Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 30, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/143/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4613211728
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4613211728.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členiek

senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľky: M. N., nar.
XX. XX. XXXX, bytom Y., D. Z. XXXX/A, proti odporcovi: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Topoľčany zo dňa 10. 02. 2016 č. k. 5C/125/2014-155 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Navrhovateľke n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s., so sídlom Bratislava, Karloveské rameno 8, IČO: 35

922 761 zo dňa 20. 11. 2013 sp. zn. SR 06515/13. Navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal a
odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok za návrh v sume 331,50
eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Svoje rozhodnutie založil na zistení, že rozhodcovským rozsudkom vydaným Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou a.s., so sídlom Bratislava, Karloveské rameno 8 zo dňa
20. 11. 2013 sp. zn. SR 06515/13 bola navrhovateľke uložená povinnosť zaplatiť odporcovi 1.785,87

eurasozmenkovýmúrokomvovýške0,25%denneod17.03.2013dozaplatenia,sozákonnýmúrokom
vo výške 6 % ročne od 02. 05. 2013 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania vo výške 428,06
eura, a to všetko v mesačných splátkach vo výške 180 eur, keď rozhodcovský súd mal za to, že zmluvu
o úvere, teda hlavný kauzálny vzťah nie je možné posudzovať podľa ustanovení zák. č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch. Rozhodcovský rozsudok bol navrhovateľke doručený dňa 29. 11. 2013
a právoplatnosť nadobudol 09. 12. 2013, pričom včas podaným návrhom sa navrhovateľka domáhala
jeho zrušenia namietajúc platnosť rozhodcovskej zmluvy, porušenie zásady rovnosti účastníkov

rozhodcovského konania a všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa.
Zo Zmluvy o úvere č 403800449 zo dňa 22. 06. 2011 mal preukázané, že navrhovateľke bol odporcom
poskytnutý úver v sume 700 eur, ktorý sa zaviazala zaplatiť v 12 mesačných splátkach po 110 eur
počnúc dňom 20. 07. 2011, za poplatok 620 eur a pri celkovej sume 1.320 eur, pričom navrhovateľka
zároveň prehlásila, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania s tým, že v zmluve nie je
uvedená ročná úroková sadzba, RPMN, priemerná RPMN, výška, počet a termín splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov. Vo všeobecných podmienkach poskytovania úveru odporca upravil viaceré sankcie,

ktoré by mal dlžník uhradiť v prípade porušenia zmluvy, pričom v ich článku 13 je uvedená dohoda o
vyplnení zmenky, na základe ktorej odporca vyplnil dňa 26. 04. 2013 zmenku na sumu 1.785,87 eura
s dátumom začiatku úročenia dňa 17. 03. 2013 a táto bola navrhovateľke predložená na zaplatenie
dňa 02. 05. 2013. Zmenková suma 1.785,87 eura pozostávala z istiny vo výške 1.200 eur, poplatku zazasielanie upomienok vo výške 48 eur, zmluvnej pokuty vo výške 312 eur, trov mediačného konania
vo výške 225,87 eura, zmenkového úroku vo výške 0,025 % denne zo sumy 1.785,87 eura od 17.
03. 2013 do zaplatenia a zákonného úroku vo výške 6 % ročne z rovnakej sumy od 02. 05. 2013 do

zaplatenia. Ďalej uviedol, že účastníci konania dňa 22. 06. 2011 uzatvorili rozhodcovskú zmluvu, podľa
ktorej všetky spory, ktoré mali vzniknúť zo zmluvy o úvere, mali byť riešené pred príslušným súdom
v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní, pričom výber z dvoch alternatív
riešenia sporov spočíval na navrhovateľovi. Rozhodnutie právne oprel o § 40 ods. 1, 2, § 41 ods. 1
a § 43 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2, § 3 ods. 1, § 9 ods. 9 zák.

č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 3, § 34, § 35, § 37 a § 39, § 52, § 53 ods.
1 - 6, § 54 ods. 1, 2, Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že návrh navrhovateľky je dôvodný.
Poukázal na to, že pohľadávka priznaná rozhodcovským súdom má základ v spotrebiteľskom úvere,
ktorý odporca poskytol v rámci svojej podnikateľskej činnosti navrhovateľke a táto ho prijala ako fyzická
osoba - nepodnikateľ. V tejto súvislosti argumentoval, že výsluchom navrhovateľky bolo preukázané, že
predmetný úver jej bol poskytnutý na prerábku kuchyne matky, v tom čase bola na starobnom dôchodku,

nikdy nepodnikala, ani nemala živnosť a predtým pracovala ako predavačka v obchode. Konštatoval, že
v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah medzi účastníkmi konania, na ktorý je potrebné aplikovať
spotrebiteľské právne normy a na ktorý sa použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve. V tomto smere
odporca až v odvolaní proti vo veci prvému rozsudku tvrdil existenciu Dodatku k zmluve o úvere
preukazujúci, že navrhovateľke bol poskytnutý úver na účel povolania. Uvedený Dodatok k zmluve o

úvereč.403800449zodňa22.06.2011,podľaktoréhoposkytnutéfinančnéprostriedkyvovýške700eur
použije navrhovateľka na nákup výpočtovej techniky za účelom výkonu povolania, posúdil ako absolútne
neplatný právny úkon. Argumentoval, že pre existenciu právneho úkonu t.j. pre posúdenie, či ide o
právny úkon, musí byť jednota vôle a jej prejavu, ktoré zložky sa musia vyskytovať v konkrétnom prejave,
prípadnesimultánne.Existenciavôlesamusískúmaťvždykonkrétne,pričomvýchodiskomsúobjektívne

okolnosti, za ktorých došlo k prejavuje vôle. Skúmanie platnosti prejavuje vôle je predpokladom pre
záver o platnosti právneho úkonu. Ak prejav vôle nespĺňa predpísané náležitosti, právny úkon nemôže
byť platný, nakoľko kde niet prejavu vôle, niet ani právneho úkonu. Dospel k názoru, že v danom
prípade existuje reálny rozpor medzi vôľou navrhovateľky a prejavom jej vôle (podpisom dodatku k
zmluve o úvere), pretože z vyjadrenia navrhovateľky vyplýva, že tento dodatok nečítala a nemá ani

vedomosť o tom, že by takýto dodatok podpisovala, a že by ho od odporcu obdržala. Navrhovateľka
podpisovala doklady spojené s poskytnutím úveru tak, ako jej ich predkladala zamestnankyňa odporcu,
ktorá jej nič nevysvetľovala, stále iba hovorila, že sa ponáhľa, a že nech si všetko prečíta doma. Postup
pracovníčky odporcu, ktorá nechala podpísať navrhovateľku predmetný dodatok bez toho, aby táto
vedela, čo podpisuje označil ako jeden z prípadov nekalej praxe, tento považoval za absolútne neplatný

právny úkon nevyvolávajúci účinky ním sledované v zmysle § 39 OZ. K Zmluve o úvere zo dňa 22.
06. 2011 uviedol, že sú mu z úradnej činnosti známe zmluvy uvedeného veriteľa (v počte niekoľkých
desiatok) a takmer v každej takejto zmluve uzatváranej v danom období (2008-2011) je pri dlžníkovi,
ktorý nie je podnikateľ, uvedený účel na výkon povolania alebo zamestnania. Vznikli tak dôvodné
pochybnosti o skutočnom účele poskytnutia úveru navrhovateľke a keďže pri pochybnostiach o obsahu

zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší, mal za to, že dôkazné bremeno na preukázanie, že
úver bol v danom prípade poskytnutý na výkon povolania, zaťažuje toho, kto takúto skutočnosť tvrdí. Za
situácie, že účel vyznačený v zmluve ("na výkon povolania") preukázaný nebol, vychádzal z toho, že
uvedený úver bol poskytnutý na súkromné účely (teda na iný účel ako na výkon povolania, zamestnania,
podnikania). Ďalej uviedol, že rozhodcovská zmluva zo dňa 22. 06. 2001, z ktorej rozhodcovský súd

odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov konania, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak podá žalobu dodávateľ a pokiaľ aj dáva na výber medzi
štátnym a rozhodcovským súdom, pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí
spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovskú zmluvu je preto treba vykladať tak, že
neodporuje ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ iba vtedy, ak práva uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ, o

ktorý prípad v danej veci nejde. Naviac rozhodcovskú zmluvu si navrhovateľka osobitne nevyjednala,
bola veriteľom vopred pripravená a túto navrhovateľka nemala možnosť zmeniť alebo ovplyvniť jej
obsah, pričom len veľmi ťažko možno predpokladať, že si bola vedomá všetkých dôsledkov, ktoré so
sebou dojednania rozhodcovskej zmluvy nesú. Mal za to, že rozhodcovská zmluva je v neprospech
navrhovateľky aj z dôvodu miesta rozhodcovského konania, nakoľko v prípade riešenia sporu by bol

miestne príslušným súd, v ktorého obvode je bydlisko spotrebiteľa, čo neplatí v prípade rozhodcovského
konania. Rozhodcovskú zmluvu tak posúdil ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy a ako
absolútne neplatný právny úkon, poukazujúc i na postup pracovníčky odporcu pri uzatváraní zmluvy.
Argumentoval tiež, že zmluva o úvere zo dňa 22. 06. 2011 neobsahuje zákonné náležitosti v zmysle§ 9 ods. 2 písm. i/, j/, k/ zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, keď v nej absentuje ročná
úroková sadzba, RPMN, priemerná hodnota RPMN, výška, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov, a preto v súlade s § 9 tohto zákona sa považuje úver za bezúročný a bez poplatkov, z čoho

vyplýva, že odporca mal nárok na vrátenie úveru vo výške 700 eur a nie 1.320 eur, ako bola nesprávne
uvedená dlžná suma na zmenke. Okrem toho, zmluvné dojednania sú písané veľmi drobným písmom,
sú značne neprehľadné, a preto navrhovateľka ako spotrebiteľka nemala možnosť hneď zhodnotiť
ich obsah a význam a zmluva o úvere tiež obsahuje aj ďalšie neprimerané podmienky o zmluvných
sankciách, ktoré neboli dohodnuté individuálne, ale sú súčasťou zmluvných dojednaní, ktoré sú na

predtlačenom tlačive, sú všeobecne koncipované pre veľký počet dlžníkov a teda nie sú individuálne
dojednané. Pokiaľ ide o zmenku, ktorá bola vystavená navrhovateľkou v súvislosti so zmluvou o úvere
dospel k záveru, že v zmluve ide o neprijateľné zmluvné podmienky v časti vypĺňacieho práva zmenky,
keď dohoda o vyplnení zmenky obsiahnutá vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru nebola
s navrhovateľkou individuálne dohodnutá, čo označil za podmienku, ktorá je v zmysle článku 2 písm.
a/ v spojení s ustanovením prílohy ods. 1 písm. e/ Smernice 93/13/EHS výslovne nekalá. Ide totiž o

podmienku,ktorejúčinkomadôsledkombybolopriznanie,zanesplneniezáväzkuzostranyspotrebiteľa,
neprimerane vysokého príslušenstva, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Zmenku predloženú odporcom
v rozhodcovskom konaní hodnotil ako neplatnú aj z pohľadu jej splatnosti, nakoľko sú v nej uvedené dve
možnosti splatnosti, čo spôsobuje jej neurčitosť a v tejto súvislosti poukázal i na rozhodnutie NS SR zo
dňa 26. 01. 2011 sp. zn. Obdo/59/2010. Za nedostatok rozhodcovského rozsudku označil i skutočnosť,

že z neho nevyplýva, aká časť istiny úveru predstavuje nesplatený úver a aká úrok a uloženie povinnosti
navrhovateľke nahradiť odporcovi trovy rozhodcovského konania rovnako tak považoval za rozporné
s dobrými mravmi. Za situácie, že navrhovateľka ako účastníčka rozhodcovského konania poprela
platnosť rozhodcovskej zmluvy uzavrel, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského
konania, keď rozhodcovská zmluva je neprijateľnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy, nebola platne

uzavretá a pre existenciu rozporu rozhodcovského rozsudku so zákonom, zaväzujúceho navrhovateľku
na plnenia, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi a vychádzajú z neprijateľných podmienok podľa § 40
ods.1 písm. c/, g/ a j/ zák. č. 244/2002 Z. z.. Návrhu navrhovateľky preto vyhovel a sporom dotknutý
rozhodcovský rozsudok zrušil. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že
navrhovateľke, ktorá bola v konaní úspešná, nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože jej žiadne

trovy nevznikli. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 331,50 eura,
opierajúc sa o ust. § 1 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a položku 3c Sadzobníka
súdnych poplatkov, keďže navrhovateľka bola v konaní od súdnych poplatkov oslobodená.

Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadol odporca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia

veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa vo veci neúplne zistil skutkový
stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnil sa s posúdením predmetnej zmluvy
o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch. Prezentoval názor, že súd prvého stupňa nesprávne považoval podpis na dodatku k zmluve za

podpis neuskutočnený navrhovateľkou. Mal za to, že predloženým dodatkom jednoznačne preukázal, že
finančné prostriedky poskytol navrhovateľke na výkon povolania, preto navrhovateľka nemá postavenie
spotrebiteľa. Naviac navrhovateľka vyhlásila, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon
povolania, a preto zmluva o úvere nie je zmluvou spotrebiteľskou.

Navrhovateľka sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie odporcu
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia
pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie odporcu

nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľky, ktorým sa domáha zrušenia rozhodcovského
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s., so sídlom
Bratislava, Karloveské rameno 8 zo dňa 20. 11. 2013 sp. zn. SR 06515/13 podľa § 40 ods. 1 zák. č.

244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, porušenia zásady
rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a porušenia všeobecne záväzných predpisov na ochranu
práv spotrebiteľa.V súdenej veci ide v poradí už o druhé rozhodnutie prvostupňového súdu po tom, čo je prvší rozsudok zo
dňa 27. 08. 2014 č. k. 5C/125/2014-87 bol uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. 06. 2015 č. k.
25Co/826/2014-123zrušenýavecmubolavrátenánaďalšiekonanie.Vosvojomzrušujúcomrozhodnutí

odvolací súd už poskytol teoreticko-právny výklad inštitútu žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku
podľa§ 40zák.č.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,akoajpodmienokprejehoaplikáciu.Nakoľko
odvolací súd na týchto svojich záveroch ako na stále platných naďalej zotrváva, duplicitne ich opakovať
nebude a v ďalšom len na ne poukazuje.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípade
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovenie § 219 ods. 2 OSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu.

Ak má odvolací súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa
správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať
štandardné rozhodnutie podľa § 157 ods. 2, ale obmedzí sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti
preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti

práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty
účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.

V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozsudku
súdu prvého stupňa. Prvostupňový súd totiž vo veci dostatočne zistil skutkový stav a v intenciách

platnej právnej úpravy vyvodil z neho i správne právne závery. Nakoľko odvolací súd sa stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, využijúc postup podľa § 219 ods. 2 OSP obmedzuje sa len na
skonštatovanie správnosti jeho dôvodov, ktoré náležitým spôsobom objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy
vyhodnotil podľa § 132 OSP a z týchto dôkazov vyvodil správne skutkové zistenia, na ktorých aj založil

svoje rozhodnutie, príslušné ustanovenia podstatné pre právne posúdenie veci interpretoval a aplikoval
právnesúladnýmspôsobom,jehoúvahysúlogické,apretoajcelkomlegitímneaprávneakceptovateľné.
Súd prvého stupňa primerane rozumným a okolnostiam danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval
i na odvolateľom vznášané tvrdenia, na danú vec aplikoval i relevantné hmotnoprávne ustanovenia a
svoje rozhodnutie presvedčivo a náležite odôvodnil, zodpovedajúc už i na všetky právne a skutkovo

významné otázky predkladané odporcom v jeho odvolaní.

Súd prvého stupňa, ako už bolo vyššie uvedené, vyhovel návrhu navrhovateľky, keď dospel k záveru,
že rozhodcovská zmluva je neprijateľnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy, bola porušená zásada
rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné

právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa po tom, čo vzťah účastníkov konania vyhodnotil ako vzťah
spotrebiteľský, založený zmluvou o úvere zo dňa 22. 06. 2011. Zásadná námietka odvolateľa smerovala
práve voči tomuto záveru prvostupňového súdu majúc za to, že listinnými dôkazmi a to písomnou
zmluvou o úvere spolu s jej dodatkom preukázal účel poskytnutia finančných prostriedkov navrhovateľke
a to na výkon povolania, z ktorého dôvodu predmetná zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom

úvere v zmysle zák. č. 129/2010 Z.z. Bolo takto potrebné prioritne posúdiť charakter zmluvy o úvere
uzatvorenej účastníkmi konania dňa 22. 06. 2011, tak ako to učinil i súd prvého stupňa.
Podľa zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSÚ) na účely tohto zákona
sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo
povolania (§ 2 písm. a/), veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje

spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti (§ 2 písm. b/) a zmluvou o spotrebiteľskom
úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa
zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. d/).

Podľa § 3 ods. 1 ZoSÚ veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský
úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť
veriteľom aj predávajúci a spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na
iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z.).Vychádzajúc z obsahu spisu, v predmetnej veci je zrejmé, že dňa 22. 06. 2011 odporca ako veriteľ
s navrhovateľkou ako dlžníčkou uzatvorili Zmluvu o úvere č. 403800449, na základe ktorej bol

navrhovateľke poskytnutý úver v sume 700 eur, ktorý sa navrhovateľka zaviazala zaplatiť spolu s
poplatkom v celkovej výške 1.320 eur v 12 mesačných splátkach po 110 eur, počnúc dňom 20. 07. 2011
na účet veriteľa, pričom navrhovateľka prehlásila, že finančné prostriedky sú jej poskytnuté na výkon
povolania, čo potvrdila i svojim podpisom. V rovnaký deň uzatvorili účastníci konania i rozhodcovskú
zmluvu podľa § 3 a nasl. zák. č. 244/2002 Z. z. Rozhodcovská zmluva zároveň obsahuje i vyhlásenie

navrhovateľky, že s uzavretím rozhodcovskej zmluvy súhlasí a že bola pred uzavretím zmluvy osobitne
poučená o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy, čo potvrdila navrhovateľka svojim podpisom. Z
týchto listinných dôkazov vychádzal i Stály rozhodcovský súd, ako plynie z odôvodnenia majúceho sa
zrušiť rozhodcovského rozsudku, keď dospel k záveru, že sporom dotknutú zmluvu o úvere nie je možné
posudzovať podľa ust. zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pretože navrhovateľka pri
uzatváraní zmluvy o úvere vyhlásila, že poskytnuté peňažné prostriedky si berie na účel, ktorý vylučuje

záver o tom, že v tomto právnom vzťahu pôsobí ako spotrebiteľka. Z predloženého dodatku k zmluve
o úvere vyplýva, že navrhovateľka mala prehlásiť, že poskytnuté finančné prostriedky použije na nákup
výpočtovej techniky za účelom výkonu povolania.

V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv

upravuje Občiansky zákonník v ustanovení § 52. Podľa tohto ustanovenia spotrebiteľskou zmluvou je
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania, alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia

sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred
pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.

Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvého stupňa dospel k záveru, že právny vzťah medzi
účastníkmi je vzťahom spotrebiteľským. Predmetom zmluvy o úvere totiž bolo dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov vo forme úveru, odporca ako veriteľ zo zmluvy bol podnikateľom, medzi
predmet jeho činnosti patrilo aj poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom a teda

nepochybne mal postavenie veriteľa podľa § 2 písm. b/ ZoSÚ a dodávateľa podľa § 52 ods. 3
OZ. Pokiaľ ide o navrhovateľku, ktorá je dlžníkom zo zmluvy o úvere, odporca nepreukázal, že by
zmluvu neuzatvárala ako fyzická osoba. Spotrebiteľom podľa § 2 písm. a) ZoSÚ je fyzická osoba,
ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania a spotrebiteľom podľa § 52 ods.
4 OZ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu

svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z úpravy pojmu spotrebiteľ tak treba
uzavrieť, že nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovaru či služieb vstupuje
konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (rozumej v rámci vlastnej
zárobkovej činnosti slúžiacej rovnako ako u dodávateľa k dosiahnutiu zisku a nielen k uspokojovaniu
osobných potrieb odberateľa či príslušníkov jeho domácnosti). Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí

byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno na
preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ (veriteľ). V danom prípade v zmluve
o úvere je uvedené, že finančné prostriedky sú poskytnuté navrhovateľke na výkon povolania a
dodatok k zmluve o úvere obsahuje vyhlásenie navrhovateľky, že finančné prostriedky použije na nákup
výpočtovej techniky za účelom výkonu povolania. V tomto smere je významným, že navrhovateľka v

dobe uzatvárania zmluvy o úvere bola starobnou dôchodkyňou a predtým pracovala ako predavačka.
Majúc na zreteli i možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy, má v prípade
pochybností dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy práve dodávateľ.
Existujúce pochybnosti musí odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie a teda nespotrebiteľský
charakter zmluvy musí preukázať bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Za

bezpečné preukázanie nemožno považovať len všeobecný údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania,
zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis má výkon
povolania, zamestnania, resp. podnikania s uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní
zmluvy skutočne konal v rámci takejto svojej činnosti. Túto dôkaznú povinnosť si však odporca v danejveci nesplnil, čo má na posúdenie právneho vzťahu účastníkov konania rovnaký dopad, ako keby v
zmluve účel jej uzatvorenia uvedený nebol. Tento záver nie je spôsobilý spochybniť ani dodatok k zmluve
o úvere, na ktorý sa odporca odvoláva, pretože naň dopadá konštatovanie ako v prípade zmluvy o úvere

a naviac je i v rozpore s logikou veci, aby navrhovateľka ako starobná dôchodkyňa nevykonávajúca
žiadne povolanie v čase uzatvorenia zmluvy a ani žiadnu podnikateľskú činnosť si za týmto účelom brala
úver na nákup výpočtovej techniky. Za danej dôkaznej situácie je preto dôvodné priznať navrhovateľke
postavenie spotrebiteľky.

Vychádzajúc z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, zmluvná podmienka spotrebiteľom individuálne
nedojednaná, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní bráni prejednaniu a rozhodnutiu veci rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. O takúto
zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ nemal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským
a všeobecným súdom, nakoľko túto možnosť skôr využil dodávateľ. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž
rovnocenné či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná

zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Ust. §
53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 01. 2008 len demonštratívne menuje niektoré
neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľnej podmienky môžu mať aj iné podmienky
spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú

nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spája v ust. § 53
ods. 5 sankciu neplatnosti.
Keďže ust. § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§
40a Občianskeho zákonníka) išlo o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na
ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Ak teda dojednaná podmienka ukladajúca spotrebiteľovi

podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom je pre jej neprijateľnosť neplatná,
v rozhodcovskom konaní uplatnený nárok rozhodcovským súdom vôbec nemal byť prejednaný a
rozhodnutý. Rozhodcovský súd môže totiž vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi
zmluvnými stranami bola v súlade s ustanovením § 3 zákona č 244/2002 Z. z. v znení neskorších
predpisov uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré

medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu sa rozhodnú v
rozhodcovskom konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov)
rozhodcovskému súdu chýba základný predpoklad pre rozhodnutie sporu v rozhodcovskom konaní. Ak
rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná alebo vyplýva zo štandardnej zmluvy, a

teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci akou je
prípadnýneskoršírozhodcovskýprocesnedokáženáležitenaplánovaťsúplnenamieste.Rozhodcovská
zmluva uzatvorená so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie
musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o tom,
čotáktorávoľbakonkrétneznamená.Zuzatvorenejrozhodcovskejzmluvyanizinýchlistinnýchdôkazov

žiadne informácie o rozdieloch medzi riešením sporu pred rozhodcovským súdom a všeobecným súdom
nevyplývajú. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života a
teda aj zdravému rozumu odporuje požiadavka na podrobnej znalosti právnych predpisov zo strany
spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti
mu nemôže byť na ujmu. Odporca ničím právne významným nepreukázal, že by navrhovateľke poskytol

jasné a zrozumiteľné informácie o tom, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.

Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ je svojim obsahom najbližšie problémovej rozhodcovskej zmluve. Uvedené
ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa. Ak
by dodávateľ inicioval konanie na rozhodcovskom súde, je klauzula neprijateľná, ak nie je alternatíva

daná pre spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil, alebo odsunul. Spotrebiteľ môže svoje
práva uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej zmluvy, ale ak sa tak rozhodne, aj
v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle
citovanéhoustanoveniapovažovanázaneprijateľnú.Pokiaľideotzv.nevýhradnúrozhodcovskúzmluvu,
možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby

podávajú veritelia, čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej
zmluvy. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho
transparentný štátny súd. Odvolací súd pritom nepochybuje o tom, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne
osobitne individuálne vyjednať rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil,pretože inak by jeho individuálne vyjednávanie nedávalo zmysel. Neprijateľná rozhodcovská zmluva je
absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a je povinnosťou nielen súdu, ale aj rozhodcu z tohto právneho
posúdenia vyvodiť všetky právne dôsledky, pričom je notorietou, že rozhodca iba zriedkavo pristupuje

k posúdeniu platného založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky skonštatuje ako
danú. Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach je treba zvoliť osobitným
vyjednaním a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Na individuálne dojednanie je však potrebné
rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníku. Predkladanie
rozhodcovských zmlúv spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže a prirodzene nevenujú

im dostatočnú pozornosť, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov,
pričom na tomto nič nemení ani vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom
liste papiera. Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní
zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd odmieta. Je
neakceptovateľné, aby porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za
takýchto okolností súd akceptoval rozhodcovskú zmluvu.

Taktiež je nutné konštatovať, že ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly vrátane
rozhodcovskej zmluvy, ktoré spotrebiteľ nemôže meniť, a že bez podpísania rozhodcovskej zmluvy
by nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o úvere. Na strane odporcu je tak dôkazné bremeno preukázať, že
spotrebiteľka - navrhovateľka si individuálne vyjednala rozhodcovské konanie. V tomto smere odporcom

neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy, podporujúce záver o individuálnom vyjednaní
rozhodcovskej zmluvy. Ak by si navrhovateľka individuálne vyjednala rozhodcovskú zmluvu, potom by
muselo platiť, že si individuálne vyjednala aj podmienky arbitráže. Z obsahu spisu však takýto záver nie
je možné prijať. Dôvodne je preto možné konštatovať, že odporca si dôkazné bremeno o individuálnom
vyjednaní rozhodcovskej zmluvy nesplnil.

Vo svetle týchto záverov odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že právny vzťah
účastníkov konania má charakter spotrebiteľský, a že došlo k porušeniu ust. § 40 ods. 1 písm. c/, g/
a j/ zák. č. 244/2002 Z. z., čo zakladá dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku a v
tomto smere v podrobnostiach právnej argumentácie odkazuje na písomné odôvodnenie rozsudku súdu

prvého stupňa.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa §
219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak,
že úspešnej navrhovateľke v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože návrh na
priznanie trov odvolacieho konania nepodala.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.