Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 29, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžo/113/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013200780
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:7013200780.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Centrum ekologických informácií, so sídlom
Suché Mýto 19, Bratislava, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Bardač, s.r.o. so sídlom
Lovinského 22, Bratislava, proti žalovanému: Obec Čakanovce, so sídlom Čakanovce č. 79, 044 45
Bidovce, IČO 324051, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného, o odvolaní žalobcu
proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. januára 2015, č. k. 6S/138/2013-51, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. januára 2015, č.
k. 6S/138/2013-51, p o t v r d z u j e .

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1.

Krajský súd v Košiciach napadnutým uznesením zo dňa 29. januára 2015, č. k. 6S/138/2013-51,
podľa § 104 OSP zastavil konanie z dôvodu, že konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila neodstrániteľná
prekážka konania, ktorou je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie neexistujúceho rozhodnutia.
Bolo preukázané, že konanie o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode informácií sa na základe
žiadosti žalobcu nezačalo, a v dôsledku toho neexistuje rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom

súdneho preskúmania. Podmienky pre postup podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho
poriadku preto neboli splnené. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 246c OSP v spojení s §
146 ods. 1 písm. c/ OSP tak, že žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal.

2.

Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdiť.

4.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok - ďalej len „SSP“ a § 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, v rozsahu napadnutom odvolaním (§ 492 ods. 2 SSP v spojení s § 212 ods. 1 a

§ 246c ods. 1 vety prvej OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.Predovšetkým treba uviesť, že v priebehu súdneho konania Ústavný súd Slovenskej republiky
uznesením č. k. I. ÚS 260/2014-14 zo dňa 21. mája 2014 vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sži/7/2013 zo dňa 27. novembra 2013
rozhodol, že sťažnosť Centra ekologických informácií, Suché mýto 19, Bratislava odmieta ako zjavne
neopodstatnenú.

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia ústavného súdu vyplýva, že „Po oboznámení sa s obsahom
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach
svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval,
a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne
akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 7Sži/7/2013 z 27. novembra
2013 právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých
právnych úvah sa nestotožnil so sťažovateľom predostretou argumentáciou, a predovšetkým prečo
dospel k záveru, že „... žalovaný nezačal konanie o poskytnutie informácií a ani ho začať nemohol...

teda nenastúpila fikcia, že povinná osoba vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu“. Je
teda zrejmé, že najvyšší súd oprel svoje závery o konkrétne zákonné ustanovenia príslušných právnych
predpisov, a to predovšetkým zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení
niektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov,vychádzajúcpritomzpríslušnýchustanovenízákonao
slobodnom prístupe k informáciám. Zhodnotiac intenzitu možného zásahu do sťažovateľom označených

práv samusí aj ústavný súd stotožniť so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého „Na webovej stránke
Národného bezpečnostného úradu, ktorý vedie zoznam elektronických podateľni orgánov verejnej moci
podľa § 10 ods. 2 písm. p/ zákona o elektronickom podpise súd zistil (a mohol tak urobiť aj žalobca,
ktorého zastupujú a aj v konaní pred orgánmi obce zastupovali osoby s právnickým vzdelaním, ktoré
sú aj počítačovo gramotné), že žalovaný je orgánom verejnej moci, ktorý nemá zriadenú elektronickú

podateľňu a ani mu zákon neukladá povinnosť takúto podateľňu zriadiť.“, k čomu dodáva, že tejto
skutočnosti si bol, resp. mohol byť sťažovateľ za aktívnej pomoci svojho právneho zástupcu vedomý už
na začiatku samotného konania podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, a ústavnému súdu
ani nepredložil taký dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že nemohol požiadať o požadované informácie iným
technicky prijateľným spôsobom.“

Odvolací súd zistil, že preskúmavaná vec, ktorá je predmetom tohto odvolacieho konania je obdobná
ako vec, ktorá bola predmetom odvolacieho konania najvyššieho súdu, v ktorom rozhodol uznesením
sp. zn. 7 Sži/7/2013 zo dňa 27. novembra 2013.

Vzhľadom k uvedenému, pokiaľ Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom uznesení č. k. I. ÚS
260/2014-14 zo dňa 21. mája 2014 vyslovil svoj právny názor k obdobnej problematike, ktorá je
predmetom súdneho prieskumu v danej veci, tento jeho právny názor je potrebné považovať za záväznú
judikatúru pre danú vec, a preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 492
ods. 2 SSP a § 250ja ods. 3 druhá veta v spojení s § 219 ods. 1, 2 a s § 246c ods. 1 OSP potvrdil.

Námietky žalobcu uvedené v podanom odvolaní nie sú dôvodné, lebo krajský súd dostatočne odôvodnil
prečo konanie o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode informácií nezačalo, a jeho rozhodnutie
je súladné s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplývajúcim z rozhodnutia zo dňa 27.
novembra 2013, sp. zn. 7 Sži/7/2013. Aj námietka žalobcu o nenariadení pojednávania krajským súdom

nie je dôvodná, lebo súd nepripravuje pojednávanie, ak odmieta návrh z procesných dôvodov alebo
rozhoduje o zastavení konania podľa Občianskeho súdneho poriadku alebo osobitného predpisu, čo
vyplýva z § 114 OSP a § 250e OSP. Nebolo teda potrebné nariaďovať pojednávanie, lebo splnenie
podmienok konania súd skúma prv než rozhoduje vo veci samej, a pojednávanie sa nariaďuje na
prejednanie veci samej.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 492 ods. 2 SSP a § 250k ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 a s § 224 ods. 1 OSP. Žalobcovi náhradu trov tohto konania nepriznal,
pretože v tomto konaní nemal úspech.Rozhodnutie senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta
tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom

od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.