Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, September 28, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžso/56/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200703
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Henčeková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8014200703.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej,

PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci žalobcov
1/ Patryk Zabawa - ARTIMA, Centrálna 632/7, 089 01 Svidník, IČO: 46 022 546, 2/ D. W., D., Poľská
republika, právne zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova 2, 080
01 Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63
Bratislava, o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 17217-3/2014-BA zo dňa 9. apríla
2014, konajúc o odvolaní žalobcu 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/46/2014-53
zo dňa 26. mája 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/46/2014-53 zo dňa 26.
mája 2015 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“) vo vzťahu k žalobcovi 1/ zamietol
žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č.
17217-3/2014-BA zo dňa 9. apríla 2014 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne

pobočky Prešov č. 26072-97/2013-PO zo dňa 29. októbra 2013 a vo vzťahu k žalobcovi 2/ krajský súd
konanie podľa § 250d ods. 3 O. s. p. zastavil.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že žalobca 1/ v žalobe namieta iné porušenie ako svojich
subjektívnych práv, a to porušenie práv zamestnanca (žalobca 2/). S poukazom na ust. § 172 až 225
zákona č. 461/2003 Z.z. považuje krajský súd za nedôvodnú námietku, že žalovaná a ani prvostupňový
správny orgán neboli oprávnený vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu

zamestnania zamestnancami žalobcu 1/.

Za nedôvodnú považoval krajský súd aj námietku žalobcu 1/, že bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci
nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňového
rozhodnutia, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
jeden celok.

Žalobcom 1/ napadnuté rozhodnutia správnych orgánov boli vydané v súlade s ustanovením § 209
ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoréskutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami boli vedený pri hodnotení dôkazov a pri
použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.

K námietkam žalobcu v 1/ vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v Oznámení žalovanej príslušnému
orgánu Poľskej republiky a retroaktivite, krajský súd konštatoval, že žalobca v 1/ v žalobe nenamietal
v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym
orgánom takýto postup zakazoval, a aké jeho subjektívne práva boli porušené.

Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe krajský súd dospel k
záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1/ subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobe je
namietané porušenie subjektívnych práv žalobcu v 2/, postup žalovanej bol v súlade so zákonom, a
preto žalobu žalobcu v 1/ podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol.

Vo vzťahu k žalobcovi 2/ dospel krajský súd k záveru, že je dôvodné konanie zastaviť podľa § 250d ods.

3 O.s.p., pretože žaloba bola podaná oneskorene.

Krajský súd poukázal na predložený administratívny spis, z ktorého vyplýva, že rozhodnutie žalovanej
bolo žalobcovi v 2/ doručené do vlastných rúk dňa 22.04.2014. Žaloba žalobcom 1/ bola podaná na
krajskom súde osobne dňa 27.05.2014 a krajský súd pripustil vstup žalobcu 2/ do konania uznesením zo

dňa 02.02.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25.02.2015. Postavenie žalobcu 2/ teda nadobudol až
dňa 25.02.2015, t. j. po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby, pričom zmeškanie lehoty nemožno
odpustiť.

V tejto súvislosti krajský súd uvádza, že lehota žalobcu 2/ (dva mesiace odo dňa doručenia rozhodnutia

žalovanej) nemôže byť zachovaná ani pri argumentácií, že zamestnávateľ (žalobca 1/) a zamestnanec
(žalobca 2/) sú nerozluční spoločníci, pretože z hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z.
nevyplývajú pre žalobcu v 1/ a žalobcu 2/ rovnaké práva a povinností. Navyše krajský súd uviedol, že
subjektívne práva, resp. povinnosti žalobcu 1/ ako zamestnávateľa nie sú identické so subjektívnymi
právami a povinnosťami fyzických osôb zamestnancov. Aplikácia ustanovenia § 91 ods. 2 v spojení s

§246c ods. 1 O.s.p. pre toto konanie tak nespĺňa podmienku primeranosti.

Pretožežalobca2/žalobupodaloneskorene,krajskýsúdkonaniezastavilazastavilkonanieajvovzťahu
k procesnému návrhu na prerušenie konania, pretože tento návrh bol právnym zástupcom žalobcov na
pojednávaní dňa 26.05.2015 vzatý späť.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p., tak, že z dôvodu, že žalobcovia
neboli v konaní úspešní a žalovaná nemá zo zákona právo na náhradu trov konania, súd účastníkom
náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podali žalobcovia 1/ a 2/ odvolanie, ktorým navrhli odvolaciemu súdu, aby
napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobcom 1/ a 2/ v celom rozsahu vyhovie a zruší
napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a prisúdi
žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov prvostupňového a aj odvolacieho konania.

Žalobca 1/ má za to, že postupom žalovanej a jej organizačnej zložky bezpochyby došlo aj k porušeniu
jeho subjektívnych práv. Prioritne v tomto smere namieta porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré
zahŕňa aj právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy na princípe
tzv. dobrej správy („good administration“), právo na dodržiavanie základných zásad správneho konania,
pričom žalobca 1/ (vo vzťahu k svojej osobe) namieta aj porušenie svojho subjektívneho práva vlastniť

majetok, práva na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty, právo na dosahovanie
zisku vlastnou činnosťou.

Žalobca1/ďalejnesúhlasísodôvodnenímnapadnutéhorozhodnutia,podľaktoréhopostupomžalovanej
nedošlo k porušeniu princípu dvojinštantnosti správneho konania. Podľa názoru žalobcu 1/ došlo

vydaním rozhodnutia žalovanej nepochybne k porušeniu uvedeného princípu správneho konania,
nakoľko rozhodnutie žalovanej je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne.Krajský súd uzavrel, že žalovaná svojim postupom neporušila žiadne ustanovenie právneho predpisu,
preto je jej postup lége artis a v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Tento záver však podľa názoru žalobcu 1/
neobstojí.Niejepovinnosťoužalobcu1/preukazovaťakýprávnypredpisžalovanáporušila,aležalovaná

ako správny orgán je povinná uviesť relevantné právne ustanovenia, podľa ktorých v konkrétnej veci
rozhodovala. Samotný postup žalovanej je podľa názoru žalobcu 1/ v priamom rozpore s viacerými
ustanoveniami Ústavy SR a ďalšími právnymi predpismi, najmä pokiaľ ide o citovaný čl. 2 ods. 2 Ústavy,
ďalej je tiež v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a s ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, 4 a 5, § 32 ods. 1 a § 46
ods. 1 Správneho poriadku a ďalšími právnymi normami, ktoré upravujú aj základné zásady správneho

konania.

Čo sa týka vykonanej kontroly žalovanej u žalobcu 1/ týkajúcej sa reálneho výkonu činnosti
zamestnancov žalobcu 1/ sa žalobca 1/ nestotožnil s názorom krajského súdu o zákonnosti takejto
kontroly. Predovšetkým namieta, že do kompetencie žalovanej uskutočnenie takejto kontroly nepatrí.

Žalobca 1/ v odvolaní poukázal aj na to, že krajský súd sa nevysporiadal s ďalšími argumentami
nezákonnosti uvedenými v žalobe, najmä porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania.

Žalobca 2/ má za to, že krajský súd pri procesnom rozhodnutí o zastavení konania vo vzťahu k nej
nesprávne posúdil otázku (ne)zachovania zákonnej lehoty na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti

napadnutých rozhodnutí, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

V súlade so závermi nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 219/07 zo dňa 13.03.2008 má žalobca
2/ za to, že lehotu podľa § 250d ods. 1 OSP nemožno počítať odo dňa rozhodnutia súdu o pribratí
účastníka konania, ale podľa názoru žalobcu 2/ postačuje, ak aspoň jeden z účastníkov správneho

konania podal včas žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. V
prípade žalobcov možno s prihliadnutím na obsah napadnutých rozhodnutí správnych orgánov uvažovať
aj tzv. nerozlučnom spoločenstve práv, v dôsledku čoho argumentácia krajského súdu o plynutí lehoty
odo dňa pribratia ostatných žalobcov do konania nemôže obstáť.

Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu
potvrdil.Žalovanáuviedla,žežalobcovia1/a2/vodvolaníneuviedlitakénámietky,ktorébyodôvodňovali
zmenu alebo zrušenie rozhodnutia žalovanej. Vo vyjadrení k odvolaniu sa žalovaná pridržala svojho
vyjadrenia k žalobe nakoľko v ňom zaujala stanovisko ku každej námietke obsiahnutej v žalobe.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10
ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods.
1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a jednomyseľne dospel k záveru, že rozsudok
krajského súdu je potrebné zmeniť tak, že žalobu zamieta.
Podľa § 250ja ods. 2 O. s. p. odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie

je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za
potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že krajský súd verejne prerokoval vec a verejne vyhlásil
rozhodnutie dňa 26.05.2015. Odvolací súd nepovažoval za potrebné na prejednanie veci nariaďovať

pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom.
Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a
na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 28.09.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Súd v správnom súdnictve
preskúmava rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov
uvedených v žalobe. Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný.

Podľa § 247 ods. 1 O. s. p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 833/2004 z 29. apríla 2004 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) osoby, na ktoré sa toto
nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy

sa určia v súlade s touto hlavou.

Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo
ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých
registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch.

Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s

odsekom 1.

Z obsahu predloženého súdneho spisu najvyšší súd zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov, ako
prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 26072-97/2013-PO zo dňa 29.10.2013 rozhodla podľa
§ 178 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, že žalobcovi 2/ zaniklo

povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
ako zamestnancovi žalobcu 1/ dňa 09.08.2013.

Na odvolanie žalobcov žalovaná rozhodnutím č. 17127-3/2014-BA zo dňa 09.04.2014 odvolania
zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.

Po preskúmaní veci najvyšší súd konštatuje, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný
prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú osobu, v súlade
so základným a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie.

Z administratívneho spisu je zrejmé, že žalovaná dňa 05.10.2012 vystavila pre zamestnanca (žalobcu
2/) formulár PD A 1 s platnosťou od 01.04.2012 do 09.08.2013. Formulár bol vystavený ešte v čase,
kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na
určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti zamestnanca na
území Slovenskej republiky.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy požiadala inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS
Varšava o preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a žalovaná, ako
príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, tieto rozhodujúce
skutočnosti preskúmala. Posúdenie vzniku poistného vzťahu v právnom zmysle patrí do kompetencie

orgánu, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, t. j. do
kompetencie žalovanej.

Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že na území Slovenskej republiky bola vykonávaná kontrola
so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov v období od 01.02.2011 do

11.03.2013. Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov vykonala u žalobcu 1/ kontrolu dňa 07.03.2013 a
z dôvodu, že miesto podnikania žalobcu 1/ sa od 04.09.2013 nachádza vo Svidníku, tak Sociálna
poisťovňa, pobočka Svidník vykonala kontrolu dňa 11.03.2013.

V rámci vykonanej kontroly dňa 07.03.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov zistila, že v

registrovanom sídle spoločnosti na 17. novembra 116, 080 01 Prešov sa nenachádza kancelária a ani
prevádzka žalobcu 1/. Nachádza sa tam iba poštová schránka patriaca súkromnej osobe, na ktorej je
uvedené meno žalobcu 1/. Majiteľ schránky uviedol, že žalobca 1/ sa na danej adrese nenachádza, má
tu iba poštovú schránku, a poštu mu doručuje na adresu N..Následne sa vykonala dňa 11.03.2013 kontrola na adrese N., kde sa zistilo, že ide o súkromný
byt, v ktorom sa nikto nenachádzal. Ďalej sa zistilo, že pracovné stretnutia so zamestnávateľom

sa uskutočňujú príležitostne na adrese spracovateľskej firmy, v priestoroch hotela Rubín, Centrálna
ulica, Svidník. V uvedených priestoroch sa nachádzajú účtovné doklady žalobcu 1/, pracovné zmluvy,
obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry a zároveň sa vykonávajú z uvedeného miesta aj
finančné transakcie. Spoločnosť riadi žalobca 1/ z adresy svojho trvalého pobytu v Poľskej republike. Pri
kontrolenebolpredloženýkonkrétnyrozpiszadávaniaprácejednotlivýmzamestnancom.Prácuprideľuje

žaloba 1/ telefonickou formou podľa potreby, pričom výkon práce je určený bez obmedzenia. Zároveň
nebolo možné v deň kontroly zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávali činnosť na území
Slovenskej republiky.

Na základe výsledkov kontroly dospel najvyšší súd k záveru, že sídlo žalobcu 1/ uvedené vo výpise
z obchodného registra nespĺňa základné kritéria sídla spoločnosti a zároveň odvolací súd uvádza, že

žalobca1/sícepredložilformálnedoklady,akopracovnúzmluvu,mzdovýlist,výplatnépáskyaevidenciu
dochádzky, ale nepredložil doklady preukazujúce reálny výkon práce žalobcu 2/, z ktorých by bolo
zrejmé, že žalobca 2/ vykonával prácu na určenom mieste.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd udáva, že jednou z rozhodujúcich skutočností na určenie miesta

výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho
zabezpečeniajeurčenieregistrovanéhosídlaalebomiestapodnikania.Akosobapracujúcavoviacerých
členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne
predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. Síce
termín registrované sídlo alebo miesto podnikania v základom alebo vykonávacom nariadení nie je

vymedzený, Súdny dvor na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 vypracoval termíny,
na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa
názoru Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu
faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich
osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike.

Ďalšie faktory ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto
uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činnosť, najmä
bankových sa môžu zohľadniť tiež.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd ďalej uvádza, že registrované sídlo alebo miesto

podnikania môžu byť teda uznané po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria skúma inštitúcia v mieste
bydliskanazákladedostupnýchinformáciialebovúzkejspoluprácisinštitúciouvčlenskomštáte,kdemá
zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania predmetných skutočností
je potrebné preukázať miesto, kde má zamestnávateľ registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od
zriadenia zamestnávateľa v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,

miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv a pod. V prípade, že zamestnávateľ nespĺňa podmienky
registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu,
v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania, čo je vzhľadom na výsledky
kontroly aj tento prípad.

Po preskúmaní administratívneho spisu odvolací súd zároveň konštatuje, že nebolo preukázané, že by
žalovaná pri určení uplatniteľnej legislatívy postupovala inak k občanom Poľskej republiky ako k iným
fyzickým osobám s bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a výsledky kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti

zamestnancov vykonanej u zamestnávateľa (žalobcu 1/), na základe ktorej nebolo preukázané, že
žalobca 2/ reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto žalobca
2/ nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, má
odvolací súd za preukázané, že žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán dospeli k správnemu
záveru, že posledný deň platnosti formulára PD A 1, t. j. 09.08.2013 je dňom zániku povinného

nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti
žalobcu 2/.Po preskúmaní námietok žalobcov najvyšší súd konštatuje, že sú nedôvodné a neboli spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia.

S poukazom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že rozhodnutia žalovanej a aj prvostupňového
správneho orgánu sú v súlade so zákonom, a preto podľa § 220 O. s. p. napadnutý rozsudok krajského
súdu zmenil tak, že žalobu zamietol.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 a § 224 ods. 1

O. s. p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keďže žalobcovia v konaní nemali úspech a žalovaná
nemá na ich náhradu zákonný nárok ani v prípade úspechu.

S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval
odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.