Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 23, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/149/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5110205739
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5110205739.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany

Nemčekovej, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu:
Granny, s.r.o., so sídlom Horný Val 23/11 (adresa na doručovanie Horný Val 7/11), 010 01 Žilina, IČO: 47
581 972, proti žalovanému: Franke Slovakia s.r.o., so sídlom M.R.Štefánika 71, 010 01 Žilina, IČO: 36
389 501, právne zastúpenému BAK & PARTNERS s.r.o., so sídlom Panská 14, 811 01 Bratislava, IČO:
47 254 840, v konaní o zaplatenie 80.609,44 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb/97/2010-201 zo dňa 09. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb/97/2010-201 zo dňa 09. apríla 2015 p o t v r d z u j e .

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy tohto odvolacieho konania za trovy právneho
zastúpenia v sume 1.426,50 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho
zástupcu žalovaného, BAK & PARTNERS s.r.o., Panská 14, 811 01 Bratislava, IČO: 47 254 840.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Žalobcu zaviazal povinnosťou nahradiť
žalovanému na účet právneho zástupcu žalovaného trovy konania vo výške 4.836,50 Eur a trovy
právneho zastúpenia vo výške 6.255,80 Eur, do troch dní po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení
napadnutého rozsudku poukázal na žalobu, doručenú okresnému súdu dňa 26.02.2010, ktorou žalobca

(pôvodne R2 SK, s.r.o., Černovská 1670/7, 010 08 Žilina, IČO: 36 418 579; ďalej aj „žalobca“) uplatnil
proti žalovanému nárok na zaplatenie sumy 80.609,44 Eur a náhradu trov konania. Podľa žaloby žalobca
(jehoprávnypredchodca)ažalovanýuzavrelidňa15.05.2007mandátnuzmluvu,vzmyslektorejžalobca
ako mandatár sa zaviazal zabezpečiť pre žalovaného ako mandanta osobne alebo prostredníctvom
tretích osôb obstaranie ponuky na kúpu stavebných pozemkov v lokalite severného Slovenska. Dňa
15.05.2007 žalobca predložil žalovanému písomnú ponuku s uvedením niekoľkých nehnuteľností, podľa
žalovanýmzadanýchkritérií,ktorúponukužalovanýprevzalavzaljunavedomie.Ponukužalobcadoplnil

písomne 17.05.2007, ktorú žalovaný tiež prevzal. Na písomnú ponuku a jej doplnenie žalovaný nijakým
spôsobom nereagoval. Následne žalobca získal vedomosť o tom, že dňa 26.11.2008 pod č. V 9827/08
Správa katastra Žilina povolila vklad vlastníckeho práva žalovaného k nehnuteľnosti nachádzajúcej
sa v katastrálnom území D., a to pozemku parc. č. 1164/179 KN - ostatné plochy o výmere 40.474
m2 zapísaného Katastrálnym úradom Žilina, Správa katastra Žilina na LV č. XXXX. Išlo o totožnú
nehnuteľnosť, ktorú žalobca ponúkol žalovanému v súlade s mandátnou zmluvou v ponuke zo dňa
15.05.2007 pod č. 1 a v doplnení ponuky zo dňa 17.05.2007 pod č. 1. Podľa žaloby v mandátnej

zmluve sa žalovaný zaviazal, „že v prípade, ak niektorú z ponúknutých nehnuteľností nadobudne bez
predchádzajúceho e-mailového alebo písomného oznámenia takéhoto postupu mandatárovi, je povinný
zaplatiť zmluvnú pokutu za porušenie zmluvnej povinnosti vo výške 4 % z navrhovanej kúpnej ceny takto
nadobudnutých pozemkov, uvedenej v predloženej ponuke“.Uznesením z 20.02.2012 č.k. 20Cb/97/2010-108 Okresný súd Žilina pripustil zmenu účastníka na strane
žalobcu tak, že z konania vystúpil pôvodný žalobca R2 SK, s.r.o., Černovská 1670/7, 010 08 Žilina, IČO:

36 418 579 a do konania na jeho miesto vstúpil navrhovateľ R2 SK servis, s.r.o., so sídlom Černovská
1670/7, 010 08 Žilina, IČO: 46 054 448 (ďalej aj len „žalobca“), a to v súvislosti s doloženými Zmluvami
o postúpení pohľadávky z 03.02.2011 (č.l. 99 spisu) a 16.02.2011 (č.l. 99a spisu).

S poukazom na závery predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline sp.zn.

14Cob/207/2012 zo dňa 24.04.2013, na vykonané dokazovanie, z neho vyvodené skutkové zistenia a
závery za aplikácie ust. § 261 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení účinnom do
31.01.2013 (ďalej aj len „OBZ“), § 566 ods. 1 OBZ, § 269 ods. 1, 2 OBZ, § 1 ods. 1, 2 OBZ, § 544
ods. 1, 2 OBZ, § 301 OBZ, § 265 OBZ, § 37 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej aj len „OZ“), § 39 OZ, § 40 ods. 4 OZ, § 43h ods. 1, 2 zák. č. 50/1976
Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), okresný súd žalobu posúdil ako

nedôvodnú a zamietol ju v celom rozsahu.

Podľa okresného súdu bolo potrebné právny vzťah, z ktorého žalobca odvodzoval žalovaný peňažný
nárokvočižalovanémunazaplateniezmluvnejpokutyvsume80.609,44Eur,posudzovaťakoobchodno-
právny, základom ktorého bola zmluva označená ako mandátna zmluva uzatvorená v zmysle § 566

a nasl. Obchodného zákonníka zo dňa 15.05.2007 medzi právnym predchodcom žalobcu a právnym
predchodcom žalovaného (č.l. 12 spisu). Predmet zmluvy bol vymedzený v čl. I a vyplýva z neho, že
podstatou záväzku (právneho predchodcu) žalobcu bolo vyhľadať pre žalovaného pozemky vhodné pre
kúpu so špecifikáciou stavebný pozemok, celková výmera od 30.000 do 40.000 m2 v lokalite Severného
Slovenska. Súčasťou záväzku (právneho predchodcu) žalobcu bolo ďalej poskytovanie poradenstva k

vhodnostikúpyvybranýchpozemkovavypracovávanieponukykukúpepozemkovsfotodokumentáciou,
bližším popisom lokality a navrhovanou kúpnou cenou. Vzhľadom na takto vymedzený rozsah práv a
povinností (právneho predchodcu) žalobcu zo zmluvy okresný súd konštatoval, že tieto mali zmiešaný
charakter a nie je možné ich podriadiť pod niektorý zo zmluvných typov upravených Obchodným
zákonníkomaleboObčianskymzákonníkom.Zčl.IV.zmluvypodľaokresnéhosúduvyplýva,žežalovaný

nebol povinný za výkon činnosti (právneho predchodcu) žalobcu vymedzených v čl. I. zmluvy zaplatiť
odplatu. Uvedená zmluva tak bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným uzatvorená ako
zmluva bezodplatná. Z ust. § 566 OBZ pritom vyplýva, že jedným zo základných pojmových znakov
mandátnejzmluvyjejejodplatnosťarovnakoajzmluvyosprostredkovaníupravenejv§642anasl.OBZ.
Zmluva, ktorá bola uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 15.05.2007, tak

nespĺňa pojmové znaky mandátnej zmluvy podľa ust. § 566 OBZ. Uvedená skutočnosť podľa okresného
súdu nespôsobuje napriek označeniu tejto zmluvy a zmluvných strán jej neplatnosť, pričom z ust. § 269
ods. 1 OBZ vyplýva dôsledok, že na záväzkový vzťah založený zmluvou uzatvorenou medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 15.05.2007 nemožno použiť ustanovenia upravujúce mandátnu
zmluvu ako pomenovaný zmluvný typ upravený v ust. § 566 a nasl. OBZ. Túto zmluvu tak okresný súd

posúdil ako zmluvu nepomenovanú podľa § 269 ods. 2 OBZ, v ktorej účastníci dostatočne určili predmet
svojich záväzkov a takémuto posúdeniu zmluvy nebráni ani samotné označenie zmluvy či zmluvných
strán. Pre právne posúdenie záväzkového vzťahu okresný súd nepovažoval za relevantné označenie
právneho úkonu, ale obsah vzájomných práv a povinností zmluvných strán tak, ako tento vyjadruje vôľu
účastníkov zmluvného vzťahu.

Predmetom konania bol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorej zmluvný základ žalobca odvodzoval
od dojednania v čl. V.I. zmluvy z 15.05.2007, podľa ktorého v prípade nadobudnutia ponúknutého
pozemku žalovaným alebo treťou osobou majetkovo alebo personálne prepojenou s osobou žalovaného
bez emailového a písomného oznámenia podľa čl. III.III. tejto zmluvy, sa žalovaný zaviazal zaplatiť

zmluvnú pokutu za porušenie zmluvnej povinnosti vo výške 4 % z navrhovanej kúpnej ceny takto
nadobudnutých pozemkov uvedenej v predloženej ponuke, ku ktorej bude pripočítaná DPH. Dojednanie
o zmluvnej pokute v čl. V.I. zmluvy okresný súd posúdil ako platné. Zmluvná pokuta bola dojednaná
písomne,bolavnejdostatočneurčitošpecifikovanápovinnosťzabezpečenázmluvnoupokutouaurčená
výška zmluvnej pokuty. Povinnosť zabezpečená zmluvnou pokutou vyplývala priamo z dojednania o

zmluvnej pokute v čl. V.I. zmluvy, v ktorom je zabezpečená povinnosť slovne vymedzená. Následný
odkaznačl.III.III.zmluvy,ktorýobsahujepovinnosťžalovanéhouhradiťprávnemupredchodcovižalobcu
odsúhlasené náklady, resp. platby vzniknuté pri obstaraní predmetu zmluvy, bol okresným súdomposúdený len ako chyba v písaní, ktorá dojednanie o zmluvnej pokute nerobí neplatným, kedy je zrejmé,
že správne mal byť v čl. V.I. uvedený odkaz na čl. III.II.

Pokiaľ žalovaný poukazoval na neprimeranosť dojednanej zmluvnej pokuty vzhľadom na hodnotu a
význam zabezpečenej povinnosti a neexistenciu vzniku škody na strane právneho predchodcu žalobcu
a vyvodzoval z toho neplatnosť dojednania o zmluvnej pokute z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, tak
s touto argumentáciou žalovaného sa okresný súd nestotožnil. Na hodnotu a význam zabezpečenej
povinnosti a výšku škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na

ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, má súd možnosť prihliadať v rámci moderačného práva upraveného
v ust. § 301 OBZ a s prihliadnutím na uvedené kritéria má možnosť neprimerane vysokú zmluvnú
pokutu znížiť. Nakoľko OBZ upravuje právny inštitút, ktorý umožňuje súdu, v nadväznosti na posúdenie
hodnoty a významu zabezpečovanej povinnosti, ako aj výšky škody, ktorá porušením zabezpečenej
povinnosti vznikla, znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu, okresný súd nepovažoval za dôvodné,
aby na základe posudzovania rovnakých kritérií aplikoval odlišný právny inštitút, resp. dospel k záveru

o neplatnosti dojednania o zmluvnej pokute z dôvodu rozporu s dobrými mravmi. Okresný súd uviedol,
že neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi podľa ust. § 39 OZ možno použiť, len ak by
na riešenie určitej situácie neexistovali iné právne inštitúty. V tomto prípade takýmto osobitným právnym
inštitútom je práve moderačné oprávnenie podľa ust. § 301 OBZ. Hodnotu a význam zabezpečenej
povinnosti v právnom vzťahu medzi účastníkmi konania, ktorý bol založený zmluvou z 15.05.2007, by

tak bolo možné posudzovať vo vzťahu k moderačnému právu súdu, avšak len za predpokladu, že by
súd konštatoval vznik nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty. Rovnako tvrdeným výkonom práva
žalobcu v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku by sa okresný súd mohol zaoberať len
v prípade, ak by konštatoval vznik nároku žalobcu na zmluvnú pokutu. Okresný súd ďalej uviedol, že
notifikačná povinnosť žalovaného tak, ako bola dojednaná v čl. III.II. zmluvy, je spôsobilá samostatne

obstáť ako zmluvná povinnosť, pokiaľ si ju zmluvné strany výslovne takto dojednali, nakoľko nie je
vylúčené, že takáto zmluvná povinnosť môže mať pre oprávnenú stranu význam, a to hoci aj z hľadiska
existencie a obsahu iného záväzkového vzťahu uzavretého s treťou osobou, ktorý s posudzovaným
zmluvným vzťahom súvisí.

Primárnym predpokladom posudzovania vzniku nároku právneho predchodcu žalobcu na zaplatenie
zmluvnej pokuty podľa čl. V.I. zmluvy bolo podľa okresného súdu posúdenie, či samotný právny
predchodca žalobcu splnil svoj záväzok vyplývajúci z čl. I.I. zmluvy, na ktorý nadväzovala povinnosť
žalovaného podľa čl. III.II. zmluvy a ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou dojednanou v
čl. V.I. zmluvy. Obsahom záväzku právneho predchodcu žalobcu v zmysle čl. I.I. zmluvy bolo zabezpečiť

pre žalovaného obstaranie ponuky na kúpu pozemkov v lokalite Severného Slovenska s vymedzeným
druhom pozemkov: stavebný pozemok a celkovou výmerou od 30.000 m2 do 40.000 m2. Splnenie
tejto povinnosti žalobca v konaní preukazoval písomnou ponukou z 15.05.2007 (č.l. 13 spisu) v spojení
s doplnením ponuky zo 17.05.2007 (č.l. 14 spisu) a v spojení s listinnými dôkaznými prostriedkami
na č.l. 146 - 156 spisu, ktoré mali predstavovať obsah CD nosiča, ktorý mal byť súčasťou ponuky

predloženej žalovanému. Relevantnou nehnuteľnosťou vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku
žalobcu boli nehnuteľnosti vymedzené v ponuke z 15.05.2007 a v doplnení ponuky zo 17.05.2007
pod č. 1, kde tieto boli charakterizované ako okres Žilina, katastrálne územie D., stavebný pozemok
o výmere cca 14 Ha (Priemyselný park Strečno v susedstve spoločnosti DONG HEE) a v doplnení
ponuky zo 17.05.2007 bola doplnená cena 1.500 Sk/m2 bez DPH. Pokiaľ žalobca argumentoval,

že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že účastníci zmluvy sa dohodli, že ponúkané pozemky v
zmysle čl. I.I. zmluvy majú byť stavebné v tom zmysle, že na nich bude možné vykonať plánovanú
výstavbu prevádzky žalovaného a že medzi účastníkmi konania nebolo dohodnuté, že pozemok má mať
zároveň zmenenú charakteristiku na príslušnom liste vlastníctva, tak s touto argumentáciou žalobcu sa
okresný súd nestotožnil. K tomu poukázal na legálnu definíciu stavebného pozemku v ust. § 43h ods.

1 Stavebného zákona. Pokiaľ legálne definovaný pojem v zmluve, ňou vypracovanou, použila zmluvná
strana, ktorá sa zaoberá realitnou činnosťou, t.j. právny predchodca žalobcu, tak podľa okresného
súdu iný ako legálny výklad tohto pojmu neprichádza do úvahy. Na základe uvedeného okresný súd
konštatoval, že písomná ponuka z 15.05.2007 v spojení s jej doplnením zo 17.05.2007 v časti výmery
ponúknutého pozemku nezodpovedá dojednaniu v čl. I.I. zmluvy, kedy ponúknutý pozemok pod č. 1

mal výmeru 14 Ha, t.j. 140.000 m2, zatiaľ čo v zmysle čl. I.I. zmluvy sa právny predchodca žalobcu
zaviazal obstarať ponuku na kúpu pozemku vo výmere od 30.000 do 40.000 m2. Rovnako z obsahu
listín predložených žalobcom (ponuka č.l. 13 spisu, doplnenie ponuky č.l. 14 spisu a listiny na č.l. 146 -
156 spisu) nebolo možné bezpochyby ustáliť, že ponúknutý pozemok pod č. 1 v ponuke z 15.05.2007spĺňal definíciu stavebného pozemku podľa § §43h ods. 1 Stavebného zákona a uvedené vyvracajú
aj výpovede konateľa žalobcu a svedka Juraja Karpiša. Skutočnosť, že by žalobcom boli ponúknuté
pozemky spĺňajúce definíciu pojmu stavebný pozemok, nevyplývala ani z odpovede Obce Strečno na

výzvu súdu realizovanú na dôkazný návrh žalobcu. Podľa okresného súdu žalobca nepreukázal, aký
konkrétny pozemok ponúkol žalovanému v rámci ponuky z 15.05.2007 pod č. 1 a že konkrétne tento
ponúknutý pozemok bol územným plánom Obce Strečno v čase realizácie ponuky 15.05.2007 určený
na zastavanie tak, ako to predpokladá definícia stavebného pozemku podľa § 43h ods. 1 Stavebného
zákona. Odhliadnuc od uvedeného, v konaní nebolo preukázané ani tvrdenie žalobcu, že žalovaný

nadobudol ponúknutý pozemok, ktorý bol súčasťou ponuky z 15.05.2007 pod č. 1, kedy žalovaným
nadobudnutý pozemok CKN parc. č. 1164/179 ostatné plochy o výmere 40.474 m2 zapísaný na LV č.
XXXX pre katastrálne územie D., nemožno na základe žalobcom predložených dôkazných prostriedkov
stotožniť s obsahom ponuky z 15.05.2007 a ani samotný konateľ žalobcu sa na pojednávaní nevedel
presne vyjadriť k umiestneniu tohto pozemku na predloženom územnom pláne.

Okresný súd konštatoval, že z vykonaného dokazovania tiež nebolo preukázané, že by žalovaný porušil
zmluvnú povinnosť v zmysle čl. III.II. zmluvy, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou dojednanou
v čl. V.I. zmluvy. Obsahom zmluvnou pokutou zabezpečenej povinnosti žalovaného v zmysle čl. III.II.
zmluvy bola povinnosť v rozumnom čase emailom a písomne oznámiť právnemu predchodcovi žalobcu,
či má záujem o nadobudnutie niektorého z ponúknutých pozemkov predložených žalovaným. Pokiaľ

nebolo preukázané realizovanie samotnej ponuky zodpovedajúcej dojednaniu zmluvných strán v čl.
I.I. zmluvy, tak nemohla žalovanému vzniknúť povinnosť podľa čl. III.II. zmluvy. Pre komplexnosť
odôvodnenia rozhodnutia sa však okresný súd v nadväznosti na vykonané dokazovanie zaoberal aj
posúdením splnenia povinnosti žalovaného podľa čl. III.II. zmluvy, ktorej splnenie bolo zabezpečené
dojednanou zmluvnou pokutou. Vykonaným dokazovaním bolo podľa okresného súdu preukázané, že

na ponuku z 15.05.2007, doplnenú 17.05.2007, reagoval žalovaný emailom z 28.06.2007, v ktorom
právnemu predchodcovi žalobcu oznámil, že nemá záujem o kúpu ponúkaných pozemkov. Okresný súd
konštatoval, že právny predchodca žalobcu tento email obdržal, nakoľko 01.07.2007 emailom žiadal
žalovaného, aby mu potvrdil a odôvodnil svoje rozhodnutie. Právny zástupca žalobcu sa k predloženým
emailom presne vyjadriť nevedel; pripustil, že tieto boli doručené. Konateľ žalobcu vo výpovedi na

pojednávaní 23.10.2014 uviedol, že žalovaný si splnil notifikačnú povinnosť len na polovicu. Na základe
uvedeného okresný súd konštatoval, že elektronická notifikácia a následná reakcia žalobcu (č.l. 35, 36 a
37, 38 spisu), resp. ich obsah, neboli žalobcom relevantne spochybnené. V nadväznosti na ust. § 40 ods.
4 OZ, kedy spôsob písomného oznámenia podľa čl. III.II. mandátnej zmluvy nebol zmluvnými stranami
bližšiešpecifikovaný(napr.konkrétnymspôsobomdoručovanianakonkrétnuadresuapod.),takokresný

súd považoval dojednané formy oznámenia emailom (t.j. elektronickými prostriedkami) a písomne, za
totožné, s tým, že žalovaný si povinnosť v zmysle čl. III.II. mandátnej zmluvy splnil elektronickou správou
z 28.06.2007 (č.l. 35 spisu), ktorá zachytáva obsah právneho úkonu, ako aj určenie osoby, ktorá právny
úkon urobila. V prípade prijatia opačného záveru, t.j. že by malo ísť o dva rôzne spôsoby alebo dve rôzne
formy, ktorými mala byť povinnosť v zmysle čl. III.II. zmluvy splnená, za situácie jej preukázateľného

splnenia emailom, by okresný súd uplatňovanie nároku na zmluvnú pokutu zo strany žalobcu považoval
za výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a ako taký by nepožíval právnu
ochranu.Okresnýsúdvychádzalztoho,žeemailovéoznámeniebezpochybynaplniloúčeldojednaniačl.
III.II. mandátnej zmluvy, pričom písomné oznámenie ako iná forma odlišná od elektronického oznámenia
nebola účastníkmi konania bližšie dojednaná z hľadiska spôsobu jeho realizácie, doručovania a pod. a

samotnýkonateľžalobcunevedelvysvetliť,prečobolodojednané,ženotifikačnápovinnosťpodľačl.III.II.
zmluva mala byť splnená emailom a písomne, a teda, aký to malo význam z hľadiska obsahu právneho
vzťahu účastníkov konania. Okresný súd dospel k záveru, že právnemu predchodcovi žalobcu nevznikol
nárok na zaplatenie dojednanej zmluvnej pokuty v zmysle čl. V.I. zmluvy voči žalovanému a teda ani
žalobca sa nemohol stať na základe predložených zmlúv o postúpení pohľadávok veriteľom uplatnenej

pohľadávky s tvrdeným obsahom vo vzťahu k žalovanému. Preto okresný súd žalobu v celom rozsahu
zamietol bez toho, aby sa zaoberal ďalšími skutkovými a právnymi otázkami nastolenými účastníkmi
konania, súvisiacimi s primeranosťou výšky dojednanej zmluvnej pokuty vo vzťahu k hodnote a významu
zabezpečenej povinnosti. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa ust.
§ 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca R2 SK service,
s.r.o. (ďalej aj len „odvolateľ“). S odkazom na ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP odvolateľ namietal,
že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniama rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ
uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, a to, že: 1) Zmluva uzatvorená
medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 15.05.2007 je zmluva nepomenovaná,

uzatvorená podľa ust. § 269 ods. 2 OBZ, v ktorej účastníci dostatočne určili predmet svojich záväzkov
a takémuto posúdeniu zmluvy nebráni ani tá skutočnosť, že zmluva je označená ako mandátna zmluva
uzatvorená podľa ust. § 566 a nasl. OBZ; 2) Dojednanie o zmluvnej pokute obsiahnuté v čl. V.I. zmluvy je
dojednanie platné. Zmluvná pokuta bola dojednaná písomne, bola v nej dostatočne určito špecifikovaná
povinnosť zabezpečená zmluvnou pokutou a určená výška zmluvnej pokuty. Odkaz na čl. III.III. zmluvy

je len chyba v písaní, ktorá dojednanie o zmluvnej pokute nerobí neplatným a správne mal byť odkaz
na čl. III.II. zmluvy; 3) Právny inštitút rozpor s dobrými mravmi podľa ust. § 39 OZ nemožno aplikovať na
dojednania zmluvnej pokuty, keďže OBZ upravuje právny inštitút, ktorý priamo umožňuje v nadväznosti
na posúdenie hodnoty a významu zabezpečovanej povinnosti, ako aj výšky škody, ktorá porušením
zabezpečenej povinnosti vznikla, znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu v rámci moderačného
práva upraveného v ust. § 301 OBZ. Odvolateľ však nesúhlasil s hodnotením dôkazov a právnym

posúdením veci okresným súdom, a to, že nebolo preukázané, že: 1/ žalobca splnil povinnosť ponúknuť
stavebné pozemky v zmysle čl. 1.1. zmluvy; 2/ žalovaný nadobudol pozemky ponúknuté žalobcom; 3/
žalovaný porušil zmluvnú povinnosť v zmysle čl. III. II. zmluvy.

Podľa odvolateľa v zmysle čl. I bod I.I. zmluvy mal mandátar zabezpečiť pre mandanta osobne alebo

prostredníctvom tretích osôb obstaranie ponuky na kúpu pozemkov v lokalite Severného Slovenska,
druh pozemkov: stavebný pozemok, celková výmera pozemkov: od 30 000 m2 do 40 000 m2. Zmluvu
za mandanta podpisovali dvaja konatelia, Juraj Karpiš a Hugh Haggarty. Bývalý konateľ žalovaného,
Juraj Karpiš, vo svojej svedeckej výpovedi uvádzal, že žalovanému bol odovzdaný CD nosič so
všetkými dokumentmi k ponúkanému pozemku. Potvrdil, že zástupca žalobcu im ukázal pozemky v

Strečne, a to odkiaľ pokiaľ je pozemok a plány na cestu. Uviedol, aké boli požiadavky žalovaného na
pozemok, s tým, že ponúkané pozemky boli polia, zelené plochy a toto bolo aj predmetom následného
stretnutia v developerskej spoločnosti. Vôľou žalovaného bolo, že na týchto pozemkoch sa bude
stavať investičný zámer. Pozemky v Strečne žalovanému vyhovovali, v dôsledku čoho sa aj následne
uskutočnilo stretnutie v developerskej spoločnosti. Medzi zmluvnými stranami bol síce pozemok v

zmluve špecifikovaný ako stavebný, avšak z výpovede svedka vyplynulo, že druh pozemku ponúkaný
žalobcom bol žalovanému známy a tento vedel, že spoločnosť ŽILINSKÁ DEVELOPERSKÁ, s.r.o.,
IČO: 36 425 010, mala v pláne ponúkané pozemky s vlastníkmi sceliť a vysporiadať. Ako vypovedal
konateľ žalobcu, Rastislav Fekeč, na pojednávaní dňa 23.10.2014 : „ ... pozemok, ktorý bol predmetom
ponuky pod bodom 1 je ohraničený farbou na č.l. 150 spisu. Územný plán na č.l. 152,154 a 156

spisu hovorí o tom, že je tu zámer, aby tieto pozemky boli stavebné so zámerom výstavby s tým,
že budú sceľované za účelom výstavby.". Okresnému súdu bol doručený CD nosič s informáciami,
s ktorými žalovaný v čase rokovaní disponoval. Obec Strečno zaslala dňa 21.10.2014 odpoveď na
výzvu okresného súdu, že Doplnkom č. 1 k územnému plánu Obce Strečno, schváleným obecným
zastupiteľstvom vo forme VZN dňa 30.10.2006, bola predmetná lokalita riešená ako „Priemyselný park".

Odvolateľ poukázal na znenie ust. § 43h ods. 1 Stavebného zákona, s tým, že prvostupňový súd
nesprávnevyhodnotiljednotlivédôkazy,atoa)výpoveďbývaléhokonateľažalovaného,ktorýpotvrdil,že
žalovaný mal vedomosť o druhu pozemku, tento mu vyhovoval a zo strany konateľa Rastislava Fekeča
mu boli poskytnuté všetky podstatné informácie k ponúkanému pozemku; b) potvrdenie Obce Strečno,
že predmetný pozemok bol územným plánom obce určený na zastavanie tak, ako to požaduje ust. §

43h ods. 1 Stavebného zákona. Porovnaním informácii z CD nosiča a výmery pozemku, ktorý následne
kúpil žalovaný, podľa odvolateľa možno určiť, že kúpený pozemok bol súčasťou ponúkaného pozemku.
K otázke preukázania porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného v zmysle čl. III.II zmluvy odvolateľ
poukázal na výpoveď bývalého konateľa žalovaného, ktorý konštatoval, že: „Investičný zámer odporcu
mal byť včas oznámený navrhovateľovi, a to nielen elektronicky, ale aj písomne, na čom trval svedok

aj p. Haggarty.". Rastislav Fekeč vo výpovedi uviedol, že: „E-mailová komunikácia mohla zlyhať, ako
aj zlyhala." Odvolateľ poukázal na znenie ust. § 40 ods. 4 OZ, s tým, že prvostupňový súd nesprávne
vyhodnotil jednotlivé dôkazy, a to a) výpoveď bývalého konateľa žalovaného, ktorý potvrdil, že žalovaný
bol s notifikačnou povinnosťou uzrozumený a vzhľadom na možnosť zlyhania emailovej komunikácie,
rovnako trval na povinnosti upozorniť žalobcu o dojednanej skutočnosti emailom a písomne, t.j. v listinnej

podobe,b)výpoveďkonateľapôvodnéhožalobcuajsúčasnéhožalobcu,žežalobcazrovnakéhodôvodu
ako žalovaný trval kumulatívne na splnení podmienky urobiť predmetné oznámenie emailom a písomne,
t.j. v listinnej podobe. Podľa odvolateľa obaja konatelia zmluvných strán prikladali notifikačnej povinnosti
takú dôležitosť, že obaja trvali na jej splnení emailom a písomne. Okresný súd v rozpore s prejavom ichvýslovnej vôle nesprávne právne posúdil predmetnú vec a emailovú formu stotožnil s písomnou formou,
a to i napriek zneniu druhej vety ust. § 40 ods. 4 OZ. V súvislosti s prejavom vôle zmluvných strán,
ktorým bol obsah zmluvy pred jej podpisom známy, nie je možné na daný prípad aplikovať ani ust. §

265 OBZ. Podľa odvolateľa právnemu predchodcovi žalobcu a aj žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie
dojednanej zmluvnej pokuty v zmysle čl. V.I. zmluvy voči žalovanému. Odvolateľ žiadal, aby Krajský súd
Žilina napadnuté rozhodnutie zmenil, žalobe vyhovel a žalobcovi priznal náhradu trov konania, resp. aby
toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolateľ uplatnil a vyčíslil
náhradu trov celého konania (č.l. 221 spisu).

K doručenému odvolaniu odvolateľa sa vyjadril žalovaný v písomnom podaní jeho právneho zástupcu
(č.l. 227-232 spisu). Napadnutý rozsudok okresného súdu označil za vecne správny a navrhol ho
potvrdiť. S odvolacími dôvodmi odvolateľa sa nestotožnil. Zdôraznil, že odvolateľ v pozícii žalobcu
neuniesol svoje dôkazné bremeno. Výpoveďami konateľa žalobcu a svedka Juraja Karpiša bolo
preukázané, že ponúknuté pozemky neboli stavebné pozemky (pojednávanie 23.10.2014, 09.11.2010).

Uvedenej skutočnosti si bol žalobca vedomý a žaloba a konanie sú voči žalovanému šikanózne. Ak
ponúknuté pozemky neboli stavebné, potom žalobca si nemohol splniť svoju povinnosť z mandátnej
zmluvy. Žalovaný tak objektívne nemohol porušiť svoju notifikačnú „povinnosť“ nadväzujúcu na
splnenie povinnosti žalobcu, ktorú si žalobca nesplnil. V konaní nebola preukázaná totožnosť pozemku
ponúkaného žalobcom a nadobudnutého žalovaným; v tomto smere žalovaný poukázal na výpoveď

konateľa žalobcu na pojednávaní 23.10.2014. Okrem uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že svoju
notifikačnú „povinnosť“ splnil, keďže e-mail spĺňa požiadavku písomnej formy v zmysle § 40 ods. 4
OZ. Žalovaný zdôraznil, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že komunikácia zmluvných strán
prebiehala vždy telefonicky a e-mailom a nikdy nie formou listových zásielok. Žalovaný notifikačnú
povinnosť splnil e-mailom zo dňa 28.06.2007 a sám žalobca potvrdil prijatie tohto e-mailu a reagoval naň

e-mailom zo dňa 01.07.2007. Tvrdenie o vysokej dôležitosti notifikačnej „povinnosti" nemôže obstáť ani v
tomohľade,žejedinýmúčelomdojednaniaboloto,abysažalobcaožalovanýmnotifikovanejskutočnosti
reálne dozvedel, k čomu v skutočnosti došlo a táto skutočnosť bola v konaní preukázaná. Pri dojednaní
notifikačnej „povinnosti" v článku III.II mandátnej zmluvy spôsobom „Mandant je povinný, v rozumnom
čase emailom a písomne oznámiť mandatárovi, či má záujem o nadobudnutie niektorého z ponúknutých

pozemkov, predložených mandantovi mandatárom ", šlo o chybu v písaní a namiesto spojky „a" mala
byť napísaná spojka „alebo", čo je v súlade s účelom daného dojednania. Iný výklad s ohľadom na účel
citovaného dojednania mandátnej zmluvy obstáť nemôže. Uvedenú chybu v písaní podporuje aj fakt, že
vanglickejjazykovejverziizmluvyjepoužitáspojka„or",čiže„alebo".Podľažalovanéhosaprvostupňový
súd s otázkou notifikácie v napadnutom rozsudku vysporiadal právne bezchybným spôsobom. Naviac

prvostupňový súd ustálil, že ak by malo ísť o dojednanie notifikácie aj emailom aj listovou zásielkou
(čo však dojednané nebolo), nemohlo by uplatňovanie zmluvnej pokuty žalobcom, za preukázaného
splnenia notifikačnej „povinnosti" žalovaným formou emailu, popri preukázanom obdržaní tohto emailu
žalobcom a reakcie naň, požívať právnu ochranu, a to pre rozpor s poctivým obchodným stykom podľa
§ 265 OBZ. Podľa názoru žalovaného - Mandátna zmluva je neplatný právny úkon pre jej rozpor s ust. §

566 OBZ, - ak by aj mandátna zmluva bola platná, zmluvná pokuta v nej je dojednaná neplatne, najmä
z dôvodu, že zabezpečuje „povinnosť", ktorá nemôže obstáť ako povinnosť zabezpečená zmluvnou
pokutou, - zmluvná pokuta je absolútne neprimeraná vzhľadom na hodnotu celkového (bezodplatného)
plnenia zo zmluvy, čo taktiež zakladá jej neplatnosť, ako to potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky 32Odo 631/2002, pričom žalobca sám potvrdil, že mu v súvislosti so zmluvou

nevznikli žiadne náklady, - hodnota zabezpečovanej „povinnosti" (ak by táto obstála ako povinnosť)
je zanedbateľná až nulová, - nepomer výšky zmluvnej pokuty k hodnote zabezpečovanej „povinnosti"
je extrémny a prieči sa zákonu, - žalobcovi nevznikla žiadna škoda ani žiadne náklady, čo v konaní
sám potvrdil, t.j. ak by aj bola zmluvná pokuta platná, odôvodňovalo by to s prihliadnutím na ostatné
okolnosti uplatnenie moderačného práva súdom na nulu, - žalobca vykonával činnosti podľa zmluvy

bez nároku na odmenu, keď mal túto dojednanú s inou spoločnosťou - Žilinská developerská, s.r.o.
a podľa vedomosti žalovaného a z pre neho nepochopiteľných dôvodov si túto žalobca neuplatnil, -
celé konanie žalobcu je v zjavnom rozpore s poctivým obchodným stykom a vedenie konania zo strany
žalobcu je šikanózne, nemôže preto požívať právnu ochranu. Žalovaný uplatnil a vyčíslil náhradu trov
tohto odvolacieho konania.

Žalobca R2 SK service, s.r.o., podal v priebehu odvolacieho konania návrh na pripustenie zmeny
účastníka konania na strane žalobcu (č.l. 246-247 spisu) v súvislosti s doloženou Zmluvou o postúpení
pohľadávky z 05.01.2016 (č.l. 248-249 spisu). K tomto návrhu sa vyjadril žalovaný v písomnom podaníjeho právneho zástupcu (č.l. 264-270 spisu) a navrhol ho zamietnuť najmä z dôvodu neplatnosti
doloženej zmluvy.

Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 14Cob/149/2015-278 zo dňa 30.05.2016 vyhovel procesnému
návrhu žalobcu, aby do konania namiesto doterajšieho žalobcu R2 SK service, s.r.o., so sídlom
Černovská 1670/7, 010 08 Žilina, IČO: 46 054 448 vstúpila spoločnosť Granny, s.r.o., so sídlom
Horný Val 23/11 (adresa na doručovanie Horný Val 7/11), 010 01 Žilina, IČO: 47 581 972 (ďalej len
„žalobca“), pričom pri rozhodovaní vyhodnocoval splnenie podmienok pre zmenu účastníka konania len

z procesných dôvodov, za aplikácie ust. § 92 ods. 2, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a § 216 ods. 1
OSPacontrario.Vodôvodneníuzneseniaodvolacísúdo.i.uviedol,žezust.§92ods.2,3OSPvyplývajú
procesnépodmienky,atopreukázanieprevodualeboprechodupohľadávkyasúhlastoho,ktomávstúpiť
do konania na miesto žalobcu. Pri preskúmavaní návrhu na zmenu účastníka súd len v procesnej rovine
zisťuje,činavrhnutý(nový)účastníkkonaniaspĺňavšeobecnépodmienkyúčastníctva,napr.spôsobilosti
byť účastníkom konania, či jeho vstupom do konania nedôjde k litispendencii alebo res iudicata a či

došlo z hľadiska formálno-procesného k splneniu podmienok stanovených v § 92 ods. 2, 3 OSP. K
takým patrí napr. doloženie zmluvy o postúpení žalovanej pohľadávky medzi doterajším žalobcom a do
konania na jeho miesto vstupujúcim novým žalobcom, a to bez toho, aby došlo k jej hmotnoprávnemu
vyhodnocovaniuzhľadiskaplatnostičiexistenciepostupovanejpohľadávky.Skúmanienávrhunazmenu
účastníka konania z hľadiska jeho dôvodnosti je hmotnoprávnym posúdením, pričom v konaní o zmene

- vstupe nového žalobcu do konania súd zisťuje výlučne dodržanie ustanovení procesného práva. (k
tomu obdobne porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.03.2010 sp.zn. 1
Obo 32/2010). Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.06.2016.

Následne Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) postupom v medziach podľa § 212

ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku
za splnenia podmienok podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP, napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa ust. § 212 ods. 3 OSP, na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len
ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava.
Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu
na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212
ods. 1, § 213 ods. 1 OSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcu. Okresný

súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dokazovanie dostatočné pre rozhodnutie vo veci samej,
z dokazovania vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom
na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu o
zamietnutí žaloby a v rámci danom odvolacími dôvodmi žalobcu stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v
písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku,

krajský súd za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku
okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v
odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa

stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden
celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2
OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd
môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.Odvolací súd uvádza, že preskúmaním postupu v prvostupňovom konaní a odvolaním napadnutého
rozsudku okresného súdu bolo konštatované, že napadnutý rozsudok okresného súdu i v rovine

odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou správne aplikovanou a interpretovanou okresným
súdom na zistený skutkový stav tak ako vyplynul z dokazovania dostatočne vykonaného pre možnosť
rozhodnutia vo veci samej. V napadnutom rozsudku pritom okresným súd poskytol odpoveď na všetky
kľúčové otázky sporovej právnej veci, preto nebol priestor pre odvolací súd pre iný záver, v rámci
odvolacieho konania limitovaného rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu, než aby napadnutý rozsudok

okresného súdu ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalobcu vyjadreným vo
včaspodanomodvolaní(č.l.218-221spisu),potvrdilpodľa§219ods.1,2OSP.Odvolacísúdzvýrazňuje,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby
na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6

ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;

Georgiadisc.Gréckoz29.mája1997;Higinsc.Francúzskoz19.februára1998).(pozriNálezÚstavného
súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). Uvedené kritéria pre dostatočné
odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil.

Za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP odvolací súd len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého

rozsudku súdu prvého stupňa považuje za potrebné uviesť nasledovné.

Z obsahu podaného odvolania žalobcu bolo zrejmé, že rozsudok súdu prvého stupňa napadol z vecno-
právnych dôvodov v rovine (ne)správnych skutkových zistení a (ne)správneho právneho posúdenia veci.

V skutkovej rovine z odvolania vyplynul nesúhlas žalobcu s výsledkami hodnotenia vykonaných dôkazov
okresným súdom. Odvolacie dôvody v tomto smere odvolací súd neposúdil ako opodstatnené. Okresný
súd vo veci vykonal pre rozhodnutie vo veci dostatočné a relevantné dokazovanie, za rešpektovania tak
návrhov účastníkov konania ako aj právneho názoru odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom
uznesení Krajského súdu v Žiline sp.zn. 14Cob/207/2012, pričom pri hodnotení vykonaných dôkazov

dodržal kritériá vyplývajúce z ust. § 132 OSP. V zhode s názorom vysloveným v uznesení Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, sp.zn. 6Cdo 153/2011, je potrebné vo všeobecnosti
uviesť, že súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov konania a nemá
povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou
spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120

ods. 1 veta druhá OSP, je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto
oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka. Odňatie možnosti konať pre súdom s následkom
prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať
výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (viď tiež uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 18. apríla 2012, sp. zn. 6Cdo 51/2012). Uvedené dotvrdzuje i Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010, v zmysle ktorého
dokazovanievobčianskomsúdnomkonaníprebiehavoviacerýchfázach;odnavrhnutiadôkazucezjeho
zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň
procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých)
dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy

účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne
zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania
a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.Pokiaľ ide o námietku žalobcu v rovine nedostatočného vyhodnotenia vykonaného dokazovania,
odvolací súd poukazuje, že nezistil taký postup zo strany okresného súdu, ktorý by znamenal odňatie
možnosti žalobcovi konať pred súdom, alebo ktorý vo svojom výsledku by znamenal nesprávne

rozhodnutie vo veci z hľadiska správneho zistenia skutkového stavu veci, a to ani pokiaľ išlo o
dokazovanie a jeho hodnotenie za aplikácie ust. § 132 OSP. V zmysle ust. § 132 OSP dôkazy hodnotí
súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne,
prípadne nedostatočné vyhodnotenie dôkazov však nie je vadou konania, ktorá by znamenala odňatie

možnosti účastníkovi konať pred súdom. Pokiaľ by aj súd nesprávne vyhodnotil niektorý z vykonaných
dôkazov, mohlo by to zakladať iba vecnú nesprávnosť jeho rozhodnutia v skutkovej rovine, avšak v
danom prípade k takémuto nesprávnemu - nedostatočnému vyhodnoteniu vykonaného dokazovania na
strane okresného súdu nedošlo. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne uviedol,
ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vykonaných dôkazov pri rozhodnutí vychádzal, ako ich vyhodnotil a to
tak v skutkovej ako aj v právnej rovine. V tomto smere tiež odvolací súd uvádza, že obsah práva na

spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo
ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.

toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež

zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP o možnosti vykonania výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení vecí odvolací súd dopĺňa, že pod vecou je
potrebné rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym
posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav
neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce
správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval

správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V danom prípade však napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa nevychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd
vo vzťahu k posúdeniu uplatneného nároku žalobcu aplikoval a interpretoval právne normy správne
citované v odôvodnení napadnutého rozsudku a pokiaľ dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, tak
odvolací súd sa s týmto záverom a jeho dôvodmi stotožnil, tak ako okresný súd dostatočne vyjadril v

odôvodnení napadnutého rozsudku.

V konečnom dôsledku teda žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno o tom, že je oprávneným
nositeľom práva na zaplatenie žalovanej zmluvnej pokuty. Pre úplnosť a aj vo všeobecnej rovine
považuje odvolací súd za vhodné k otázke dôkazného bremena tiež uviesť, že nepochybne dôkazné

bremeno v danom sporovom konaní bolo na strane žalobcu. Procesno-právnym následkom neunesenia
dôkazného bremena účastníkov konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je
treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúce k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd
rozhoduje v situácii dôkaznej núdzi buď v dôsledku absencie dôkazov ako takej (napr. neexistencia,
strata, zničenie listín, úmrtie svedka) alebo v dôsledku ich neoznačenia, nedoloženia účastníkom

konania, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva
dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne
určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporový vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto
je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočnostípreukázať (k tomu obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 78/2010
z 23. mája 2012). Uvedené rovnako platí i v prípade, že účastník dôkazy neprodukuje v predpísanom
procesnom štádiu prvostupňového konania (§ 120 ods. 4, § 205a ods. 1 OSP). Dôkazným bremenom sa

pritom rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho
tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného
bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná
podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná, keď teda výsledky
hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom,

že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom
účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky;
ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalobca tvrdil, že na strane
žalovaného vznikla zmluvná povinnosť - záväzok zaplatiť žalovanú zmluvnú pokutu za porušenie touto
pokutou zabezpečenej zmluvnej povinnosti a že nositeľom tomuto záväzku zodpovedajúceho práva je
aj na základe doložených zmlúv o prevode pohľadávok (č.l. 99, 99a, 248-299 spisu) (terajší) žalobca, tak

bolo dôkaznou povinnosťou žalobcu tieto uplatnené skutočnosti preukázať. Žalobca však svoje dôkazné
bremeno v tomto smere neuniesol.

Odvolací súd k prijatým záverom súdom prvého stupňa zdôrazňuje, že pokiaľ aj pri rozhodovaní
v prvostupňovom konaní bolo vychádzané z platnosti celej doloženej zmluvy z 15.05.2007, resp.

predmetného dojednania o zmluvnej pokute (čl. V bod V.I. vo väzbe na čl. III.II. zmluvy), pričom pre
rozsah prieskumu a pre rozhodnutie v odvolacom konaní bolo relevantné, že tento záver v rámci
podaného odvolania žalobca nenamietal, tak určujúce a pre zamietnutie žaloby postačujúce bolo,
že z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že povinnosť zabezpečená zmluvnou pokutou
bola žalovaným porušená, a teda, že nárok na zmluvnú pokutu na strane žalobcu vznikol. Odvolací

súd už v predchádzajúcom uznesení sp.zn. 14Cob/207/2012 uviedol, že zmluvnou pokutou malo byť
zabezpečené splnenie notifikačnej povinnosti mandanta (žalovaného). Pokiaľ okresný súd dospel k
záveru, že k splneniu tejto notifikačnej povinnosti mandanta („v rozumnom čase emailom a písomne
oznámiť mandatárovi, či má záujem o nadobudnutie niektorého z ponúknutých pozemkov, predložených
mandantovi mandatárom“) došlo v zmysle zmluvy, tak odvolací súd sa s týmto vyhodnotením (str. 13-14

odôvodnenianapadnutéhorozsudku)stotožnil.Relevantnýasprávnybolvýkladčl.III.II.zmluvyvoväzbe
na ust. § 40 ods. 4 OZ s tým, že oznámenie e-mailom vykonané žalovaným 28.06.2007 (na ktoré žalobca
reagoval rovnako e-mailom z 01.07.2007) v danom prípade dostatočne spĺňalo požiadavku oznámenia
(aj) písomne. Písomná forma je zachovaná, ak je právny úkon (oznámenie) urobený telegraficky,
ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a

určenie osoby, ktorá právny úkon urobila; písomná forma je zachovaná vždy, ak právny úkon urobený
elektronickými prostriedkami je podpísaný zaručeným elektronickým podpisom (§ 40 ods. 4 OZ v znení
účinnom do 31.10.2015). Odlišné právne nazeranie žalobcu na túto otázku, výsledkom ktorého bolo
trvanie, popri uskutočnenom emailovom oznámení i na ďalšej písomnej forme (obsahovo totožného)
oznámenia, a na tomto základe založená žaloba v danej veci, tak vykazujú i znaky šikanózneho

uplatňovania práv voči žalovanému, preto okresný súd sa dôvodne naviac pre úplnosť vyjadril v
napadnutom rozsudku i k otázke možnej aplikácie ust. § 265 OSP (avšak len ak by žalobca preukázal
existenciu uplatneného nároku). Aj z tohto relevantného záveru potom okresný súd vecne správne
rozhodol, ak žalobu žalobcu zamietol a odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil
za aplikácie § 219 ods. 1, 2 OSP.

Odvolací súd zhodne s okresným súdom pre komplexnosť rozhodnutia, za preukázaných okolností v
danej sporovej právnej veci, poukazuje i na ďalší možný dôvod posudzovania (ne)dôvodnosti žaloby,
avšak len ak by žalobca preukázal existenciu uplatneného nároku. V takom prípade, zo súvislostí danej
veci, vecné obchodné vzťahy v rozhodnom období, zo správania a motívov, obsahu vzájomných dohôd

pôvodných účastníkov záväzkového zmluvného vzťahu, ako vyplynuli z vykonaného dokazovania, pri
kreovaní, v priebehu i následne po vzniku vzájomných záväzkových vzťahov, by podľa odvolacieho
súdu bol priestor pre zváženie i aplikácie ust. § 265 OBZ, podľa ktorého, výkon práva, ktorý je
v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. Zásady poctivého
obchodného styku sú špecifické práve pre oblasť obchodno-právnych vzťahov, ktoré sa vyznačujú

osobitosťou subjektov (podnikateľov), ktoré vo vzájomných vzťahoch presadzujú vlastné podnikateľské
záujmy a nesú pritom podnikateľské riziko. U každého podnikateľského subjektu sa predpokladá
určitá miera odbornej starostlivosti, profesionálnej úrovne, s ktorou pristupujú (majú pristupovať) i ku
kreovaniu a napĺňaniu zmluvných vzťahov. Cez ust. § 265 OBZ sa postihuje aj tzv. šikanózny výkonpráva v obchodných vzťahoch. Ide o zneužitie práva, o tzv. šikanu, keď účelom výkonu práva nie je
realizácia vlastných oprávnených hospodárskych záujmov a hospodárskeho cieľa určeného obchodným
záväzkovým vzťahom, ale ide o snahu výkonom práva znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu.

Ust. § 265 OBZ pritom má chrániť aj dobromyseľnosť účastníkov zmluvných vzťahov. Jeho aplikácia
pripadá do úvahy tak v prípade (šikanózneho) výkonu práva vyplývajúceho zo zmluvy, ako aj na výkon
práva, ktorý vyplýva priamo zo zákona. Keďže ust. § 265 OBZ nemá vplyv na platnosť právnych úkonov,
ide pri jeho aplikácii len o odopretie ochrany výkonu práva. V podmienkach danej veci uvedené súvislosti
zo strany súdu prvého stupňa netvorili určujúce dôvody pre zamietnutie žaloby, preto netvorili ani dôvod

potvrdenia napadnutého rozsudku okresného súdu, avšak ich uvedenie bolo podľa krajského súdu
potrebné pre osvetlenie úvah a možných súvislostí, ktoré (i vo všeobecnej rovine) pri posudzovaní žalôb
medzi podnikateľskými subjektmi môžu vyplývať z konkrétností a osobitostí ich vzájomných vzťahov a
v rovine potrebného zaoberania sa i otázkou (skutočného) účelu, právneho záujmu (žalobcu) žaloby v
tej ktorej sporovej právnej veci. Avšak základom rozhodnutia v danom prípade bol záver o neexistencii
žalobcom uplatneného práva, s čím sa odvolací súd stotožnil.

V konečnom dôsledku teda žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k dôvodnosti žaloby
voči žalovanému. Z tohto relevantného záveru potom okresný súd vecne správne rozhodol, ak žalobu
žalobcu zamietol a odvolací súd predmetné rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil za aplikácie § 219
ods. 1, 2 OSP.

Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v Občianskom súdnom konaní,
si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného
dokazovania (§ 153 ods. 1 OSP), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno
stotožňovať s právom na úspech v konaní.

Zdôkaznejsituácievprvostupňovomkonanívoväzbenavyvodenézáverytakokresnéhoakoikrajského
súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku okresného súdu tak
v meritórnom výroku o zamietnutí žaloby ako i v na ňom závislom výroku o trovách prvostupňového
konania (§ 219 ods. 1, 2 OSP).

K precizovaniu dôvodov potvrdzujúceho rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné poukázať i
na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 zo dňa 25. apríla 2012, v
zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak
v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a

navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 OSP v spojení s ust. §
142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1, 2, 8 OSP. V tomto odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto mu
patrí plná náhrada trov tohto odvolacieho konania. Žalovaný si uplatnil a včas vyčíslil náhradu trov tohto

odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia advokátskou kanceláriou. Priznaná náhrada trov
tohto odvolacieho konania na strane žalovaného tak vychádzala z úpravy podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej aj len „Vyhláška“), a to za 2 účelne vykonané úkony právnej služby: 1 x písomné vyjadrenie z
01.07.2015 k odvolaniu žalobcu á 585,89 Eur tarifnej odmeny + 8,39 Eur režijný paušál + 20 % DPH

118,86 Eur = 713,14 Eur, 1 x písomné vyjadrenie z 28.01.2016 k návrhu žalobcu na zmenu účastníka
konania a k veci samej á 585,89 Eur tarifnej odmeny + 8,58 Eur režijný paušál + 20 % DPH 118,89 Eur
= 713,36 Eur, takto spolu v sume 1.426,50 Eur. Žalobca priznanú sumu zaplatí/nahradí žalovanému v
lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 160 ods. 1 OSP), pričom miestom plnenia bude
účet advokátskej kancelárie žalovaného (§ 149 ods. 1 OSP); pri vyčíslení trov na strane žalovaného bol

uvedený bankový účet v P. J., a.s., IBAN: D.XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX.

Toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.Keďže k vyhotoveniu a doručovaniu písomného vyhotovenia tohto rozsudku dôjde po 01.07.2016,
uvádza sa aj nasledovné poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania odvolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).