Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 28, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžo/26/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200391
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8014200391.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a

sudcov JUDr. Soni Langovej a JUDr. Aleny Adamcovej v právnej veci žalobcu: PRVÁ SLOVENSKÁ
PROPANBUTANOVÁ SPOLOČNOSŤ, a.s., so sídlom SNP 1301, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 36
057 673, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou IURISTICO, s.r.o, so sídlom Štefánikova 26,
Košice, proti žalovanému Národnému inšpektorátu práce, Masarykova 10, 040 01 Košice, v konaní o
preskúmaniezákonnostirozhodnutiaapostupužalovanéhozodňa8.januára2014č.S/2014/00436-2.1,
O-281/2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 4S/25/2014-57 zo dňa
16.10.2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 4S/25/2014-57 zo dňa
16.10.2014 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného zo dňa 8. januára 2014 č. S/2014/00436-2.1, O-281/2013, ktorým ako odvolací orgán v
zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 písm. b) a ustanovenia § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii
práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní
potvrdil prvostupňové rozhodnutie zo dňa 21.10.2013 č. P: 148/2012-R, S/7281/21447/13, ktorým

Inšpektorát práce Prešov uložil žalobcovi pokutu vo výške 2000,--Eur za porušenie povinností
vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode (pracovnoprávne vzťahy) zákona
o inšpekcii práce a za porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona o inšpekcii práce, a to
ust. § 223 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Zákonník práce“) tým, že na obdobie január až december 2012 písomne uzatvoril s fyzickými osobami
- p. A. Q. (nar. XX.XX.XXXX) dňa 27.04.2012, p. Ing. V. I. (nar. XX.XX.XXXX) dňa 29.12.2011 a p.
K. H. (nar. XX.XX.XXXX) dňa 29.12.2011 dohody o pracovnej činnosti, pričom nedodržal podmienky

ustanovené v Zákonníku práce pre dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru,
a to podmienku výnimočnosti uzatvárania dohôd o pracovnej činnosti, keďže prevádzková doba
kontrolovanej prevádzky (ČS LPG, Teplická ulica, Poprad) nie je pokrytá zamestnancami v pracovnom
pomere, ale plnenie svojich úloh alebo zabezpečenie svojich potrieb zamestnávateľ v uvedenom období
zabezpečoval výlučne výkonom práce zamestnancov na základe uzatvorených dohôd o pracovnej
činnosti;
ust. § 228a ods. 1 Zákonníka práce tým, že v období máj až december 2012 mal

s fyzickými osobami - p. A. Q. (nar. XX.XX.XXXX) a p. Ing. V. I. (nar. XX.XX.XXXX) písomne
uzatvorené dohody o pracovnej činnosti; napriek písomne dohodnutému rozsahu pracovného času
neprekračujúcemu 10 hodín týždenne, menovaní zamestnanci v uvedenom období opakovane
vykonávali pracovnú činnosť v rozsahu prekračujúcom 10 hodín týždenne;ust. § 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce tým, že neposkytol zamestnancom - p. A. Q. (nar.
XX.XX.XXXX) a p. Ing. V. I. (nar. XX.XX.XXXX) za prácu vykonanú v období máj až december 2012, na
základe dohody o pracovnej činnosti, dohodnutú odmenu za skutočný rozsah nimi vykonanej práce, ale

zamestnancom poskytol len odmenu za prácu vykonanú v rozsahu max. 40 hodín;
ust. § 92 ods. 1 v nadväznosti na ust. § 223 ods. 2 Zákonníka práce tým, že v období od 01.01.2013 do
13.01.2013 opakovane rozvrhol pracovný čas zamestnancov vykonávajúcich prácu na základe dohody
o pracovnej činnosti - p. A. Q. (nar. XX.XX.XXXX) a p. Ing. V. I. (nar. XX.XX.XXXX) tak, že títo nemali
medzi koncom jednej a začiatkom druhej zmeny minimálny odpočinok v trvaní 12 po sebe nasledujúcich

hodín v priebehu 24 hodín;
ust. § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce tým, že neposkytol inšpektorátu práce alebo
inšpektorovi práce všetky podklady a informácie potrebné na výkon inšpekcie práce, ktoré boli od
zamestnávateľa vyžiadané v písomnej forme listom zo dňa 15.01.2013 (preukázateľne doručeným dňa
17.01.2013). V stanovenej lehote a ani do ukončenia inšpekcie práce dňa 06.03.2013, účastník konania
(v jeho mene konateľ, či iný zamestnanec) a ani jeho splnomocnený zástupca nepredložili všetky

požadované doklady nevyhnutné k výkonu inšpekcie práce, čím došlo zo strany účastníka konania k
mareniu inšpekcie práce.

Krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že správne orgány jednoznačne preukázali
protiprávnosť konania žalobcu ako zamestnávateľa spočívajúcu v nedodržaní podmienky výnimočnosti

uzatvárania dohôd o prácach vykonávaných mimopracovného pomeru v stanovenom v ust. § 223 ods.
a 1 Zákonníka práce, čo vyplýva jednak z počtu odpracovaných hodín dotknutými zamestnancami -
dohodármi, ktorí ako jediní zabezpečovali chod celej prevádzky. Žalobca v konaní nepreukázal, že
pri uzatváraní dohôd o prácach vykonávaných iného pracovného pomeru sa jednalo o výnimočné
zabezpečenie plnenia úloh alebo potrieb, ktoré súvisia s predmetom jej činnosti a že sa jednalo o

situáciu, kedy nebolo možné zabezpečiť takéto plnenie na základe niektorého z druhov pracovného
pomeru, alebo že by takéto plnenie malo pre ňu výrazne negatívny dôsledok. Jeho argumentácia
ekonomickými parametrami prevádzky (výškou koncovej ceny, výškou marže) a povahou vykonávanej
práce (nízkou frekvenciou samotných pracovných úkonov), hodinovou mzdou, ako skutočnosťou
ukončenia dotknutej prevádzky LPG v roku 2013 je neopodstatnená a nemá vplyv na naplnenie ust.

§ 223 ods. 1 Zákonníka práce a na výnimočnosť uzatvárania dohôd o prácach vykonávaných mimo
pracovného pomeru. Správne orgány dostatočne zistili a preukázali aj tú skutočnosť, že zamestnanci
žalobkyne p. Lešundák a p. Sisko vykonávali v období mesiacov máj až december 2012 pracovnú
činnosť nad rozsah 10 hodín týždenne, čo vyplýva z evidencie dochádzky predloženej žalobcom. Aj
v tejto časti je žaloba nedôvodná. Takisto z evidencie dochádzky a mzdových listov zamestnancov

jednoznačne vyplýva, že boli odmeňovaní len podľa dohody o pracovnej činnosti napriek tomu, že
vykonávali prácu nad rozsah uvedený v dohode o vykonaní práce, teda neboli odmeňovaní za reálne
počty odpracovaných hodín vyplývajúcich z evidencie dochádzky. Zamestnávateľ - žalobca tak konal
v rozpore s ust. § 224 ods. 2 písm. c) Zákonníka práce. Z evidencie dochádzky zároveň vyplynulo, že
žalobkyňa porušila aj ust. § 92 ods. 1 v nadväznosti na § 223 ods. 2 Zákonníka práce, ak nerozvrhol

pracovný čas tak, aby zamestnanec mal medzi koncom jednej a začiatkom druhej zmeny minimálny
odpočinok v trvaní 12 po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín. Aj táto skutočnosť vyplýva z
evidencie dochádzky a v nej uvedených odpracovaných hodín jednotlivými zamestnancami.

Krajský súd sa stotožnil aj s názorom správnych orgánov, že žalobca porušil ust. § 16 ods. 2 písm.

a) Zákona o inšpekcii práce, keď nepredložila bez vysvetlenia Inšpektorátu práce v stanovenej lehote
všetky doklady, na ktorých predloženie bola vyzvaná a ktoré boli presne uvedené vo výzve na
predloženie dokladov.

Čo sa týka výšky pokuty, správne orgány postupovali pri uložení pokuty v súlade s ust. § 19 ods. 1 písm.

a) Zákona o inšpekcii práce. V danom prípade bolo možné uložiť pokutu až do výšky 100 000 EUR.
Pri zohľadnení všetkých skutočností, ktoré Inšpektorát práce uviedol vo odôvodnení svojho rozhodnutia
a s ktorým sa stotožnil aj druhostupňový správny orgán bola pokuta uložená v spodnej hranici. Výška
pokuty bola správnymi orgánmi riadne odôvodnená a aj krajský súd ju považoval za primeranú. Na
zákale uvedeného dospel krajský súd k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zastúpení advokátom včas odvolanie. Totožne so žalobou
namietal nezákonnosť konštatovania porušenia ustanovenia § 223 ods. 1 Zákonníka práce - imperatívu
výnimočnosti uzatvárania dohôd o pracovnej činnosti vykonávaných mimo pracovného pomeru (výrokč. 1 prvostupňového rozhodnutia). K uvedenému sme požadovali, aby súd posudzoval splnenie
uvedenej podmienky nielen z formálneho časového hľadiska, ale aj z hľadiska materiálneho. V
konkrétnom prípade prevádzky poukazoval na ekonomické parametre prevádzky (výška koncovej

ceny, výška marže), povahu práce (nízku frekvenciu samotných pracovných úkonov). Pritom samotný
žalovaný v rozhodnutí uviedol, že za splnenie podmienky výnimočnosti považuje aj prípad, ak výkon
práce v pracovnom pomere by bol pre zamestnávateľa neúčelný alebo nehospodárny. Konštatovanie
správneho orgánu vo výroku č. 1, že „prevádzková doba kontrolovanej prevádzky nie je pokrytá
zamestnancami v pracovnom pomere..."(a to navyše bez konkretizácie tejto prevádzkovej doby)

spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia v tejto časti pre nedostatok dôvodov i nezrozumiteľnosť;
pričom druhostupňový orgán uvedenú vadu v rámci plného prieskumu nezohľadnil.

Totožne so žalobou namietal nekonkrétnosť a odňatie tým možnosti konať konštatovaním porušenia
povinnosti z jeho strany tým, že zamestnanci „opakovane vykonávali pracovnú činnosť v rozsahu
prekračujúcom 10 hodín týždenne“ (výrok č. 2 prvostupňového rozhodnutia). Z uvedenej konštatácie

nebolo zrejmé ani kedy a ktorý zamestnanec (tobôž koľkokrát) mal opakovane s naším vedomím
vykonávaťprácuvrozporesuvedenýmzákonnýmpríkazomuvedenýmpostupomsúdunámzrejmebola
odňatá možnosť sa v konaní účinne brániť, resp. sú dané i ostatné vyššie uvedené odvolacie dôvody.

Ďalej, totožne so žalobou sa bránil proti konštatovaniu porušenia povinnosti poskytnúť zamestnancom

„dohodnutú odmenu za skutočný rozsah nimi vykonanej práce, ale .... len .. za prácu vykonanú mesačne
vrozsahumaximálne40hodín“(výrokč.3prvostupňovéhorozhodnutia).Konštatovanieprvostupňového
orgánu bolo opäť nekonkrétne, a tým neumožňujúce sa napr. vyjadriť, či sa v príslušných časoch
zdržiavali zamestnanci na pracovisku oprávnene (a minimálne s naším súhlasom) a prácu reálne
vykonávali.Abolanámtýmodňatámožnosťsaprotikonštatovaniutejtočastizloženéhodeliktuefektívne

brániť, čo založilo nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia.

Zhodne so žalobou sa bránil aj proti konštatovaniu, že sme porušil ustanovenie § 92 ods. 1 Zákonníka,
ktoré stanovuje ako základné pravidlo minimálny odpočinok medzi koncom jednej a začiatkom druhej
zmeny minimálny odpočinok v trvaní 12 po sebe nasledujúcich hodín v priebehu 24 hodín (výrok č.

4 prvostupňového rozhodnutia). Predmetné právne posúdenie veci zo strany správneho orgánu bolo
nesprávne. A výrok prvostupňového rozhodnutia je v uvedenom opäť nekonkrétny, keď nešpecifikuje
kedy a u ktorého zamestnanca malo dôjsť k porušeniu ustanovení Zákonníka práce o minimálnom
nepretržitom dennom odpočinku zamestnanca. Navyše druhostupňový orgán do odôvodnenia doplnil
skutkové tvrdenie, ktoré nebolo predmetom skutkových zisťovaní a konštatovaní prvostupňového

orgánu, že porušenie konštatoval „za súčasného prihliadnutia na charakter prevádzky (nešlo o
nepretržitú prevádzku)" (str. 6 prvý odsek druhostupňového rozhodnutia); keď prvostupňové rozhodnutie
neuviedlo ani konkrétnu prevádzkovú dobu dotknutej čerpacej stanice LPG.

V zhode so žalobou sa ďalej bránil i proti konštatovaniu porušenia povinnosti poskytnúť inšpektorátu

práce „všetky podklady a informácie potrebné na výkon inšpekcie“, ktoré od nás „boli ... vyžiadané v
písomnej forme listom zo dňa 15.1.2013...“, čím došlo „k mareniu inšpekcie“ (výrok č. 5 prvostupňového
rozhodnutia). Správny orgán ani nekonkretizoval o aké doklady žiadal, aké konkrétne doklady mu neboli
doložené a dokonca i druhostupňový orgán iba všeobecne konštatoval, že „neboli inšpektorátu práce
poskytnuté všetky v nej vyšpecifikované doklady, ale len niektoré, a to až dňa 22.2.2013, teda po uplynutí

7-dňovej lehoty stanovenej správnym orgánom na ich predloženie“ (str. 6 tretí odsek druhostupňového
rozhodnutia).

Ďalej namietal, že pri ustaľovaní výšky uloženej pokuty, správny orgán nezohľadnil všetky skutočnosti,
ktoré v konaní vyšil najavo a dokonca ani na tie, na ktoré sme poukazovali [napr. ekonomické parametre

prevádzky (výška koncovej ceny, výška marže), povahu práce (nízku frekvenciu samotných pracovných
úkonov), hodinovú mzdu i skutočnosť ukončenia dotknutej prevádzky LPG v roku 2013]. Nedotýkajúc
sa tvrdenia o nesprávnosti záveru o tom, že sa dopustili označeného zloženého deliktu, tvrdíme,
že pokuta je aj neprimeraná, ale úvaha žalovaného pri ukladaní konkrétnej výšky pokuty je v tomto
nepreskúmateľná. Rozsudok krajského súd neprihliadajúci k tejto vade je rovnako nepreskúmateľný,

resp. sú naplnené ostatné vyššie uvedené odvolacie dôvody. Ustanovenie § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii
práce ukladá správnemu orgánu vysporiadať sa v rámci svojej úvahy o uložení konkrétnej primeranej
výšky pokuty s vymedzenými druhovými okolnosťami skutku, a to na konkrétnych okolnostiach prípadu.Žalovaný napr. síce na jednej strane vzal do úvahy, že išlo iba o prvú kontrolu v spoločnosti, na druhej
strane však hovorí o výchovnej funkcii a poukazuje na to, že „uvedená pokuta .... súčasne je to jeden z
donucovacích prostriedkov na to, aby zamestnávateľ zosúladil svoju činnosť so všeobecne záväznými

právnymi predpismi." (str. 6 prvostupňového rozhodnutia). Predmetný poukaz na potrebu donucovania k
riadnemu plneniu povinností však nie je racionálny vo vzťahu ku skutočnosti ukončenia prevádzkovania
uvedenej čerpacej stanice, ktorú sme správnemu orgánu oznámil v písomnom vyjadrení. Prvostupňový
správny orgán ďalej uvádza, že „bola pri navrhovaní výšky pokuty zvážená závažnosť nedostatkov, ich
počet (v danom prípade až 5 nedostatkov), ale aj skutočný stav firmy" (str. prvostupňového rozhodnutia).

Nie je však vôbec z danej úvahy správneho orgánu zrejmé, čo mal na mysli pri uvedení všeobecných
pojmov „závažnosť nedostatkov" a „skutočný stav firmy", a teda či mal na mysli väčšiu alebo menšiu
závažnosť nedostatkov (prípadne ktoré mal za závažné a ktoré nie), čo mal na mysli pod stavom firmy
- a či k uvedeným okolnostiam prihliadal ako k poľahčujúcim alebo priťažujúcim.
V odvolaní ďalej v zhode so žalobou namietal vady v postupe doručovania prvostupňového rozhodnutia
s negatívnym dopadom na naše právo sa proti uvedenému rozhodnutiu brániť, keď nášmu právnemu

zástupcovi doručil predmetné rozhodnutie žalovaný až dodatočne (a najprv realizoval predmetné
doručovanie priamo našej spoločnosti). Navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na nové konaní a rozhodnutia, prípadne, aby napadnutý rozsudok zmenil
tak, že zruší napadnuté rozhodnutia žalovaného i prvostupňového správneho orgánu.
Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 08.01.2015 k odvolaniu žalobcu navrhoval, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Dôvody odvolania korešpondujú so žalobnými
dôvodmi, s ktorými sa konajúci súd (a predtým aj žalovaný) už raz podrobne vyrovnal. Závery
ohľadne porušenia jednotlivých povinností v oblasti pracovnoprávnych vzťahov vyvodil zo žalobcom
predložených dôkazov, ktoré nemal dôvod spochybňovať. Takým bola aj evidencia pracovného času,
ktorej vedenie je v zmysle § 99 Zákonníka práce úlohou zamestnávateľa. Ten je povinný dohliadnuť na

to, aby časy v nej zaznamenané korešpondovali so skutočne odpracovaným časom, keďže evidencia
má slúžiť ako podklad pre výpočet miezd zamestnancov.

Skutkové zistenia inšpektorátu práce týkajúce sa porušení Zákonníka práce neboli s výnimkou §
223 ods. 1 medzi prvostupňovým orgánom a žalobcom nikdy sporné (žalobca sa totiž k obsahu

protokolu nevyjadril a jeho právny zástupca okrem predmetného nedostatku nevzniesol námietky
k žiadnemu ďalšiemu deliktu). Argumentácia žalobcu spočívajúca v spochybňovaní relevantnosti
evidencie pracovného časuje iba účelovým tvrdením v snahe zbaviť sa zodpovednosti za preukázané
porušenie povinností. Obsahová náležitosť rozhodnutí, a konkrétne skutky v nej popísané boli
inšpektorátom práce (ako prvostupňovým orgánom) vymedzené dostatočne presne, jasne, určito a

zrozumiteľne, teda tak, aby nemohlo dôjsť k zameniteľnosti deliktov s inými protiprávnymi konaniami a
ani k opakovanému sankcionovaniu žalobcu v rozpore so zásadou „ne bis in idem“. Tvrdenie žalobcu,
že v dôsledku tohto procesného pochybenia správneho orgánu sa nemal možnosť účinne brániť, je
len špekulatívnym vyjadrením, nakoľko tieto skutočnosti jednoznačne vyplývajú nielen zo žalobcom
predloženej evidencie pracovného času, ale aj z protokolu, ku ktorému tento ani v stanovenej lehote a

ani po jej uplynutí nezaujal žiadne rozporné stanovisko.

Žalovaný správny orgán prihliadnuc na vyššie predostreté argumenty žalobcu teda zastáva názor,
že tieto nijakým relevantným spôsobom nespochybňujú správnosť a zákonnosť preskúmavaných
rozhodnutí správnych orgánov. A keďže predmetné akty a tiež postup správnych orgánov vedúci k ich

vydaniu nevykazujú podľa mienky žalovaného ani žiadne známky závažného procesného pochybenia,
Národný inšpektorát práce v nadväznosti na vyššie uvedené preto navrhuje Najvyššiemu súdu SR
rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 4S/25/2014-57 zo dňa 16.10.2014 ako vecne správny
potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a v medziach podaného odvolania
(§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne
5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle ust. § 492 ods. 2 zákona
č 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 01.07.2016, podľa ktorého sa odvolacie
konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnostitohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny
poriadok (O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Preskúmaním odvolania Najvyšší súd zistil, že sú totožné so žalobnými dôvodmi s ktorými sa v

napadnutom rozsudku už vyrovnal krajský súd. Najvyšší súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia. Na doplnenie uvádza, že sloboda zamestnávateľa voliť si formu zamestnávania
pracovníkov je regulovaná kogentnými ustanoveniami Zákonníka práce. Pokiaľ ide o nastavenie
pracovnoprávnej legislatívy vo vzájomných pomerov vzťahu pracovného pomeru a dohôd o prácach
vykonávaných mimo pracovného pomeru, ide o pracovnoprávnu politiku štátu a všeobecné súdy v tejto
oblasti nemajú kompetenciu ju v rámci súdneho prieskumu zákonnosti prehodnocovať.

Podmienka výnimočnosti uzatvárania dohôd o pracovnej činnosti v danom prípade nebola v zmysle §
223 ods. 1 Zákonníka práce splnená (skutok vo výroku 1 prvostupňového rozhodnutia) i s ohľadom na
objektívny charakter práce, ktorý vyžadoval prekračovanie stanoveného týždenného pracovného času,
keďže zamestnanci v kontrolovanom období vykonávali pracovnú činnosť v rozsahu presahujúcom 10

hodní týždenne (skutok vo výroku 2), čím došlo k porušeniu ust. § 228a ods. 1 Zákonníka práce. Obidva
skutky vo svojom spojení, v nadväznosti na skutky pod bodmi 3, 4, 5 sa dopĺňajú v tom, že uvedený druh
činnosti objektívne nebolo možné vykonávať prostredníctvom dohôd o pracovnej činnosti a nešlo teda
o príležitostnú činnosť vymedzenú druhom práce v zmysle § 223 ods. 1 Zákonníka práce. Pokiaľ ide
o výšku pokuty, najvyšší súd ju považuje za primerane prísnu, uloženú síce v dolnej sadzbe zákonnej

sadzby, ale už na hornej hranici správnej úvahy žalovaného, zodpovedajúcej tomuto správneho deliktu
žalobcu.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol v zmysle § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224

ods. 1, 2 O.s.p. a v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech v odvolacom
konaní nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.

mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.