Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 31, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/678/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111229902
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5111229902.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a
sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa Q. K., podnikajúceho
pod obchodným menom Q. K. - SOF, s miestom podnikania Čadca, Podzávoz 975, IČO: 10 845 178,
zastúpeného opatrovníkom Jankou Kukurdíkovou a právnym zastúpcom advokátom Mgr. Richardom
Karkó, so sídlom Žilina, D. F. XX, proti odporkyni A. K., nar. XX.X.XXXX, bytom K. R. XXX, právne

zastúpenej advokátom JUDr. Antonom Kupšom, so sídlom H., V. XX, o neúčinnosť právneho úkonu, na
základe odvolania odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 4C/219/2011-167 zo dňa 20.
marca 2015 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o určení, že darovacia zmluva uzatvorená
18.6.2010 medzi Slavomírom Kubincom (ako darcom) a odporkyňou (ako obdarovanou), ktorej vklad bol
povolený Správou katastra Kysucké Nové Mesto pod č. V 1057/10 z 5.11.2010, je voči navrhovateľovi
právne neúčinná a vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania.

Odporkyňa je p o v i n n á titulom náhrady trov odvolacieho konania, ktoré predstavujú trovy právneho
zastúpenia, zaplatiť navrhovateľovi sumu 87,50 eur na účet právneho zástupcu Mgr. Richarda Karkó.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že darovacia zmluva uzatvorená medzi B. K. (darcom) a
odporkyňou (obdarovaná) dňa 18.6.2010, ktorej vklad bol povolený 5.11.2010, je voči navrhovateľovi
právne neúčinná. V rámci procesného postupu neakceptoval návrh odporkyne na prerušenie konania s
odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v inej veci. Okresný súd zdôraznil, že záver vyslovený
v dotknutom rozhodnutí je v prejednávanom prípade neaplikovateľný; v súvisiacej exekúcii - sp. zn.
Okresného súdu Žilina 33Er/306/2012 - sa totiž exekučný súd námietkami povinného a jeho započítacím
prejavom podrobne zaoberal.

Následne v rámci meritórneho posúdenia vychádzal z toho, že navrhovateľka neuniesla dôkazné
bremeno o skutočnosti, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel darcu (svojho syna)
ukrátiť veriteľa. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že odporkyňa si protirečila
tak v rámci vlastných tvrdení, ako aj v porovnaní s tvrdeniami syna (darcu). Rovnako jeho tvrdenia
vyzneli nejednoznačne a v úhrne teda išlo o nevierohodné a účelové výpovede/vyjadrenia. Okresný
súd jednotlivé nezrovnalosti podrobne rozobral a uzavrel, že neboli preukázané tvrdenia odporkyne o

existencii dôvodov pre vrátenie daru. Za preukázané považoval to, že odporca spoluvlastnícky podiel
2/3 v nehnuteľnostiach, ktoré vlastnil a ktoré nadobudol darovacou zmluvou od svojich rodičov (t.j. aj od
odporkyne), „vrátil“ odporkyni za účelom zbavenia sa svojho majetku. Preukázaný bol taktiež fakt, žesyn odporkyne (ako dlžník navrhovateľa) kvalifikovane zmenšil svoj majetok, pričom nevlastní žiaden
iný majetok, ktorý by postačoval na uspokojenie veriteľovej vymáhanej pohľadávky. Podľa okresného
súdu B. K. - syn odporkyne - tak konal úmyselne za účelom zabránenia možnosti predaja dotknutých

nehnuteľností v rámci exekúcie.
O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v spore úspešnému
navrhovateľovi priznal ich náhradu v sume 722,34 eur, ktorú výšku podrobne zdôvodnil vymedzením
jednotlivých úkonov právnej služby poskytnutých navrhovateľovi právnym zástupcom; súčasťou daného
posúdenia bolo aj neakceptovanie viacerých navrhovateľom uplatnených trov konania.

Proti tomuto rozsudku (mimo výroku o neprerušení konania) podala v zákonom stanovenej lehote
odvolanie odporkyňa, ktorá sa alternatívne domáhala jeho zmeny tak, že návrh bude zamietnutý alebo
jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Nesúhlasila s rozsudkom okresného súdu a „nebola
presvedčená o tom, že by neuniesla dôkazné bremeno“. Poukazovala na to, že jej výpoveď, ako
i výpoveď svedka - jej syna B. K. - je potrebné hodnotiť v celkovom kontexte, a nie prísne podľa

jednotlivých časových údajov uvádzaných odporkyňou, resp. jej synom, lebo predovšetkým odporkyňa
samotnú výpoveď prežívala „ťažko a emotívne“. Uviedla, že nemá predstavu o spôsobe podnikania, ako
ani o mieste podnikania svojho syna a „darovacou zmluvou sa prakticky domáhala vrátenia daru“. Preto
nešlo o klasický prevod medzi darcom a obdarovanou, ale o vrátenie daru pre porušenie podmienok
podľa § 630 Obč. zák.

Odporkyňa tvrdila, že zo žiadnej skutočnosti nevyplýva, že by ona poznala úmysel syna účelovo sa
zbaviť majetku a tým ukrátiť veriteľa. Naopak, z dokazovania je jednoznačné, že v rodine odporkyne
nastala „výrazná krízová situácia“ v spojení so vzájomným slovným napádaním, nerešpektovaním
vzťahu rodičia a syn, čo vyvrcholilo domáhaním sa vrátenia daru, aj keď v nesprávnej forme.

Navrhovateľ žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Zdôraznil, že vyjadrenia odporkyne a jej syna boli
nepresvedčivé a v konečnom dôsledku účelové. Občiansky zákonník pri blízkej osobe, ktorou odporkyňa
vo vzťahu k jej synovi nepochybne je, prezumuje vedomosť tejto osoby o úmysle prevádzajúceho ukrátiť
veriteľa, pričom odporkyňa v konaní opak nepreukázala. Navrhovateľ opakovane pomerne podrobne
rozobral jednotlivé podmienky úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu v prejednávanom prípade.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. (z toho dôvodu nedotknutým zostal nenapadnutý výrok o zamietnutí návrhu odporkyne
na prerušenie konania) a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods.
3 O.s.p.) v preskúmavanej časti napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa

§ 219 ods. 1 O.s.p.
Odvolací súd v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 205 ods. 3 O.s.p. je viazaný nielen rozsahom odvolania,
aleajjehokonkrétnymidôvodmi,ktoréodvolateľvymedzívrámcizákonomstanovenejlehotynapodanie
tohto oprávneného prostriedku. Nadväzne sa krajský súd prioritne zaoberal odvolacími námietkami
označenými odvolateľom - odporkyňou.

Je nepochybné, že odporkyňa a jej syn B. K. sú blízkymi osobami v zmysle § 116 Obč. zák. Okresný súd
preto správne zdôraznil (a náležite na uvedené poukazuje i navrhovateľ), že v prípade prevodu medzi
blízkymi osobami je povinnosťou subjektu, ktorý na základe namietaného úkonu bol/je nadobúdateľom,
preukázať, že ani pri náležitej starostlivosti nemohol mať vedomosť, že dlžník urobil úkon s úmyslom

ukrátiť veriteľa - § 42a ods. 2 Obč. zák. (citovaný v napadnutom rozsudku).
Predmetné zákonné ustanovenie vo svojich dôsledkoch prenáša dôkazné bremeno z navrhovateľa na
protistranu.Natakútozmenuvdôkaznejpozíciiúčastníkovpostačuje,aknavrhovateľpreukáže,žedošlo
k namietanému úkonu a že účastníci daného úkonu sú blízkymi osobami; čo v prejednávanom prípade
navrhovateľ tvrdil i preukázal. Následne je povinnosťou - v konkrétnostiach súdenej veci - obdarovaného

preukázať, že ani pri náležitej starostlivosti nemohol poznať, že dlžník urobil úkon s úmyslom ukrátiť
veriteľa.

Výklad (minimálne) naznačovaný odvolateľkou, že na preukázanie opaku zákonnej prezumpcie -
t.j., že ona nemala vedomosť o úmysle darcu (jej syna) ukrátiť jeho veriteľa (navrhovateľa) -

postačuje jednoduché tvrdenie, že takúto vedomosť nemala, svojim spôsobom popiera samotný účel
a podstatu dotknutého zákonného ustanovenia. Pri akceptácii takéhoto výkladu (bez ohľadu na to,
že odporkyňa pomerne účelovo opomína, že zákon od nej vyžaduje „náležitú starostlivosť“), by sa
totiž navrhovateľ aj v prípade blízkych osôb ocitol v situácii, kedy by on musel preukazovať vedomosť(„známosť“) nadobúdateľa o úmysle prevodcu ukrátiť veriteľa. Následne by tak nebol rozdiel medzi
domáhaním sa odporovateľnosti právneho úkonu vykonaného medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou a
odporovateľnosti právneho úkonu medzi dlžníkom a inou (nie blízkou) osobou, čo však bezprostredne

odporuje platnej právnej úprave odporovateľnosti právnych úkonov.
Aj z koncipovania odvolania je zrejmé, že odporkyňa si účelovo, resp. nepresne vykladá dotknuté
zákonné ustanovenie (§ 42a ods. 2 Obč. zák.). Z dokazovania nemá vyplývať, že odporkyňa „poznala
úmysel svojho syna“, ale naopak v procese dokazovania mala odporkyňa preukázať, že tento
úmysel nemohla poznať ani pri náležitej starostlivosti. Predmetné nepochopenie odporkyňou princípu

prezumpcie jej vedomosti o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa (navrhovateľa) vedie tiež do určitej miery
k nesprávnemu vnímaniu jej postavenia v prebiehajúcom konaní a hlavne pozície pri dokazovaní
rozhodných skutočností.

To znamená, že práve odporkyňa bola tým, kto mal preukázať, že pri náležitej starostlivosti nemohla
poznať úmysel darcu - svojho syna - ukrátiť veriteľa. Odporkyňa však žiadnym spôsobom ani len

konkrétneskutkovonetvrdila(nietoeštepreukázala),žeprináležitejstarostlivostinemohlapoznaťtakýto
úmysel darcu. Za náležitú starostlivosť rozhodne nemožno považovať maximálne všeobecné tvrdenia
typu „ja som sa o synove záležitosti nestarala“, „my sme sa o takýchto veciach vôbec nerozprávali“, resp.
„bola to ich vec“ a pod. Naopak, vzhľadom na dlhodobé spolužitie v jednom dome (hoci v oddelených
domácnostiach) veľmi nepravdepodobne vyznieva tvrdenie odporkyne, že nemala žiadnu vedomosť o

podnikaní syna a ani o mieste jeho podnikania; v rámci výsluchu na pojednávaní dňa 4.5.2012 navyše
(v rozpore s tvrdením v odvolaní) výslovne uviedla, kde (v ktorých stavebninách) bol syn predajcom.

Nad bezprostredný rámec odvolania krajský súd dodáva, že i v rámci konania o povolení vkladu
darovacej zmluvy, ktorou syn (dlžník navrhovateľa) daroval odporkyni dve tretiny nehnuteľností,

došlo k dvojnásobnému prerušeniu tohto administratívneho konania. Dôvodom druhého prerušenia (z
10.9.2010) bola existencia exekučného záložného práva v exekučnom konania voči synovi odporkyne.
Už táto okolnosť má a musí pri osobe konajúcej s náležitou starostlivosťou vzbudiť pozornosť spojenú
so žiadosťou o jednoznačné vyjadrenie, o aký dlh sa jedná, z čoho vznikol a akým spôsobom bude daná
situácia vyriešená. Samotný fakt, že v konečnom dôsledku zrejme došlo k výmazu uvedenej poznámky

z listu vlastníctva a následne ku odvkladovaniu darovacej zmluvy, nemá z hľadiska súvislostí náležitej
starostlivosti bezprostrednejší význam.

Krajský súd konštatuje, že odporkyňa zároveň bližšie nerozporovala ani jednotlivé dielčie úvahy
okresného súdu, ktoré v úhrne viedli k vyhodnoteniu, že v jej vyjadreniach a vo vyjadreniach syna sú

zásadné rozpory. Rovnako v tejto spojitosti nie je primeranou obranou, ktorá by mohla podmieniť odlišný
záver, len vyjadrenie o jej emocionálnom vypätí v rámci pojednávania, na ktorom vypovedala.

Napokon, odporkyňa relevantne nespochybnila ani (ďalší) čiastkový záver okresného súdu o tom, že
nepreukázala existenciu skutočností, ktoré by podmieňovali vrátenie daru zo strany jej syna. Hoci

opakovane poukazuje na § 630 Obč. zák., v priebehu celého konania (vrátane jeho odvolacieho
štádia) neuviedla žiadne také konkrétne prejavy správania syna, ktoré by predstavovali správanie
hrubo porušujúce dobré mravy. Rozhodne za uvedené nemožno považovať bežné konflikty, hoci i
pretrvávajúcejšie dlhšiu dobu, ktorých súčasťou je hádka (prípadne i s použitím „ostrejších“ výrazov)
alebo drobné schválnosti.

Nezodpovedá preto priebehu konania vyjadrenie odvolateľky, že skutočnosti týkajúce sa vrátenia daru v
zmysle § 630 Obč. zák. vyplývajú z obsahu zápisnice zo dňa 4.5.2012. Naopak, z výslovného vyjadrenia
odporkyne na predmetnom pojednávaní: „nebola som spokojná, ako sa ku mne choval môj syn, a preto
som si dom pýtala späť“ je síce zrejmá podstata jej (vnútorného) vnímania, ale uvedené nezodpovedá
obsahu termínu „hrubo porušuje dobré mravy“. Navyše, v samotnej darovacej zmluve z 18.6.2010 (bez

ohľadu na to, že pri postupe v zmysle § 630 Obč. zák. nie je namieste uzatvárať „spätnú“ darovaciu
zmluvu) o uvedenom nie je ani zmienka.

Nakoľko odvolacie dôvody odporkyne boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil

napadnutý rozsudok v meritórnej časti ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore, návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov i posúdenie účelnosti uplatňovanýchtrov. Viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi dôvodmi odvolania bola významná i pre potvrdenie tohto
výroku, keďže odporkyňa nepredložila žiadnu protiargumentáciu.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdtak,žeuložilodporkynipovinnosťzaplatiťtitulomich
náhrady navrhovateľovi sumu 87,50 eur. V odvolacom konaní bol totiž navrhovateľ úspešný (odvolaniu
protistrany nebolo vyhovené), a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. má právo na
náhradu účelne vynaložených trov. Tieto predstavujú odmenu za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie
k meritórnemu odvolaniu (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.).

Vzmysle§11ods.1písm.a/vyhl.č.655/2004Z.z.jezákladnoutarifnousadzbousuma64,53eur.Ktejto
čiastke sa pripočítava režijný paušál 8,39 eur (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.) a súčet predmetných
súm sa zvyšuje o daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.), čo celkom činí 87,50
eur (64,53 + 8,39 + 14,58). Keďže právne zastúpenie navrhovateľa pretrvávalo aj v odvolacom konaní,
taktiež túto čiastku je odporkyňa povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.