Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 24, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/2/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201238
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1011201238.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej

a zo sudcov JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Jozefa Hargaša v právnej veci žalobcu: NIKA
spol. s r.o., Ružová dolina 6, Bratislava, IČO: 30 228 557, právne zastúpeného advokátom JUDr.
Bohumilom Novákom so sídlom Horná 27, Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. I/226/6239-52884/2011/990600-r zo dňa 6. mája 2011, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/129/2011-133 zo dňa 2. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/129/2011-133 z 2.

septembra 2014 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

NapadnutýmrozsudkomKrajskýsúdvBratislave(ďalejaj„krajskýsúd“)podľa§250jods.1Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania a zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného ako i dodatočného platobného

výmeru Daňového úradu Považská Bystrica (ďalej len „správca dane“) č. 670/230/52381/10/Sek zo dňa
16.12.2010, ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o správe daní“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
máj 2008 v sume 2.930,85 Eur. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. I/226/6239-52884/2011/990600-
r zo dňa 06.05.2011 v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 48 ods. 5 zákona o správe daní
prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.

Dôvodom dodatočného určenia daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie bolo neuznanie
žalobcom uplatneného odpočítania dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) na vstupe za nákup tovaru
od dodávateľa žalobcu BUNDÁŠ, s.r.o., Súvoz 1, Trenčín a neuznanie oslobodenia od DPH podľa
§ 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 30.11.2008 (ďalej len
„zákon o DPH“) za deklarované dodanie tovaru do členského štátu Európskej únie odberateľovi žalobcu,
obchodnej spoločnosti BEIMPEX, s.r.o., Zlín, Česká republika, nakoľko sa v rámci preverenia žalobcom

deklarovaných plnení nepodarilo bez akýchkoľvek pochybností preukázať ich reálny základ. Vo vzťahu
k uplatnenému odpočtu dane správca dane konštatoval porušenie ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v
spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH a vo vzťahu k deklarovanému intrakomunitárnemu obchodu
konštatoval porušenie ustanovení § 43 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH.Podľa § 250k ods. 1 OSP krajský súd neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd rozsah súdneho prieskumu vymedzil v intenciách žalobných dôvodov na preverenie
namietaného procesného postupu pri získavaní dôkazov, prerokovaní protokolu o výsledku daňovej
kontroly, následného daňového konania a preverenie namietaného porušenia hmotnoprávnych
ustanovení nesprávnou aplikáciou § 19 ods. 1, § 49 ods. 1 a 2 písm. b) a § 43 zákona o DPH na zistený
skutkový stav, pretože podľa žalobcovho tvrdenia, tento vyčerpal svoje dôkazné bremeno predložením

všetkých potrebných daňových dokladov preukazujúcich splnenie podmienok na uplatnenie nároku na
odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona a na oslobodenie od dane podľa § 43 citovaného
zákona.

Z obsahu administratívneho spisu krajský súd konštatoval zistenia, že správca dane vykonal u
žalobcu kontrolu dane z pridanej hodnoty, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 670/320/41647/2010/

Va zo dňa 22.09.2010 a dodatok k protokolu zo dňa 30.11.2010. Protokol vrátane jeho dodatku
bol so splnomocneným zástupcom žalobcu prerokovaný a doručený dňa 14.12.2010. Na základe
výsledkov zistených vykonanou daňovou kontrolou správca dane dodatočným platobným výmerom
vyrubil žalobcovi rozdiel dane za zdaňovacie obdobie máj 2008 v sume 2.930,85 Eur, nakoľko sa daň
zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v dodatočnom daňovom priznaní podanom dňa

25.07.2008.

Správca dane z dôvodu vyššie uvedeného porušenia zákona o DPH neuznal žalobcom uplatnené
odpočítanie dane na vstupe za dodanie tovaru (sušené mlieko a maslo) z dodávateľských faktúr č.
FV08/011 a č. FV08/012 spolu vo výške 46.040,80 Sk, vystavených dodávateľom žalobcu, obchodnou

spoločnosťou BUNDÁŠ, s.r.o., pretože vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že mu uvedený
tovar táto spoločnosť dodala.

Taktiež bolo na základe výsledkov preverovania konštatované porušenie § 19 ods. 1 zákona o DPH
tým, že žalobca neodviedol DPH vo výške 42.254,- Sk z odberateľských faktúr č. 806506, č.806623

vystavených žalobcom pre odberateľa BEIMPEX, s.r.o. Zlín za dodávku tovaru, nakoľko v zmysle §
43 zákona o DPH nepreukázal intrakomunitárne dodanie deklarovaného tovaru z tuzemska do iného
členského štátu.

Na základe vyhodnotenia podkladov na vydanie napadnutého prvostupňového rozhodnutia,

predmetných faktúr, zápisníc o ústnom pojednávaní, protokolu a jeho dodatku, vyjadrenia žalobcu,
výpovedí svedkov a ďalších listinných dôkazov krajský súd vyhodnotil, že správca dane vykonal vo veci
rozsiahle dokazovanie za účelom preverenia, či k deklarovaným obchodom skutočne došlo. Zároveň
krajský súd konštatoval riadne vykonanie dokazovania daňovými orgánmi, pričom prihliadli na všetko,
čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Správne tiež poukázali na judikatúru Súdneho dvora EÚ, v súlade

s ktorou aj rozhodli.

V súvislosti s faktúrami vystavenými pre spoločnosť BEIMPEX, s.r.o., Česká republika, správca dane
v rámci medzinárodnej výmeny informácií zistil, že táto spoločnosť nepriznala vo svojom daňovom
priznaní nadobudnutie tovaru z iného členského štátu od žalobcu, pričom správca dane vypočul ako

svedka konateľa tejto spoločnosti - Jozefa Beňu, ktorý uviedol, že síce podpísal so žalobcom kúpno-
predajnú zmluvu zo dňa 14.05.2008, ale malo sa jednať o sortiment sušené mlieko, maslo a syry.
Nepamätal si, že by sa nakupoval syr eidam a kuracie prsia. Podpisy na faktúrach nie sú jeho, pečiatka
taktiež nepatrí jeho spoločnosti, nakoľko spoločnosť BEIMPEX, s.r.o. mala pečiatky číslované a nebolo
na nich označenie Českej republiky. Nevystavil a nepodpísal ani predložené výdavkové pokladničné

doklady a spoločnosť zaplatila len tie faktúry, na základe ktorých tovar skutočne nakúpila. Ďalej uviedol,
že nevie o tovare, ktorý je uvedený na predmetných faktúrach, pričom spoločnosť nenakupovala tovar od
žalobcu v takom množstve, ako je uvedené na faktúrach. V roku 2008 išlo o tovar asi v objeme 500.000,-
Sk až 600.000,- Sk. K preprave tovaru uviedol, že túto vykonával pán Y., ktorý disponoval s nákladným
chladiarenským vozidlom a prepravné doklady potvrdzoval buď on, alebo vodič prepravnej spoločnosti.

Keď mu aj nejaké faktúry boli žalobcom zaslané, telefonicky preveroval u žalobcu, z akého dôvodu,
nakoľko obchody už boli ukončené a on ani jeho účtovníčka tieto faktúry nepodpísali, len ich vrátili
naspäť. O platbách za predmetné faktúry nič nevedel a on ani jeho účtovníčka úhrady faktúr nerobili.Krajský súd bral do úvahy zistenia správcu dane, že niektoré úhrady za spoločnosť BEIMPEX, s.r.o.
boli realizované prostredníctvom hotovostného vkladu na účet žalobcu, pričom pri vklade bolo uvedené
meno M. M., ktorého sa správca dane pokúšal vypočuť ako svedka, ale tento využil svoje právo odoprieť

výpoveď a vo veci nevypovedal.

Žalobca v priebehu preverovania predmetného odpočtu DPH predložil správcovi dane čestné vyhlásenia
jeho zamestnankýň, Mgr. S. a U. I., ktoré boli správcom dane ako svedkyne vypočuté. Pani I. potvrdila
čestné prehlásenie, v ktorom uviedla, že vystavila výdavkové pokladničné doklady, vyplatila z pokladne

platby za tovar pánovi K. za spoločnosť BUNDÁŠ, s.r.o. a pánovi I. G. za spoločnosť FENIX BAU, s.r.o.
Uviedla, že obchod prebiehal v ten istý deň, pričom najskôr zaplatil za tovar odberateľ a potom ona
vyplácala dodávateľa. Mgr. S. uviedla, že odoberala vzorky mäsa, ktoré žalobcovi dodávala spoločnosť
BUNDÁŠ, s.r.o. a spoločnosť FENIX BAU, s.r.o. ale nevedela povedať, či sa jednalo o chladený alebo
mrazený tovar a nevedela, či sa výsledky z laboratórnych skúšok vzoriek nachádzajú k dispozícii v
podobe nejakého protokolu. Konateľ žalobcu Ing. Ján Keresteš, CSc. uviedol, že dopravu podľa dohody

zabezpečil dodávateľ, kamión s tovarom bol pristavený v ich areáli, kde ho námatkovo skontrolovali,
šoférovi dali doklady a dokumentáciu, aby ich odovzdal na mieste určenia. Nevedel uviesť, kde tovar
dodávateľ nakladal, adresa vykládky bola v Kunoviciach, všetky doklady preberal pán Y. a úhrady zo
strany odberateľa BEIMPEX, s.r.o. boli buď bezhotovostné alebo hotovostné, úhrady robil pán Y. alebo
ním poverený šofér. Tovar od dodávateľov prepravoval len šofér pán H..

Správca dane vypočul ako svedka tiež I. K., Mgr. C. H., Pavla Jurču, vodiča H., ako aj ďalšie osoby a
vykonal aj iné dôkazy za účelom čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu a preverenia žalobcom
deklarovaných tvrdení o dodávkach a následnom vývoze tovaru.

Z vykonaného dokazovania krajský súd ďalej bral do úvahy zistenia, že dodatok k obchodnej zmluve
zo dňa 16.05.2008, uzatvorený medzi spoločnosťami BUNDÁŠ, s.r.o. a žalobcom, v zmysle ktorého
sa mal tovar prepravovať, podpísal pán I. K., čo tento potvrdil. K prvotnej zmluve, ktorá správcovi
dane predložená nebola, sa však vyjadriť nevedel. Taktiež potvrdil, že podpisoval aj niektoré faktúry
a príjmové pokladničné doklady a že obchody medzi spoločnosťou BUNDÁŠ, s.r.o. a žalobcom boli

reálne uskutočnené. Tvrdenie svedka I. K., že mal plnú moc na zastupovanie spoločnosti, ktorú mu
dal Mgr. C. H., je však v rozpore s výpoveďou svedka Mgr. C. H., ktorý uviedol, že mu nedal žiadne
splnomocnenie. Správca dane predvolal Mgr. C. H. dôvodne. Z dokazovania vyplynulo, že I. K. nebol
oprávnený konať za spoločnosť, nakoľko nebol konateľom spoločnosti a ani nebol nikým splnomocnený
a ani poverený na to, aby zastupoval túto spoločnosť. Žalobca teda konal s osobou, ktorá nebola

oprávnená konať za spoločnosť BUNDÁŠ, s.r.o.. V odvolacom konaní žalobca tvrdil, že si preveruje
nových obchodných partnerov a že v prípade spoločnosti BUNDÁŠ, s.r.o. im doklady predkladal pán
K.. Keby si žalobca preveroval dodávateľa BUNDÁŠ, s.r.o., nemal by dôvod konať s I. K., nakoľko I. K.
nebol v danom čase konateľom spoločnosti BUNDÁŠ, s.r.o. a ani nebol nikým splnomocnený. Krajský
súd vyhodnotil, že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí dostatočne vysporiadal s námietkou žalobcu

ohľadne výpovede svedka I. K.. Žalobca predložil dodatok k obchodnej zmluve podpísaný pánom K. a
správca dane sa týmto dôkazom zaoberal a overoval skutočnosti vyplývajúce z tohto dôkazu. Správca
dane pri posudzovaní, či bol I. K. oprávnený konať v mene spoločnosti BUNDÁŠ, s.r.o. vychádzal
z údajov uvedených v obchodnom registri a z výpovede bývalého konateľa spoločnosti Mgr. C. H.,
ktorý vypovedal, že nikoho nesplnomocnil na zastupovanie spoločnosti a aj z výpovede súčasného

konateľa spoločnosti Pavla Jurču, ktorý taktiež nespomenul, že niekoho splnomocnil na konanie v
mene spoločnosti. Konateľ spoločnosti Pavol Jurčo poprel dodanie tovaru a nespomenul, že niekoho
splnomocnil, aby konal v mene spoločnosti.

Svedok H. bol vypočutý v súvislosti s preverovaním realizácie zdaniteľných obchodov medzi

spoločnosťouBundáš,s.r.o.ažalobcomvzdaňovacíchobdobiachaugust-september2008,konkrétnes
preverovaním realizácie prepravy tovaru, ktorý bol predmetom zdaniteľných obchodov medzi uvedenými
spoločnosťami. Predložené CMR neobsahujú potvrdenia o prevzatí a odovzdaní tovaru, lebo si ich fotil
len pre svoju vlastnú potrebu, ak by mu nebolo za prepravu zaplatené, ale takéto doklady potom tvrdenia
žalobcu nepreukazujú.

Svedkyňa M.C. potvrdila, že vystavovala doklady, ale pri obchodoch nebola. Nakoľko sa obchodov
nezúčastnila, nemôže ani preukázať reálne uskutočnenie dodania preverovaného tovaru.Žalobca v odvolacom konaní predložil čestné vyhlásenia svojich zamestnankýň Mgr. W. S. a U. I..
Pani Mgr. S. vypovedala dňa 19.03.2011 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 670/320/12597/2011/
Šar) a pani I. dňa 29.03.2011 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 670/320/12639/2011/Šar). Pri

obidvoch výpovediach bol splnomocnený zástupca daňového subjektu a aj konateľ spoločnosti Ing. Ján
Keresteš, CSc., z čoho vyplýva, že sa žalobca nemohol o výpovediach dozvedieť až z odôvodnenia
rozhodnutia žalovaného. Ani výpovede týchto svedkýň podľa názoru krajského súdu nepreukázali, že
tovar bol žalobcovi skutočne dodaný dodávateľom BUNDÁŠ s.r.o. (Mgr. W. S. nevedela, či odoberala
vzorky z chladeného alebo mrazeného mäsa, U. I. len vystavila výdavkové pokladničné doklady a

vyplatila z pokladne platby za dodaný tovar pánovi K. za spoločnosť BUNDÁŠ, s.r.o. a pánovi I. G. za
spoločnosť FENIX BAU, s.r.o.). Žalobca dal návrh na vypočutie týchto svedkýň v odvolacom konaní. Aj
keď správca dane postúpil odvolanie odvolaciemu orgánu bez vypočutia uvedených svedkýň, odvolací
orgán tento nedostatok v súlade s § 48 ods. 2 zákona o správe daní napravil, vyhovel návrhu žalobcu
a svedkyne boli vypočuté. Daňové orgány postupovali v prípade výsluchov svedkov počas kontroly a
aj v odvolacom konaní v súlade s platnými právnymi predpismi, ktoré sa na výsluch svedka vzťahujú a

svedkovia boli riadne poučení. Každý zo svedkov mal možnosť sa vyjadriť. Aj keď boli svedkyne Mgr. S.
a pani I. vypočúvané na skutočnosti týkajúce sa rôznych druhov daní, krajský súd túto námietku žalobcu
vyhodnotil ako bezpredmetnú, nakoľko sa jednalo o tie isté obchody a tie isté predložené doklady.

K protokolom o senzorických skúškach, ktoré mala vykonať pracovníčka laboratória pani F. zo vzoriek,

ktoré jej odovzdala pani Mgr. S. a mali byť predložené správcovi dane, treba uviesť, že žiadne protokoly
neboli daňovým orgánom predložené.

Svedecká výpoveď je dôležitým dôkazom v daňovom konaní, ktorý je správca dane oprávnený využívať
v procese dokazovania v rámci správy daní v záujme zabezpečenia komplexného zistenia skutočností

rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti. Svedeckú výpoveď hodnotí správca dane podľa
svojej úvahy samostatne, aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi. Správca dane je povinný
prihliadať na všetky skutočnosti, ktoré vyšli pri výsluchu svedka najavo.

Podľa krajského súdu správca dane na základe takto zisteného skutkového stavu dospel k správnemu

záveru, na základe ktorého žalobcovi neuznal odpočítanie dane z vyššie uvedených dodávateľských
faktúr a taktiež správne vyrubil žalobcovi daň z vyššie uvedených odberateľských faktúr vystavených
pre spoločnosť BEIMPEX, s.r.o.

Krajský súd vyhodnotil, že daňové orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca dane

vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, daňové konanie a spôsob vykonávania dokazovania neboli
vedené v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia obsahujú dostatok
relevantných dôvodov a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné. Postupom daňových
orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito
orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a

všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade so všeobecne záväznými
predpismi podľa § 2 a § 29 ods. 2, 4 zákona o správe daní. V daňovom konaní (pri dôkaznej povinnosti
daňovníka) platí prejednávacia zásada a nie vyhľadávacia (vyšetrovacia). Povinnosťou správcu dane,
pokiaľ ide o nároky uplatnené platiteľom, je tieto prerokovať, umožniť platiteľovi ich existenciu z právne

významných hľadísk preukázať, pričom sám má zabezpečiť len tie dôkazy, ktoré podľa zákona nemá
povinnosť predložiť platiteľ. V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom
priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že zdaniteľné obchody skutočne prijal tak,
ako ich deklaruje v podaných daňových priznaniach.

S poukazom na ustanovenia § 49 ods. l a 2 v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a) zákona o DPH,
ako i ustanovenie § 29 ods. 8 zákona o správe daní, krajský súd dôvodil, že platiteľ dane má nárok
na odpočet dane iba vtedy, ak preukáže splnenie všetkých podmienok stanovených v zákone o DPH.
Žalobca bol povinný správcovi dane preukázať, že zdaniteľné obchody prebehli tak, ako sú deklarované
v podanom daňovom priznaní za kontrolované zdaňovacie obdobie. Prijatie predmetného tovaru v

uvedenom prípade nebolo žalobcom ako platiteľom v priebehu výkonu daňovej kontroly preukázané.

Podľa krajského súdu správca dane dodržal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, t.j.
hodnotil právne úkony podľa skutočného obsahu. Skutočné zrealizovanie obchodu so sušeným mliekoma maslom nepotvrdil ani dodávateľ žalobcu a ani jeho deklarovaný odberateľ. Skutočný obsah v daných
obchodných prípadoch krajský súd vyhodnotil ako profit na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za
zdaniteľné obchody, ktoré boli daňovým subjektom deklarované ako nákup od tuzemských dodávateľov

(pri ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila), s cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore so
zákonom.

Pri posúdení preverenia správnosti deklarovaného intrakomunitárneho dodania tovaru žalobcom do
Českej republiky krajský súd vychádzal z dikcie ustanovenia § 43 zákona o DPH, podľa ktorého

za takú dodávku možno považovať len dodávku tovaru spojenú s prepravou. Na základe zisteného
skutkového stavu krajský súd konštatoval, že v danom prípade nebolo preukázané, že žalobca dodal
českému odberateľovi tovar a že vôbec bola preprava fakturovaného tovaru uskutočnená. Dokazovanie
nepotvrdilo, že predmetný tovar bol fyzicky prepravený do iného členského štátu, či už dodávateľom,
odberateľom alebo inou osobou. V danom prípade z obsahu spisu krajskému súdu vyplynulo, že
fyzické dodanie - premiestnenie tovaru na územie Českej republiky nebolo preukázané a podľa českej

daňovej správy odberateľ BEIMPEX, s.r.o. nadobudnutie tovaru nedeklarovala ani v podaných daňových
priznaniach a súhrnných výkazoch.

Podľa krajského súdu správca dane dôvodne preveroval v rámci medzinárodnej výmeny informácií
aj dodanie tovaru spoločnosti BEIMPEX, s.r.o. žalobcom. Za tým účelom bol vypočutý za účasti

splnomocneného zástupcu žalobcu ako svedok Jozef Beňo, ktorý bol v čase tvrdeného uskutočnenia
obchodných prípadov konateľom spoločnosti BEIMPEX, s.r.o. Tento síce potvrdil, že podpísal kúpno-
predajnú zmluvu so žalobcom a potvrdil aj ich vzájomnú obchodnú spoluprácu, avšak vo svojej výpovedi
jednoznačne poprel dodanie tovaru v takom objeme, ako je uvedené na predmetných faktúrach. Ani na
jednom z dodacích listov, ktoré sú súčasťou faktúr vystavených pre odberateľa BEIMPEX s.r.o., nie je

podpisvodiča,jetamibapodpisapečiatkatoho,ktovydaldodacílistvmenežalobcu,tedadodávateľskej
spoločnosti NIKA spol. s r.o. a podpis a pečiatka príjemcu (pečiatka BEIMPEX, s.r.o. a podpis). Zároveň
pán Beňo uviedol, že podpisy na preverovaných dokladoch, t.j. aj na dodacích listoch a prehláseniach o
preprave tovaru, nie sú jeho a spoločnosť BEIMPEX s.r.o. nemala takú formu pečiatky, aká je na týchto
dokladoch. Vyjadrenia žalobcu vo veci dodania tovaru krajský súd vyhodnotil ako sporné aj z dôvodu, že

žalobca na jednej strane tvrdil, že prepravu tovaru si zabezpečoval odberateľ, t.j. spoločnosť BEIMPEX,
s.r.o., pričom sa odvolával na zmluvu uzatvorenú medzi spoločnosťou BEIMPEX, s.r.o. a NIKA, spol. s
r.o. a na druhej strane tvrdil, že preverovaný tovar bol prepravovaný spoločnosťou BUNDÁŠ, s.r.o. až do
spoločnosti BEIMPEX, s.r.o. s odvolaním sa na dodatok uzatvorený so spoločnosťou NIKA, spol. s r.o.
Ak mal prepravu tovaru zabezpečiť odberateľ BEIMPEX s.r.o., žalobca nemal dôvod uzatvárať dodatok

so spoločnosťou BUNDÁŠ s.r.o.

Žalobca preukazoval intrakomunitárne dodanie tovaru do Českej republiky odberateľskými faktúrami
vystavenými pre spoločnosť BEIMPEX s.r.o., ktorými fakturoval tovar s oslobodením od dane, dodacími
listami a prehlásením odberateľa o prepravení tovaru do iného členského štátu. Tieto doklady však boli

spochybnené konateľom spoločnosti BEIMPEX s.r.o. Jozefom Beňom (podpisy nie sú jeho, spoločnosť
mala iný typ pečiatky....).

V tejto súvislosti krajský súd dôvodil, že podmienky na oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 5 písm.
a) zákona o DPH mal preukazovať žalobca, ktorý mal predložiť aj medzinárodné prepravné doklady

(CMR), obsahujúce predpísané náležitosti a preukazujúce dodanie tovaru na územie členského štátu,
t. j. že tovar bol prepravený a odovzdaný v Českej republike. V takom prípade by sa žalobca nemusel
odvolávať na CMR, ktoré predkladal svedok H. a ktoré neobsahovali predpísané náležitosti. Okrem
toho nadobudnutie tovaru v Českej republike nebolo spoločnosťou BEIMPEX s.r.o. ani priznané, teda
ani daň odvedená nebola, čo správca dane zistil od českej daňovej správy.

Zo skutočností, ktoré uviedol správca dane v protokole k daňovej kontrole bolo pre krajský súd zrejmé,
že žalobca dostatočne nepreukázal dodanie tovaru do členského štátu EÚ. V súvislosti s vykonávaním
preverovania žalobcom deklarovaných tvrdení dôvodil, že správca dane nemá povinnosť uviesť, aké
dôkazy má žalobca ako daňový subjekt predložiť a taktiež nie je povinný zisťovať, či nejaké dôkazy

existujú. Vo všeobecnosti by malo byť v záujme daňového subjektu, aby si zaobstaral dostatok dôkazov,
ktorými by bol schopný preukázať reálne uskutočnenie dodania tovaru a to z toho dôvodu, že je zaťažený
dôkaznou povinnosťou, ktorú mu ukladá § 29 ods. 8 zákona o správe daní.K námietke žalobcu, napádajúcej spôsob výsluchu a poučenia daného žalobcovi a jeho právnemu
zástupcovi, krajský súd uviedol, že zo zápisnice o ústnom pojednávaní č.670/320/51933/2010/Va zo dňa
14.12.2010, ktorej predmetom bolo záverečné prerokovanie protokolu za účasti zamestnancov správcu

dane, konateľa spoločnosti Ing. Jána Keresteša, CSc. a splnomocneného zástupcu JUDr. H. T. vyplýva,
že všetky osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní boli v súlade s § 23 ods. 3 zákona o správe daní
poučené o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti
podľa § 264 Trestného zákona. Všetky osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní boli správcom dane
poučené z dôvodu, že správcovi dane túto povinnosť ukladá § 23 ods. 3 zákona o správe daní. Aj §

11 ods. 2 citovaného zákona stanovuje, že zápisnica o ústnom pojednávaní musí obsahovať vykonané
poučenie a vyjadrenie poučených osôb. Daňovým tajomstvom je informácia o daňovom subjekte, ktorá
sa získa v daňovom konaní alebo v súvislosti s daňovým konaním (§ 23 ods. 1 citovaného zákona).
Protokol aj dodatok k protokolu obsahujú skutočnosti o výsledkoch šetrení správcu dane u dodávateľov
žalobcu, ale aj iných u daňových subjektov, v súvislosti s preverovaním dodania tovaru (spoločnosť
ZEOTOP,s.r.o.),oktorýchsa,čiužžalobcaakodaňovýsubjektalebosprávcadanedozvedel,aoktorých

sú povinní zachovávať mlčanlivosť. Správca dane v súlade so zákonom poučil osoby zúčastnené na
ústnom pojednávaní, zaznamenal ich vyjadrenie do zápisnice a nemal dôvod nepokračovať v ústnom
pojednávaní. Z obsahu poučenia je pritom celkom zrejmé, čo je predmetom poučenia - zachovávať
daňové tajomstvo. Tvrdenie, že konateľ žalobcu a splnomocnený zástupca poučeniu neporozumeli a že
správca dane im k tomuto žiadne vysvetlenie neposkytol, nemá žiadny vplyv na skutočnosť, že protokol

o daňovej kontrole bol so splnomocneným zástupcom žalobcu riadne prerokovaný a doručený a kontrola
bola ukončená v súlade s § 15 ods. 10, 11, 12 a 13 zákona o správe daní.

K námietkam smerujúcim k prerokovaniu protokolu a formálnemu vyhotoveniu jeho dodatku krajský súd
uviedol, že dodatok k protokolu je súčasťou protokolu, nenahrádza už doručený a prerokovaný protokol

a preto nemá ani evidenčné číslo. Na dodatok k protokolu sa nevzťahujú procesné úkony, ktoré platia
pre protokol z daňovej kontroly. Podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní je daňový subjekt oprávnený
sa vyjadriť len k protokolu a nie k dodatku. To, že k dodatku k protokolu sa nemôžu vzťahovať procesné
úkony podľa § 15 ods. 10 prvej a druhej vety zákona o správe daní, vyplýva aj z § 15 ods. 5 písm. c) a
ods.6písm.e)citovanéhozákona,nakoľkovzmysletýchtoustanoveníjezákonnálehotanapredloženie

vyjadrenia k protokolu z daňovej kontroly poslednou lehotou, kedy daňový subjekt má právo a súčasne
i povinnosť predkladať správcovi dane dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia v rámci kontroly a túto lehotu
nemožno ani predĺžiť a ani odpustiť jej zmeškanie. Žalobca predložil v zákonnej lehote vyjadrenie k
protokoluasprávcadanepostupovalvzmyslezákona,keďlenvyhodnotilvyjadreniažalobcukprotokolu,
zaznamenal ich v dodatku k protokolu, ktorý je súčasťou prerokovaného a doručeného protokolu.

Inštitút daňovej kontroly krajský súd charakterizoval ako jeden z najvýznamnejších nástrojov, ktorými
správca dane disponuje, aby zistil alebo preveril základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie dane. Daňovú kontrolu upravuje § 15 zákona o správe daní a podľa odseku 16 sa
na jej výkon primerane použijú aj ostatné ustanovenia prvej časti a § 32, § 34 a § 41citovaného

zákona. Podľa krajského súdu v rámci vykonávanej daňovej kontroly mal žalobca možnosť využiť
celý rad zákonom zaručených práv, ktoré vyplývajú z jednotlivých ustanovení § 15 zákona o správe
daní, a to právo predkladať dôkazy k svojim tvrdeniam, nahliadať do spisového materiálu v súvislosti
s daňovou kontrolou, klásť svedkom otázky pri ústnom pojednávaní, vyjadriť sa ku skutočnostiam
zisteným pri daňovej kontrole. V rámci daňovej kontroly mal žalobca možnosť využiť všetky svoje

práva. Protokol z daňovej kontroly je nielen výsledkom komplexného zisťovania skutkového stavu,
ale aj s tým súvisiacej interpretácie daňových a iných právnych predpisov, tzn. že v prípade protokolu
sa v plnom rozsahu uplatňuje zásada hodnotenia dôkazov správcom dane. Vo vyrubovacom konaní
nie je dôvod opätovne vykonávať dokazovanie, ktoré už prebehlo v rámci daňovej kontroly za účasti
platiteľa resp. jeho splnomocneného zástupcu. Výsledkom vyrubovacieho konania je úvaha správcu

dane ako výsledok hodnotenia dôkazov, ktorú uvedie v rozhodnutí. Rozhodnutie správcu dane obsahuje
hodnotenie skutkového stavu ako i právne predpisy a informácie, na základe akých dôkazov správca
dane rozhodoval. Žalobca v priebehu daňovej kontroly nebol ničím a nijako obmedzený vo svojom
procesnom práve na postup zachovávajúci jeho právo a právom chránené záujmy podľa § 2 ods. 1 a v
práve na úzku súčinnosť podľa § 2 ods. 2 a 8 zákona o správe daní, nebol nikým a ničím obmedzený vo

svojom práve preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane a predkladať
všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa
doručenia protokolu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie a taktiež mu
nebolo upreté ani právo priznané v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov a
vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania.

Žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku spočívajúcu v tom, že krajský súd takmer

doslovne prevzal nezmyselné tvrdenia žalovaného, pričom tak ako žalovaný, ani krajský súd, neposkytol
adekvátne odpovede na podstatu obsahu žalobných námietok.

V dôvodoch odvolania žalobca uviedol, že napadnutý rozsudok krajského súdu považuje za nesprávny
a nezákonný v dôsledku nesprávneho posúdenia skutkového stavu a vyhodnotenia dôkazov, keď
krajský súd, tak ako daňové orgány, vyhodnotil zákonnosť vykonania dôkazov v rozpore so skutkovým

stavom, keďže veľká časť týchto dôkazov bola vykonaná nezákonne a nie je možné ich ako dôkaz
použiť, jednotlivé dôkazy vyhodnotil v rozpore s ich skutočným obsahom, pričom tento obsah účelovo
v jeho neprospech vytrhával z kontextu, nezohľadnil jednoznačné priame a nespochybniteľné dôkazy v
jeho prospech, čím potom pri hodnotení týchto dôkazov vo vzájomnej súvislosti dospel k nesprávnym
skutkovým záverom. Vytýkal krajskému súdu, že v dôsledku nesprávnych skutkových záverov vec

nesprávne právne posúdil.

V súvislosti s preverením uplatneného nároku na vrátenie dane žalobca napádal neprimeraný prenos
dôkazného bremena spočívajúci v požiadavke preukazovania skutočností, ktoré nemohol ovplyvniť,
týkajúcich sa daňovej disciplíny iných daňových subjektov. Žalobca mal za to, že predložením

zákonom stanovených daňových dokladov, ktoré podľa jeho názoru spĺňajú všetky obsahové a formálne
náležitosti, svoje dôkazné bremeno vyčerpal a bolo na správcovi dane, aby vzniknuté nejasnosti a
nezrovnalosti v rámci daňového konania odstránil.

Opätovne žalobca namietal, že nebola riadne ukončená daňová kontrola prerokovaním protokolu o

daňovej kontrole v predmetnej veci, pretože poučeniu, ktoré im dal správca dane neporozumeli. Dôvodil,
že napriek ich vážnym dôvodom, obsiahnutým v zápisnici o tomto úkone, správca dane im neposkytol
žiadne vysvetlenie alebo poučenie, ale bez ďalšieho pokračoval v konaní, čím postupoval nezákonne v
rozpore s ustanovením § 2 ods. 1 zákona o správe daní.

Naďalej žalobca v celkom rozsahu zotrval na námietke napádajúcej absenciu daňového konania, ktoré
malo predchádzať vydaniu rozhodnutia prvého stupňa. Žalobca mal za to, že v preskúmavanom postupe
správcu dane vydaniu dodatočného platobného výmeru neprebehlo prvostupňové daňové konanie, čo
je takým závažným procesným pochybením, že samo o sebe spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia
správcu dane, pretože týmto postupom bola žalobcovi odňatá možnosť zúčastniť sa prvostupňového

daňového konania. Touto námietkou žalobca zároveň poukázal na skutočnosť, že v rámci daňovej
kontroly podal námietky, ktoré však v rámci daňového konania neboli prejednané a disproporcie so
závermi správcu dane mu nebolo umožnené odstrániť. Za dôkaz, že neprebehlo prvostupňové konanie,
žalobca považoval dátum prerokovania protokolu o výsledku daňovej kontroly, deň 14.12.2010, pričom
prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 16.12.2010. Z uvedeného usúdil, že žiadne konanie za jeden

deň prebehnúť nemohlo. Podľa žalobcu správca dane mal v prípade pochybností postupovať podľa §
41 zákona o správe dane a v rámci vytýkacieho konania odstraňovať zistené nezrovnalosti.

Vo vzťahu k vykonávaniu dôkazov žalobca napádal porušenie jeho procesných práv, a to zásady
zákonnosti, úzkej spolupráce so správcom dane, práva zúčastniť výpovede svedka a klásť mu otázky

(§ 2 ods. 1, 8, § 15 ods. 5 písm. e/ zákona o správe daní), ako i porušenie jeho ústavného práva
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Mal za to, že všetky dožiadania, výsluchy svedkov
realizované v rámci dožiadaní a medzinárodnej výmeny informácií, nemôžu tvoriť podklad rozhodnutia,
pretože boli realizované bez vedomosti žalobcu, v jeho neprítomnosti, kedy žalobca nemohol účinne
brániť a realizovať svoje procesné práva a záujmy. Zároveň poukázal na skutočnosť, že výpoveď svedka

Pavla Jurča bola získaná v inom konaní, čo je dôvodom, pre ktorý ju nemožno použiť ako dôkaz pre
rozhodnutie o daňovej povinnosti za predmetné zdaňovacie obdobie.Zistenia získané v rámci medzinárodnej výmeny informácií žalobca nepovažoval za zákonné dôkazy
použiteľné pre dodatočné určenie dane. Podľa žalobcu medzinárodnú výmenu informácií neupravuje
vytýkacie konanie ani daňová kontrola podľa zákona o správe daní, ani iný jeho inštitút a preto takto

získané dôkazy nemožno použiť v daňovom konaní. Taktiež v jej priebehu nie je možné uplatňovať
procesné práva daňovým subjektom.

V súvislosti s vyhodnotením zisteného skutkového stavu žalobca namietal, že daňové orgány oboch
stupňov účelovo manipulovali s dôkazmi a tým i so skutkovým stavom v neprospech žalobcu, pretože

vôbec nespomínali dôkazy preukazujúce správnosť a pravdivosť jeho tvrdení. V danej súvislosti
zopakoval spochybnenia správnosti vyhodnotenia skutkových zistení zo strany daňových orgánov.

S poukazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), vo veciach C-80/11
a 142/11 a C-324/11, žalobca argumentoval zásadami fungovania DPH v Európskej únii, uplatňovaným
princípmi neutrality a proporcionality, podľa ktorých dotknutému daňovému subjektu môže byť odopreté

právo na odpočítanie DPH len v prípade, ak mu daňové orgány preukážu úmyselné podvodné konanie.
V prípade žalobcu je podvodné konanie vylúčené, čo akceptovali i daňové orgány a potvrdili to tak v
protokole, ako i v rozhodnutiach. Žalobca mal za to, že pri realizácii predmetných zdaniteľných plnení
konal v rámci svojich možností a schopností, ktoré možno od neho očakávať, aby mal dostatočné
podklady pre uzavretie predmetných obchodov. Naproti tomu, vo vzťahu ku konaniu s pánom K.,

ktorého splnomocnenie konať za spoločnosť BUNDÁŠ, s.r.o. sa nepreukázala, mala žalobcu chrániť
jeho dobromyseľnosť uplatňovaná v rámci obchodných vzťahov a Obchodného zákonníka.

III.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu v celom rozsahu
ako vecne správny potvrdil.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, napadnuté rozhodnutia daňových orgánov
oboch stupňov a konania, ktoré predchádzali ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného odvolania
(§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.
z. Správny súdny poriadok). Odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja

ods. 2 veta prvá OSP v spojení s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok), keď
deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady
mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 1a písm. c) zákona o správe daní správou daní evidencia a registrácia daňových subjektov a

ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie,
daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových
nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov podľa tohto
zákona alebo osobitných zákonov.Podľa§2ods.1zákonaosprávedanívdaňovomkonanísapostupujevsúladesovšeobecnezáväznými
právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom

chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo

preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola
sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo
kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,

alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru
oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej
len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo

a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia
zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,
b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,
c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa
odseku 10 druhej vety,

d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,
e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,
f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť,
aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,

g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti:
a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,

b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,
c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,
d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v
písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom
dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,

e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia
najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,
f) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a
umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,
g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového

subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Podľa § 15 ods. 8 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt môže do dňa doručenia výzvy
podľa odseku 10 uplatniť u správcu dane námietku proti postupu zamestnanca správcu dane pri
výkone daňovej kontroly. Námietky vybavuje zamestnanec správcu dane najbližšie nadriadený tomu

zamestnancovi, voči ktorému smerujú. Tento nadriadený zamestnanec námietke vyhovie a zabezpečí
nápravu alebo kontrolovanému daňovému subjektu oznámi písomne dôvody, pre ktoré nemožno
námietke vyhovieť. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.Podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní o výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo o určení dane
podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý doručí podľa § 17 alebo § 17a
kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie;

vo výzve určí dátum prerokovania protokolu, pričom prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až
po uplynutí lehoty na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný
daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní
odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt
písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane o prerokovanie protokolu

v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie protokolu, môže zamestnanec správcu
dane na požiadanie kontrolovaného daňového subjektu prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak
sa kontrolovaný daňový subjekt v deň určený vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu,
je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného
vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a
iné nesprávnosti najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho

zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu podľa druhej vety vrátane jeho
vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k protokolu. Dodatok k protokolu je
súčasťou protokolu.

Podľa § 15 ods. in fine 12 zákona o správe daní, ak kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca

odmietneprotokolpodpísaťaleboprevziať,alebosasámalebojehozástupcanezúčastnínaprerokovaní
protokolu v deň určený vo výzve, považuje sa za deň prerokovania a doručenia protokolu deň, ktorý je
určený vo výzve na prerokovanie tohto protokolu.

Podľa § 15 ods. 13 zákona o správe daní daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s

kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6)
je ukončené dňom prerokovania protokolu s daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane
dohodoujeukončenédňomspísaniazápisniceodohodeovýškedane(§29ods.5).Dňomnasledujúcim
po dni prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode o výške
dane (§ 29 ods. 5) sa začína vyrubovacie konanie (§ 44); to neplatí, ak správca dane, ktorým je colný

úrad, daňovou kontrolou zistí, že daňovému subjektu, ktorý nemá povinnosť podávať daňové priznanie
podľa osobitných zákonov, za kontrolované zdaňovacie obdobie daňová povinnosť nevznikla. Doručenie
protokolu podľa odseku 12 alebo spísanie zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za
úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2). Ak sa vykonáva daňová kontrola
na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní (odsek 3), za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo

rozdielu dane (§ 45 ods. 2) sa považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly.

Podľa § 15 ods. 14 vety piatej až ôsmej zákona o správe daní, ak sa daňovou kontrolou vykonáva
kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
daňová kontrola je začatá v deň uvedený v upovedomení o vykonaní daňovej kontroly alebo v deň

spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly. Správca dane v upovedomení o vykonaní daňovej kontroly
uvedie aj miesto výkonu daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie a určí aj lehotu na
predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch
ich nepredloženia. Na vykonanie tejto daňovej kontroly sa nevzťahujú ustanovenia odsekov 2 a 7. O
výsledku tejto daňovej kontroly vydá správca dane platobný výmer alebo dodatočný platobný výmer

podľa § 44 ods. 6 v lehote do desiatich dní odo dňa ukončenia daňovej kontroly; lehota ustanovená v
§ 44 ods. 6 sa nepoužije.

Podľa § 15 ods. 16 zákona o správe daní ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú
aj na daňovú kontrolu.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane,
ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný
uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v
priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1 zákona o správe daní, ak sa u daňového subjektu vykoná daňová
kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia (§ 15 ods. 13)
dodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom
priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň
zistená po opakovanej daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole,
alebo ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere.

Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 19 ods. 4 zákona o DPH, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru alebo služby, vzniká daňová

povinnosť z prijatej platby dňom prijatia platby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo
prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na
ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia

od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu
kópiou faktúry, a
a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo
iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,
b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo

osobou ním poverenou,
c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu,
d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby
za tovar.

Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi.
Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na
základe účtovných dokladov.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka
poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej
situácii účtovnej jednotky.

Predmetom odvolacieho konania je preveriť zákonnosť žalobcom namietaného procesného postupu
správcu dane v súvislosti s výkonom daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu na DPH a v súvislosti s vyrubovacím konaním, ako i posúdiť mieru prenosu dôkazného bremena
na žalobcu vzhľadom na zistený skutkový stav pri preverovaní oprávnenosti uplatneného nároku navrátenie dane zaplatenej na vstupe a nároku na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do
iného členského štátu podľa § 43 zákona o DPH, resp. pri určení daňovej povinnosti za kontrolované
zdaňovacie obdobie máj 2008.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu, posúdiac argumentáciu
odvolacích dôvodov žalobcu, konštatuje, že vo vzťahu k splneniu podmienok na dodatočné určenie
predmetnej dane a miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom, čo do preukázania reálneho základu
ním deklarovaných zdaniteľných plnení, sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského

súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa len nasledujúce dôvody (§ 219 ods. 2 OSP).

Ťažisko odvolacích námietok žalobcu spočíva v spochybňovaní zákonnosti vykonávaného dokazovania
v rámci preverovania žalobcom uplatnených nárokov na vrátenie DPH, predovšetkým využitím inštitútu
miestneho zisťovania prostredníctvom dožiadaných príslušných správcov dane a medzinárodnej
výmeny daňových informácií, v spochybňovaní správnosti vyhodnotenia skutkového stavu na základe

jednotlivých zistení, ako i v napádaní neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu, ktorý,
podľa jeho tvrdenia, si splnil svoju dôkaznú povinnosť predložením zákonom stanovených daňových
dokladov preukazujúcich uskutočnenie sporných zdaniteľných plnení.

Námietku žalobcu, že správca dane pokračoval v ústnom pojednávaní pri prerokovaní protokolu o

výsledku daňovej kontroly napriek tomu, že jeho zástupca vzniesol námietku voči poučeniu, ktorému
neporozumeli, odvolací súd hodnotí ako nedôvodnú.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní zo
dňa 14.12.2010, ktorého predmetom bolo záverečné prerokovanie protokolu a jeho dodatku za účasti

zamestnancov správcu dane, konateľa spoločnosti a jeho splnomocneného zástupcu. Zo zápisnice
tiež vyplýva, že všetky osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní boli v zmysle § 23 ods. 3 zákona o
správe daní poučené o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a o právach a o právnych dôsledkoch
porušenia tejto povinnosti podľa § 264 Trestného zákona. Z jej obsahu v časti poučenia je tiež
zrejmé, čo bolo obsahom tohto poučenia, a preto pokiaľ správca dane poučil zúčastnené osoby na

ústnom pojednávaní a v súlade so zákonnou úpravou zaznamenal i ich vyjadrenie do zápisnice,
postupoval v súlade so zákonom. Vychádzajúc z prednesu právneho zástupcu žalobcu a žalobcu, k
poučeniu: „poučeniu ja som vôbec neporozumel, pretože žiadne cudzie daňové tajomstvo na povinnosť
mlčanlivosti zamestnancov správcu dane sa dozvedieť nesmiem a daňové tajomstvo môjho klienta
daňovým tajomstvom nie je, keďže ním môžem disponovať podľa vlastných úvah“ a „štatutárny zástupca

sa pripája k vyjadreniu splnomocneného zástupcu“, a posudzujúc ho podľa jeho obsahu, odvolací súd
zastáva názor, že splnomocnený zástupca žalobcu, ako aj samotný žalobca svojim prednesom podali
k poučeniu vyjadrenie, že v danom prípade považujú poučenie len za nadbytočné, keďže predmetom
prerokovania protokolu a jeho dodatku boli skutočnosti týkajúce sa žalobcu ako daňového subjektu, s
ktorýmoboznámenímsanespájajúnásledkyspojenésdaňovýmtajomstvom.Správcadaneajvzhľadom

k uvedenému, nemal zákonný dôvod poskytovať zúčastneným žiadne vysvetlenie, a preto skutočnosť,
že pokračoval v prerokovávaní protokolu a jeho dodatku, nemá žiaden vplyv na to, že protokol o daňovej
kontrole a jeho dodatok bol so žalobcom a jeho splnomocneným zástupcom riadne prerokovaný a
doručený. Uvedeným postupom bola daňová kontrola ukončená v súlade s § 15 ods. 10, 11, 12 a ods.
13 zákona o správe daní.

Taktiež nie je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že neprebehlo prvostupňové konanie, resp. že v rámci
neho sa nevykonalo dokazovanie za účelom odstránenia zistených nezrovnalostí.

Priebeh prvostupňového daňového konania nasledujúceho po ukončení daňovej kontroly, jeho začiatok,

lehotunajehoukončenievyrubenímzistenejdaňovejpovinnosti,postupsprávcudaneaprávadaňového
subjektu, upravujú ustanovenia § 15 ods. 13, 14 a § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní.

Inštitút daňovej kontroly a v rámci neho podrobná úprava práv a povinností daňového subjektu ako i
správcu dane, je v nadväznosti na ďalší procesný postup, vyplývajúci z ustanovenia § 15 ods. 13 a §

44 zákona o správe daní, koncipovaný tak, že v rámci daňovej kontroly prebehnú, resp. sa vykonajú
úkony totožné s úkonmi vyrubovacieho konania podľa § 41 ods. 1 a 2 zákona o správe daní. Protokol
o výsledku daňovej kontroly musí obsahovať pre správcu dane dostatočný podklad pre vyrubenie
zistenej daňovej povinnosti bez toho, aby sa už raz vykonané dokazovanie muselo nehospodárneopakovať. Po jeho prerokovaní zákon predpokladá hneď ďalšie štádium v rámci daňového procesu,
a to pokračovanie vyrubovacím konaním podľa § 44 zákona o správe daní, pričom zákon určuje
lehotu na vydanie rozhodnutia a jeho formu v závislosti od výsledku kontrolných zistení. Uvedená,

pomerne prísna úprava, určujúca správcovi dane krátku lehotu na vydanie dodatočného platobného
výmeru (15 a 10 dní od ukončenia daňovej kontroly podľa § 15 ods. 13 a 14 in fine zákona o správe
daní) korešponduje s úmyslom zákonodarcu bezprostredne na ukončenú kontrolu naviazať ukončenie
vyrubovacieho konania, keďže i lehota na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu je zákonom
stanovená na osem pracovných dní, ktorej zmeškanie nemožno odpustiť (§ 15 ods. 10 zákona o správe

daní).

Pre porovnanie, inštitút vytýkacieho konania prichádza do úvahy väčšinou vtedy, ak neprebehla pred
vyrubením alebo určením daňovej povinnosti daňová kontrola, napr. po podaní daňového priznania
na daň z nehnuteľností podľa zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za
komunálne odpady a drobné stavebné odpady (§ 19 a § 20 v spojení § 102 cit. zákona) a správca dane

vyzve daňový subjekt, aby sa vyjadril za účelom odstránenia pochybností správcu dane o správnosti,
pravdivosti alebo úplnosti podaného priznania, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a
nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. V tejto výzve správca dane určí
daňovému subjektu primeranú lehotu na vyjadrenie, ktorá nesmie byť kratšia ako pätnásť dní, a poučí
ho o následkoch spojených s neodstránením pochybností alebo nedodržaním určenej lehoty (§ 41 ods.

2 zákona o správe daní).

Ak vezmeme do úvahy, okrem iných povinností žalobcu pri výkone daňovej kontroly, jeho povinnosť
predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia (§ 15
ods. 6 písm. e) zákona o správe daní) , a lehotu, ktorú zákon stanovuje správcovi dane na vydanie

dodatočného platobného výmeru (§ 44 ods. 6 písm. a/ bod 1 zákona o správe daní), v porovnaní s dolnou
hranicou lehoty na zaslanie odpovede na výzvu správcu dane podľa § 41 ods. 2 cit. zákona, tak potom
nemožno trvať na bezpodmienečnej realizácii vytýkacieho konania po ukončení daňovej kontroly, bez
ohľadu na okolnosti konkrétneho prípadu. Z uvedeného je zrejmý zámer zákonodarcu upraviť proces
daňového konania tak, aby sa nevykonávalo vytýkacie konanie automaticky po ukončení každej daňovej

kontroly.

Je pravdou, že ustanovenie § 15 ods. 10 zákona o správe daní pomerne prísne upravuje právo
kontrolovaného daňového subjektu vyjadriť sa v lehote ôsmych pracovných dní k protokolu o výsledku
daňovej kontroly, pričom zmeškanie tejto lehoty zákon nepripúšťa. V kontexte s rigoróznou úpravou

ukončenia daňovej kontroly, i keď sa kontrolovaný daňový subjekt ani jeho zvolený zástupca na
prerokovanie protokolu z daňovej kontroly nedostavia (§ 15 ods. in fine 12 zákona o správe daní),
zákon jednoznačne veľký priestor daňovým subjektom na lavírovanie za účelom umelého predlžovania
daňovej kontroly nedáva a v podstate vytvára podmienky na svižnú súčinnosť kontrolovaných daňových
subjektov so správcom dane. Hoci je lehota na vyjadrenie sa k protokolu svojím charakterom procesnou

lehotou,jenadaňovomsubjekte,abysvojeprávavyplývajúcemuzozákonnejúpravyukončeniadaňovej
kontroly využíval účinne tak, aby bolo objektívne možné zo strany správcu dane na jeho podnety
reagovať.

V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že ustanovenie § 15 ods. 10 zákona o správe daní už žiadne

vyjadreniedaňovéhosubjektukdodatkuprotokoluvypracovanéhosprávcomdanenazákladevyjadrenia
daňového subjektu nepredpokladá. V zmysle uvedeného ustanovenia dodatok obsahuje vyjadrenie
kontrolovaného daňového subjektu k protokolu podľa druhej vety § 15 ods. 10 zákona o správe daní a
jeho vyhodnotenie správcom dane. Ďalej sa už kontrolovanému subjektu nedoručuje, ale tvorí súčasť
protokolu o výsledku daňovej kontroly.

Dokazovanie je procesným prostriedkom, ktorého zásady platia vo všetkých fázach správy daní,
či už v rámci daňovej kontroly alebo v rámci daňového konania, pričom dôkazy vykonané v
rámci daňovej kontroly zosumarizované v protokole o jej výsledku majú rovnakú dôkaznú silu ako
dôkazy vykonané v rámci daňového konania. Protokol je zákonný podklad pre pokračovanie vo

vyrubovacom konaní, nakoľko pri výkone daňovej kontroly nie sú procesné práva daňového subjektu
vo vzťahu k vykonávanému dokazovaniu nijako oslabené. Preto je protokol o výsledku daňovej kontroly
plnohodnotným zákonným podkladom pre rozhodnutie správcu dane o vyrubení zistenej daňovej
povinnosti.Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového

subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.
Dokazovaniezostranysprávcudaneslúžinanáslednúverifikáciuskutočnostíadokladovpredkladaných
daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní (§ 1a písm. c/ zákona o správe daní) a prostredníctvom
inštitútu daňovej kontroly správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie dane (§ 15 ods. 1 zákona o správe daní). Preto je na správcovi dane vykonávajúcom

dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť,
dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to
predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane
v priebehu konania k dispozícii (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní v spojení s § 29 ods. 1 a 2 citovaného
zákona).

Z uvedeného dôvodu neobstojí námietka žalobcu, že bolo povinnosťou správcu dane vykonať vytýkacie
konanie, pokým sa neodstránia zistené nezrovnalosti medzi tvrdeniami žalobcu a skutkovými zisteniami.

Zároveň nemožno prisvedčiť námietke spochybňujúcej zákonnosť vykonaných výsluchov svedkov
s využitím inštitútu miestneho zisťovania prostredníctvom príslušných dožiadaných správcov dane,

nakoľko tento inštitút je zákonným prostriedkom získavania informácií správcom dane v rámci napĺňania
cieľov správy daní sledovaného zákonom, taktiež potrebným na preverovanie skutočností potrebných
na správne určenie alebo preverenie základu dane, príp. nárokov uplatnených daňovými subjektmi.
Zápisnica z miestneho zisťovania a zadovážené zistenia sú daňovým subjektom v priebehu výkonu
daňovej kontroly prístupné, ku ktorým sa títo majú právo vyjadrovať, navrhovať dôkazy podľa § 15 ods.

5 písm. c) až písm. f) zákona o správe daní, vrátane práva vyjadriť sa v zákonom stanovenej lehote k
protokoluovýsledkudaňovejkontrolypodľa§15ods.10citovanéhozákona.Sprihliadnutímnauvedené
záruky zachovania procesných práv daňových subjektov a skutočnosť, že žalobca v priebehu daňovej
kontroly sám aktívne navrhoval výsluch svedkov a správca dane jeho návrhom vyhovel, nemožno tvrdiť,
že žalobca bol na svojich právach ukrátený.

V tejto súvislosti odvolací súd zároveň hodnotí postup žalovaného, ktorý v rámci odvolacieho daňového
konania doplnil dokazovanie výsluchom žalobcom navrhnutých svedkýň, Mgr. W. S. a U. I. (na základe
žalobcom v odvolacom konaní predložených čestných vyhlásení uvedených svedkýň), ako zákonný, v
súlade s ustanovením § 48 ods. 2 zákona o správe daní. Skutočnosť, že žalovaný uvedené výpovede

nevyhodnotil v kontexte dosiaľ získaných zistení v prospech žalobcových tvrdení, nemožno pripísať na
vrub zákonnosti, pretože odvolací daňový orgán v rámci odvolacieho konania môže výsledky daňového
konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť
správcovi dane s určením primeranej lehoty.

Vo vzťahu k námietke spochybňujúcej zákonnosť zistení získaných v rámci medzinárodnej výmeny
informácií s českou daňovou správou, odvolací súd konštatuje, že ide o legitímnu činnosť správcu
dane, prostredníctvom ktorej sa mu do dispozície dostali informácie o odberateľovi žalobcu, umožňujúce
preveriť dodanie tovaru platcovi registrovanému pre DPH v inom členskom štáte. Medzinárodná
výmena informácií sa realizuje podľa článku 19 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 zo 7. októbra

2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty (č. 904/2010 zo 7. októbra 2010
prepracované znenie, ďalej len „Nariadenie Rady“).

Vzhľadom na nedostatky žalobcom predložených daňových dokladov (medzinárodné nákladné listy
boli potvrdené len spoločnosťou ZEOTOP, s.r.o., pre ktorú vodič pracoval, neobsahovali predpísané

náležitosti ako údaj o evidenčnom čísle vozidla vykonávajúceho prepravu, ani potvrdenie o prevzatí
a odovzdaní tovaru) a dôvodné podozrenie o fiktívnosti žalobcom deklarovaného intrakomunitárneho
dodania tovaru do iného členského štátu EÚ podľa § 43 zákona o DPH, správca dane plnil svoje
úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre dosiahnutie účelu správy daní sledovaného zákonom, t. j. využitím
medzinárodnej výmeny informácií overoval podklady potrebné na správne a úplné určenie dane.

Táto medzinárodná výmena daňových informácií v súvislosti s preverovaním intrakomunitárnych
obchodov bola realizovaná medzi daňovými orgánmi českej daňovej správy a daňovými orgánmi
slovenskej daňovej správy spolupracujúcimi na základe vyššie uvedeného Nariadenia Rady, ktoréje záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Toto svojím
obsahom napĺňa účel stanoviť pravidlá a postupy umožňujúce príslušným daňovým orgánom členských
štátov, aby spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť pri

uskutočňovaní správneho výmeru DPH, kontrole riadneho uplatňovania DPH, najmä pri transakciách v
rámci Spoločenstva, a boji proti podvodom súvisiacim s DPH (článok 1 Nariadenia Rady).

V danom prípade jednou z rozhodujúcich skutočností ovplyvňujúcich určenie žalobcom priznanej dane,
bolo ním uvedené oslobodenie od DPH z dôvodu deklarovaného uskutočnenia intrakomunitárneho

obchodu dodaním tovaru do Českej republiky. Preto v rámci preukazovania jeho oprávnenosti bolo
podstatnou skutočnosťou preveriť základné atribúty určujúce podmienky oslobodenia od dane, ktorým
je jednoznačne uskutočnenie prepravy a dodanie deklarovaného tovaru do iného členského štátu (§ 43
ods. 1, ods. 5 zákona o DPH). Túto je podľa zákona o DPH povinný preukázať platiteľ dodávajúci tovar
do iného členského štátu, a to bez ohľadu na jeho dobromyseľnosť alebo prípadnú neobozretnosť pri
výbere spoľahlivých obchodných partnerov, čo do osoby odberateľa v členskom štáte alebo prepravcu

tovaru.

Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k námietke neprimeraného
prenosu dôkazného bremena na žalobcu odvolací súd uvádza, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a
2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné

splneniesaviaženároknaodpočet.Ichnesplnenieniejemožnéodpustiť(keďžetozákonneustanovuje),
aniprivznikuzodpovednostiinejosobyzavadydokladuaanipridobromyseľnostiplatiteľa,prijímajúceho
zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby
platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet
zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť

schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný (§ 8 zákona
o DPH) a to práve osobou uvedenou na faktúre, to znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a
DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, uvedeným na faktúre.

Z uvedených dôvodov, vychádzajúc z relevantnej právnej úpravy a zo skutkových zistení vyplývajúcich

z administratívneho spisu, odvolací súd dospel k záveru, že daňové orgány oboch stupňov vo veci
postupovali v súlade so zákonom. V daňovom konaní vo vzťahu k faktúram vystavených spoločnosťou
BUNDÁŠ, s.r.o., Trenčín nebolo preukázané, že by spoločnosť, ktorá tovar fakturovala a je uvedená ako
dodávateľ na faktúrach, tento tovar žalobcovi reálne dodala. Preto správca dane postupoval zákonne,
keď žalobcovi nepriznal uplatnený nárok na odpočítanie dane na základe žalobcom predložených

daňových dokladov, nakoľko nebolo preukázané splnenie podmienok podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm.
a) zákona o DPH, podľa ktorého si platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným
platiteľomvtuzemskuztovarovaslužieb,ktorésúalebomajúbyťplatiteľovidodané,čovdanomprípade
nebolo splnené.

Vo vzťahu k dodaniu tovaru žalobcom českej obchodnej spoločnosti BEIMPEX, s.r.o. odvolací súd tiež
zastáva názor, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre priznanie oslobodenia v zmysle § 43
zákona o DPH, keďže bolo zistené, že spoločnosť BEIMPEX, s.r.o. žalobcom deklarované nadobudnutie
tovaru nepriznala, konateľ českej spoločnosti Jozef Beňo vo svojich výpovediach poprel nadobudnutie
tovaru od žalobcu v takom rozsahu, ako to deklaroval žalobca predloženými faktúrami ku kontrole, ako aj

potvrdil, že pokladničné doklady o úhrade faktúr za spoločnosť BEIMPEX, s.r.o. nevystavil, nepodpísal
a neuhradil. Zo skutkových zistení je teda zrejmé, že kontrolou predložených daňových dokladov v
nadväznosti na podané daňové priznanie a záznamy DPH bolo preukázané porušenie § 43 v spojení s
§ 19 ods. 1 zákona o DPH, pretože žalobca ako daňový subjekt hodnoverne nepreukázal, že tovar bol
skutočne dodaný na územie iného členského štátu EU.

Taktiež neobstoja námietky žalobcu uvedené v odvolaní, že správca dane, ani žalovaný nebrali do úvahy
dobromyseľnosť žalobcu vo vzťahu k nedostatku plnej moci I. K. na zastupovanie dodávateľa žalobcu,
obchodnej spoločnosti BUNDÁŠ s.r.o., príp. za nesplnenie si administratívnych povinností žalobcovým
odberateľom v Českej republike, pre ktorú nie je možné pričítať uvedené zistenia na zodpovednosť a

na ťarchu žalobcu a rozširovať tak mieru jeho dôkazného bremena. Odvolací súd s poukazom na § 29
ods. 8 zákona o správe daní pripomína, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného
plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte.Aj Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby
subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil,
že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, napr. rozsudky Súdneho

dvora vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10).
Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej
si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany
predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej
(rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

V nadväznosti na uvedené možno prijať záver, že daňové orgány v danom prípade vychádzali zo
správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli zistené dôvody pre presun dôkazného
bremena zo žalobcu na správcu dane.

Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane za účelom preverenia žalobcom uplatneného

odpočtu dane a oslobodenia od jej platenia za deklarované intrakomunitárne dodanie tovaru, vykonal
rozsiahle dokazovanie, získané informácie a vykonané dôkazy vyhodnotil v zmysle zásady voľného
hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní, pričom prihliadol na jeho povinnosť
dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie.
Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá

zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami
zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom,
predovšetkým vo svetle kontrolných zistení v rámci obchodného reťazca u obchodných dodávateľov
a odberateľov žalobcu, absentuje reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené
pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných plnení, na základe ktorých si žalobca uplatnil

právo na nadmerný odpočet a oslobodenie od dane, ako i o vierohodnosti účtovnej evidencie žalobcu
(§ 29 ods. 8 zákona o správe daní).

Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou
starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie

zdaniteľných obchodov, bude spochybnené.

Rozhodnutia žalovaného a správcu dane obsahujú všetky zákonom požadované náležitosti a sú riadne
odôvodnené.

Odvolací súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa dospel k
záveru, že tento v preskúmavanej veci v rozsahu žalobných dôvodov postupom v súlade s právnymi
normami ustanovenými v druhej hlave piatej časti OSP náležite preskúmal zákonnosť rozhodnutí
daňových orgánov oboch stupňov, ako i postupu predchádzajúceho ich vydaniu a v odôvodnení
napadnutého rozsudku sa vysporiadal s podstatnými žalobnými námietkami.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 219
ods. l, ods. 2 OSP potvrdil.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c veta prvá OSP
a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže v
odvolacom konaní nebol úspešný.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.