.02.2010 do zaplatenia, zákonného úroku 6% ročne zo sumy 482,00 Eur od 10.05.2010 do
zaplatenia a trov rozhodcovského konania 171,77 Eur, súčasne exekučné konanie v časti o vymoženie
sumy 364,00 Eur (poplatok za poskytnutie úveru 346,00 Eur a poplatok za upomienky 18,00 Eur),
zmenkového úroku vo výške 0,25% denne zo sumy 482,00 Eur od 23.02.2010 do zaplatenia, zákonného
úroku 6% ročne zo sumy 482,00 Eur od 10.05.2010 do zaplatenia a trov rozhodcovského konania 171,77

Eur zastavil, a napokon rozhodol o vydaní poverenia pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie na
vymoženie sumy 118,00 Eur (nezaplatená časť poskytnutého úveru) a trov exekúcie. Svoje rozhodnutie
odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 Zákona č. 244/2002 Z. z. v spojení s ust. § 44
ods. 2 veta prvá a tretia a ust. § 57 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku, ako aj na ustanovenie článkov
6.1. a 7.1. Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 z dôvodu, že v exekučnom konaní uplatnené
dotknuté nároky sú v rozpore s právnymi normami na ochranu spotrebiteľa.
Okresný súd Žilina dňa 02.05.2011 vydal poverenie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému na
vykonanie exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 118,00 Eur a trovy exekúcie a to pod č.
5511104779*.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.

V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00
Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 440,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/5095/2010), ktorý nerozhodol o
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní v zákonom
stanovenej lehote (§ 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej „Exekučný poriadok“, účinného v čase začatia
exekučného konania). Navrhovateľ odôvodňoval nesprávny úradný postup Okresného súdu Žilina ako
exekučného súdu, ktorý by mal zakladať objektívnu zodpovednosť odporcu podľa citovaného ust. § 3
ods. 1 písm. d/ v spojení s ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nevydaním poverenia súdnemu
exekútorovi na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, pričom k jeho vydaniu došlo viac ako
8 mesiacov po uplynutí uvedenej lehoty.
Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 10.12.2010; o tejto žiadosti o vydanie
poverenia v exekúcii bolo rozhodnuté dňa 27.04.2011 tak, že súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v časti zamietol, exekučné konanie v tejto časti zastavil a zároveň
rozhodol, že vydá poverenie pre exekútora na vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti, ktoré poverenie bolo
vydané dňa 02.05.2011. Medzi doručením žiadosti súdneho exekútora a rozhodnutím súdu o nej tak
prešlo 138 dní, resp. do vydania poverenia 143 dní (teda cca 4 a pol mesiaca).
V nadväznosti na uvedené zistenia okresný súd konštatoval, že k navrhovateľom namietanému
nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nevydaní rozhodnutia v zákonom
ustanovenej lehote v tomto exekučnom konaní nedošlo. V rozhodnom čase bolo účinné ustanovenie §
44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení zákona č. 144/2010 Z. z. a pokiaľ ide o v zákone stanovenú
lehotu 15-tich dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora
na jeho vydanie, súd konštatoval, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že
zákon upravuje túto lehotu vo všeobecnosti pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor v žiadosti o
udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto
lehota však výslovne v zmysle zákona neplatí ani v prípade, ak súd síce nezistí uvedené rozpory,
ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, t. j. ak je exekučným
titulom vykonateľného rozhodnutie rozhodcovských komisií a zmier nimi schválený. Zmyslom tejto
právnej úpravy je konštituovať výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov
neprípustnosti exekúcie. Navrhovateľ v návrhu poukazoval na to, že ustanovenie § 44 ods. 2 v spojení
s ustanovením § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku nemožno vykladať tak, že sa vzťahuje aj na
prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu, keďže tento nemožno stotožňovať
s rozhodnutím rozhodcovských komisií. Súd sa s takýmto právnym názorom navrhovateľa nestotožnil,
a naopak vychádzal z toho, že ustanovenie § 44 ods. 2 v spojení s ustanovením § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského
súdu a zmier ním schválení. V tejto súvislosti súd poukázal na obsah dôvodovej správy k zákonu č.
102/2011 Z. z., ktorým bolo s účinnosťou od 01.06.2011 novelizované aj ustanovenie § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku, kde už je výslovne ako podklad na vykonanie exekúcie uvedený aj vykonateľný
rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom súd poukázal na to, že ak by vychádzal z výkladu ustanovenia
§ 41 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2011 produkovaného navrhovateľom, mohla by
nastať situácia, že exekučný poriadok by vôbec ako exekučný titul nepoznal vykonateľný rozsudok

rozhodcovského súdu alebo zmier ním schválený, a to z dôvodu, že v ustanovení § 41 ods. 1 a 2
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2011 sa vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu
alebo zmier ním schválený explicitne neudáva. Napokon, odhliadnuc od uvedeného súd poukázal aj na
nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013, v ktorom Ústavný súd SR výslovne
konštatoval: „Z ustanovenia § 44 ods. 2 EP nevyplýva, že lehota 15-tich dní by sa mala vzťahovať na
prípad, ak exekučný súd zistí rozpor v žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu
v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 01.06.2010)“.
Ak teda súd rozhodol podľa právnej úpravy platnej v čase podania dotknutej žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na exekučnom súde dňa 10.12.2010 o tejto žiadosti tak,
že túto uznesením v časti zamietol, lehota 15-tich dní podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa
vo všeobecnosti na takéto rozhodnutie exekučného súdu nevzťahovala, a to bez ohľadu na to, či išlo
o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2011,
alebo išlo o iný exekučný titul. Rovnako s poukazom na vyššie uvedené sa lehota 15-tich dní v dotknutom
prípade nevzťahovala ani na vydanie čiastočného poverenia na vykonanie exekúcie, na základe žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na exekučnom súde dňa 10.12.2010.
V ďalšom okresný súd poznamenal, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný
preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 Zákona č.
244/2002 Z. z. (rozsudok NS SR sp. zn. 3M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011). Exekučný súd v rámci
dotknutého konania konštatoval výkon práv oprávneného podľa posudzovanej rozhodcovskej zmluvy za
nezlučiteľný s dobrými mravmi a normami na ochranu spotrebiteľa a považoval za dôvodné aplikovať
ustanovenie § 45 Zákona č. 244/2002 Z. z.. V tomto kontexte súd poukázal na rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C/40/08 v nadväznosti na výklad Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa
05.04.1993.
V danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci, v ktorej sa vyžaduje zvýšená
ochrana spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Takéto preskúmanie je po skutkovej aj právnej stránke, práve s
poukazom na charakter tejto veci ako spotrebiteľskej, kde je potrebné venovať osobitnú pozornosť
vzhľadom na právne zvýšenú ochranu spotrebiteľov, a v spojitosti s rozhodcovskými konaniami
nevyhnutne zložitejšie a náročnejšie, a to aj po časovej stránke. Z vykonaného dokazovania mal súd
preukázané, že exekučný súd v danom prípade postupoval po doručení žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade so svojou povinnosťou preskúmať rozhodcovský
rozsudok (exekučný titul) v kontexte vyššie uvedených intencií. Pokiaľ teda exekučný súd hodnotil
listiny predložené zo strany oprávneného, právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu rozhodnutia, a preto takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bolo
možné vyhodnotiť ako nesprávny, a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny. Postup
exekučného súdu v danom prípade sa tak podľa názoru súdu nevyznačoval takými okolnosťami, ktoré
by bolo možné hodnotiť ako zbytočné prieťahy v konaní. Dĺžku konania od podania žiadosti o udelenie
poverenia do vydania rozhodnutia o zamietnutí tejto žiadosti pri neexistencií zákonom stanovenej lehoty
pre vydanie takéhoto rozhodnutia v trvaní približne 4 a pol mesiaca nepovažoval súd, vzhľadom na
vyššie uvedené okolnosti za neprimeranú, a preto nekonštatoval v danom prípade ani nesprávny úradný
postup exekučného súdu spočívajúci v zbytočných prieťahoch v jeho konaní.
Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že dotknuté konanie exekučného súdu nebolo postihnuté
jeho nesprávnym úradným postupom, ako to má na mysli ustanovenie § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003
Z. z..

Súd viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne viazaný návrhom ale aj viazaný skutkovým stavom, t. j.
žalobnými tvrdeniami dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi priznať uplatňované
peňažné plnenie na ním tvrdenom skutkovom základe. Súd nemal za preukázaný základný predpoklad
pre vznik zodpovednosti odporcu podľa ust. § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. a to nesprávny
úradný postup. Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne,
a vzhľadom na nesplnenie prvej základnej podmienky súd považoval za nadbytočné a nehospodárne
dokazovať a vyjadrovať sa k splneniu ďalších podmienok, a to vzniku škody ako majetkovej či
nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Preto
súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu bez ďalšieho zamietol.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, súd poznamenal, že námietku premlčania
skúma len u existentného nároku a v danom prípade existencia nároku navrhovateľa na náhradu škody
nebola preukázaná.

V konaní bol v plnom rozsahu úspešný odporca. Odporcovi vzniklo podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. právo
na náhradu účelne vynaložených trov konania. Odporca však trovy v lehote podľa ust. § 151 ods. 1
O.s.p. nevyčíslil. S poukazom na to súd odporcovi náhradu trov nepriznal, a to vzhľadom k tomu, že z
obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie narhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľ poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne
konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca navyše
nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že
hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť
alebo predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol
oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa
nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci
vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť
navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého
obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre
navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore
a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ
zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak
predčasné. Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Okrem toho ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal
okresný súd vo veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden
objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,
že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie
je v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou
vôbec nesúvisia, a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Irelevantné sú preto úvahy
súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, rovnako o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,

ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky
tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je
preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, a preto
je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je
možné povedať o nemajetkovej ujme.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné (nepochybne z dôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z
nosných dôvodov, na ktorých okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie.

Vo svetle týchto skutočností je úplne nenáležitým tvrdenie navrhovateľa o neakceptovateľnosti
takého postupu okresného súdu, ktorý vytvára odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom,
nerešpektujúcim jedinečné skutkové okolnosti. Naopak, práve navrhovateľom predložené odvolanie
je svojou zmätočnosťou (odvolateľ namieta zároveň okolnosť, že súd nevykonal pojednávanie, ako
aj okolnosť, že pojednávanie vykonané bolo), ako aj odôvodneniu rozsudku nekorešpondujúcim
obsahom (napr. zásadný nesúhlas odvolateľa s tvrdením súdu, že náklady na správu pohľadávky
zapríčinil dlžník, resp. záverom o dodržaní namietaných lehôt - takéto tvrdenia okresný súd nevyslovil)
ilustráciou nesprávneho šablónovitého podávania odvolaní. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať
prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
10NcC/223/2013 zo dňa 04.04.2013, že sudca Okresného súdu Žilina Mgr. Andrej Kekely nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci, ktoré uznesenie doručil právnemu zástupcovi navrhovateľa
dňa 09.12.2013. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol všetky
dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho
hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu,
preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej
miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný,
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer
sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká

osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu Mgr.
Andreja Kekelyho z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania (17.12.2013) prvostupňový súd vytýčil dňa
04.12.2013 a navrhovateľovi bolo toto predvolanie doručené prostredníctvom jeho právneho zástupcu
dňa 09.12.2013. Navrhovateľ svoju neúčasť na pojednávaní žiadnym spôsobom neospravedlnil,
nežiadal o odročenie pojednávania, okresný súd preto v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. pojednával a
rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania (odporca svoju neúčasť ospravedlnil, nežiadal o odročenie
pojednávani). Ak teda prvostupňový súd pojednával vec bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti
sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v neprítomnosti účastníkov
konania za splnenia tam uvedených procesných podmienok. Iné chápanie predmetného ustanovenia by
viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je
v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v žalobe.
Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením podstatného
obsahu exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/5095/2010 - ktorý dôkaz výslovne (č.
l. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia .
Úplne zmätočným je tvrdenie odvolateľa, že v danej veci bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania (za stavu, kedy sa odporca nevyjadril k podanej žalobe). V súdenej veci je totiž
nepochybné, že pojednávanie nariadené bolo, predvolanie na súdne pojednávanie prevzal právny
zástupca navrhovateľa 09.12.2013 (č. l. 42).
Nedôvodným je aj tvrdenie navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu uvedeným
v jeho vyjadrení, ktoré mu nebolo doručené. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že odporca svoje
vyjadrenie k návrhu zo dňa 12.09.2013 doručil Okresnému súdu Žilina dňa 19.09.2013, ktoré okresný
súd dňa 04.12.2013 zaslal právnemu zástupcovi navrhovateľa a adresát ho prevzal dňa 09.12.2013. Z
obsahu spisu je tiež zrejmé, že odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril, a preto postup súdu
v zmysle § 153b O.s.p. je vylúčený.
Taktiež nedôvodnou je aj námietka navrhovateľa o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c)
O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že
okresný súd o prerušení konania napadnutým rozhodnutím nerozhodoval, keďže v spise sa nenachádza
žiaden procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania.
Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvostupňový súd v predvolaní na pojednávanie na deň
17.12.2013 poučil účastníkov konania o ich procesných právach a povinnostiach, v ktorom ich okrem

iného poučil aj podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.. Predmetné poučenie prevzal právny zástupca navrhovateľa
dňa 09.12.2013.

Ohľadne samotného meritórneho posúdenia prípadu odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v
prejednávanom prípade navrhovateľ odôvodňoval nesprávny úradný postup Okresného súdu Žilina
ako exekučného súdu, ktorý by mal zakladať objektívnu zodpovednosť odporcu podľa ust. § 3 ods.
1 písm. d/ v spojení s ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nevydaním poverenia súdnemu
exekútorovi na vykonanie exekúcie v lehote ustanovenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom
k jeho vydaniu došlo viac ako 8 mesiacov po uplynutí uvedenej lehoty. Okresný súd konštatoval, že
k navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu spočívajúceho v
nevydaní rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote v tomto exekučnom konaní nedošlo z podrobných
dôvodov uvádzaných v napadnutom rozhodnutí, ako aj uvádzaných vyššie.

Vo vzťahu k samotnému meritórnemu posúdeniu prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť krajského súdu odvolacími dôvodmi
(§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že žalobca (zrejme z dôvodu predkladania množstva
typových podaní na súdy) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek úvahu vo vzťahu ku vecným dôvodom,
ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovania
(„nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, „konajúci súd sa musí vysporiadať so
všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním tvrdení z
návrhu na začatie konania, bez akejkoľvek konkretizácie.

V protiklade s odvolaním navrhovateľa odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok
spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia. Okresný súd náležite zodpovedal relevantné otázky
súvisiace s uplatneným nárokom, pri výklade a aplikácii právnych predpisov sa neodchýlil od znenia
príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a podstatu; rozhodnutie je preto ústavne konformné a
nevykazuje znaky (tvrdenej) vnútornej rozpornosti. Zároveň platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/
kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať
namiesto neho odvolacie dôvody. Tak isto je však neprípustné/nemožné konfrontovať okresný súd so
závermi, ktoré nevyslovil.

Odvolací súd námietku o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia vyhodnotil ako nedôvodnú.
Krajský súd konštatuje, že okresný súd primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská
účastníkov, výsledky vykonaného dokazovania, vymedzil rozhodujúci skutkový stav, citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval a z nich vyvodil konkrétne právne závery, ktoré primerane vysvetlil, pričom
dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal. Nadväzne z pohľadu procesného ne/úspechu výlučne
na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k nosnému dôvodu, na ktorom okresný súd založil svoje meritórne
zamietajúce rozhodnutie, nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu protiargumentáciu.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie nesprávneho
úradného postupu, ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup
exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe
žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Okresný súd vykonaním dokazovaním
dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie.
Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Akékoľvek ďalšie
dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Žalobca relevantne nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-
právnym dôvodom zamietnutia žaloby (neexistencia nesprávneho úradného postupu).

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne

rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanej trovy, ktoré
jej v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si žalovaná náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu jej vznik trov aktuálneho odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.