Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 29, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/204/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114208257
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114208257.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a členov

senátu JUDr. Branislava Brezu a Mgr. Miloša Koleka, v spore žalobkýň 1/ I. R., nar. X.XX.XXXX, bytom
H. XXX, 2/ I. E., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXX a 3/ F. E., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXX, právne
zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej
I. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., P. XX, právne zastúpenej AK - TARABČÁK s.r.o., so sídlom v
Prešove,Hlavná13,IČO:36859109,oneúčinnosťprávnehoúkonu,oodvolanížalovanejprotirozsudku
Okresného súdu Prešov, č.k. 28C 76/2014-113 zo dňa 13.4.2015, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobkyne m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) určil, že darovacia zmluva zo dňa X.XX.XXXX
uzavretá medzi E. E. a I. E., predmetom ktorej je bezodplatný prevod spoluvlastníckeho podielu vo
veľkosti 1 k celku v nehnuteľnostiach zapísaných v LV č. XXX kat. územie W., okres Prešov je voči
navrhovateľke v 1. rade (žalobkyni v 1. rade), voči navrhovateľke v 2. rade (žalobkyni v 2. rade) a voči
navrhovateľke v 3. rade (žalobkyni v 3. rade) neúčinná. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne súd po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej osobitným uznesením.

2. Vychádzal zo zistenia, že vlastníctvo k nehnuteľnosti k jednej polovici E. E. - dlžníka mal súd za
preukázané a nespochybniteľné. Aj keď žalovaná v tomto konaní tvrdila, že rodinný dom kupovala
v zásade pre seba, a že bol zapísaný na jej synov len preto, lebo jej nemohol byť ako dôchodkyni
poskytnutý hypotekárny úver, súd tieto jej tvrdenia považuje za zavádzajúce. Samotný svedok - druhý
syn žalovanej E. E. uviedol, že dom sa kupoval pre jeho brata E. E., hoci potvrdil, že on sám na to
peniaze nemal. Tvrdenia žalovanej súd považoval za nedôveryhodné v tom slova zmysle, že ak by dom

mal od počiatku patriť iba jej, nebolo dôvodom, aby bol vo vlastníctve aj jej syn E. E., pretože mohol byť
napísaný iba na syna E. E., ktorý príjem so svojou manželkou mal a len im by mohol byť poskytnutý
hypotekárny úver. Je síce pravdou, že bolo preukázané, že žalovaná vkladala peniaze na účet E. E., z
čoho sa platil tento hypotekárny úver, ale nebolo preukázané, čie tieto peňažné prostriedky v skutočnosti
boli. Aj keby naozaj patrili žalovanej, nič to nemení na preukázanom vlastníckom práve E. a E. E.. Nie
je nezvyklé, aby rodičia pomáhali svojim deťom, ktoré majú finančné problémy tak, že za ne uhrádzajú
nejaké poplatky, napríklad aj úver, ale to samo o sebe nespochybňuje vlastnícke právo. Súd vychádza

zo skutočnosti, ktoré preukazuje kataster nehnuteľnosti a teda, že rodinný dom kupovali do podielového
spoluvlastníctva súrodenci E. a E. E. každý v jednej polovici a teda z vlastníckeho práva k jednej polovici
z danej nehnuteľnosti E. E., ako dlžníka žalobkýň súd pri tomto konaní vychádzal.3. Druhou podstatnou skutočnosťou, ktorou sa súd prvej inštancie musel vyporiadať je to, či existovali v
čase úkonu vymáhateľné pohľadávky žalobkýň. Práve vymáhateľnosť pohľadávky v čase úkonu dlžníka,
ktorého odporovateľnosť namieta oprávnený veriteľ v konaní, musí byť daná. Pri žalobkyni v 1. rade

bola situácia jednoznačná, keďže pohľadávku voči dlžníkovi má na základe právoplatného rozsudku
28C/21/2007, právoplatného 23.2.2009, vykonateľného 11.3.2009, kedy bol dlžník E. E. zaviazaný
žalobkyni zaplatiť náhradu trov konania vo výške 289,19 Eur, ktoré jej neuhradil. Táto pohľadávka bola
preukázateľne existujúca už v čase podpísania darovacej zmluvy medzi dlžníkom E. E. a jeho matkou
- žalovanou dňa 8.12.2011. Problematickým sa mohli javiť nároky žalobkýň v 2. a 3. rade, ktoré boli

rozhodnuté súdmi na I. stupni vo februári 2012, vykonateľné jeden v auguste 2012 a druhý v septembri
2012. K podpisu darovacej zmluvy došlo 8.12.2011. K návrhu na vklad do katastra nehnuteľnosti došlo
však až 26.9.2012 a vklad bol povolený 25.10.2012. Od tohto dátumu sa stala žalovaná vlastníčkou
polovice predmetnej nehnuteľnosti. V tejto súvislosti však súd dáva do pozornosti citované rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR 41/2001, z ktorého jednoznačne vyplýva, že pri právnych úkonoch, na základe
ktorých vznikajú práva až vkladom do katastra nehnuteľnosti možno v zmysle ustanovení § 42a ods.

2 Občianskeho zákonníka považovať za právny úkon urobený dlžníkom iba ten, na základe ktorého
bolo vložené právo do katastra nehnuteľnosti. Od tohto dátumu, v tomto prípade od 25.10.2012 sa
odvíja aj trojročná lehota na uplatnenie odporovateľnosti právneho úkonu. Na základe tejto judikatúry
Najvyššieho súdu SR je teda zrejmé, že nie je pri právnom úkone týkajúceho sa nehnuteľnosti dôležitý
dátum podpísania darovacej zmluvy, v tomto prípade december 2011, ale dátum, kedy bol povolený

vklad tejto zmluvy a teda 25.10.2012. V tomto čase už existovali vymáhateľné pohľadávky aj žalobkýň
v 2. a 3. rade tak, ako bolo uvedené vyššie a súd chce zdôrazniť, že keďže sa jednalo o vyživovaciu
povinnosť dôležitý je dátum rozhodnutia prvostupňového súdu, teda február 2012, pretože rozsudok
o výživnom je predbežne vykonateľný. V tomto kontexte je teda zrejmé, že nároky všetkých troch
žalobkýň sú dôvodné, keďže všetky tri žalobkyne mali v čase povolenia vkladu do katastra nehnuteľnosti

vymáhateľné pohľadávky (R/41/2001).

4. Ďalej poukázal súd prvej inštancie na to, že ďalšou skutočnosťou, ktorou sa súd musel zaoberať
je to, či žalovaná vedela o tom, že jej syn má nejaký dlh. V tomto prípade sa však jedná o blízke
osoby - žalovaná je matkou dlžníka, teda v tomto prípade sa predpokladá táto vedomosť, pokiaľ by

žalovaná nepreukázala, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho
veriteľa. V tomto prípade však bolo jednoznačne preukázané, že žalovaná o finančných problémoch
syna vedela. Vedela, že nemá trvalý pracovný príjem. Sama niekoľkokrát poukazovala na to, že mu
finančne pomáhala. Platila hypotekárny úver, ale podporovala ho aj inak finančne. Dokonca potvrdila, že
za neho v minulosti platila výživné. So synom - dlžníkom bola v pravidelnom kontakte a teda následné

tvrdenie, že o konaniach o zvýšenie výživného vôbec nevedela, hoci vyživovaciu povinnosť za neho
plnila je neuveriteľné a nereálne. Súd má teda za to, že žalovaná ako osoba blízka, ktorá vedela o
vyživovacej povinnosti svojho syna, dokonca za neho výživné platila, musela vedieť o tom, že táto
vyživovacia povinnosť neskončila a teda, že ju stále má napriek tomu ako uvádzal E. E., že nikde
nepracuje a nemá žiaden príjem. S poukazom na všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne súd žalobe

vyhovel. O trovách konania rozhodne súd po právoplatnosti vo veci samej osobitným uznesením v
zmysle ustanovenia § 150 ods. 3 O.s.p..

5. Proti predmetného rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Uviedla,
že napadnutý rozsudok vychádza zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore s vykonanými dôkazmi.

Namietala, že súd sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s tým, že ako dlžník bol pri hypotekárnom
úvere vedený E. a E. ako spoludlžník. Práve z toho dôvodu bol dom nadobudnutý formálne do
spoluvlastníctva oboch synov, pretože úver bol použitý na kúpu domu a išlo o účelovo určený úver.
Žalovaná nemohla byť preto zapísaná ako vlastníčka. Súd opomenul aj tú skutočnosť, že žalovaná bola
dohodnutá so synmi, že bude úver splácať sama a dom bude následne prevedený do jej vlastníctva.

Nakoľko úver splatila, ak by dom nebol prevedený do jej vlastníctva, práve ona by mala pohľadávku
voči obom synom. Z toho dôvodu nemohol existovať úmysel ukrátiť žalobkyne. Má za to, že súd sa
nevysporiadal s dôkazmi svedčiacimi o tom, že žalovaná úver splatila zo svojich prostriedkov. Nesprávny
je podľa nej poukaz súdu na rozhodnutie NSSR 41/2001. V čase uzavretia zmluvy neexistovali
pohľadávky z titulu výživného. Poukázal na to, že vedela len o výške výživného pred jeho zvýšením.

Nemala možnosť zistiť, že došlo k jeho zvýšeniu, pretože so žalobkyňou nebola v kontakte. Zo strany
syna bola ubezpečená, že nemá záväzky, a preto považovala výživné za zaplatené, pretože naň
prispievala. O záväzku voči žalobkyni v 1. rade nemala vedomosť. Navrhla napadnutý rozsudok zmeniť,
žalobu zamietnuť a priznať jej náhradu trov konania.6. Žalobkyne vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a
priznať im náhradu trov konania. Poukázali na to, že vymáhateľná pohľadávka je taká pohľadávka, ktorú

možnoúspešnevymáhaťpredsúdomvzákladnomkonaní.Tietopredpokladyspĺňajúvšetkypohľadávky
žalobkýň. Rozhodujúcim okamihom pre skúmanie úmyslu dlžníka (prevodcu) ukrátiť veriteľa je podľa ich
názoru dátum podania návrhu na vklad. K návrhu na vklad pritom nedošlo bezprostredne po uzatvorení
darovacej zmluvy (8.12.2011), hoci to priamo vyplýva z čl. VI. tejto zmluvy, ale až dňa 26.9.2012, teda v
období po ukončení súdnych konaní o zvýšenie výživného, pričom samotné návrhy na začatie konania

o zvýšenie výživného boli podané na súd už v máji 2012. Žalovaná nepreukázala, že o úmysle dlžníka
nevedela, že o ňom vedieť nemohla ani pri vynaložení odbornej starostlivosti. Uviedli, že svedok E. E.
na otázku právneho zástupcu žalovanej odpovedal, že matka (žalovaná) sa ho na dlhy pred uzavretím
darovacej zmluvy nepýtala (str. 5 zápisnice zo dňa 16.2.2015), čo vylučuje, že by žalovaná postupovala
s náležitou starostlivosťou.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie,
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich
z § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že
odvolanie nie je opodstatnené.

8. Podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), veriteľ sa môže domáhať, aby súd
určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej
pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z
jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

9. Podľa § 42a ods. 2 OZ, odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch
rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu
úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom
a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb

s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti
nemohla poznať.

10. Účelom inštitútu odporovateľnosti je jednak preventívne pod hrozbou sankcie odrádzať dlžníka
od neoprávneného ukracovania možnosti uspokojenia veriteľa z dlžníkovho majetku, jednak - a to

najmä - zabezpečiť občianskoprávnu ochranu veriteľa pred právnymi úkonmi jeho dlžníka (fyzickej alebo
právnickej osoby) v prípade, že k ukráteniu veriteľa týmito právnymi úkonmi dlžníka dôjde.

11. Predpokladmi úspešného odporovania právnemu úkonu dlžníka, ktoré musí veriteľ preukázať
sú vymáhateľnosť svojej pohľadávky voči dlžníkovi; skutočnosť, že konkrétny právny úkon ukracuje

uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa; preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa (nie
je podmienkou odporovateľnosti, ak druhou stranou sú osoby blízke dlžníkovi, pretože úmysel dlžníka
sa v takom prípade predpokladá) a skutočnosť, že právny úkon dlžník urobil v posledných troch rokoch,
t.j. troch rokoch predchádzajúcich podaniu žaloby.

12. Požiadavka uvedená v § 42a ods. 1 OZ, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná, nevymedzuje
podmienku odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka, ale aktívnu vecnú legitimáciu na podanie
odporovacej žaloby. K tomu, aby žalujúci veriteľ bol vecne legitimovaný, postačí podľa názoru
odvolacieho súdu, aby jeho pohľadávka proti dlžníkovi bola vymáhateľná aspoň v čase rozhodnutia súdu
o jeho podanej odporovacej žalobe.

13. Vymáhateľná je taká pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní;
vymáhateľná je teda pohľadávka, ktorá už dospela (je splatná), ktorá čo do svojej povahy nie je
pohľadávkou naturálnou a ktorá však ani nezanikla, či už splnením, kompenzáciou, preklúziou či z iného
právneho dôvodu. (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999, sp.

zn. 3 Cdo 102/99 , R 44/2001)

14. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že tento predpoklad
spĺňajú všetky pohľadávky, pre ktoré žalobkyne odporujú darovacej zmluve uzavretej medzi ich dlžníkoma žalovanou. Z obsahu spisu totiž jednoznačne vyplýva, že pohľadávky žalobkýň voči dlžníkovi boli v
čase podania žaloby nielen vymáhateľné vo vyššie uvedenom zmysle, ale dokonca aj vykonateľné (teda
priznané vykonateľným rozhodnutím).

15. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovanej spočívajúcej v názore, že pohľadávky žalobkýň z
titulu výživného neexistovali v čase uzavretia zmluvy, odvolací súd poukazuje na to, že právny úkon
dlžníka, ktorým ukracuje možnosť veriteľa uspokojiť svoju pohľadávku, je odporovateľný nielen vtedy, ak
veriteľova pohľadávka bola vymáhateľnou (vo vyššie uvedenom význame) už v dobe, kedy bol urobený,

ale aj v prípade, ak bol urobený skôr, než sa veriteľova pohľadávka voči dlžníkovi stala vymáhateľnou.
(porovnaj uznesenie NSSR sp. zn. 4Cdo 198/2010)

16.Vzhľadomnato,žežalobkynev2.a3.radeužvdobe,kedykodporovanémuprávnemuúkonudošlo,
svoje pohľadávky vymáhali pred súdom v základnom konaní (teda existovali aspoň vo forme budúcej
pohľadávky) a pohľadávka žalobkyne v 1. rade bola v tom čase dokonca judikovaná v súdnom konaní,

vyznieva odvolacia námietka žalovanej neopodstatnene.

17. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že na základe darovacej zmluvy zo dňa
8.12.2011 dlžník E. E. ako darca previedol bezodplatne na svoju matku (žalovanú) ako obdarovanú svoj
spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1 k celku k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. XXX kat. úz. W.,

okres Prešov - pozemok parcela B. XXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2 a na ňom
postavený rodinný dom súpisné číslo XXX, pozemok parcela B. XXX - záhrady o výmere XXXX m2,
pozemok parcela B. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2 a pozemok parcela CKN
XXX/X - záhrady o výmere XXX m2. Návrh na vklad podal dlžník až 26.9.2012. Vklad vlastníckeho práva
bol povolený 25.10.2012.

18. Nie je sporným, že predmetným právnym úkonom nastolil dlžník žalobkýň taký stav, ktorý
žalobkyniamakoveriteľomznemožňujealebosťažujeuspokojenieichpohľadávkyzdlžníkovhomajetku.
Vzhľadom na to, že dlžník okrem podielu na nehnuteľnosti, ktorú previedol na žalovanú, nevlastní
majetok, ktorý stačí k tomu, aby sa z neho žalobkyne ako veritelia uspokojili, je možné konštatovať

ukrátenie uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľov.

19. Námietka odvolateľky spochybňujúca vlastnícke právo dlžníka k nehnuteľnostiam, ktoré boli
predmetom darovacej zmluvy zo dňa 8.12.2011, neobstojí. Tvrdenie žalovanej, že úver získaný na kúpu
danej nehnuteľnosti splácala ona sama zo svojich peňažných prostriedkov, môže mať právny význam

len vo vzťahu k posudzovaniu prípadného bezdôvodného obohatenia zo strany dlžníkov z titulu zmluvy
o hypotekárnom úvere. Vlastnícke právo však nespochybňuje.

20. Pre splnenie podmienok odporovateľnosti právnych úkonov v zmysle § 42a Občianskeho zákonníka,
ak išlo o právne úkony medzi dlžníkom a osobou blízkou je postačujúce preukázať ich urobenie v

určenej dobe a ukrátenie veriteľa. V týchto prípadoch totiž zákon úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa aj
vedomosť blízkej osoby o tomto úmysle predpokladá (prezumuje). Žalovaná osoba, ktorá je osobou
blízkou dlžníkovi sa môže odporovacej žalobe ubrániť, len ak preukáže, že úmysel dlžníka ukrátiť
odporovaným právnym úkonom veriteľa nemohla aj pri náležitej starostlivosti poznať.

21. Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi vykonala s ohľadom na
okolnosti prípadu a s prihliadnutím k obsahu právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby úmysel
dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v dobe odporovaného právneho úkonu objektívne vzaté musel byť, z ich
výsledkov poznala, t.j. aby sa o tomto úmysle dozvedela. Zákon od osoby blízkej dlžníkovi požaduje, aby
sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník urobil v jej prospech, týmto

spôsobompresvedčila,žeprávnyúkonneukracujeveriteľadlžníkaavediejuktomu,abynerobilaprávne
úkony (neprijímala podľa nich plnenia) na ujmu práv veriteľov dlžníka. V prípade, že sa tak nezachová,
musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku,
ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla (pozri aj rozsudok NS ČR sp. zn. 21
Cdo 864/2000 alebo rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co 145/2007).

22. S zreteľom na uvedené bolo preto na žalovanej ako osobe blízkej dlžníkovi, aby si splnila dôkaznú
povinnosť a preukázala, či a akú vyvinula v dobe uzavretia odporovaného úkonu činnosť (aktivitu),aby úmysel dlžníka ukrátiť týmto úkonom veriteľa poznala (mohla poznať) a že táto činnosť (aktivita)
predstavovala s ohľadom na okolnosti prípadu náležitú starostlivosť.

23. Žalovaná v priebehu konania poukázala na to, že sa dlžníka E. E. pýtala na jeho dlhy s tým, že on ich
existenciu poprel. Správny bol úsudok súdu prvej inštancie, ak takéto konanie žalovanej nepovažoval za
postačujúce na ubránenie sa odporovacej žalobe. V priebehu konanie v rozpore s tvrdením žalovanej
E. Mikita uviedol, že v čase uzatvárania zmluvy sa žalovaná na tieto skutočnosti nepýtala. T. ohľadu na
tento rozpor je však potrebné uviesť, že žalovaná mala prinajmenšom možnosť vyvinúť aktivitu napr.

aj vo vzťahu k samotným žalobkyniam v 2. a 3. rade, ktoré boli jej vnučky. Tvrdenie, že sa minimálne
o prebiehajúcom konaní o zvýšenie výživného vo vzťahu k nim nemohla dozvedieť neobstojí. Ako je
zrejmé z obsahu spisu, v čase tohto konania mal E. E. ako povinný z vyživovacej povinnosti trvalý
pobyt na rovnakej adrese ako žalovaná, teda na nej aj musel preberať súdne zásielky. Už tieto mohli u
žalovanej vzbudiť isté pochybnosti. Žalovaná v priebehu konania potvrdila, že o finančných problémoch
dlžníka - svojho syna vedela. Spolu so svedkom E. E. potvrdili, že mu finančne pomáhala, nakoľko bol

nezamestnaný.

24. Vo vzťahu k námietke žalovanej, že o záväzku žalobkyne v 1. rade z titulu trov konania nemohla
vedieť,odvolacísúdpoukazujenato,žeustanovenie§42aods.2OZneviažeodporovateľnosťprávneho
úkonu dlžníka na ukrátenie uspokojenia konkrétnej vymáhateľnej pohľadávky, preto je irelevantné, či

úmysel dlžníka smeroval k ukráteniu všetkých jeho veriteľov alebo len niektorých z nich, prípadne či
dlžník urobil právny úkon, bez toho, že by jeho úmysel ukrátiť svojich veriteľov vôbec smeroval voči
konkrétnym osobám, ktoré proti nemu majú pohľadávku. Z uvedeného možno vyvodiť, že postačuje,
aby právny úkon dlžníka smeroval k ukráteniu hoci aj jedného z veriteľov. Je na mieste pripomenúť, že
vedomosť blízkej osoby o tomto úmysle sa prezumuje.

25. Taktiež nezaváži ani to, že dlžník si pri uzatváraní odporovaného právneho úkonu vo vzťahu k
žalovanej plnil svoju morálnu alebo právnu povinnosť (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 12Co/145/2007).

26. S ohľadom na tieto skutočnosti aj podľa názoru odvolacieho súdu nemohla nedostatočná aktivita
žalovanej, ani jej prípadné vnútorné presvedčenie o záväzku zo strany dlžníka, predstavovať náležitú
starostlivosť zo strany žalovanej, ktorá by mala za následok ubránenie sa odporovacej žalobe.

27. So zreteľom na uvedené odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok ako vecne

správny potvrdil.

28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP tak, že úspešné žalobkyne majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).