Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, June 29, 2012

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoE/121/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6607208352
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6607208352.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.
r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného AK Fridrich Paľko, s.r.o.,
Moyzesova 8, 821 08 Bratislava, proti povinnej Q. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. II XXX/XX, XXX XX
J., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka
60, 821 08 Bratislava pod číslom Ex 1519/07, pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške

366,46 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k.
21Er/479/2007-18 zo dňa 17. 02. 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým pod sp. zn. Ex 1519/07 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej
rozhodcovskej a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava sp. zn. SR 7086/06 zo dňa
08. 01. 2007. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola Zmluva o úvere č. 6460782
uzatvorená medzi oprávneným a povinnou dňa 27. 06. 2006. Predmetnú zmluvu vyhodnotil okresný

súd ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a na základe uvedeného zistenia skúmal, či zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.
Zistil, že rozhodcovská doložka začlenená do bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
ako súčasti formulárovej (typovej, adhéznej) zmluvy o úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy
od počiatku neplatná. Konštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nie je dojednaná

individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako
nedeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, pričom spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná,
formálne síce napĺňa podmienku uvedenú v ustanovení písm. q/ bodu 1 prílohy ku smernici Rady
93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len smernica) v
tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo
zmluvy, vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy o úvere je podľa názoru okresného súdu zrejmé,

že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným
súdom, bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s
mierou povinností dlžníka, zabezpečuje takmer úplnú dominanciu veriteľa v tomto zmluvnom vzťahu a
minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Konštatoval, že v zmysle ustálenej judikatúry
Súdneho dvor EÚ „povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica
zaisťuje spotrebiteľom, odôvodňujú záver, že vnútroštátny súd je povinný ex offo posudzovať nekalú

povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom.Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého uznesenia ďalej uviedol, že rozhodcovské konanie,
ktorého výsledkom bol exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán, preto

rozhodcovský rozsudok nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. V dôsledku
uvedených skutočností považoval okresný súd exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu
tejtojehovlastnostizaneodstrániteľnúprekážkubrániacuvovykonaníexekúcie,pretoexekúciuvzmysle
ust. § 57 ods. 1 písm. g/ vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil.

Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu sa v podaní zo dňa 02. 03. 2012 oprávnený odvolal. V
odvolaní uviedol, že okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci keď svoju právomoc založil
na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (Zákon o rozhodcovskom
konaní), čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto

rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu
postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom
absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď súdneho exekútora
poveril vykonaním exekúcie. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav
ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie

oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku tam, kde tieto oprávnenia
neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase. Ochranu
práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava
rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť
dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského

rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Oprávnený poukázal na to, že úspešný žalobca
v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. Zákona
o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje práva spojené s právom
na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s

ústavným právom na súdnu ochranu. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 331/09,
I. ÚS 212/06, z ktorých obsahu vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu, je
povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Poukázal tiež
na ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní vo vzťahu k lehote, v ktorej účastník konania
môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím zákonodarca mienil zabezpečiť právnu

istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených
povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Zdôraznil, že exekučný súd nebol oprávnený ani
povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade
s platnými predpismi. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či
meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania sa účastníka

v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a
nedostatky exekučného titulu. Ak sa všeobecný súd nestotožnil s ústavnou interpretáciou ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, mal prerušiť konanie a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na
konanie o súlade predmetného ustanovenia s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.

Oprávnený v odvolaní okresnému súdu ako súdu exekučnému ďalej vytkol, že interpretoval a následne
aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie
bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o
rozhodcovskom konaní. Podľa názoru oprávneného súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto

rozhodnutia len na návrh účastníka, čo v danom prípade splnené nebolo. Exekučný súd konal pri revízii
rozsudku rozhodcovského súdu nad rámec zverenej právomoci. Aplikoval ustanovenie smernice Rady
93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť. Bez vypočutia oprávneného rozhodol o jeho právnom
postavení, pritom sa oprávnený nemal možnosť vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Napadnutým rozhodnutím vylúčil

akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením
judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho
konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom vo vzťahu k posúdeniumerita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu,
ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.

Oprávnený ďalej v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza preto podľa oprávneného
z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.. Vo vzťahu
k neplatnosti rozhodcovskej doložky oprávnený v odvolaní uviedol, že exekučný súd bol oprávnený
skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa

jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, pretože nevyžaduje, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia
na rozhodcovský súd alebo na súd všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu
a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Podľa oprávneného, nie je možné stotožniť sa
s názorom okresného súdu, že by konanie pred rozhodcovským súdom samo osebe spôsobovalo
akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Pokiaľ ide o právne posúdenie

predmetnej zmluvy okresným súdom, oprávnený v odvolaní uviedol, že svojim klientom poskytuje
peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného
zákonníka. Vo vzťahu k neprimerane vysokým úrokom z omeškania oprávnený v odvolaní uviedol,
že povinná podpísaním zmluvy o úvere vyjadrila svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s
úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania dohodnutým v bode 6 Všeobecných

podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru
oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov,
nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôraznil, že exekúcia bola
začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní

prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania
exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové okolnosti,
ktoré by mali viesť k zmene postoja exekučného súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti oprávnený v
odvolaní navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne
správne potvrdil.

Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd vec správne právne posúdil, keď
pri rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je
nutné posudzovať ako spotrebiteľský právny vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“) účinných v čase uzavretia zmluvy svoje rozhodnutie náležite
odôvodnil. Zmluvu o úvere č. 6462629 zo dňa 27. 08. 2007 možno považovať za spotrebiteľskú aj v

zmysle 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzavretia zmluvy. Podľa
odseku 1 uvedeného ustanovenia, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že
sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje.

Pokiaľ oprávnený v odvolaní namietal, že okresný súd ako súd exekučný prekročil rozsah svojej
právomoci, odvolací súd uvádza, že exekučný súd je v každom štádiu konania oprávnený a zároveň
povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy
(doložky). Uvedené vyplýva aj z uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 146/2011

zo dňa 13. októbra 2011, sp. zn. 6 Cdo 122/2011 zo dňa 18. januára 2012 a sp. zn. 3 Cdo 122/2011
zo dňa 9. februára 2012. Exekučný súd je oprávnený skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť
exekučného titulu počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo
formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Otázku, či má exekučný súd právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu, riešil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23.
novembra 2011, v ktorom uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosťexekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre
ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené

poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý
v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a
rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená“.

Formálna právoplatnosť rozhodnutia podľa ustálenej judikatúry a právnej teórie znamená, že
rozhodnutie nemožno preskúmať na základe riadnych opravných prostriedkov, pričom nenastane
odkladný (suspenzívny) účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia znamená, že medzi účastníkmi,
medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe

judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči
všetkým orgánom.

Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné
riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho vyššou flexibilitou. V

právnom poriadku sú tak uvedené rozhodnutia, ktoré sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité
okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí ako by materiálne právoplatné neboli. Materiálna právoplatnosť
rozhodnutí teda nie je bezvýnimočná a z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto
výnimiek a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, určuje zákonodarca
a súdu patrí do kompetencie aplikácia takto vyjadrenej právnej normy, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou

Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a
vyhlásené v súlade so zákonom (článok 125 ods. 1 písm. a/ a článok 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky).

Tieto princípy sa vzťahujú aj na rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobúdajú účinky právoplatného

rozhodnutia súdu v zmysle § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní. Toto ustanovenie v spojení s § 159
O. s. p. určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je
viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 Zákona o
rozhodcovskom konaní.

Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného
súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedených výkladov
účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu
dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť

exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z
vád uvedených v § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. Argumentácia oprávneného, že povinný
ako účastník rozhodcovského konania, v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom
súde, je preto irelevantná. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti

rozsudku rozhodcovského súdu; exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský
rozsudok je vykonateľným exekučným titulom a či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor.

Tento právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci

Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor ES v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok
v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej
medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či
sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle smernice 93/13/EHS a v prípade

kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný. Neobstojí
preto tvrdenie oprávneného, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutiarozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len
na návrh účastníka.

Pokiaľ oprávnený namietal, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej
úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike všeobecnú záväznosť, keď aplikoval ustanovenia smernice
Rady 93/13/EHS, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorého členské štáty zabezpečia,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo

dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa. Podľa článku 3 ods.
1 smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak
napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná smernica Rady bola prevzatá do nášho
právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom
na základe zásady nepriameho účinku ju treba používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam

vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky
bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy, pretože je zrejmé, že ide o zmluvu

formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text a text pripojených
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vzhľadom na veľkosť a hustotu písma je nečitateľný a
neprehľadný. V bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa zmluvné strany „dohodli“ na
spôsobe riešenia sporov - rozhodcovskej doložke tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy
budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská

rozhodcovská, a.s. so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v
Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., oddiel: Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na

súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. OSP). Okresný súd správne zistil,
že rozhodcovská doložka, ktorá je začlenená do bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
ako nedeliteľnej súčasti zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinnou, spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a to aj napriek
jej formálnemu zneniu, pretože subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi

všeobecným a rozhodcovským súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv v porovnaní
s mierou práv dlžníka ako spotrebiteľa mu zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom
vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany spotrebiteľa.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd skúmal rozhodcovskú doložku v súlade s kritériami, na ktorých

je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a správne dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ). Oprávnený poskytol
povinnejúvernazákladeštandardnejformulárovejzmluvy;povinnájumohlaakocelok(vrátanevšetkých
úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej doložky) prijať alebo ju ako celok mohla

odmietnuť. Je zrejmé, že oprávnený takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou od počiatku sledoval
to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto spory riešené na rozhodcovskom súde za účelom
reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Rozhodcovský rozsudok preto nemôže byť spôsobilým
exekučným titulom, keďže rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je
od počiatku neplatná (§ 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy).

Odvolací súd má zato, že ak bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom
zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.

Na základe uvedených skutočností, odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako
vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil, konštatujúc, že aj ostatné odvolacie námietky
oprávneného sú bez právnej relevancie k vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu. Pokiaľ ide o
námietku oprávneného, že dohodnutá výška úrokov z omeškania 0,25 % denne nie je neprimeraná,odvolací súd uvádza, že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia otázku neprimeranosti výšky
úrokov z omeškania vôbec neriešil; prioritne posudzoval rozhodcovskú doložku, od ktorej odvodil
rozhodcovský súd právomoc vo veci konať a rozhodnúť so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.