Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, October 31, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/678/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233552
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233552.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 6C/243/2012-64 zo dňa 21. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 6C/243/2012-64 zo dňa 21. 03. 2014 návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal, aby bol odporca zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 125,- eur a z titulu
nemajetkovej ujmy sumu 330,- eur, zamietol (výrok I.). Odporcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok
II.).
Konštatoval, že navrhovateľ si v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody vo výške 125,- eur a
nemajetkovej ujmy vo výške 330,- eur, spôsobených mu nesprávnym úradným postupom Okresného

súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 20Er/3707/2009 spočívajúcim v tom, že okresný súd nevydal
poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie v lehote ustanovenej v § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku (k jeho vydaniu došlo až viac ako 6 mesiacov po uplynutí uvedenej lehoty), resp. v zbytočných
prieťahoch v konaní.
Nárok navrhovateľa súd posúdil ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 písm. d/, v spojení s § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..
Navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu skutočnej škody podľa § 17 ods. 1 cit. zákona a nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 17 ods. 2 cit. zákona.
Pokiaľ ide o podmienky konania, súd mal zato, že navrhovateľ požiadal príslušný orgán štátu o
predbežné prerokovanie nároku v súlade s ust. §16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., avšak jeho nárok
nebol v lehote podľa citovaného ustanovenia uspokojený.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je
osobitnou objektívnou zodpovednosťou. Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia
byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
sú: porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nesprávnom úradnom postupe;
vznik a existencia škody (resp. nemajetkovej ujmy) spôsobenej nesprávnym úradným postupom apríčinná súvislosti medzi porušením právnej povinnosti (nesprávnym úradným postupom) a škodou
(resp. nemajetkovou ujmou), ktorá porušením povinností vznikla.
Nesprávny úradný postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného

predpísanéhopostupuštátnehoorgánu,resp.oporušenieúčelupostupuštátnehoorgánu,ktorýnenašiel
svojbezprostrednývýrazvovydanomrozhodnutí.Nesprávnyúradnýpostupjevymedzenývust.§9ods.
1 vety druhej zákona č. 514/2003 Z. z. ako porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov

fyzických osôb a právnických osôb.
Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 28. 10. 2009, o žiadosti bolo rozhodnuté dňa
05. 03. 2010 vydaním poverenia pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Možno tak konštatovať,
že k povereniu súdneho exekútora zo strany exekučného súdu došlo 128 dní (cca 4 mesiace) po
doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na

uvedené bolo možné, vychádzajúc z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31. 05. 2010,
konštatovať, že exekučný súd sa, formálne vzaté vychádzajúc izolovane zo znenia ust. § 9 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z., dopustil nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v
zákonom ustanovenej lehote. Súd sa tak v ďalšom zaoberal naplnením ďalších predpokladov vzniku
zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej majetkovej škody, súd uviedol, že nemohol vychádzať z
navrhovateľom tvrdených celkových nákladov na správu jeho pohľadávok prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného
systému, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a

telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, ktoré v
kontexte prejednávanej veci navrhovateľ vyjadril v paušalizovanej sume, ktorá mala pripadať na ten
ktorý konkrétny prípad, a to z dôvodu osobitosti každého jednotlivého prípadu. Navrhovateľ akýmkoľvek
spôsobom nepreukázal vznik ním tvrdených celkových nákladov, resp. neoznačil jediný dôkaz, z ktorého
by vznik a výška akýchkoľvek ním tvrdených nákladov vyplývala. Pre prípadný záver súdu o vzniku

takýchto nákladov nie je postačujúce, ak existuje možnosť vzniku takýchto nákladov, ale ich vznik musí
byť navrhovateľom v konaní bezpochybne preukázaný, t.j. musí byť bezpochybne preukázaná skutočná
škoda.
Režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú nepochybne
vynakladané v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou. Navrhovateľ tieto náklady vynakladá v

príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu svojej obchodnej činnosti, čo nemožno považovať za škodu
mu vzniknutú. Z hľadiska priamej príčinnej súvislosti zo strany navrhovateľa nebolo preukázané, že
by zamestnal akéhokoľvek zamestnanca, resp. že by prevádzkoval akýkoľvek informačný systém,
práve z dôvodu dotknutého exekučného konania. Je možné vychádzať z toho, že ak aj navrhovateľ v
dotknutomobdobívôbeczamestnávalzamestnancaaprevádzkovalinformačnýsystémzdôvodusprávy

pohľadávok (čo však nepreukázal), bol by tak robil aj v prípade, že by exekučný súd v dotknutej veci
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie v zákonom ustanovenej lehote. Navrhovateľ zároveň
neprodukoval jediný dôkazy, z ktorého by vyplývalo, že v dotknutom období zaslal exekučnému súdu
akékoľvek podanie (urgenciu, sťažnosť).
Pokiaľ ide o navrhovateľom uplatnený nárok na náhradu majetkovej škody, navrhovateľ teda

nepreukázal naplnenie ďalších dvoch predpokladov (vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu. Preto
súd návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie sumy 125,- eur z titulu majetkovej škody zamietol.
V súvislosti s uplatneným nárokom na nemajetkovú ujmu súd poukázal na ust. § 17 ods. 2 zákona
č. 514/2013 Z. z., podľa ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie

je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
V uvedenom kontexte súd poukázal na to, že ustanovenie 15-dňovej lehoty na udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nezbavovalo

exekučný súd povinnosti preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul, či nie sú v rozpore so zákonom (resp. s právnou normou vyššej
právnej sily). Uvedený prieskum je však ťažko vykonať v tak krátkej lehote, ako je lehota 15 dní.
V danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo navrhovateľovi priznané plnenie vočipovinnému vyplývajúce zo zmluvy o úvere uzavretej medzi navrhovateľom ako veriteľom a povinným
v exekúcii ako dlžníkom. S poukazom na to, že podstata podnikateľskej činnosti navrhovateľa spočíva
v poskytovaní krátkodobých úverov na základe zmlúv o spotrebiteľskom úvere, je potrebné považovať

činnosťexekučnéhosúduvdanejexekučnejvecismerujúcukposúdeniučivdanomprípadeneexistovali
okolnosti uvedené v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní za legitímnu,
sledujúcu dosiahnutie účelu implicitne predpokladaného práve ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
V tejto súvislosti okresný súd mimo iného poukázal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci
C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v zmysle ktorej Smernicu

Radyč.93/13/EHSzodňa05.04.1993trebavykladaťvtomzmysle,ževnútroštátnysúd,ktorýrozhoduje
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa,
musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez
návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim
alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať
takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva, ak ide o neprimeranú

doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. I keď exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, je v exekučnom
konaní zo zákona povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ust.
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.

09. 2011). Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená tiež charakterom, ako aj
právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, správaním účastníkov súdneho konania a napokon
aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa zúčastňujú na súdnom konaní.
Exekučný súd za účelom prieskumu vykonal úkon smerujúci k získaniu potrebných podkladov, pričom
tieto žiadal výzvou zo dňa 11. 11. 2009 (14 dní po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie) od Stáleho rozhodcovského súdu. Po obdržaní žiadaných listín
dňa 22. 02. 2010 vec posúdil z hľadísk ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a poverenie na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi dňa 05. 03. 2010 (t. j. 11 dní po doručení listín od Stáleho
rozhodcovského súdu) vydal.
V súvislosti s uvedeným súd poukázal aj na to, že nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy

a automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48
ods. 2 Ústavy SR). Taktiež nie každé porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
má takú intenzitu, na základe ktorej by bolo možné automaticky pristúpiť k priznaniu odškodnenia vo
forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. S prihliadnutím na skutkové okolnosti daného prípadu (keď z
celkovej doby od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

exekučnému súdu dňa 28. 10. 2009 do rozhodnutia o nej dňa 05. 03. 2010, t. j. 128 dní, musel exekučný
súd čakať na doručenie potrebných listín na jeho prieskum 103 dní), ako aj prihliadajúc na osobu
navrhovateľa, u ktorého nešlo o súdne konanie, ktoré by malo pre neho existenčný význam (ako je to
napr. v konaniach vo veciach osobného stavu, či pracovno-právnych), dospel okresný súd k záveru, že
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia nemohlo akýmkoľvek spôsobom vyvolať

u navrhovateľa ním tvrdené následky. Preto je v danom prípade postačujúce samotné konštatovanie
porušenia práva navrhovateľa bez priznania nemajetkovej ujmy.
Z uvedených dôvodov tak súd návrh aj v časti o zaplatenie sumy 330,- eur z titulu nemajetkovej ujmy
ako nedôvodný zamietol.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s.

p.“) v spojitosti s § 151 ods. 1 O. s. p.. Nakoľko odporca, ktorý bol v konaní úspešný, si trovy konania
nevyčíslil a ich vznik mu nevyplýva ani zo spisu, súd mu náhradu trov nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo

iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu
(správne malo byť uvedené navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods.2 O. s. p. preto, že sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Navrhovateľ však
riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané
s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v

neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej navrhovateľ uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach

navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a

Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí, a že navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť
pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo

v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ

trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii

zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať
pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,

resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).
Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
Podľa navrhovateľa, ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k

žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.

Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti, v odôvodnení
rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavaniea správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej
ujme. Navrhovateľ uviedol, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého

vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo,
navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci
samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ÚstavySlovenskejrepubliky,akoajprávanaprejednanievecivprimeranejlehotezaručenéhočl.6ods.1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací
súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní navrhovateľ namietal, že vo veci konal a rozhodol vylúčený sudca, s poukazom na
skutočnosť, že upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených

skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že objektívne nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného.

V súvislosti s navrhovateľom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd
poukazuje na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania

domnieva, že sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konania
alebo k ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Vzhľadom na oznámenie navrhovateľa v návrhu
na začatie konania, súd navrhovateľa vyzval, aby oznámil, či uplatňuje námietku zaujatosti voči sudcovi,
ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, resp. voči všetkým sudcom Okresného súdu Žilina. Navrhovateľ,
kvalifikovane zastúpený advokátom, na výzvu súdu oznámil, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1

O. s. p. nepodal (č. l. 11 spisu). Napriek tomu okresný súd podľa § 16 O. s. p. predložil vec Krajskému
súdu v Žiline ako súdu nadriadenému na rozhodnutie, a to na základe oznámenia sudcov okresného
súdu s poukazom na skutočnosti oznámené navrhovateľom v návrhu na začatie konania. Krajský súd v
Žiline uznesením č. k. 8NcC/238/2013-19 zo dňa 08. 03. 2013 rozhodol, že sudca Mgr. Andrej Kekely
(ktorému bola vec pridelená náhodným výberom elektronickou podateľňou, a teda je zákonným sudcom

v danej veci) nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania danej veci. Uznesenie krajského súdu bolo
právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 10. 03. 2014 (č. l. 45 spisu).
Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky navrhovateľa, odvolací súd opätovne uvádza, že
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnejústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom
na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a
len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom,

objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého
sudcusúdanéokolnostivylučujúcehozprejednávaniaarozhodovaniavecieštenezakladábezďalšieho
dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu
nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na
ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31.

05. 2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa)
svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za spôsobenú
škodu a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Aplikačná prax Najvyššieho súdu
SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej
miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný

profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol
zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá
pomer k veci.

K odvolaciemu dôvodu, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je
potrebné uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 21. 03. 2014 (nie je preto na
mieste námietka navrhovateľa, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania),
kedy bolo pojednávanie i uskutočnené (ako to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní z č. l. 49 spisu).
Splnomocnený zástupca navrhovateľa prevzal predvolanie na pojednávanie dňa 10. 03. 2014 (č. l.

45 spisu), na pojednávanie sa však nedostavil, rovnako ani navrhovateľ, pričom svoju neprítomnosť
riadne a včas, vážnymi dôvodmi neospravedlnili. Navrhovateľ síce v odvolaní uvádza, že požiadal
o zrušenie pojednávania z dôležitých dôvodov, táto skutočnosť však zo spisu nevyplýva. Nakoľko
navrhovateľ nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho
strane, brániacu mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O. s. p.) a na pojednávanie sa bez ospravedlnenia

nedostavil, boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci
v jeho neprítomnosti a neprítomnosti jeho splnomocneného zástupcu. Pokiaľ teda okresný súd vec
na pojednávaní dňa 21. 03. 2014 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi možnosť
konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti zbavil sám tým, že sa na pojednávanie nedostavil. Z
uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka navrhovateľa, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a

tvrdení a okresný súd vo veci rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym
otázkam veci, nakoľko neúčasťou na pojednávaní si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami
zmarili možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia, najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O.
s. p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa spravidla realizujú práve na pojednávaní (vo

vzťahukprítomnýmúčastníkom).Pokiaľideodokazovanie,okresnýsúdvykonaldokazovanienavrhnuté
samotným navrhovateľom, prečítaním listín z príslušného exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp.
zn. 20Er/3707/2009, ktoré preto slúžili ako dôkaz v konaní.

K tvrdeniu navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, odvolací súd uvádza,

že vyjadrenie odporcu bolo splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa doručené spolu s predvolaním
na pojednávanie, dňa 10. 03. 2014. Navrhovateľ teda mal dostatok času oboznámiť sa s vyjadrením
odporcu a k tomuto prípadne zaujať stanovisko.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo

v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému
legálne pripustil odvolanie. Táto námietka navrhovateľa nie je pravdivá, nakoľko z obsahu zápisnice
o pojednávaní zo dňa 21. 03. 2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, nevyplýva
navrhovateľom tvrdená skutočnosť. Okresný súd na označenom pojednávaní nerozhodol o návrhu

navrhovateľa na prerušenie konania, lebo navrhovateľ v prejednávanej veci takýto návrh ani nepodal.

Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným
súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcimkontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv,
a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie a so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v
plnom rozsahu stotožnil. Okresný súd sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku riadne zaoberal
so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.
Námietka navrhovateľa, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané

lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, nie je dôvodná. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nič také nevyplýva. Samotný súd opakovane konštatoval, že lehota na vydanie poverenia nebola
dodržaná, dospel však k záveru, že samotná táto skutočnosť neznamená, že by išlo o zbytočné
prieťahy v konaní. V tejto súvislosti odvolací súd, rovnako ako okresný súd, poukazuje na to, že so
zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II. ÚS 471/2012, I. ÚS 86/2002, I. ÚS
70/2002, I. ÚS 16/2002, I. ÚS 63/2000) samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno

automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane,
oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa
podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, ako
to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd. Tento sa dostatočne zaoberal aj ďalšími atribútmi

zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t.j. vznikom škody a príčinnou
súvislosťou medzi navrhovateľom uvádzanou škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia aj vo
vzťahu k týmto atribútom zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a v
podrobnostiach naň odkazuje. Odvolací súd nepovažoval za veci zodpovedajúce tvrdenia navrhovateľa,

že prvostupňový súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá súvisela so správou
pohľadávky počas nečinnosti exekučného súdu, a že ignoroval všetky ostatné tvrdenia týkajúce sa
uplatnenej škody, čím sa stalo jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Pokiaľ ide o preukázanie majetkovej
škody, ak navrhovateľ chcel v konaní pred prvostupňovým súdom predložiť dôkazy vo vzťahu k jej výške
prostredníctvom znaleckého posudku, v realizácii tohto procesného práva mu nič nebránilo.

Rovnako nie sú na mieste ani tvrdenia navrhovateľa o chýbajúcich dôvodoch pri nemajetkovej ujme, keď
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd konštatoval porušenie práva navrhovateľa,
mal však za to, že samotné konštatovanie tohto porušenia je dostatočným zadosťučinením.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,

ako vecne správny potvrdil.

V súvislosti s odvolaním navrhovateľa odvolací súd v závere uvádza, že nie všetky odvolacie námietky
uvedené v odvolaní navrhovateľa sa dotýkajú výroku a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Navrhovateľ v odvolaní poukazuje mimo iného na rozhodnutia a skutočnosti, ktoré v súdenej veci vôbec

nenastali (napr. podanie návrhu na prerušenie konania s predložením ústavnej sťažnosti, zamietnutie
návrhu na prerušenie konania či rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania). Odvolaciemu súdu
je z vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ podáva rovnaké odvolanie vo viacerých
obdobných veciach bez toho, aby rozlišoval medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov, v dôsledku čoho
nie všetky odvolania korešpondujú so skutočným stavom v tej - ktorej veci.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.