Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 16, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/232/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112225041
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2112225041.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov JUDr.

Daši Kontríkovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v právnej veci žalobcov: 1/ R. V., rod. L., nar. X. R. XXXX, trvalo
bytom F. XXXX/XXX, Z. - U., 2/ L. L., nar. X. L. XXXX, trvalo bytom Z. Z. XXXX/X, Z., obaja zastúpení
advokátom: JUDr. Roman Cibulka, Hlavná 13, 917 00 Trnava, proti žalovaným: 1/ Ing. U. M., nar. XX.
D. XXXX, trvalo bytom V. O. Z. XXX, 2/ L. M., rod. M., nar. XX. U. XXXX, trvalo bytom X. N. XXXX/
XX, Z., obaja zastúpení advokátkou: JUDr. Katarína Bajová, Hlavná 25, 917 00 Trnava, o určenie, že
spoluvlastnícke podiely v nehnuteľnostiach patria do dedičstva, o odvolaní žalovaných proti rozsudku
Okresného súdu Trnava z 26. februára 2015 č. k. 15C/125/2012-191 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e s tým, že v druhom riadku
výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je správne označenie registra „C“.

II. Žalobcovia 1/ a 2/ majú právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. určil, že spoluvlastnícke podiely 40/768-ín v
nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území V. O. Z. označených ako parc. registra
„E“ parc. č. 697/8 - orná pôda o výmere 72.344 m2, parc. registra „C“ parc. č. 720/5 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 799 m2, ktoré nehnuteľnosti sú evidované na Liste vlastníctva č. XXXX

pre okres Trnava, obec V. O. Z., katastrálne územie V. O. Z. a spoluvlastnícke podiely 40/768-ín v
nich sú zapísané na základe notárskej zápisnice spísanej na notárskom úrade v Trnave dňa 7.10.2009
notárkou JUDr. Ingrid Dubasovou ako vlastníctvo žalovaného 1/, patria do dedičstva po nebohom L.
B., narodenom XX.X.XXXX a zomrelom XX.X.XXXX; II. určil, že spoluvlastnícky podiel 40/768-ín v
nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území V. O. Z. označenej ako parc. registra „E“ parc. č.
724/2 - orná pôda o výmere 43.442 m2, ktorá nehnuteľnosť je evidovaná na Liste vlastníctva č. XX pre
okresTrnava,obecV.O.Z.,katastrálneúzemieV.O.Z.aspoluvlastníckypodiel40/768-ínjezapísanýna

základe notárskej zápisnice spísanej na notárskom úrade v Trnave dňa 7.10.2009 notárkou JUDr. Ingrid
Dubasovou ako vlastníctvo žalovanej 2/, patrí do dedičstva po nebohom L. B., narodenom XX.X.XXXX
a zomrelom XX.X.XXXX a III. žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 822,98 eur a náhradu iných trov konania v sume 99,50 eur do troch dní
od právoplatnosti rozsudku k rukám ich právneho zástupcu.
Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 80 písm. c/ O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 63 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a

notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení platnom a účinnom ku dňu spísania notárskej zápisnice; §
566 ods. 1 a 2 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v pôvodnom znení; vecne potom dôvodil, že
predmetom konania je určenie, že spoluvlastnícke podiely 40/768-ín v nehnuteľnostiach nachádzajúcich
sa katastrálnom území V. O. Z. označených ako parcela č. 697/8 - orná pôda, vo výmere 72.344 m2,parcela č. 720/5 - zastavané plochy a nádvoria, vo výmere 799 m2, evidovaným na Liste vlastníctva č.
XXXX pre katastrálne územie V. O. Z., zapísané ako vlastníctvo žalovaného 1/, spoluvlastnícky podiel
40/768-ín v nehnuteľnosti nachádzajúcej sa katastrálnom území V. O. Z. označenej ako parcela č. 724/2

- orná pôda, vo výmere 43.442 m2, evidovaná na Liste vlastníctva č. XX pre katastrálne územie V. O.
Z., zapísaná ako vlastníctvo žalovanej 2/, patria do dedičstva po nebohom L. B., nar. XX.X.XXXX a
zomr. XX.X.XXXX.
Súd prvej inštancie dôvodil, že predpokladom úspešnosti žaloby na určenie, či tu právny vzťah alebo
právo je alebo nie je, v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p., je po procesnej stránke skutočnosť, či na

požadovanom určení je naliehavý právny záujem, pričom naliehavý právny záujem je daný vtedy, ak
existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcami a žalovanými, ktorý je ohrozením
právneho postavenia žalobcov a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, pričom nie je
rozhodujúce, ako táto neistota vznikla. V prejednávanej veci vychádzal zo skutočnosti, že žalovaní
sú zapísaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci sporných nehnuteľností, hoci vlastníctvo k sporným
nehnuteľnostiam by malo byť podľa tvrdenia žalobcov zapísané na právneho predchodcu žalobcov

L. B., ktorý ich mal nadobudnúť dedením po matke U. B., rod. V.. V takomto prípade majú žalobcovia
naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože rozhodnutie súdu o tejto otázke je podkladom
pre uskutočnenie dodatočného dedičského konania po právnom predchodcovi žalobcov, týkajúceho sa
uvedených nehnuteľností a následného zápisu zmeny v katastri nehnuteľností.
Ďalej dôvodil, že zo skutkových zistení vyplynulo, že pôvodnú parcelu číslo 724/2 - orná pôda, vo výmere

116.585 m2, zapísanú v Pozemkovoknižnej vložke číslo 22 pre katastrálne územie V. O. Z. v podiele
10/192-ín (10/192-ín = 40/768-ín) vlastnila U. B., rod. V., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela XX.X.XXXX.
Uvedený podiel na nehnuteľnosti zdedil jej syn L. B., nar. XX.X.XXXX, ktoré dedičstvo bolo prejednané
v dedičskom konaní na Okresnom súde Trnava (ďalej len „OS Trnava“) sp. zn. D 804/1950 a potvrdené
uznesením OS Trnava č.k. D 804/1950-6 zo 4.12.1950. Následne bol ako vlastník parcely číslo (ďalej len

„parc. č.“) 724/2 - orná pôda, vo výmere 116.585 m2, v podiele 10/192-ín, vedený v Pozemkovoknižnej
vložke číslo 22 pre katastrálne územie (ďalej len „k.ú.“) V. O. Z., L. B., nar. XX.X.XXXX, ktorý uzavrel
21.8.1954 manželstvo s U. B., rod. L., nar. XX.X.XXXX. V roku 1967 bola Pozemkovoknižná vložka číslo
22 pre k.ú. uzavretá a vlastníctvo k pôvodnej parc. č. 724/2 bolo prepísané do katastra nehnuteľností. L.
B., nar. XX.X.XXXX, zomrel dňa XX.X.XXXX, dedičstvo po ňom bolo prejednané na Štátnom notárstve v

Trnave (ďalej len „ŠN v Trnave“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 220/70, avšak vlastníctvo k pôvodnej
parc. č. 724/2 - orná pôda, vo výmere 116.585 m2, zapísanej pôvodne v Pozemkovoknižnej vložke číslo
22 pre k. ú. V. O. Z., nebolo prejednané. Na základe Geometrického plánu na obnovu pôvodných hraníc
parc. č. 697/8, 720/5 vyhotoveného 22.12.1997 bola pôvodná parc. č. 724/2 - roľa, vo výmere 116.585
m2,rozdelenánaparc.č.724/2-roľa,vovýmere43.442m2,naparc.č.720/5-zastavaná plocha(poľná

cesta), vo výmere 799 m2, na parc. č. 697/8 - roľa, vo výmere 72.344 m2 a naďalej bol ako vlastník parc.
č. 720/5, 697/8, zapísaných na Liste vlastníctva číslo (ďalej len „LV č.“) XXXX pre k. ú. V. O. Z. a parc. č.
724/2 zapísanej na LV č. XX pre k. ú. V. O. Z. vedený L. B., nar. XX.X.XXXX. Na základe Osvedčenia o
vydržaní spísaného dňa 7.10.2009 formou notárskej zápisnice na Notárskom úrade v Trnave notárkou
JUDr. Ingrid Dubasovou, bolo vlastníctvo k spoluvlastníckemu podielu 40/168-ín na parc. č. 697/8 -

orná pôda, vo výmere 72.344 m2, na parc. č. 720/5 - zastavané plochy a nádvoria, vo výmere 799
m2, evidované na LV č. XXXX pre k. ú. V. O. Z. zapísané v prospech žalovaného 1/ a vlastníctvo k
spoluvlastníckemu podielu 40/768-ín na parc. č. 724/2 - orná pôda, vo výmere 43.442 m2, evidovaná na
LV č. XX pre k. ú. V. O. Z. zapísané v prospech žalovanej 2/. Uvedené osvedčenie o vydržaní vychádzalo
z vyhlásení žalovaných 1/ a 2/, že pôvodnú parc. č. 724/2 zapísanú v Pozemkovoknižnej vložke číslo 22

pre k.ú. V. O. Z. daroval ústne L. B. otcovi žalovaných R. M., nar. XX.X.XXXX, pričom k zaregistrovaniu
prevodu vlastníckeho práva do vtedajšej pozemkovej knihy nedošlo. R. M., nar. XX.X.XXXX, zomrel
XX.X.XXXX, dedičstvo bolo prejednané v konaní vedenom na OS Trnava pod sp. zn. 6D/3958/1992.
Žalobcovia sa domáhali určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po neb. L. B., nar.
XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, dôvodiac, že sú jeho právnymi nástupcami - neter a synovec, že

Notárskazápisnicazo7.10.2009č.N81/2009,Nz34294/2009,NCRls34910/2009neobsahujezákonné
náležitosti v zmysle § 63 zákona č. 323/1992 Zb. (o notároch a notárskej činnosti /Notársky poriadok/) a
obsahuje nepravdivé vyhlásenia žalovaných 1/ a 2/, že žalovaní nemohli nadobudnúť vlastnícke právo
k sporným nehnuteľnostiam vydržaním, nakoľko nesplnili podmienky oprávnenej držby, že žalovaní
1/ a 2/ nepreukázali, že ich právny predchodca R. M. nadobudol sporné nehnuteľnosti vydržaním a

bol ich vlastníkom ku dňu smrti, nakoľko ich tvrdenia o existencii ústnej darovacej zmluvy zostali vo
sfére nepreukázaných tvrdení a absentuje tu aj jedna zo zákonných podmienok oprávnenej držby, a to
samotná držba. Žalovaní sa bránili tvrdením, že sporné nehnuteľnosti daroval L. B. ústnou darovacou
zmluvouvdecembri1950ichotcoviR.M..Podľatvrdenížalovaných1/a2/bolL.B. krstnýmibirmovnýmotcom R. M., mali nadštandardné vzťahy, nakoľko L. B. bol bezdetný a považoval R. M. za svojho syna.
R. M. sa oženil v roku 1950 a založil si rodinu, L. B. mu bol svedkom na svadbe a daroval mu sporné
nehnuteľnosti. R. M., dlhodobo užíval tzv. „husárovský záhumienok“, dlhodobo konal a vystupoval ako

oprávnený vlastník, sporné nehnuteľnosti užíval do smrti, za jeho života nedošlo k žiadnym zmenám
a ani k narušeniu držby. Podľa tvrdení žalovaných nastúpil R. M. do držby podľa obyčajového práva
platného na Slovenku do 31.12.1950 a počas plynutia vydržacej doby podľa Občianskeho zákonníka č.
141/1950 Zb. bol naďalej vo svojej držbe dobromyseľný a nikým nerušený, vydržacia doba uplynula R.
M. najneskôr 31.12.1960 a sporné nehnuteľnosti užíval až do svojej smrti v roku XXXX.

Žalobcovia 1/ a 2/ žiadali určiť, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnom predchodcovi
L. B., ktoré nehnuteľnosti mali nadobudnúť žalovaní 1/ a 2/ vydržaním. Začiatok vydržacej doby bol
datovaný decembrom 1950, kedy mal právny predchodca žalobcov 1/ a 2/ L. B. darovať ústne sporné
nehnuteľnosti právnemu predchodcovi žalovaných 1/ a 2/ R. M.. Tvrdené nastúpenie do držby tak
súd prvej inštancie posúdil podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31.12.1950, podľa
ktorého nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez vkladu vlastníctva do pozemkovej knihy ten,

kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť teda musel užívať
vo svojom mene a nie v mene iného, prípadne ako požívateľ alebo užívateľ. Držiteľ bol v dobrej viere,
ak v čase uchopenia držby bol presvedčený bez toho, aby konal nedbanlivo, že nadobudol vlastníctvo,
pokiaľ si pred uplynutím vydržacej doby svoj omyl dodatočne neuvedomil. Vlastníctvo nemohol vydržať
ten, kto nebol dobromyseľný, tzv. obmyseľný, kto už na začiatku držby vedel o tom, že nehnuteľnosť

nadobudol bezprávne, že nehnuteľnosť patrí inému. Platila pritom zásada, že zápisom vlastníckeho
práva inej osoby do pozemkovej knihy sa vydržanie prerušilo. Výnimku z tejto zásady pripustila súdna
prax vtedy, ak skorší dobromyseľný držiteľ užíval nehnuteľnosť naďalej nerušene bez toho, aby sa
dozvedel, že vlastníctvo k nej nadobudol vkladom do pozemkovej knihy niekto iný. Obyčajové právo
vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení do držby a platila zásada, že ten, kto nadobudol oprávnenú

držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu. Obyčajové právo
na Slovensku do 31.12.1950 vyžadovalo dobrú vieru v okamžiku uchopenia držby, nie po celú dobu
trvania držby. U vydržania vlastníctva k nehnuteľným veciam, pokiaľ vydržacia doba začala plynúť a
neuplynula pred 1.1.1951, platilo v zmysle intertemporálneho ustanovenia § 566 zákona č. 141/1950
Zb. Občiansky zákonník, že bežiaca vydržacia doba sa skončila uplynutím pôvodnej vydržacej doby

a ak by tá do 1.1.1961 nestihla uplynúť, potom uplynula najneskôr v 10-ročnej dobe počítanej od
1.1.1951. V prípadoch vydržania, pri ktorých vydržacia doba začala plynúť ešte pred 1.1.1951, teda
podľa obyčajového práva, a mala uplynúť až po tomto dni, museli byť však už splnené aj ďalšie
podmienky vydržania, ktoré boli stanovené Občianskym zákonníkom z roku 1950.
V prejednávanej veci žalobcovia uplatnili námietky proti vydaniu osvedčenia o vlastníctve návrhom

na určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnom predchodcovi. Vydržanie
vlastníckeho práva, ktoré by sa malo vzťahovať k právnemu predchodcovi žalovaných sa odvíja od
právnej skutočnosti - uzavretie darovacej zmluvy. Preto aj v danom prípade, ak mal notár vydať
osvedčenie, že žalovaní 1/ a 2/ nadobudli vlastníctvo k určitej časti nehnuteľnosti vydržaním, museli byť
preukázané všetky podmienky vydržania. O splnení podmienok vydržania však panovali pochybnosti.

Vzhľadom na skutočnosť, že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam podľa žalovaných ich právny
predchodcaodvodzovalzokolnostidarovaniavdecembri1950,súdprvejinštanciezameraldokazovanie
predovšetkýmnaokolnostiuchopeniadržbyspornýchnehnuteľnostíprávnympredchodcomžalovaných,
teda či bol R. M. dobromyseľný už v čase uchopenia držby sporných nehnuteľností, prípadne či túto
nadobudol neskôr, kedy a na základe čoho. Prisvedčil tvrdeniam žalobcov, že osvedčenie nemá všetky

zákonom požadované náležitosti, keďže nebolo k nemu doložené vyhlásenie žalobcov ako právnych
nástupcov L. B., ktorému ako poslednému zápis v katastri nehnuteľností v čase spísania vyhlásenia
preukazoval vlastnícke právo k nehnuteľnosti, keď žalobcovia neboli neznámi a okruh oprávnených
dedičovpoL.B.,neskôrpojehomanželkeU.B.,rod.L.,bolľahkozistiteľnýzdedičskéhospisuvedeného
na OS Trnava pod sp. zn. 20D/399/2003. Rovnako prisvedčil tvrdeniu žalobcov, že niektoré skutočnosti

uvedené v osvedčení neboli pravdivé, a to že U. B., rod. V., zomrela v roku XXXX, keď skutočne
zomrela XX.X.XXXX, napriek tomu, že prílohu osvedčenia tvoril Výťah zo zápisnice pozostalostného
pojednávania po poručiteľke U. B., rod. V., kde je uvedený dátum úmrtia, že L. B. zomrel ako bezdetný
vdovec, hoci jeho manželka zomrela až XX.X.XXXX, teda 25 (správne 35) rokov po jeho smrti. Tiež nie
je v osvedčení uvedený dátum, kedy malo dôjsť k okolnosti odôvodňujúcej začatie oprávnenej držby,

ale sa len všeobecne konštatuje, že L. B. daroval majetok za života R. M., i keď v súdenom spore už
žalovaní 1/ a 2/ tvrdili (po prevzatí právneho zastúpenia advokátkou), že k darovaniu došlo v decembri
1950. Žalobcovia poukazovali na to, že k darovaniu sporných nehnuteľností L. B. R. M. v decembri 1950
nedošlo, že L. B. sám sporné nehnuteľnosti užíval až do roku 1954 - 1955, kedy ich vložil do družstva.Žalovaníuvádzali,žeL.B.darovalspornénehnuteľnostiR.M.vdecembri1950akosvadobnýdar,keďže
R. M. uzavrel v januári 1950 manželstvo a tiež tvrdili, že sporné nehnuteľnosti boli vložené do družstva v
roku 1950 nevediac kým, keď už v osvedčení uvádzali, že sporné nehnuteľnosti vložil L. B. v roku 1950

do vtedajšieho JRD v Bohdanovciach a skutočnosť, že darovaná poľnohospodárska pôda bola v užívaní
družstva bola i dôvodom, prečo nedošlo k registrácii darovacej zmluvy do pozemkovej knihy.
Na podporu svojich tvrdení navrhli žalovaní vypočuť svedkov E. M. a E. M.. Z výpovede svedkyne E. M.
vyplynulo, že keď sa R. M. ženil s U. M. povedal L. B., že mu dáva roľu ako svadobný dar, že svedkyňa
chodila R. M. a jeho manželke U. pomáhať roľu obrábať a potom im družstvo, ktoré vzniklo neskôr po

sobáši svedkyne v roku 1952, vymeralo záhumienky. Z výpovede svedka E. M. vyplynulo, že v čase
jeho pôsobenia ako predsedu MNV v Bohdanovciach pri vymeriavaní záhumienkov za role v užívaní
družstva mu povedal tajomník C. B., že záhumienok pridelený R. M. mu je pridelený za rolu, ktorú dostal
od L. B.. Žalobcovia na vyvrátenie tvrdení žalovaných navrhli vykonať dôkaz výsluchom svedkov L. U.
a U. M.. Z výpovede svedka L. U. vyplynulo, že keď mal 19 - 20 rokov začal chodiť za jeho ženou, ktorá
žila u L. B., oženil sa s ňou v roku 1952 a ešte žili u L. B. ďalšie tri roky po svadbe. V tomto období, teda

asi od roku 1947 chodil svedok pomáhať L. B. aj s manželkou roľu obrábať, asi v rokoch 1950 - 1951
bol svedok na vojne a asi tri roky po tom, čo sa svedok s manželkou odsťahoval z domácnosti od L. B.,
dal L. B. roľu do družstva, čo mu povedal sám L. B.. Z výpovede svedkyne U. M. vyplynulo, že od svojej
matky U. U. vie, že jej matka a jej otec L. U. chodili pomáhať na roľu k L. B. až pokiaľ mu je nezobrali v
roku 1955 alebo v roku 1956 do družstva. Z uvedených svedeckých výpovedí vyvodil súd prvej inštancie

záver, že výsluchom svedkov navrhnutých žalovanými nebola preukázaná existencia ústnej darovacej
zmluvy. Svedok E. M. len reprodukoval skutočnosť, ktorú sa mal dozvedieť od niekoho iného, sám nebol
svedkom tvrdeného darovania. F. U. M. tvrdila, že L. B. povedal R. M., keď sa ženil, že mu roľu dá, resp.
dáva. Toto svedectvo však nie je dôkazom, že k darovaniu skutočne došlo v decembri 1950, keďže R.
M. sa ženil dňa 28.1.1950, kedy žila ešte matka L. B. U. B., rod. V., ktorá bola vlastníčkou pôvodnej

parcely číslo 724/2, a teda akýsi prísľub L. B. R. M. v januári 1950 o darovaní role, ktorú ani nevlastnil,
nemožno považovať za dôkaz o existencii darovacej zmluvy z decembra 1950. Matka L. B. U. B., rod. V.,
zomrela dňa XX.X.XXXX a dedičstvo po nej bolo prejednané až dňa 4.12.1950 na OS Trnava v konaní
pod sp. zn. D 804/50. Ďalej svedkyňa E. M. uviedla, že chodila pomáhať obrábať roľu R. M. a jeho
manželke, čo je však v rozpore s vyhláseniami žalovaných 1/ a 2/ v osvedčení, kde je uvedené, že roľu

dal do družstva L. B. už v roku 1950. Tiež svedkyňa E. M. uviedla, že nemá vedomosť, že by R. M.
vlastnil inú roľu, avšak v konaní bolo zistené, že R. M. bol ešte vlastníkom spoluvlastníckeho podielu
1/8-ina na parc. č. 317 - orná pôda, vo výmere 21.087 m2. Naopak z výsluchu svedka L. U. vyplynulo,
že domácnosť L. B. navštevoval asi od roku 1947, nakoľko u L. B. žila jeho vtedy budúca manželka,
manželstvo uzavrel v roku 1952 a u L. B. žili ešte tri roky po svadbe. Po celú túto dobu (s výnimkou

dvoch rokov na vojne) chodili s manželkou pomáhať L. B. obrábať roľu, teda minimálne v rokoch 1947
- 1955 užíval a obhospodaroval roľu stále L. B., až pokiaľ ju nevložil do družstva niekedy v roku 1955
alebo 1956, čo povedal svedkovi sám L. B.. Svedkyňa U. M., dcéra svedka L. U., len zopakovala jeho
tvrdenia, o ktorých sa mala dozvedieť od jej matky U. U.. Podľa názoru súdu práve dôkazom výsluchom
svedkaL.U.žalobcoviapreukázaliopaktvrdenížalovaných1/a2/.SvedectváE.M.aU.M.nepovažoval

súd za vierohodné, keďže obaja len reprodukovali niečo, čo počuli od iných osôb, sami neboli priamymi
svedkami udalostí, ktorých sa týka predmet sporu. Pri hodnotení výsluchu dvoch svedkov L. U. a E. M.,
ktoríboliprítomnípriudalostiachmajúcichvýznamprepreukázanietvrdeníúčastníkov,vychádzalsúdzo
zistenia, že výpoveď svedkyne E. M. sa odlišuje od tvrdení žalovaných 1/ a 2/ predovšetkým vo vzťahu
k užívaniu role ako i zo skutočnosti, že svedkyňa ani netvrdila, že bola prítomná pri darovaní v decembri

1950, ale bola len svedkom akéhosi budúceho prísľubu darovania role na svadbe R. M. v januári 1950,
kedy L. B. roľu ešte ani nevlastnil. Naopak výpoveď svedka L. U. bola jasná, podrobná, prehľadná a v
podstate zhodná s tvrdeniami žalobcov 1/ a 2/, nevykazovala žiadne znaky logických rozporov a časové
údaje v nej uvádzané na seba plynule nadväzovali. Preto považoval súd za preukázané, že L. B. užíval
a obhospodaroval roľu minimálne do roku 1955, kedy ju on sám vložil do družstva. Tento záver súdu tak

vyvracia tvrdenia žalovaných, že by mal L. B. dať roľu do družstva ešte v roku 1950 a v decembri 1950
ju mal darovať R. M., keď i jeho dedičstvo k tejto roli bolo potvrdené až uznesením v dedičskom konaní
zo 4.12.1950. Objektívne tak nebola preukázaná existencia žiadneho právneho dôvodu - titulu, ktorý by
nasvedčoval vzniku vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v prospech R. M.. Ďalšie tvrdenia
žalovaných o tom, že R. M. za tzv. husárovu roľu bol pridelený družstvom záhumienok do užívania, sú

právne bezvýznamné, keďže tu chýba prvotná podmienka „pokojnej“ držby podľa obyčajového práva
platného na Slovensku do 31.12.1950, a to dobromyseľnosť v čase uchopenia držby. Žalovaní ani
iný právny dôvod držby ich právneho predchodcu R. M. netvrdili a preto možno konštatovať, že sa
v konaní nepreukázalo, že by právny predchodca žalovaných splnil podmienku dobromyseľnosti nanadobudnutie vlastníckeho práva formou vydržania, resp. že by boli preukázané tvrdené okolnosti, z
ktorých by bolo možné usudzovať o existencii darovania. Neboli tak splnené podmienky pre vydanie
osvedčenia o vlastníctve žalovaných 1/ a 2/ k sporným nehnuteľnostiam a so zreteľom na uvedené je

zrejmé, že osvedčenie o vlastníctve sporných nehnuteľností nebola notárka oprávnená vydať. V prípade
odporu žalobcov 1/ a 2/ ako právnych nástupcov pôvodného vlastníka k prevedeniu zmeny vlastníctva
v evidencii nehnuteľnosti, nezostalo žalobcom nič iné len domáhať sa nápravy určovacím návrhom
podľa § 80 písm. c) O.s.p.. Určovacím návrhom žalobcovia uplatnili námietky proti vydaniu osvedčenia
o vlastníctve, poukázali na dôvody neopodstatnenosti vydania takéhoto osvedčenia, nakoľko žalovaní

sa nemohli stať vlastníkmi sporných nehnuteľností, pretože ich právny predchodca nesplnil podmienku
dobromyseľnosti na nadobudnutie vlastníckeho práva formou vydržania.
V konaní žiadna zo strán nepredložila listinné dôkazy o tom, kto nehnuteľnosti vložil do družstva, keď
podľa ich zistení boli zničené a skartované, družstvá pôsobiace v obci už zanikli. Žalobcovia tvrdili, že
sporné nehnuteľnosti vložil do družstva L. B. v rokoch 1955 - 1956, ktorú skutočnosť potvrdil aj svedok
L. U.. Žalovaní tvrdili, že sporné nehnuteľnosti boli vložené do družstva v roku 1950 a z ich vyhlásenia v

osvedčení vyplýva, že mali byť vnesené do družstva L. B., keď svedkyňa E. M. tvrdila v rozpore s nimi,
že sporné nehnuteľnosti obrábal R. M. až pokiaľ mu družstvo za ne vymeralo náhradné záhumienky.
V konaní sa podarilo súdu na návrh strán len zistiť, že pôvodnú roľu číslo 724/2, neskôr rozdelenú na
parcely č. 720/5, 697/8, 724/2 užívalo od roku 1993 Poľnohospodárske družstvo Šelpice Bohdanovce do
zániku družstva v roku 2003, potom ich všetky užívala TAPOS, Trnavská poľnohospodárska spoločnosť,

s.r.o. a od roku 2013 užíva parc. č. 697/8 TT-Agro, s.r.o.. Nepochybne možno prisvedčiť tvrdeniam
žalovaných, že držiteľom je i ten, kto držbu vykonáva prostredníctvom inej osoby a združením pozemkov
do družstva nedochádza k prerušeniu vydržacej doby, avšak toto tvrdenie by bolo právne významné
za predpokladu, že by bola v konaní preukázaná dobromyseľnosť v čase uchopenia držby. Naopak,
ako už bolo konštatované vyššie, dôkazom opakom - svedeckou výpoveďou L. U., bolo preukázané, že

sporné nehnuteľnosti L. B. nedaroval R. M. v decembri 1950, keďže ich sám obhospodaroval do roku
1955 - 1956, kedy ich vložil do družstva, z ktorého dôvodu súd zamietol návrh žalovaných na doplnenie
dokazovania výsluchom žalovaného 1/ k tomu, aké záhumienky a v akom rozsahu sa užívali vo vzťahu
k R. M..
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel, keďže

neboli naplnené všetky predpoklady pre vydanie osvedčenia o vlastníctve, nakoľko sa žalovaným
nepodarilo preukázať existenciu akejkoľvek skutočnosti, prípadne právneho titulu, od ktorého by
ich právny predchodca mohol odôvodňovať svoje subjektívne presvedčenie, že bol vlastníkom
spoluvlastníckeho podielu na sporných nehnuteľnostiach a určil, že spoluvlastnícke podiely 40/768-ín
v nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v k. ú. V. O. Z. označených ako parcela registra „E“ č. 697/8

- orná pôda, vo výmere 72.344 m2, parcela registra „C“ č. 720/5 - zastavané plochy a nádvoria, vo
výmere 799 m2, evidovaným na LV č. XXXX pre k. ú. V. O. Z., zapísané ako vlastníctvo žalovaného
1/, spoluvlastnícky podiel 40/768-ín v nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. V. O. Z. označenej ako
parcela registra „E“ č. 724/2 - orná pôda, vo výmere 43.442 m2, evidovaná na LV č. XX pre k.ú. V. O.
Z., zapísaná ako vlastníctvo žalovanej 2/, patria do dedičstva po nebohom L. B., nar. XX.X.XXXX a

zomrelom XX.X.XXXX.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 142 ods. 1 a § 149 ods. 1 O. s. p.;
§ 10 ods. 1, § 14 ods. 5 písm. b/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, vecne úspechom žalobcov v konaní, ktorým
priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 822,98 eur, a to za 11 úkonov právnej služby á 58,69

eur (prevzatie a príprava zastúpenia 28.11.2012, písomné podanie na súd - návrh 3.12.2012, písomné
podanie na súd - vyjadrenie z 20.5.2013, písomné podanie na súd - vyjadrenie z 9.12.2013, účasť na
pojednávaniach 30.1.2014, 8.4.2014, 13.5.2014, 28.8.2014, 13.11.2014, 5.2.2015, písomné podanie na
súd - vyjadrenie zo 16.1.2015), 2-krát režijný paušál á 7,63 eur, 2-krát režijný paušál á 7,81 eur, 5-krát
režijný paušál á 8,04 eur, 3-krát režijný paušál á 8,39 eur; za 1 úkon právnej služby á 14,67 eur (účasť na

pojednávaní 26.2.2015, pri ktorom sa vyhlásil rozsudok) a 20 % DPH v sume 66,47 eur (20 % z odmeny
za úkony právnej služby a z režijného paušálu do 30.1.2014, t. j. 332,37 eur x 0,20) a náhradu iných
trov konania v sume 996,50 eur (predstavujúcich náhradu sumy vynaloženej na zaplatenie súdneho
poplatku z návrhu), ktorú prisúdenú náhradu trov konania sú žalovaní 1/ a 2/ povinní zaplatiť právnemu
zástupcovi žalobcov.

2. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie v celom jeho rozsahu iba žalovaní s návrhom na
jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie, na odvolacom
pojednávaní navrhli zmeniť napadnutý rozsudok zamietnutím žaloby. Vytkli súdu prvej inštancie, žedospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdil
vec a tiež, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci samej. Žalobcovia sa domáhali určenia, že do dedičstva po ich právnom predchodcovi patria

podiely na označených nehnuteľnostiach, žiadali určiť, že ku dňu smrti ich právneho predchodcu to bolo
jeho vlastnícke právo k veci, predložili listiny, podľa ktorých bol L. B. v čase svojej smrti v roku XXXX
zapísaný v evidencii nehnuteľností a jeho dedička manželka U. B. po jeho smrti predmetný podiel na
nehnuteľnostiach nežiadala dedičsky prejednať a neurobila tak ani do svojej smrti v dobe 30-tich rokov
po jeho smrti, uvedené vyvracia tvrdenie žalovaných (?), že ich právna predchodkyňa mala o podiel

na pozemkoch záujem a že tento pozemok aj užívala resp. obhospodarovala. Žalovaní sú názoru, že
rešpektovala vôľu svojho manžela v tom smere, že podiel na pozemkoch patrí manželovej rodine B.
a že tento daroval právnemu predchodcovi žalovaných, ešte predtým ako sa za L. B. vydala. Právny
predchodca žalovaných (otec) R. M., nar. XX.X.XXXX, ktorý bol synovcom darcu L. B. nadobudol do
vlastníctva predmet žaloby vydržaním. Do vydržania vstúpil titulom darovania podielu na predmete
žaloby v decembri 1950, kedy mu daroval strýko L. B. podiel na nehnuteľnosti s označením č. 724/2 -

orná pôda vo výmere 116.585 m2, ktorá nehnuteľnosť bola zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. 22.
Držba R. M. a následne žalovaných nebola ničím prerušená od decembra r. 1950 do dňa podania žaloby
žalobcami na súd v decembri 2012. V tejto súvislosti poukázali na to, že podľa obyčajového práva,
platného na území Slovenska do 31.12.1950, vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol ten, kto mal
nehnuteľnosť po dobu 32 rokov ako svoju pokojne v držbe. Bolo tak napriek tomu, že v pozemkovej

knihe, ktorá v tom čase mala nielen registračný, ale aj hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník uvedený
niekto iný. Právny predchodca otec R. M. nastúpil do držby podľa obyčajového práva platného na
Slovensku do 31.12.1950 (oprávnenosť držby sa predpokladala) a aj počas plynutia vydržacej doby
podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. bol naďalej vo svojej držbe dobromyseľný a nikto
jeho držbu nerušil. Podľa obyčajového práva vydržiteľ nebol povinný preukazovať titul nadobudnutia

a prezumovala sa pravosť a poctivosť držby s tým, že opak musel byť preukázaný. Držba nebola
„pokojná“ibavprípadeakvydržanieboloprerušené(napr.uplatnenievlastníckehoprávaaleboprepisna
iného vlastníka a pod.). Počas držby nehnuteľnosti právnym predchodcom žalovaných si nikto neuplatnil
vlastnícke právo, ani L. B., ani U. B. a ani jej dedičia. V danej veci nikto nerušil držbu žalobcov (?) a ich
právnych predchodcov po dobu 62 rokov, po celú dobu nebol podaný návrh na prejednanie dedičstva a

tento nepodala ani právna predchodkyňa žalobcov, teda po celú dobu si nik neuplatnil vlastnícke právo
a ani nebol podaný žiadny návrh, prevod alebo iný úkon, ktorý by narúšal pokojnú držbu. L. B., strýko ich
nebohého otca R. M., daroval tento podiel vo výške 10/192-ín na predmetnej nehnuteľnosti potom, ako
honadobudolposmrtisvojejmatkyU.B.,rod.V.,anadobudnutievlastníctvabolopotvrdenévdedičskom
konaní uznesením Okresného súdu Trnava č. k. D 804/1950/6 zo 4.12.1950. Obyčajové právo na

Slovensku akceptovalo absenciu titulu, čo umožňovalo bežné vydržanie aj pri uzavretí ústnej zmluvy
o prevode nehnuteľnosti. Vydržanie za platnosti obyčajového uhorského práva platného na Slovensku,
ako také za platnosti občianskeho zákonníku z roku 1950 umožňovalo nadobudnutie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam mimo pozemkovej knihy, a to proti vlastníkovi, ktorý bol v pozemkovej knihe
zapísaný (Sborník IV Správa o rozhodovaní súdu vo veciach vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam).

Poukázali na judikát R 5/1972, § 566 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., z ktorých
podľa žalovaných vyplýva, že vydržacia lehota uplynula - skončila právnemu predchodcovi žalovaných,
otcovi R. M. najneskôr 31.12.1960, otec R. M. užíval nehnuteľnosti nerušene do svojej smrti v roku
XXXX. K nadobudnutému podielu 10/192-ín na predmetných nehnuteľnostiach, pôvodne zapísané v
pozemnoknižnej vložke č. 22 ako parcela č. 724/2 - orná pôda o výmere 116.585 m2 v kat. úz. V., sa

správal ako k svojmu vlastníctvu a za podiel na nehnuteľnosti mu bol prideľovaný záhumienok, ktorý
obhospodaroval. Z uvedeného vyplýva, že L. B. v čase svojej smrti v roku XXXX už nebol vlastníkom
podielu na predmetnej nehnuteľnosti. Za života predchodcu žalobcov neprišlo vo vlastníctve k žiadnym
zmenám a ani k narušeniu jeho držby. Ani po smrti L. B., ktorý sa oženil v roku 1954 a vzal si za manželku
U., rod. L., nebol podiel 10/192-ín na predmetnej nehnuteľnosti uvedený pozostalou manželkou ako

predmet dedičstva (viď dedičské rozhodnutie č.k. D 220/70, z 30.1.1970), kedy štátne notárstvo v Trnave
potvrdilo nadobudnutie dedičstva manželke L. B. pani U. B., rod. L., ktorá nadobudla iba rodinný dom s
prislúchajúcimi pozemkami a nežiadala podiel prejednať a neučinila tak ani do svojej smrti po dobu viac
ako 30 rokov. Rovnako ani po jej smrti (zomrela XX.X.XXXX) podiel na predmetných nehnuteľnostiach
nebol predmetom v dedičskom konaní č. k. 20D 399/2003, 3Dnot 75/03. Právny predchodca žalobcov

(?) užíval nehnuteľnosti nerušene do svojej smrti v roku XXXX. K nadobudnutému podielu sa správal
ako k svojmu vlastníctvu, od počiatku bol dobromyseľný vo svojej držbe a užíval vyčlenený záhumienok,
ktorú skutočnosť potvrdili svedkovia. V čase spisovania notárskej zápisnice o osvedčení vlastníckeho
práva v prospech žalovaných, bol ako vlastník podielu vedený ešte nebohý L. B., preto nikto nemalpochybnosti o pokojnej držbe podielu na nehnuteľnostiach, ktorý podiel bol nadobudnutý už R. M.
titulom vydržania. Otec R. M. ku dňu svojej smrti bol vlastníkom podielu 10/192-ín na predmetných
nehnuteľnostiach titulom vydržania. Za držiteľa sa považuje osoba, ktorá fakticky ovláda vec, držiteľom

je aj ten, kto vykonáva držbu prostredníctvom inej osoby (tzv. detentora), združením pozemkov do
družstva nedochádza k prerušeniu vydržacej lehoty. Do spisu bol doložený zoznam družstiev, ktoré
obhospodarovali predmetnú nehnuteľnosť. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci,
pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle
vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám osebe nemôže byť predmetom dokazovania.

Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojil cudziu vec, sa však
navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním. R. M. nemal a nemohol mať po celú vydržaciu dobu (nik
ho v držbe nerušil) dôvodné pochybnosti o tom, že mu podiel na nehnuteľnosti právom patrí. K otázke
naliehavého právneho záujmu žalovaní uviedli, že je potrebné rozlišovať medzi ochranou vlastníckeho
práva v situáciách jeho bezprostredného aktuálneho ohrozenia pred uvedením do neistoty v existujúcich
a spravidla aj vykonávaných vlastníckych vzťahoch a zneužitím procesného prostriedku určeného k

tejto ochrane na to, aby bolo dosiahnuté obnovenie vlastníckeho práva už zaniknutého spochybnením
skutočností, za ktorých k zániku došlo. Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31.12.1950
nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť
po dobu 32 rokov mal ako svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť musel užívať vo svojom mene (potvrdil
svedok M.), prípadne ako užívateľ. Obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení držby,

kým podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. bola potrebná počas celého priebehu vydržacej
doby, pri oboch platila zásada, že kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si
započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu. Za držiteľa sa považuje osoba, ktorá fakticky ovláda vec.
Prioprávnenejdržbemusíísťotakéfaktickéovládanieveci,priktoromjedanávôľanakladaťsvecouako
vlastnou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý

sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere
alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne. Súd v rozsudku uviedol, že mal preukázané, že L. B. sám
nehnuteľnosti obhospodaroval v rokoch 1955 - 1956, kedy ich vložil do družstva. Žalovaní sú názoru, že
uvedené skutočnosti neboli preukázané žiadnym objektívnym dôkazom. Samotný súd konštatoval, že
nie je možné zadovážiť doklad o tom, kto a kedy vložil podiel na pozemku do družstva. Pozemok mal

už v tom čase veľa vlastníkov a nie je ani zrejmé ako L. B. údajne obhospodaroval svoj podiel. Keďže
súd vyjadril v danej otázke užívania nehnuteľnosti pochybnosti, žalovaní navrhli k užívaniu podielu na
pozemku formou záhumienkov vypočuť žalovaného 1/, ktorý návrh však súd prvej inštancie zamietol.

3. K odvolaniu žalovaných sa žalobcovia vyjadrili tak, že navrhli napadnutý rozsudok z dôvodu jeho

vecnej správnosti potvrdiť. Mali za to, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné, žalovaní neuviedli žiadne
nové skutočnosti, s ktorými by sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevyporiadal, žalobcovia sa k
skutkovejaprávnejargumentáciižalovanýchpodrobnevyjadrilivpodanídoručenomsúduprvejinštancie
19.1.2015, na ktoré poukázali a dodali, že od počiatku tvrdia, že skutkové údaje uvádzané žalovanými
v rámci ich obrany sú iba umelou a ničím nepodloženou konštrukciou, ktorej účelom je obhájiť, že

sa na základe spornej notárskej zápisnice spísanej notárkou JUDr. Ingrid Dubasovou stali vlastníkmi
sporných nehnuteľností. Dôvody ich odvolania sú iba opakovaním ich v konaní nepreukázaných
skutkových tvrdení, v zmysle ktorých právny predchodca žalobcov L. B. daroval sporné spoluvlastnícke
podiely ich právnemu predchodcovi v decembri 1950 ústnou darovacou zmluvou, následne vstúpil
do ich užívania a užíval ich až do doby, kým ich vraj nevložil do družstva a družstvo mu za ne

poskytlo záhumienok. Z týchto skutkových tvrdení potom žalovaní vyvodzujú právny záver, že ich
právny predchodca nadobudol vlastnícke právo k spomínaným spoluvlastníckym podielom vydržaním
a to najneskôr ku dňu 31.12.1960. Všetky tieto ich tvrdenia však zostávajú len vo sfére tvrdení, t. j.
žalovaní ich v priebehu súdneho konania ničím nepreukázali, sú to pritom oni, ktorých v danej veci
zaťažuje dôkazné bremeno. K ich opakovanej argumentácii, že spomínané spoluvlastnícke podiely

neboli predmetom prejednania dedičstva po nebohom L. B. a že ani jeho pozostalá manželka nežiadala,
aby boli tieto spoluvlastnícke podiely v rámci dedičstva po ňom prejednané (ktoré skutočnosti vraj
preukazujú fakt, že sa už necítili vlastníkmi) sa už žalobcovia v konaní vyjadrili, súdu vysvetlili, že
spomínané spoluvlastnícke podiely evidované stále na ich nebohého právneho predchodcu neboli
v pozostalosti po ňom a po ich právnej predchodkyni U. B. prejednané z jednoduchého dôvodu, a

to že ich prejednanie nebolo v uvedenom čase zaujímavé, keď tieto nehnuteľnosti boli najskôr v
socialistickom užívaní a neskôr v užívaní poľnohospodárskeho družstva. „Zaujímavými“ sa stali až
potom, čo bolo zrejmé, že sa stanú perspektívne stavebnými pozemkami. Ani samotní žalovaní a ich
právni predchodcovia nikdy nespravili kroky potrebné k tomu, aby spomínané spoluvlastnícke podielyboli zapísané či už na ich právneho predchodcu alebo na nich a to až do doby, kedy došlo z ich
podnetu k spísaniu problematickej notárskej zápisnice. To však bolo tiež až v čase, keď sa predmetné
pozemky stali finančne zaujímavé. Žalobcovia v súdnom konaní preukázali, že sú právnymi nástupcami

ponebohomL.B.,zomrelomXX.X.XXXX,ženotárskazápisnica,nazákladektorejboližalovanízapísaní
ako spoluvlastníci sporných nehnuteľností neobsahuje zákonné náležitosti v zmysle ust. § 63 zákona
č. 323/1992 a obsahujú nepravdivé vyhlásenia žalovaných o tom, že neb. L. B. zomrel ako vdovec a
že žalovaní sporné nehnuteľnosti užívali, že žalovaní, ktorí sú v katastri nehnuteľností evidovaní ako
vlastníci sporných spoluvlastníckych podielov na základe predmetnej notárskej zápisnice nesplnili a ani

splniť nemohli podmienky oprávnenej držby a nadobudnúť spoluvlastnícke právo k nehnuteľnostiam
vydržaním a že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva
ich právneho predchodcu k sporným nehnuteľnostiam. Žalovaní, ktorí sa v konaní bránili tým, že
sporné nehnuteľnosti mal nadobudnúť vydržaním ich právny predchodca R. M., v konaní hodnoverne
nepreukázali, že došlo v mesiaci december 1950 k uzatvoreniu ústnej darovacej zmluvy medzi L. B. a ich
právnym predchodcom ohľadom predmetných spoluvlastníckych podielov, ani že ich právny predchodca

R. M. vstúpil do užívania predmetných spoluvlastníckych podielov a tieto vôbec niekedy užíval (bol ich
držiteľom), ani to, že to bol R. M., ktorý tieto nehnuteľnosti vložil do družstva a za ne dostal záhumienok.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj O. s. p.), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a
podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom -
stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. § 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 O. s. p., akt. § 355 ods. 1
CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p., akt. § 127

a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/
a f/ O. s. p., akt. § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), na pojednávaní
v prítomnosti riadne predvolaných strán a ich zástupcov (§ 385 ods. 1 CSP), a dospel k záveru, že

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam žalovaných považovať za vecne
správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne; podľa ods. 2 rovnakého ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolacísúdnemal(napriekopačnémunázoruodvolateľov)dôvodnesúhlasiťsargumentácioupoužitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej

argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej
inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§
387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej

inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

7. Žalovaní navrhli k užívaniu podielu na pozemku formou záhumienkov vypočuť žalovaného 1/,
ktorý návrh súd prvej inštancie zamietol, odvolací súd na pojednávaní doplnil dokazovanie výsluchom
žalovaného1/,žalovaný1/vovýpovediuviedol,žeodsvojhootcaR.M.vie,že spornépozemkybolivich

vlastníctve, potvrdili mu to aj viacerí ľudia, keďže v V. bolo všeobecne známe, že sporné nehnuteľnosti
boli L. B. darované jeho otcovi, na základe čoho bol aj otcovi daný záhumienok v maximálnej možnej
výmere (50 árov), inak by mu boli dali záhumienok iba vo výmere 21-22 za jeho vlastné pozemky, teda
bolo všeobecne známe že spolu s darovanými vlastní jeho otec pozemky vo výmere viac ako 50 árov,svedok M. ako bývalý člen komisie prideľujúcej záhumienky v konaní potvrdil, že záhumienok dostávali
vovýmere50árovabolprideľovanýajzaspornénehnuteľnosti,záhumienokbolvpriebehujehoužívania
pridelený na minimálne 4 miestach, žalovaný 1/ predložil fotografie, na ktorých vyznačil miesta jeho

užívaniavrôznychobdobiach,záhumienokjehootecužívalajscelourodinou(vrátanežalovaného1/)až
do r. 1980, kedy začal chorľavieť, prestal obrábať pôdu a chovať vo väčšom rozsahu hydinu a ošípané,
preto už nepožiadal o prideľovanie záhumienku, následne došlo k rozpadu družstva.
Doplnením dokazovania výsluchom žalovaného 1/ neboli zistené žiadne skutočnosti, na ktoré by bolo
potrebné prihliadnuť a ktoré by mohli zvrátiť skutkový stav zistený súdom prvej inštancie.

Žalobcovia na odvolacom pojednávaní nesprávne označenie registra pri parc. č. 697/8, zapísanej na LV
č. XXXX pre k. ú. V. O. Z. v žalobe, upresnili tak, že správny register danej parcely je „C“.

8. Určovacia žaloba (§ 80 písm. c/ O. s. p., § 137 písm. c/ CSP) má spravidla preventívny charakter
- jej účelom je poskytnúť ochranu práva žalobcu predovšetkým skôr, než dôjde k porušeniu právneho
vzťahu alebo práva (určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny

vzťah alebo právo boli porušené a kde je na mieste žaloba o splnenie povinnosti podľa § 80 písm.
b/ O. s. p., § 137 písm. a/ CSP). V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto
vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť
nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu počtu súdnych sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa
nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať

splnenia povinnosti však neplatí vtedy, ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia
povinnosti) preukáže, že má naliehavý právny záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu,
v takomto prípade treba jeho určovaciu žalobu považovať za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý
je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom
právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv

a oprávnených záujmov (ide najme o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je
či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a predíde sa žalobe na plnenie).
Treba zdôrazniť, že nejde o určovaciu žalobu samu, ale o to, čo (akého určenia) sa žalobca domáha a z
akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit
(to čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím

petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu.
Záver súdu o existencii, prípade neexistencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda
posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procese prípustným nástrojom ochrany jeho práva alebo
spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať
iné konanie. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o

samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá - ktorá
určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení
spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal
meritom veci.
Podľa názoru odvolacieho súdu bol správny záver súdu prvej inštancie o danosti naliehavého právneho

záujmu žalobcov na žalobou požadovaných určeniach, ktorý bol ním riadne a dostatočne odôvodnený.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru,
že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, pre svoje
skutkové zistenia vzal do úvahy skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, prednesov strán,

listinných dôkazov, svedeckých výpovedí, žiadne podstatné skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo neopomenul. Odvolací súd nezistil, že
by prvostupňový súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 132 O. s. p. (akt. § 191 CSP) v súvislosti s
hodnotením dôkazov, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, pričom svoje skutkové

zistenia správne subsumoval pod aplikované právne predpisy a daný právny vzťah správne právne
posúdil. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil. Odvolací súd ani
s prihliadnutím na uplatnené odvolacie argumenty žalovaných nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal
od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom.
Odvolatelia v odvolaní zotrvali na svojej argumentácii pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa súd prvej

inštancie riadne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku.
K námietke odvolateľov, že hoci bol L. B. v čase svojej smrti v roku XXXX zapísaný v evidencii
nehnuteľností, jeho dedička manželka U. B. po jeho smrti predmetný podiel na nehnuteľnostiach
nežiadala dedičsky prejednať a neurobila tak ani do svojej smrti v dobe 30-tich rokov po jeho smrti, čo siodvolatelia vysvetľujú tak, že rešpektovala vôľu svojho manžela v tom smere, že podiel na pozemkoch
patrí manželovej rodine B. a že tento daroval právnemu predchodcovi žalovaných, ešte predtým ako sa
za L. B. vydala a čo podľa odvolateľov vyvracia tvrdenie žalobcov, že ich právna predchodkyňa mala

o podiel na pozemkoch záujem a že tento pozemok aj užívala resp. obhospodarovala, odvolací súd
uvádza že bolo v čase smrti L. B. a aj v nasledujúcom období až do r. 1989 bežné (čo je súdu známe
z jeho úradnej činnosti), že sa v rámci dedičského konania po poručiteľovi neprejednali nehnuteľnosti,
ktoré boli dané do užívania družstva resp. socialistickej organizácie.
K ďalšej námietke odvolateľov, že rovnako ani po smrti U. B. (zomrela XX.X.XXXX) podiel na

predmetných nehnuteľnostiach nebol predmetom v dedičskom konaní po nej ako poručiteľke (č. k. 20D
399/2003, 3Dnot 75/03), odvolací súd uvádza že U. B. nebola v čase jej smrti v katastri nehnuteľností
evidovaná ako vlastníčka podielu na predmetných nehnuteľnostiach, čo bolo zjavným dôvodom jeho
neprejednania v dedičskom konaní a žalovaní a ich právni predchodcovia rovnako neurobili až do
spísania notárskej zápisnice žiadne kroky aby spoluvlastnícke podiely boli zapísané.
Odvolatelia namietali, že by bolo v konaní preukázané, že L. B. sám nehnuteľnosti obhospodaroval v

rokoch 1955 - 1956, kedy ich vložil do družstva. Boli názoru, že uvedené skutočnosti neboli preukázané
žiadnym objektívnym dôkazom, keď samotný súd konštatoval, že nie je možné zadovážiť doklad o tom,
kto a kedy vložil podiel na pozemku do družstva. Pozemok mal už v tom čase veľa vlastníkov a nie
je ani zrejmé ako L. B. údajne obhospodaroval svoj podiel. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že
sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý považoval za preukázané

najmä zhodnými výpoveďami žalobcov a svedka L. U. (ktorý bol priamym svedkom udalostí, majúcich
význam pre preukázanie tvrdení strán a ktorého výpoveď vyhodnotil ako vierohodnú), že L. B. užíval a
obhospodaroval roľu minimálne do roku 1955, kedy ju on sám vložil do družstva (čo povedal svedkovi L.
U. priamo L. B.), čo vyvracia tvrdenie žalovaných, že by mal dať L. B. roľu do družstva ešte v roku 1950
a v decembri 1950 ju darovať R. M.. I keď sa nepodarilo stranám zadovážiť listinný doklad o tom, kto a

kedy vložil podiel na pozemku do družstva, žalobcovia preukázali svoje tvrdenie iným vyššie uvedeným
spôsobom.
V prejednávanej veci sa žalobcovia domáhajú určenia, že spoluvlastnícke podiely v nehnuteľnostiach
špecifikovaných v petite žaloby patria do dedičstva po poručiteľovi L. B.. Ústrednou otázkou tak bolo, či
mu ku dňu jeho smrti vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam svedčalo alebo nie. Odvolací súd je

názoru, že súd prvej inštancie dal na túto otázku jednoznačnú a dostatočnú odpoveď a vecne správne
rozhodol, že spoluvlastnícke podiely v nehnuteľnostiach patria do dedičstva.

10. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil (s tým, že na základe
upresnenia žalobcami žaloby v časti označenia registra pri prvej vo výroku uvedenej parcely, uviedol
odvolací súd správny register), vrátane vecne správneho (odvolaním nespochybňovaného) rozhodnutia
o trovách konania pred súdom prvej inštancie.

11. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešným žalobcom priznal právo na
náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo

veci (v prejednávanej veci žalobcovia), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti
strane, ktorá vo veci úspech nemala (v prejednávanej veci žalovaní).

12. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3 : 0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien

a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta CSP).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§

426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)