Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, October 27, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7MCdo/10/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5704899768
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:5704899768.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: A. N., bytom C., zastúpený JUDr. Ľubomírom
Kaščákom, advokátom so sídlom Horná 35, Banská Bystrica, proti žalovanému: AUTO PALACE
SLOVAKIA s.r.o., so sídlom Panónska cesta 33, Bratislava, o výmenu vadnej veci, prípadne zaplatenie
sumy 33 476,07 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 6 C 46/2004, o
mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v

Žiline z 21. októbra 2013 sp. zn. 8 Co 154/2013, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a .

Žalobca nemá nárok na náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na Okresnom súde Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“) dňa 26. apríla 2004 sa

žalobca domáhal stanovenia povinnosti vymeniť vadnú vec za nové bezvadné osobné motorové vozidlo
z dôvodu, keď spoločnosť AUTO - POLUS, s.r.o. (dňom 26. októbra 2011 vymazaná z obchodného
registra) ako predajca (ďalej aj „predajca“) porušil svoje povinnosti, keď odovzdal nekompletné vozidlo.

2. Súd prvej inštancie rozsudkom z 15. januára 2013 č. k. 6 C 46/2004-836 žalobu žalobcu zamietol a
rozhodol o trovách konania. Vzhľadom na to, že spoločnosť AUTO - POLUS, s.r.o. bola 26. októbra 2011

vymazanázobchodnéhoregistra,tedatýmtodňomstratilaspôsobilosťnaprávneúkony,akoajprocesnú
spôsobilosť, súd prvej inštancie voči nej uznesením z 15. januára 2013 konanie zastavil. Voči žalovanej
spoločnosti AUTO PALACE SLOVAKIA, s.r.o. (ďalej aj „žalovaný“) žalobu zamietol z dôvodu
nedostatku pasívnej legitimácie. Žalovaná vystupovala ako dovozca predmetného motorového vozidla,
avšak predaj zabezpečoval výhradne predajca. Uviedol, že vo veci odstránenia vád sa angažoval
žalovaný ako importér vozidiel Mazda a zo žiadneho právneho predpisu mu nevyplýva povinnosť vadu

odstrániť alebo niesť následky za neskoré odstránenie vád. Súd prvej inštancie konštatoval, že v zmysle
§ 625 ods. 1 Občianskeho zákonníka výhradne predajca zodpovedal za vady predanej veci. O trovách
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania, nakoľko bol v
konaní v celom rozsahu úspešný.

3. O odvolaní žalobcu Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 21. októbra 2013

sp. zn. 8 Co 154/2013 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým
žalobu žalobcu voči žalovanému zamietol, potvrdil a vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalovanému voči žalobcovi náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.
Nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania žalovanému. V odôvodnení uviedol, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,
ktoré vyhodnotil v súlade s § 132 O.s.p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa

odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Súd prvej inštancie správne konštatoval pasívnu
legitimáciu na strane žalovaného, nakoľko v danom prípade zo žiadneho ustanovenia hmotnéhopráva nevyplynula povinnosť žalovaného voči žalobcovi. Taktiež zo žiadneho predpisu hmotného práva
nie je možné vyvodiť na strane predajcu nútené nerozlučné procesné spoločenstvo so žalovaným.
Žalobca v konaní nepreukázal, že predajca podpisoval kúpnu zmluvu ohľadom predmetného vozidla

ako splnomocnený zástupca žalovaného. Z predložených dokladov naopak vyplynulo, že predajca
vystupoval ako samostatný subjekt, ktorý bol autorizovaným predajcom, konal vo vlastnom mene a na
vlastný účet. Odvolací súd uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie nebol prekvapivým rozhodnutím,
lebo v danej veci súd prvej inštancie už v rozhodnutí zo 4. júla 2006 konštatoval, že za vady danej veci -
osobného motorového vozidla zodpovedá predajca. Výrok o trovách konania zmenil odvolací súd

z dôvodu aplikácie § 150 O.s.p., nakoľko videl dôvody hodné osobitného zreteľa v okolnostiach, ktoré
viedli žalobcu, aby uplatnil svoje právo zo zodpovednosti za vady. Povahu danej veci vyplývajúcu zo
spotrebiteľskej zmluvy považoval za výnimočnú, ktorá umožnila aplikáciu § 150 O.s.p. Prihliadol na to,
že žalobcom je fyzická osoba, u ktorej by zaplatenie trov konania žalovanému malo nepriaznivý dopad
na jeho majetkové pomery.

4. Na základe podnetu žalovaného podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej
republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“) proti rozsudku odvolacieho súdu v časti výroku, ktorým
odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách prvostupňového konania tak,
že žalovanému náhradu trov prvostupňového konania voči žalobcovi nepriznal a v časti výroku, ktorým
nepriznal žalovanému voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Navrhol, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky uvedený rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Rozsudkom odvolacieho súdu bol podľa neho v jeho výrokoch o trovách
konania (t. j. o nepriznaní náhrady trov prvostupňového konania, ako aj odvolacieho konania
žalovanému) porušený zákon. Generálny prokurátor uviedol, že v posudzovanej veci bola žaloba voči
žalovanému zamietnutá pre nedostatok pasívnej legitimácie, v dôsledku čoho by v súlade s § 142

ods. 1 O.s.p. prislúchalo právo na náhradu trov konania žalovanému voči žalobcovi, tak ako rozhodol
súd prvej inštancie. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, aplikujúc ustanovenie §
150 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Podľa generálneho prokurátora
však dôvody použitia tohto ustanovenia uviedol len všeobecne a bližšie ich nešpecifikoval. Nie je
tiež zrejmé, na základe akých skutočností dospel odvolací súd k záveru, že zaplatenie trov konania

žalovanému by malo nepriaznivý dopad na majetkové pomery žalobcu, pričom majetkovými pomermi
žalovaného sa opomenul zaoberať. Odvolací súd sa žiadnym spôsobom nezaoberal skutočnosťou, že
žalovaný od počiatku namietal existenciu svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že kúpnu zmluvu
so žalobcom neuzatváral a do riešenia reklamácie sa zapojil len z dôvodu, aby nebolo ohrozené dobré
meno značky na trhu. Rovnako nezohľadnil správanie sa a postoj žalobcu, ktorý sa v konaní nesprával

hospodárne, viackrát menil petit návrhu, čím výrazne prispel k nárastu trov konania. Odvolací súd
existenciudôvodovhodnýchosobitnéhozreteľavodôvodneníkonštatujelenvznačnevšeobecnejrovine
bez toho, aby venoval dostatočnú pozornosť ich konkretizácii a následnému náležitému odôvodneniu
aplikácie ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p., čo v konečnom dôsledku spôsobuje nepreskúmateľnosť
predmetného rozhodnutia v napadnutej časti.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora uviedol, že súhlasí
a plne sa stotožňuje s obsahom, ako aj závermi uvedenými v mimoriadnom dovolaní.

6. Žalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora uviedol, že je nedôvodné

a konanie odvolacieho súdu nie je postihnuté žiadnou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Žiadal tak mimoriadne dovolanie zamietnuť.

7. Podmienky prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) posúdil podľa právneho stavu účinného ku dňu jeho podania, teda

podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku [Čl. 2 ods. 1 a ods. 2 a Čl. 3 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)].

8. Najvyšší súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) predovšetkým skúmal
splnenie podmienok pre podanie mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „O.s.p.“), a to v prvom rade podmienku, či generálnym prokurátorom
uplatnený dovolací dôvod, t. j. že došlo k vadám uvedeným v § 237 (nepreskúmateľnosť rozhodnutia),
sa týka takého porušenia zákona, ktoré aktuálna judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) považuje za zjavné pochybenie pri aplikácii hmotného práva majúce povahu zásadnej vady,ktorúmožnoakceptovaťakodôvodprezrušenieprávoplatnýchrozhodnutízaúčelomjejnápravy.Dospel
pritom k záveru, že táto podmienka nie je splnená.

9. Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania,
osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci.

10. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku

zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť
v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval
porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu
existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec
s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005).

Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti
zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď
napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik
proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade
považovať to, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory.

11. Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu
čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v rámci
mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil subjekt odlišný od účastníkov konania, len na úvahe ktorého
bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku iniciujúceho

tento mimoriadny prieskum (viď napríklad rozhodnutia ESĽP vo veci Kutepov a Anikeyenko proti Rusku
z roku 2005 a vo veci Tripon proti Rumunsku z roku 2008). Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu
dovolaniu upravenému v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania ESĽP vo veci Tripon
proti Rumunsku. V tomto rozhodnutí ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade prokurátor nekonal na
základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu. ESĽP zásah prokurátora

do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny
úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie mimoriadneho dovolania bolo
ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci preto dospel k záveru, že zrušenie
dotknutého právoplatného a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

12. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike
(DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti
zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti
a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho

prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Zdôrazňujú, že judikatúra ESĽP akceptuje
ako dôvod pre zrušenie právoplatných rozhodnutí, a teda pre výnimočný odklon od princípu právnej
istoty, nastolenej právoplatným rozhodnutím, v prospech princípu spravodlivej ochrany práv, len tzv.
zásadné vady, za ktoré považuje justičné omyly alebo závažné vady súdneho konania, zneužitie
právomoci, zjavné pochybenia pri aplikácii hmotného práva alebo akékoľvek iné závažné dôvody

vyplývajúce zo záujmov spravodlivosti.

13. Uvedené závery ESĽP zohľadnilo plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“). Na spoločnom rokovaní 18. marca 2015 pod sp. zn. PL.z. 3/2015 prijalo stanovisko,
právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným

rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného
generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná
za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravnýchprostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich
práv a oprávnených záujmov“.

14. Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z
ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je
povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej
je možné rozumne predpokladať, že ten-ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník
má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor

účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho riadneho alebo mimoriadneho opravného
prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky,
náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o tomto opravnom prostriedku.

15. Vo vzťahu v otázke procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania najvyšší súd na spoločnom
rokovaní občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia z 20. októbra 2015 prijal zjednocujúce

stanovisko, ktoré reflektuje na závery vyjadrené v spomínanej judikatúre ESĽP a ústavného súdu.
Právna veta tohto stanoviska znie: „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet
účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám neúspešne
využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré
boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil,

mimoriadne dovolanie treba odmietnuť“.

16. Predmetné stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015, vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho
súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo

dovolaním,uvedenúmožnosťnevyužil,ikeďtietoopravnéprostriedkymalipotenciálpodstatneovplyvniť
rozhodnutiesúdu,sapriečivšeobecnerešpektovanejzásade„vigilantibusiurascriptasunt“.Tátozásada
zdôrazňuje procesnú povinnosť účastníka konania vyvinúť vlastnú iniciatívu tak, aby sám svojimi
procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu
svojich subjektívnych práv. Pokiaľ preto zostane v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita

generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže mať
procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach § 243e až § 243j
O.s.p. Aj ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať dovolanie a
neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie mimoriadneho
dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).

17. Prípustnosť dovolania (do 30. júna 2016) vymedzoval Občiansky súdny poriadok stanovením jednak
určitých objektívnych znakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a §
239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných
procesnýchváduvedenýchv§237ods.1O.s.p.Vzhľadomnato,ženaprocesnévadykonaniataxatívne

vymenované v § 237 ods. 1 O.s.p. bol najvyšší súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.)
vždy - teda bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v
zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s
výnimkou exekučného konania - viď § 237 ods. 2 O.s.p.) otváralo priestor pre posúdenie správnosti
niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým

zároveň dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní.

18. V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mal žalovaný možnosť
realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležite chránil svoje práva
a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalovaný nepodal dovolanie proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline z 21. októbra 2013 sp. zn. 8 Co 154/2013. V zmysle vyššie uvedeného výkladu
najvyššieho súdu to znamená, že sám nevyužil dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal
k dispozícii, a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na
pasivitu samotného žalovaného pri včasnej ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná
aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného

žalovaným.

19. So zreteľom na uvedené najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako
procesne neprípustné (§ 464 CSP v spojení s § 447 písm. c/ CSP).20. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§
451 ods. 3 veta druhá CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.