Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 12, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/437/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234462
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112234462.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Žilina, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku

a členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Amálie Paulerovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 14C/306/2012-79 zo dňa 16. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým si voči odporcovi uplatnil
právo na zaplatenie sumy 125 Eur z titulu majetkovej škody tvoriacej jeho nevymožiteľnú pohľadávku
a sumy 275 Eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktoré mu boli spôsobené nesprávnym úradným postupom
okresnéhosúdu.Tenvexekučnomkonanínerozhodolonávrhusúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote (omeškanie viac ako 5 mesiacov).

Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Er 3845/2009 mal preukázané, že dňa
05.11.2009 požiadal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd dňa 06.11.2009 vyzval oprávneného na predloženie zmluvy s rozhodcovskou doložkou
a kópie doručenky potvrdzujúcej doručenie rozhodnutia. Okresný súd dňa 01.03.2010 vydal poverenie
súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. V danom prípade bolo povinnosťou exekučného súdu
skúmať podmienky v súvislosti s výkonom rozhodcovského rozsudku v súlade s ust. § 45 Zákona č.
244/2002 Z. z. a v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Vychádzajúc zo zákonných podmienok uvedených v § 3 ods. 1 písm. a/, d/, ods. 2, § 5 ods. 1, § 6
ods. 1, § 9 ods. 1 a 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 dospel k záveru,
že navrhovateľ predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom nepreukázal. Nemal preukázaný základný predpoklad vzniku nároku na náhradu škody
- nesprávny úradný postup, keďže je zrejmé, že predmetom rozhodovania exekučných súdov bolo
skúmanie žiadostí o vydanie poverenia a skúmanie správnosti Rozhodcovského rozsudku, nekalej

povahy rozhodcovskej doložky, pričom posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno považovať za
nesprávny úradný postup.Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy a automaticky za porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako vyplýva aj z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu
SR (I. ÚS 16/02). Aj v danom prípade, nedodržanie 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia v zmysle § 44

ods. 2 Exekučného poriadku neznamená nesprávny úradný postup súdu v zmysle Zákona č. 514/2003
Z. z..

Nazákladeuvedenýchskutočnostídospelkzáveru,ženavrhovateľpodmienkynárokunanáhraduškody
v zmysle § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Zb. (v platnom znení do 31.12.2012 nepreukázal). Z uvedených

dôvodov preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi náhradu trov
konania nepriznal, keďže podľa § 151 ods. 1 O.s.p. žiadne trovy si neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal

jeho zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahrňujúceho právo na kontradiktórne konanie
a v danej spojitosti prvostupňovému súdu vytýkal, že ako navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a prednesom a navrhnúť dôkaz na
podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Súd

vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.
Riadneavčaspožiadaloodročeniepojednávania.Súdsavšaknedostatočneoboznámilspodmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom
predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho viedol

pojednávanie, na ktorom za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že
trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní.
Zároveň poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiachnasvedčujúcichtomu,žesudcuktorémubolavecpridelenánaprejednaniearozhodnutie
je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod

na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v rozpore s
ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore
s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na
nestranný súd. Tiež poukázal na ust. § 15 O.s.p..

Okrem toho, súdu prvého stupňa vytýkal viacero omylov, keď konštatoval, že ním namietané lehoty na
vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú.
Poukázalnapotrebuskúmanianielenkedyboloožiadostirozhodnutieakedybolorozhodnutiedoručené
súdnemu exekútorovi.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy

aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti tomuto rozhodnutiu podáva odvolanie.
Tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Ak odporca nereagoval na
výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie
(§ 153b O.s.p.).

Vytýkal, že súd sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho
a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.
V odôvodnení rozhodnutia sa súd zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky

počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka
(povinného). Súd však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na
udržiavanie a správy informačného systému a výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií,
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, poštovné a telekomunikačné výdaje. Nesúhlasí s
tvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinildlžník,keďpravýmprávnym

titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu. Hodlal predložiť dôkazy o výške
majetkovej ujmy prostredníctvom znaleckého posudku, súd však dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonané ex offo. Ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, preto je v
tejto časti rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia vôbec nie jezrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková
škoda nevznikla. Rovnako sa to týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Jeho práva boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z
vykonaného dokazovania. Preto sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky
si navrhovateľ zvolil, o podstatne a rozsahu podnikateľského rizika a o udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora.

Okresný súd bol povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej rozhodnúť o návrhu na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o predjudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení
jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, na základe ústavnej sťažnosti podanej na
ústavnom súde SR.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti však predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o

ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a
bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti sú potom
ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia
zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ ani jeho právny zástupca nezúčastnili stanoveného termínu
pojednávania vo veci určeného na deň 16.04.2015, a to bez náležitého ospravedlnenia, hoci právnemu
zástupcovi bolo predvolanie doručené dňa 13.04.2015 (bola dodržaná 5-dňová lehota na prípravu
pojednávania). Teda tvrdenia navrhovateľa v odvolaní, že okresný súd vykonal pojednávanie, hoci sa

riadne ospravedlnil a trval na účasti svojho právneho zástupcu je zavádzajúce a irelevantné. Svoju
neúčasť ospravedlnil iba odporca, ktorý zároveň súhlasil, aby sa konalo v jeho neprítomnosti.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu
na odročenie pojednávania a nadväzne konať v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie

predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní.
Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných
zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas súdu s
uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú adresu),
ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup nevyužil, uvedené
však nie je vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej a v konkrétnych
okolnostiach súdeného prípadu. Nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie relevantného

porušenia procesného práva účastníka konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval
v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na
odročenie pojednávania, ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné (ďalšie) okolnosti, ktoré by

mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň
dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napríklad
uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo/201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania
inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnostiÚstavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k neúspešným ústavným
sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.

Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že uznesením Krajského súdu Žilina č. k. 8NcC/140/2013-18 zo dňa
28.02.2013 o nevylúčení zákonného sudcu JUDr. Vladimíra Kozáčika z prejednávania a rozhodnutia
predmetnej veci. Pokiaľ by aj neexistovalo žiadne rozhodnutie nadriadeného súdu o tom, že sudca
je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže posúdiť túto
otázku samostatne. Krajský súd však v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom

okresného súdu, na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí dôvod pre vylúčenie
zákonného sudcu z prejednávania aj rozhodovania veci.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo
zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone

rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak apriórne stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom

zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).

Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.
1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný
a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania

je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu z
prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolacie námietky navrhovateľa smerujúce proti rozhodnutiu
okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, keďže takýto procesný návrh zo strany
navrhovateľa v priebehu konania podaný nebol.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka navrhovateľa o povinnosti súdu rozhodnúť o návrhu rozsudkom

pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., keďže odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné
vyjadrenie k žalobnému návrhu. Vydať rozsudok pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O. s. p. je
možnosťou, nie povinnosťou okresného súdu. Takéto riešenie prichádza do úvahy iba v prípade, ak
navrhovateľom tvrdený skutkový stav, ktorý sa stáva skutkovým základom rozsudku, považuje súd za
nesporný. V danej veci to však konštatovať nemožno.

Krajský súd sa plne stotožňuje so záverom okresného súdu, že navrhovateľ predpoklady nároku na
náhradu škody na základe Zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012 nepreukázal z
dôvodov uvádzaných okresným súdom v odôvodnení rozsudku, s ktorými sa krajský súd plne stotožňuje
a v dôvodoch svojho rozsudku na ne poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na doplnenie dôvodov rozsudku

okresného súdu krajský súd ďalej dodáva, že v prípadoch, na ktoré sa vzťahuje zákonná lehota podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, aj ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods.
1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone
ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení,

či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva
porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti
danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmyslecitovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán
dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012).

Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku, že rozhodnutie prvostupňového súdu je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Naopak okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného
dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil
svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah

vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za svojvoľné, naopak rozsudok vyčerpávajúcim
spôsobom zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri
výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení,
nepoprel ich účel a podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Je
výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov na ktorých okresný
súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek

protiargumentáciu. Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani
nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci

samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal.
Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov

aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.