Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 16, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/993/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813201287
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3813201287.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa: U. U. SK s.r.o., so sídlom S. J. č. XX, G., IČO
44703015, zast. E., E. & K. s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom S. J. č. 49, G., IČO 36856584
proti odporkyni: N. S., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XXX, V., za účasti vedľajšieho účastníka na strane
odporkyni Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom K., J. X.. 5, IČO 42176778, zast.
JUDr. M. U., advokátom so sídlom X., ul J. H. č. X/A, o zaplatenie 1.808,65 eur s príslušenstvom, na

odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 6C/54/2014-143 zo dňa 23. júla
2014, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí prevyšujúcej časti návrhu z
r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu

9,92 eur a úrok z omeškania špecifikovaný vo výroku (výrok I.) V prevyšujúcej časti návrh zamietol
(výrok II.) a rozhodnutie o trovách konania vyhradil na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej. Rozhodol tak o návrhu navrhovateľa, ktorým uplatnil pohľadávku svojho právneho predchodcu
(Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy o úvere uzavretej dňa 6.12.2005. Zo zisteného obsahu úverovej
zmluvy okresný súd konštatoval, že neobsahuje správny údaj RPMN, pretože tento je uvedený v nižšej
výške ako úroková sadzba poskytnutého úveru. Nesprávnosť údaja RPMN považoval okresný súd za

jeho absenciu a v dôsledku toho úver za bezúročný a bez poplatkov podľa § 4 ods. 1 Zák. č. 258/2001
Z.z. v znení ku dňu uzavretia zmluvy. Vychádzajúc z uvedeného potom považoval za dôvodný iba
nárok na tú časť splátok úveru, ktorá pripadala na istinu poskytnutého úveru. V dôsledku vznesenej
námietky premlčania však z týchto splátok istiny priznal iba nepremlčanú časť. Splátky istiny, ktorých
splatnosť nastala viac ako tri roky pred podaním návrhu zamietol z dôvodu premlčania posúdeného
podľa Občianskeho zákonníka, teda v trojročnej premlčacej dobe plynúcej od splatnosti jednotlivých

splátok (§ 101 a § 103 OZ). O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

Proti výroku o zamietnutí návrhu vo zvyšnej časti a výroku o náhrade trov konania podal v zákonnej
lehote odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí zvyšnej
časti jeho návrhu na začatie konania odporuje základným princípom právnej istoty. Súd prvého stupňa
sankcionoval navrhovateľa a preniesol naň zodpovednosť za nesprávnu transpozíciu smernice č. 93/13/

EHS zo strany štátu. Poukázal na to, že jedným z hlavných dôvodov prijatia uvedenej smernice bolo
vytvorenie rovnakých podmienok na trhu a zlepšenie súťažného prostredia. Údaj o RPMN, resp. prijatie
jednotného výpočtu RPMN malo umožniť spotrebiteľovi jednoduchšie sa orientovať na trhu úverových
produktov, aby si mohol jednoducho porovnávať výhodnosť poskytovaných úverov. Vzhľadom na to, že
všetky subjekty ponúkajúce úverové produkty na trhu počítali v zmysle zákonnej úpravy RPMN podľa
jednotného vzorca, preto aj keď boli takto vypočítané hodnoty RPMN z pohľadu smernice nesprávne,

naplnil sa tým jeden zo základných zmyslov RPMN a to umožniť spotrebiteľovi porovnať /hoci chybne ale
všetkými jednotne/ vypočítanú RPMN a jednoducho sa tak dopracovať k najvýhodnejšej ponuke na trhu.Vprípade,žebynavrhovateľnevypočítalvzmluvesodporkyňouRPMNpodľavtedyplatnéhozákonného
vzorca, malo by to, okrem iného, za následok aj jeho neoprávnenú diskrimináciu, nakoľko RPMN
ním vypočítaná podľa správneho vzorca by bola podstatne vyššia ako RPMN vypočítaná na základe

vtedy platného zákonného vzorca konkurentmi navrhovateľa. Je zrejmé, že v rozpore s uvedenou
smernicou zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch až do 1. júla 2006 stanovoval nesprávny
vzorec pre výpočet RPMN. Ide o výsledok nesprávnej transpozície uvedenej smernice. Následkom
nedostatočnej transpozície smernice môže byť vo všeobecnosti buď priamy účinok smernice, alebo
povinnosť vykladať ustanovenie vnútroštátneho predpisu v súlade so smernicou /nepriamy účinok/ alebo

zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúnesprávnoutranspozíciou.Priamyúčinoksmernicesapripúšťa
iba vo vertikálnej rovine, teda vo vzťahu štát jednotlivec, nie vo vzťahu medzi jednotlivcami a preto v
tomto prípade nie je použiteľný. Eurokomformný výklad zákona by zasa viedol k pretvoreniu jasného
vzorca, ktorý zákon pre výpočet RPMN stanovil na obraz iného vzorca uvedeného v smernici. Išlo by
teda o neprípustný výklad „contra legem“. Navrhovateľ ďalej uviedol, že podlieha režimu zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách a jeho činnosť je regulovaná a dohliada na ňu Národná banka Slovenska.

Navrhovateľ teda nemohol v zmluve s odporkyňou uviesť inú RPMN ako vypočítanú v zmysle v tom
čase platných právnych predpisov. Dôsledkom iného výpočtu by bolo porušenie zákona, čo by mohlo
viesť k sankciám zo strany kontrolných a regulačných úradov a tiež k aplikácii § 4 ods. 2 písm. g)
zákona o spotrebiteľských úveroch. Neuvedenie RPMN vypočítanej podľa vnútroštátneho predpisu v
zmysle uvedeného zákonného ustanovenia znamená, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný

a bezpoplatkov. Navrhovateľ si splnil svoje povinnosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch,
keď zmluva uzatvorená s odporkyňou spĺňa všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských
úveroch, okrem iného aj RPMN, ktorá bola vypočítaná podľa prílohy tohto zákona ako to vyžaduje § 2
písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch. Úver poskytnutý odporkyni preto nemožno považovať za
bezúročný a bezpoplatkov. Nakoniec navrhovateľ uviedol, že chybný výpočet RPMN sa až do novely

zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch vyskytoval vo všetkých úverových produktoch
bánk a iný finančných inštitúcií na celom Slovensku. Množstvo týchto zmlúv prešlo kontrolou štátnych
orgánov ale aj súdnym procesom, resp. súdnou kontrolou. Napadnuté prvostupňové rozhodnutie tak
predstavuje zásadné a neodôvodnené vybočenie z rozhodovacej praxe súdov na Slovensku a nie je
v súlade s princípom právnej istoty. Navrhovateľ tiež nesúhlasil s aplikáciou Občianskeho zákonníka

na právne posúdenie premlčania v danom prípade, pretože úverový vzťah je absolútnym obchodom.
V tomto smere poukázal na to, že okresným súdom citované rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS
402/2013 bolo odmietnutí ústavnej sťažnosti, a preto sa nemohlo meritórne zaoberať otázkou správnosti
právneho posúdenia premlčania v úverových vzťahoch spotrebiteľov. Naopak, navrhovateľ poukázal
a citoval rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu SR podporujúcu jeho stanovisko, že v posudzovanom

prípade je namieste aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní. Správnosť stanoviska
navrhovateľa napokon vyplýva aj z vývoja legislatívy, pretože až zákon č. 102/2014 Z.z. novelizoval ust.
§ 52 OZ tak, že: „Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj, keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva“. Z toho
podľanavrhovateľavyplýva,žedoúčinnostiuvedenejnovely(12.6.2014)saajnaniektoréspotrebiteľské

vzťahy museli aplikovať normy obchodného práva. Napokon mal navrhovateľ za to, že v prípade úveru,
ktorého plnenie je dohodnuté v splátkach nastáva splatnosť až po lehote splatnosti celého úveru a nie
pri každej splátke jednotlivo. Navrhovateľ preto navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého
stupňa a priznal mu aj zostávajúci žalovaný nárok spolu s náhradou trov konania, na ktorú má právo,
keďže je jeho návrh dôvodný v celom rozsahu.

Vedľajší účastník sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil so závermi okresného súdu, a to tak v otázke
absencie údaja RPMN ako aj v posúdení otázok premlčania.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
v napadnutej zamietavej časti a vo výroku o náhrade trov konania, bez nariadenia pojednávania

odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné
v týchto častiach podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť z týchto dôvodov:

Súd prvého stupňa svoj rozsudok v napadnutej zamietavej časti odôvodnil tým, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere uzatvorená medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou síce

obsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“), avšak ide o údaj, ktorý
nezodpovedá reálnej RPMN predmetného spotrebiteľského úveru. RPMN je vzhľadom na poplatky a
ostatné náklady spotrebiteľa súvisiace so spotrebiteľským úverom vždy vyššia ako úroková sadzba
úveru dohodnutá v zmluve o spotrebiteľskom úvere. V danom prípade tomu tak nebolo a RPMN bolav úverovej zmluve uvedená nižšia ako úroková sadzba. Neuvedenie RPMN, resp. jej neuvedenie v
skutočnej výške v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2006
znamená, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Uvedený dôvod, ktorý popri

premlčaní viedol súd prvého stupňa k zamietnutiu zvyšnej časti návrhu navrhovateľa na začatie konania,
je založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávneho ale
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa správne na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej úverovej
zmluvy, teda v znení účinnom do 30.06.2006. Zo správnych skutkových záverov však vyvodil nesprávne
právne závery.

V zásade platí ako uviedol súd prvého stupňa, že vzhľadom na poplatky a ostatné náklady odporkyne
súvisiace s predmetným spotrebiteľským úverom, by RPMN úveru poskytnutého odporkyni mala byť
vyššiaakodojednanáúrokovásadzbaztohtoúveru,aaktomutaknieje,možnoúdajoRPMNpovažovať
za nesprávny. V tomto prípade, však nemožno nechať bez povšimnutia, že uvedený nesprávny údaj o
RPMN úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej medzi právnym predchodcom navrhovateľa

a odporkyňou bol spôsobený použitím nesprávneho vzorca pre výpočet RPMN, ktorý bol určený v
prílohe zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch až do 30.6.2006 /teda aj v čase uzatvorenia
predmetnej zmluvy/. Zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2006 v ustanovení § 4 ods. 2 písm.
g) stanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí obsahovať aj ročnú
percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez

poplatkov.Zároveňv§2písm.d)stanovil,žeročnoupercentuálnoumierounákladovsarozumiesadzba,
ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy tohto zákona z hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa
spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého spotrebiteľského úveru. Navrhovateľ mal
teda zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj RPMN vypočítaný podľa vzorca
stanoveného v prílohe uvedeného zákona. Ak tak postupoval, teda do zmluvy o spotrebiteľskom úvere

uviedol RPMN vypočítanú podľa vzorca určeného v prílohe zákona, konal tak plne v súlade so zákonom
a jeho konaniu nemožno nič vytknúť a to napriek zrejmej skutočnosti, že v zmluve uvedená RPMN
nezodpovedá skutočnosti.

Je všeobecne známou skutočnosťou, minimálne medzi právnickou verejnosťou, že vzorec na výpočet

RPMN uvedený v prílohe zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch bol až do 30.6.2006
chybný a táto chyba bola spôsobená zo strany štátu zlou transpozíciou smernice Rady č. 87/102/EHS o
aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú
spotrebiteľského úveru z 22. decembra 1986 v znení smernica Rady č. 90/88 z 22. februára 1990. Ako
na to správne poukázal navrhovateľ vo svojom odvolaní, chybná transpozícia smernice nemôže mať

za následok priamy účinok smernice vo vzťahu medzi jednotlivcami /bez ohľadu na to, či ide o fyzické
alebo právnické osoby/ ale len vo vzťahu medzi jednotlivcom a štátom /vertikálny priamy účinok/. V
tomto prípade je rovnako vylúčený aj nepriamy účinok smernice, teda výklad a aplikácia vnútroštátnych
predpisov spôsobom, aby boli dosiahnuté požiadavky stanovené touto smernicou. Takémuto účinku
bráni zásada contra legem, v zmysle ktorej nie je súd povinný použiť taký výklad právnej normy, ktorý

by bol v protiklade so znením vykladaného predpisu. Ak teda zákon č. 258/2001 Z.z. stanovil určitý
matematický vzorec pre výpočet RPMN, nemožno ani eurokonformným výkladom tohto zákona dospieť
k tomu, že výpočet RPMN má byť prevedený inak.
Podľa odvolacieho súdu teda uvedenie nesprávneho údaju o skutočnej RPMN v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve, ktoré bolo spôsobené výlučne použitím nesprávneho ale v zákona č. 258/2001

Z.z. stanoveného vzorca pre výpočet RPMN, nemožno sankcionovať podľa § 4 ods. 2 písm. g)
uvedeného zákona bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou daného úveru.

Na základe uvedených záverov odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. rozsudok v napadnutej
zamietavej časti ako aj v závislom výroku o náhrade trov konania účastníkov zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude posúdiť zmluvu
o spotrebiteľskom úvere uzatvorenú medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou ako
zmluvu obsahujúcu správny údaj o RPMN. Čo sa týka otázky premlčania, tu okresný súd správne
aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka. Úver je síce absolútnym obchodom a na úver dopadátretia časť obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, avšak predmetná
vec sa týka typovej zmluvy, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou (zákon č. 634/1992 Z.z.
a ustanoveniami Občianskeho zákonníka). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý

prijíma úver na spotrebu, a teda o typicky občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi
najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy a v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov
súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské
právo (rozsudok NS SR vo veci sp.zn. 5M Cdo 20/2009). Z rozhodnutia Ústavného súdu SR I.
ÚS 402/2013-10 potom vyplýva, že tento záver nepredstavuje rozpor s ústavou, čo je pri rozdielnosti

rozhodovacejpraxevšeobecnýchsúdovzávervýznamný.Argumentnavrhovateľaonemožnostipoužitia
uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu SR preto neobstojí. Je v súlade s princípom právnej istoty v
zmysle článku 1 ods. 1 Ústavy SR pri rozhodovaní súdov nižších stupňov takéto rozhodnutie Ústavného
súdu rešpektovať ako rozhodujúce.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é